znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 763/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie práva na rešpektovaniekorešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava vo vecivedenej pod sp. zn. 593051-1/2014-DT a jeho rozhodnutím z 19. mája 2014 a práva narešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republikyvo veci vedenej pod sp. zn. IV/2 Gn 47/15/1000 a jej prípisom z 28. septembra 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č. Ústav na výkon trestuodňatia slobody, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie práva na rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ústavu na výkon trestu odňatiaslobody a Ústavu na výkon väzby(ďalej len „ústav na výkon trestu“) vo veci vedenejpod sp. zn. 593051-1/2014-DT a jeho rozhodnutím z 19. mája 2014 (ďalej len „napadnutérozhodnutie ústavu na výkon trestu“) a práva na rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8dohovoru v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovorupostupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)vo veci vedenej pod sp. zn. IV/2 Gn 47/15/1000 a jej prípisom z 28. septembra 2015 (ďalejlen „napadnutý prípis generálnej prokuratúry“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ požiadal Krajskériaditeľstvo Policajného zboru v Žiline podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnomprístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobodeinformácií) v znení neskorších predpisov o poskytnutie interných predpisov na DVD nosiči,ktorý dostal v poštovej zásielke 11. apríla 2014. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že„Pri odovzdávaní mi poštovej zásielky väznica prostredníctvom pedagóga prikázala, aby som DVD nosič vybral a odovzdal na kontrolu a následne požiadal riaditeľa o povolenie si ho prezrieť na počítači . To som odmietol, lebo obsah úradnej zásielky podlieha tajomstvu.... Pred celou mi ho odňali aj s obálkou, v ktorej mi bol doručený a oznámili mi začatie disciplinárneho konania za disponovanie zakázanou vecou.“.

Sťažovateľ (t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, pozn.) bol rozhodnutím ústavu navýkon trestu sp. zn. 593051-1/2014-DT z 9. mája 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 9. mája2014“) uznaný za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia na tom skutkovomzáklade, že 14. apríla 2014 pri predvádzaní na počítačovú miestnosť bola vykonanápreventívna prehliadka a počas prehliadky bol u neho nájdený 1 ks CD nosiča v otvorenejobálke, čím porušil povinnosť odovzdať do úschovy ústavu na výkon trestu vec, ktorejdržanie s prihliadnutím na jej cenu, množstvo alebo spôsob používania je zakázané alebov rozpore s účelom trestu, ako aj zákaz prechovávať akékoľvek predmety, ktorými bymohol mariť účel výkonu trestu podľa § 39 písm. d) a § 40 písm. i) zákona č. 475/2005 Z. z.o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu“), za čo mu bol uloženýdisciplinárny trest podľa § 52 ods. 3 písm. a) citovaného zákonapokarhanie.

V rozhodnutí ústavu na výkon trestu z 9. mája 2014 sa okrem iného uvádza:„... menovaný po prevzatí korešpondencie bol vyzvaný službukonajúcim pedagógom, aby odovzdal predmetné CD na kontrolu a zaevidovanie, ako to už urobil pred tým. Taktiež bol upozornený, že ak mu bude nájdené predmetné CD pri prehliadke bude sa to riešiť, ako nedovolená vec. Menovaný má pritom viacej CD médií, ktorá má uložené a vždy na požiadanie sa mu po schválení umožňuje prezrieť. Dostupné a predvídateľné znenie § 25 zákona o výkone trestu umožňuje odsúdenému prispôsobiť svoje správanie pravidlám stanoveným v zákone. Vo vzťahu k zákonnej možnosti žiadateľa o sprístupnenie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov – vybrať spôsob sprístupnenia informácie (ústne, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou) – to znamená, že odsúdený by mal požiadať o sprístupnenie informácií v písomnej forme. Iným spôsobom sprístupnenia informácií sa odsúdený ako žiadateľ vystavuje tomu, že reálny prístup k informácii bude technicky nevykonateľný, nakoľko ústav nemá povinnosť zabezpečovať odsúdenému prístup k ním určeným technickým prostriedkom, ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený si napriek vyššie uvedenému požiadal o sprístupnenie informácie na CD nosiči (toto právo mu nebolo upreté) ústav postupoval podľa povinnej osoby – odosielateľa informácie: - povinná osoba je uvedená v § 25 ods. 3 zákona o výkone trestu – do korešpondencie sa nenahliada – odsúdený je povinný odovzdať CD do úschovy ústavu, resp. môže požiadať o ich osobnú držbu (iné veci osobnej potreby).“

Odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu ústavu na výkon trestu z 9. mája 2014 ústavna výkon trestu napadnutým rozhodnutím zamietol, pričom v jeho odôvodnení okrem inéhouviedol:

„Odvolací orgán nesúhlasí s tvrdeniami odvolateľa, pretože neodovzdal do úschovy vec, ktorá je zakázaná, resp. prechovával technické zariadenie umožňujúce komunikáciu alebo záznam informácií. Odsúdený nemal povolený od riaditeľa ústavu uvedený CD nosič, v prípade ak by oň požiadal štandardnou cestou mohol by mu byť uvedený CD nosič povolený – tak ako viackrát v minulosti. Odsúdený svojim konaním vedome porušil zákon, pretože bol riadne príslušníkom vyzvaný, aby odovzdal do úschovy predmetný CD nosič a teda jedná sa o zavinené nesplnenie povinnosti, resp. zákazov v zmysle zákona.“

V nadväznosti na vydanie napadnutého rozhodnutia ústavu na výkon trestusťažovateľ podal podnet, ktorým v súlade s § 18 ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2001 Z. z.o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) žiadal Krajskúprokuratúru v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) o zrušenie rozhodnutia ústavu navýkon trestu z 9. mája 2014 a napadnutého rozhodnutia ústavu na výkon trestu.

Krajská prokuratúra prípisom č. k. 3 Kn 114/15/3300-9 zo 16. apríla 2015sťažovateľovi oznámila, že postup príslušníkov ústavu na výkon trestu bol zákonný,a z toho dôvodu jeho podnet na zrušenie„rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu“akonedôvodný odložila. Podaním z 26. júla 2015 adresovaným generálnej prokuratúre sasťažovateľdomáhalpreskúmaniavybaveniasvojhopredchádzajúcehopodnetuargumentujúc, že jemu uložený disciplinárny trest je nezákonný. Generálna prokuratúravyhodnotila podanie sťažovateľa ako opakovaný podnet a napadnutým prípisom ho akonedôvodný odložila.

Podľa sťažovateľa„zásah väznice bol nezákonný a protiľudskoprávny. Väznica vo svojich rozhodnutiach argumentuje ustanoveniami § 7 ods. 4 a § 40 písm. i) zákona o výkone trestu, ktoré pojednávajú o tom, že odsúdenému sa odnímu veci, ktorými by mohol byť ohrozený život, zdravie, majetok, ktorými by mohol byť marený účel výkonu trestu, narušovaný ústavný poriadok, prostriedky audiovizuálnej techniky a pod. a ktoré má zakázané mať. Väznica vôbec ani konkrétne neuvádza, že ktorá charakteristika sa vzťahuje na CD/DVD) nosič, lebo iba formalisticky celé ust. § 40 písm. i) na túto vec aplikovala, čo som namietal v odvolaní proti rozhodnutiu. Mám za to, že CD/DVD nosič, ktorý je v podstate z umelej hmoty nemožno považovať za vec, o ktorej pojednáva tento zákaz v čom mi dá za pravdu každý rozumný človek a čo preukazuje samotné rozhodnutie väznice v ktorom tvrdí, že z takejto veci nehrozí žiadne subjektívne riziko.... mám za to, že zásahy väznice do môjho práva na súkromie spôsobom, že som nútený otvárať poštové zásielky od štátnych orgánov a obhajcu, vydávať im informácie v nich obsiahnuté na CD/DVD nosiči na kontrolu a následne žiadať o ich prezretie a pokiaľ tak neurobím, tak ma potrestajú, sú nezákonné a hrubo porušujúce moje právo garantované Ústavou SR a Dohovorom na súkromie.“.

Vo vzťahu k napadnutému prípisu generálnej prokuratúry sťažovateľ namieta:„Prokurátori vo svojich listoch argumentujú iba ustanovením § 23 ods. 1 zákona o výkone trestu, z ktorého dedukujú, že keďže sa v ňom CD/DVD nespomína, tak sa jedná o zakázanú vec, ktorú ak chcem mať, tak musím žiadať riaditeľa o povolenie. Ako aj to, že v ústavnom poriadku sa tiež nenachádza medzi vecami, ktoré môže mať väzeň v počítačovej miestnosti pri sebe. Tieto argumenty taktiež neobstoja vzhľadom na to, čo som už uviedol, ako aj to, že keď mi oslovený štátny orgán ako napr. Ústavný súd SR na základe mojej žiadosti poskytne informácie na CD/DVD nosiči, tak deklaruje moje nespochybniteľné právo na poskytnuté informácie, s ktorými mám reálne resp. účinné právo disponovať a teda sa s nimi oboznámiť napr. na počítači, ktorý vo väznici na tento účel je a nejaký riaditeľ väznice nemá žiadne privilegované právo, aby rozhodoval a teda de facto vykonával nejakú pomyslenú revíziu správnosti môjho uplatneného práva, keď musím jeho žiadať, že či si ich vôbec môžem prezrieť na počítači. Mám za to, že som uplatňoval svoje právo na informácie v spojení s právom na súkromie a preto mi nemohla byť spôsobená ujma napr. tým, že ma disciplinárne potrestali. Došlo preto k porušeniu môjho práva na súkromie zo strany väznice a k porušeniu tohto istého práva v spojení s právom na účinný opravný prostriedok zo strany prokuratúr. Na základe namietaných zásahov, je nepochybné, že zásah štátu svojimi orgánmi moci a to väznicou a prokuratúrami do môjho práva na súkromie korešpondencie medzi mnou a štátnymi orgánmi a obhajcom, bol a je nezákonný a nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, teda nebola splnená ani len prvá podmienka a už vôbec nie ta druhá, ktorá je prísnejšia, lebo je absurdné, aby štát kontroloval svojim orgánom svoje orgány, či mi náhodou posielajú informácie, ktorými by mohol byť marený účel výkonu trestu...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné ľudské právo sťažovateľa na súkromie korešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd postupom ÚVTOS a ÚVV Ilava v konaní č.593051-1/2014-DT, v ktorom mu jeho rozhodnutím zo dňa 19. 5. 2014 právoplatne uložil disciplinárny trest porušené bolo.

2) Základne ľudské právo sťažovateľa na súkromie korešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní č. IV/2 Gn 47/15/1000, v ktorom mu jeho opakovaný podnet listom zo dňa 28. 9. 2015 odložila ako nedôvodný porušené boli.

3) List Generálnej prokuratúry SR č. IV/2 Gn 47/15/1000-10 zo dňa 28. 9. 2015 zrušuje a vec jej vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

4) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1300,- eur (slovom tisíc tristo eur), ktoré je mu povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu porušovateľ v prvom rade.

5) Porušovateľ v prvom rade je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia kancelárií Ústavného súdu SR do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru postupom ústavu na výkon trestu vo veci vedenej sp. zn. 593051-1/2014-DT a jeho rozhodnutím z 19. mája 2014

Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnuté rozhodnutie ústavu na výkon trestu z 19. mája2014 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd považuje za potrebnézvýrazniť, že ide o rozhodnutie o disciplinárnom previnení, ktorým bol sťažovateľovivykonávajúcemu trest odňatia slobody v ústave na výkon trestu uložený disciplinárny trest.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kdesa vykonáva... trest odňatia slobody..., boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdualebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobodya aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný c) písomným príkazomzrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánovvykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo ich nadriadeného orgánu, ak súv rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom...

Podľa § 96 zákona o výkone trestu dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústavevykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu. Týmto predpisom je práve zákono prokuratúre.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení zákona o výkone trestu a zákona o prokuratúre,sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany ním označeného práva tak, ako to namietalv sťažnosti podanej ústavnému súdu, práve prostredníctvom príslušnej prokuratúry akoorgánu vykonávajúceho dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu, ktoráje oprávnená a zároveň povinná v prípade zistenia porušenia právnych predpisov ústavomna výkon trestu vo vzťahu k osobe sťažovateľa zabezpečiť nápravu nezákonného stavu.

Skutočnosť, že preskúmanie rozhodnutí o disciplinárnom previnení vydanýchorgánmi ústavu na výkon trestu patrí do právomoci príslušnej prokuratúry, potvrdzuje ajjudikatúra všeobecných súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 Sžo 53/2011 z 20. marca 2012).

Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochranyústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv aleboslobôd je princíp subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, žeochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavnéhosúdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorýsa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa naochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(m. m. III. ÚS 149/04). Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzickáalebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv(I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Proti namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru napadnutým rozhodnutímústavu na výkon trestu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohol sťažovateľpodať podnet (čo aj využil), o ktorom bola oprávnená a aj povinná rozhodnúť krajskáprokuratúra. Právomoc krajskej prokuratúry preskúmať podnet sťažovateľa vylučujeprávomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v napadnutom konaní a jej prípisom z 28. septembra 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom aleborozhodnutím príslušného štátneho orgánu nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného štátneho orgánu a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,II. ÚS 237/05, I. ÚS 43/07).

Sťažovateľ namieta, že generálna prokuratúra„zasiahla do jeho práva na súkromie korešpondencie“v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy, pričom tento zásahpodľa jeho názoru bol a je nezákonný a nespĺňa ani podmienku nevyhnutnostiv demokratickej spoločnosti, pričom je absurdné, aby„štát kontroloval svojim orgánom svoje orgány, či mi náhodou posielajú informácie, ktorými by mohol byť marený účel výkonu trestu“.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť nespokojnosť sťažovateľa s vybavenímopakovaného podnetu generálnou prokuratúrou, pričom poukazuje predovšetkým naskutočnosť, že„má právo na poskytnuté informácie, s ktorými má reálne resp. účinné právo disponovať a teda sa s nimi oboznámiť napr. na počítači, ktorý vo väznici na tento účel je a nejaký riaditeľ väznice nemá žiadne privilegované právo, aby rozhodoval a teda de facto vykonával nejakú pomyslenú revíziu správnosti môjho uplatneného práva, keď musím jeho žiadať, že či si ich vôbec môžem prezrieť na počítači“.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústnažiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len„podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahusvojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravnýprostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenieporušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorýchvykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátorpovinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákonaalebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhuna začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť douž začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie jepodľa zákona oprávnený.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej vecivybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľpodnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istejveci.Podľa § 34 ods. 3 zákona o prokuratúre ak v tej istej veci, v ktorej už bol vybavenýpodnet iného podávateľa podnetu, podá podnet ďalší podávateľ podnetu bez uvedenianových skutočností, vec netreba prešetrovať; podávateľ podnetu sa upovedomí o výsledkuvybavenia pôvodného podnetu (odsek 3).

V súlade s čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojhosúkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Právo na rešpektovanie korešpondencie chráni možnosť výmeny informácií medzijednotlivcami a dôvernosť tejto komunikácie. Príjemca korešpondencie sa však môžerozhodnúť jej obsah zverejniť, pričom v takomto prípade právo na rešpektovaniekorešpondencie dotknuté nebude (A. D. proti Holandsku, rozhodnutie Komisie pre ľudsképráva z 11. 1. 1994, sťažnosť č. 21962/93, bod 2).

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 8dohovoru je pri skúmaní (ne)porušenia práva na rešpektovanie korešpondencie nevyhnutnézistiť, ak k zásahu do tohto práva došlo, či tento zásah spĺňa podmienku legality (k zásahudošlo na základe zákona), podmienku legitimity (k zásahu došlo na účely jednéhozo záujmov vymenovaných v ustanovení čl. 8 dohovoru) a podmienku proporcionality(zásah bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti) [k tomu pozri aj Kmec, J. a spol.Evropská úmluva o lidských právech. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2012, s. 882].Zásahom v zmysle čl. 8 dohovoru pritom nemusí byť každé konanie orgánu verejnej mocis dopadom na niektorý zo záujmov chránených citovaným ustanovením. Odňatie slobodysamo osebe so sebou prináša zásah do súkromného a rodinného života, často normálneobmedzenia vyplývajúce z pobytu vo väzení a väzenskej disciplíny v priebehu zákonnéhozbavenia slobody nebudú predstavovať zásah do súkromného alebo rodinného života (D. G.proti Írsku, rozsudok zo 16. 5. 2002, sťažnosť č. 39474/98, bod 105).

Citovanej judikatúre ESĽP zodpovedá aj text § 4 ods. 1 zákona o výkone trestu,podľa ktorého je odsúdený počas výkonu trestu povinný podrobiť sa obmedzeniam týchzákladných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom výkonu trestu aleboktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený je obmedzený najmä v právena nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu a pobytu, zachovaní listovéhotajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, v práve slobodnej voľbypovolania a v práve na nakladanie s vecami osobnej potreby.

V napadnutom prípise generálnej prokuratúry sa predovšetkým uvádza:«Podľa § 23 odsek 1 zákona č. 475/2005 Z. z. odsúdený môže mať pri sebe v cele alebo izbe fotografie, vlastné knihy, časopisy, študijné materiály, písomnosti, ktoré bezprostredne súvisia s konaním vo veci odsúdeného, osobnú korešpondenciu, potreby na korešpondenciu, hygienické potreby, veci zakúpené podľa § 30, v množstve, ktoré zodpovedá možnostiam ich uloženia v skrinke, hodinky, elektrický holiaci strojček, ponorný varič alebo rýchlovarnú kanvicu, ak je v cele alebo izbe elektrická zásuvka a spĺňa podmienky podľa odseku 3, a ďalšie veci povolené riaditeľom ústavu.

Podľa § 23 odsek 2 zákona č. 475/2005 Z. z. riaditeľ ústavu určuje veci osobnej potreby, ktoré môže mať odsúdený pri sebe mimo cely alebo izby.

Podľa § 25 odsek 1 zákona č. 475/2005 Z. z. odsúdený má právo prijímať a na vlastné náklady odosielať písomné správy v listinnej podobe (ďalej len „korešpondencia“) bez obmedzenia, ak sa ďalej neustanovuje inak. Povolenú hmotnosť a rozmery korešpondencie upravuje osobitný predpis.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že ustanovenie § 23 zákona č. 475/2005 Z. z. uvádza veci osobnej potreby, ktoré môže mať odsúdený pri sebe alebo na izbe, medzi ktorými sú i študijné materiály v listinnej podobe a ďalšie veci povolené riaditeľom ústavu. Riaditeľ ústavu určuje veci osobnej potreby, ktorými môže odsúdený disponovať, napr. v počítačovej miestnosti. Riaditeľom ústavu nebolo určené, že v počítačovej miestnosti môžete mať predmetný CD nosič. Vzhľadom na to, že s poukazom na § 23 zákona č. 475/2005 Z. z. CD a DVD nosiče nie sú uvedené medzi vecami osobnej potreby, ktoré môžete mať pri sebe v cele alebo izbe, podliehajú schváleniu riaditeľom ústavu bez ohľadu na ich pôvod, čo vo Vašom prípade nebolo splnené.... preto opakovaný podnet z 26. júla 2015 odkladám ako nedôvodný.»

Ústavný súd po preskúmaní prípisu generálnej prokuratúry o vybavení opakovanéhopodnetu sťažovateľa č. k. IV/2 Gn 47/15/1000-10 z 28. septembra 2015 dospel k záveru, žegenerálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa riadne vybavila, jej závery vo vzťahuk námietkam sťažovateľa sú primeraným spôsobom odôvodnené, nie sú arbitrárne,a v konečnom dôsledku sú akceptovateľné aj s poukazom na judikatúru ESĽP k právu narešpektovanie korešpondencie. Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, žegenerálna prokuratúra sa náležite zaoberala opakovaným podnetom sťažovateľa, nebolavo veci vybavenia jeho opakovaného podnetu nečinná a o spôsobe preskúmania tohtopodnetu sťažovateľa aj riadne vyrozumela. Samotná skutočnosť, že generálna prokuratúradospela k inému záveru, a tým sa odchýlila od očakávaní a predstáv sťažovateľa, nie jedôvodom na vyslovenie porušenia ním v sťažnosti označeného práva.

Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa nad rámec citovaného osobitnepredovšetkým k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého„riaditeľ väznice nemá žiadne privilegované právo rozhodovať o správnosti práva na poskytnuté informácie, s ktorými mám reálne resp. účinné právo disponovať a teda sa s nimi oboznámiť napr. na počítači, ktorý vo väznici na tento účel je“.

Podľa § 23 ods. 1 zákona o výkone trestu odsúdený môže mať pri sebe v cele aleboizbe fotografie, vlastné knihy, časopisy, študijné materiály, písomnosti, ktoré bezprostrednesúvisia s konaním vo veci, v ktorej odsúdený vykonáva trest, ako aj písomnosti týkajúce sainých právnych vecí odsúdeného, osobnú korešpondenciu, potreby na korešpondenciu,hygienické potreby, veci zakúpené podľa § 30, v množstve, ktoré zodpovedá možnostiamich uloženia v skrinke, hodinky, elektrický holiaci strojček, ponorný varič alebo rýchlovarnúkanvicu, ak je v cele alebo izbe elektrická zásuvka a spĺňa podmienky podľa odseku 3,a ďalšie veci povolené riaditeľom ústavu.

Podľa § 23 ods. 2 zákona o výkone trestu riaditeľ ústavu určuje veci osobnej potreby,ktoré môže mať odsúdený pri sebe mimo cely alebo izby.

V súlade s § 39 písm. d) zákona o výkone trestu je odsúdený povinný odovzdať doúschovy ústavu veci, ktorých držanie s prihliadnutím na ich cenu, množstvo alebo spôsobpoužívania je zakázané alebo v rozpore s účelom výkonu trestu, šetrne zaobchádzaťso zverenými vecami, vo všetkých priestoroch ústavu a v osobných veciach udržiavaťporiadok, čistotu, dodržiavať zásady hygieny a nepoškodzovať cudzí majetok.

V súlade s § 25 ods. 1 zákona o výkone trestu odsúdený má právo prijímať a navlastné náklady odosielať písomné správy v listinnej podobe (ďalej len „korešpondencia“)bez obmedzenia, ak sa ďalej neustanovuje inak. Povolenú hmotnosť a rozmerykorešpondencie upravuje osobitný predpis.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o výkone trestu nahliadnuť do korešpondencie odsúdenéhomá právo riaditeľ ústavu alebo ním určený príslušník zboru; pritom je oprávnený oboznámiťsa s jej obsahom. Ústav je povinný zadržať korešpondenciu, ak obsahuje informácius hanlivým obsahom, informáciu, ktorá môže narušiť účel výkonu trestu, alebo vec alebo jejobsah zakladá podozrenie z páchania trestnej činnosti.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o výkone trestu nahliadnutie do korešpondencie jeneprípustné, ak je zrejmé, že ide o korešpondenciu

a) medzi odsúdeným a jeho obhajcom,

b) medzi odsúdeným a Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky, Národnouradou Slovenskej republiky, Úradom vlády Slovenskej republiky, Ministerstvomspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), Generálnou prokuratúrouSlovenskej republiky alebo verejným ochrancom práv,

c) medzi odsúdeným a štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, ktoré sú príslušné naprejednanie podnetov alebo sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv, ako aj medziodsúdeným a medzinárodnými orgánmi a medzinárodnými organizáciami, ktoré sú podľamedzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, príslušné na prejednaniepodnetov alebo sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv,

d) medzi odsúdeným a súdom,

e) zaslanú odsúdenému diplomatickou misiou alebo konzulárnym úradom cudziehoštátu.

Podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateľa nešlo o neprípustný zásah do jehopráva na rešpektovanie korešpondencie. Z citovaných ustanovení zákona o výkone trestupre sťažovateľa vyplývala povinnosť odovzdať CD nosič do úschovy ústavu na výkon trestualebo požiadať o jeho osobitnú držbu ako pri inej veci osobnej potreby, ktorá podliehaschváleniu riaditeľom ústavu na výkon trestu. Keďže sťažovateľ zákonnú povinnosť porušil,vystavil sa tým nebezpečenstvu disciplinárneho konania, výsledkom ktorého bolo uloženiedisciplinárneho trestu formou pokarhania.

Ako vyplýva zo samotného rozhodnutia ústavu na výkon trestu z 9. mája 2014, tentos odkazom na § 25 ods. 3 zákona o výkone trestu do korešpondencie nenahliadal, tedaneporušil s ohľadom na postavenie odosielateľa komunikácie (orgán verejnej moci)dôvernosť korešpondencie. Zákonná povinnosť, podľa ktorej je sťažovateľ ako prijímateľkorešpondencie vo forme CD nosiča povinný odovzdať tento do úschovy samotného ústavu,resp. môže požiadať o jeho osobnú držbu ako vec inej osobnej potreby, nijakým spôsobomneobmedzuje možnosť výmeny informácií medzi sťažovateľom a orgánom verejnej mocia predstavuje v konečnom dôsledku len zákonnú podmienku, splnenie ktorej jepredpokladom pre realizáciu jeho práva na rešpektovanie korešpondencie. Ide pritomo obmedzenia, ktoré vyplývajú z povahy a podstaty výkonu trestu odňatia slobody,v ktorom sa sťažovateľ ako odsúdený nachádza. Riaditeľ ústavu na výkon trestu teda (ako sito mylne vykladá sťažovateľ) nerozhoduje o práve sťažovateľa disponovať a oboznámiť sas informáciami uchovávanými na CD nosiči prostredníctvom počítača, ktorý sa na tentoúčel vo väznici nachádza.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil, že by opakovaný podnetnebol riadne podľa zákona o prokuratúre preskúmavaný nadriadeným prokurátorom podľaplatných právnych noriem, a takisto nezistil žiadnu takú príčinnú súvislosť medzinapadnutým prípisom a právom podľa čl. 8 dohovoru, na základe ktorej by po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Na tomto základe ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým prípisom generálnej prokuratúry z 28. septembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osobyprocesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národnýmorgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoňobhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoruvzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosťtvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice protiSpojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, bod 52). V okolnostiachprípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúryv napadnutom konaní a napadnutým prípisom v tomto konaní vydanom nedospel, a pretosťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 13 dohovoru odmietol pre jej zjavnúneopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015