znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 763/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu   Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. D., zastúpenej advokátom   JUDr.   Stanislavom   Zajacom,   Obrancov   mieru   344/2,   Dubnica   nad   Váhom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 679/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2014 doručená   sťažnosť   M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. Stanislavom   Zajacom,   Obrancov   mieru 344/2,   Dubnica   nad   Váhom,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Trenčín   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 679/2002 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila okresnému súdu 22. augusta 2002 žalobu, ktorou sa proti obchodnej spoločnosti S., a. s. v konkurze   (v   súčasnosti   V.,   s.   r.   o.),   domáha   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva k rodinnému   domu   z dôvodu   sústavného   rušenia   jeho   výkonu   hlukom   a vibráciami spôsobovanými   prevádzkou   železničnej   vlečky.   Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že podala žalobu z dôvodu, že „nevidela už inú možnosť ako ochrániť svoje právo vyplývajúce z jej vlastníctva nehnuteľností v kat. úz... Opakovanými prieťahmi v konaní spôsobenými predovšetkým   znaleckou   organizáciou   ako   aj   v dôsledku   neodôvodnenej   tolerancie Okresného súdu v Trenčíne voči znaleckej organizácii sa v rodine sťažovateľky neustále znižuje kvalita života a bývania, nakoľko zodpovedná obchodná spoločnosť (Odporca) viac než 10 rokov porušovala a neustále porušuje či už vo dne alebo v noci jej vlastnícke právo, ktorého   ochrana   je   zaručená   Ústavou   Slovenskej   republiky   a príslušnými   zákonmi. Dôsledkom   takéhoto   stavu   je   postupné   poškodzovanie   rodinného   domu,   v ktorom sťažovateľka   žije   so   svojou   rodinou.   V danom   prípade   sa   tak   jedná   o pretrvávajúci dlhoročný   stav   stresu,   úzkosti   a narúšania   súkromia   a pokoja   potrebného   na   relaxáciu a oddych   jednotlivých   členov   rodiny   sťažovateľky.   Napriek   uloženej   pokute   znaleckej organizácii zo strany OS Trenčín sa tento neúnosný stav nezlepšil. OS v Trenčíne viac menej akceptoval stav, ktorý v danej veci pretrváva a ktorý je v zásadnom rozpore s platnou Ústavou Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2. Spor, ktorého meritum veci je jednoduchou záležitosťou   tak   pretrváva   viac   než   10   rokov   a jeho   ukončenie   je   v nedohľadne. Poukazujeme na skutočnosť, že prijaté opatrenia zo strany OS v Trenčíne sa v danej veci ukázali ako nedostatočné a prieťahy v konaní nevyriešili.“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   zdôrazňuje,   že   podľa   jej   názoru   zbytočné   prieťahy v napadnutom konaní pretrvávajú aj potom, čo ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 27/2013 z 8. marca 2013 rozhodol, že postupom okresného súdu v tomto konaní došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka zastáva názor, že aj keď prieťahy v napadnutom konaní boli spôsobené „znaleckou organizáciou“, opatrenia prijaté zo strany okresného súdu neboli dostačujúce, aby uvedenej nečinnosti zamedzili.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Ústavný súd SR vyslovuje, že nekonaním OS v Trenčíne vo veci sťažovateľky M. D... č.   k.   8C   679/2002   o zdržanie   sa   zásahov   do   jej   vlastníckeho   práva   došlo   opakovane k porušeniu jej ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke M. D. titulom porušenia jej základného práva finančné zadosťučinenie vo výške 12 000,- €, ktorú je povinný zaplatiť OS v Trenčíne do 30. dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 590,36 €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 679/2002 bez toho, že by v petite návrhu na rozhodnutie zohľadnila skutočnosť, že ústavný súd už vo veci rozhodoval. Súc viazaný návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, posudzoval ústavný súd namietané porušenie práv sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa dvoch časových období, a to a) od podania návrhu na začatie konania okresnému súdu do rozhodnutia   ústavného súdu   vo   veci   sp.   zn. IV.   ÚS   27/2013   z 8.   marca   2013 a b) od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 27/2013 z 8. marca 2013 do dňa rozhodovania o tejto sťažnosti.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období   od   podania   návrhu   na   začatia   konania   okresnému   súdu   do   rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 27/2013 z 8. marca 2013

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka veci,   o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá sa týka jej návrhu   na   vyslovenie   porušenia   ňou   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru v napadnutom konaní v období od podania návrhu na začatie konania okresnému súdu do rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 27/2013 z 8. marca 2013, podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde neprípustná, pretože ústavný súd už v rovnakej veci meritórne rozhodol. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období od rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 27/2013 z 8. marca 2013

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C   679/2002   v období   po   8.   marci   2013   (po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. IV. ÚS 27/2013 vo veci sťažovateľky, pozn.) opätovne dochádza k zbytočným prieťahom a k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom...

Medzi obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadnejších rozdielov, a preto aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektuje a vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno ich prípadné porušenie posudzovať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spoločne.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   v napadnutom   konaní v posudzovanom období (teda po 8. marci 2013, keď bol vydaný nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 27/2013) postupoval plynulo, aj keď možno pripustiť, že jeho činnosť mohla byť efektívnejšia.

V náleze sp.   zn. IV.   ÚS 27/2013 z 8.   marca 2013 už ústavný súd aj na základe skutočnosti, že ustanovený znalec [Ústav súdneho inžinierstva v Žiline (ďalej len „znalecký ústav“)] ani po 5 rokoch a 6 mesiacoch nepredložil okresnému súdu znalecký posudok, a to ani   napriek   šiestim   urgenciám   a   piatim   uloženým   pokutám   zo   strany   okresného   súdu, vyslovil porušenie sťažovateľkinho základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (m.   m.   IV.   ÚS   279/08, IV. ÚS 327/2013)   uviedol,   že   všeobecný   súd   v   súvislosti   s   dôsledným   zabezpečovaním účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zodpovedá aj za adekvátne a cieľavedomé využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na splnenie tohto zámeru   poskytuje   zákon   (vrátane   poriadkových   opatrení   v   zmysle   §   53   Občianskeho súdneho poriadku),   aj vo vzťahu   k súdnemu   znalcovi.   Všeobecný   súd   v rozsahu svojej právomoci   nesie   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   pri vypracovaní znaleckého posudku (napr. III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02).

Ústavný súd, vychádzajúc zo záverov nálezu sp. zn. IV. ÚS 27/2013 z 8. marca 2013, sa   teda   zaoberal otázkou,   či   postup okresného súdu   vo veci   sťažovateľky   v období   od 8. marca 2013 môže signalizovať existenciu zbytočných prieťahov v konaní, a osobitne s ohľadom na obsah sťažnosti sťažovateľky aj otázkou, či postup okresného súdu v tomto období možno kvalifikovať ako taký, ktorý neefektívnosťou a nesústredenosťou v súvislosti s opatreniami   vykonávanými   okresným   súdom   pri   vypracovávaní   posudku   znaleckým ústavom spôsobuje zbytočné prieťahy.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol okresnému súdu vrátený z Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) 24. mája 2013 potom, ako krajský súd uznesením č. k. 17 Co 147/2013-286 zo 7. mája 2013 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 679/2002-266 zo 17. decembra 2012, ktorým okresný súd uložil znaleckému ústavu v poradí piatu pokutu. Dňa 26. júla 2013 bolo označené uznesenie predložené učtárni okresného súdu na vymáhanie uloženej pokuty.

Dňa   25.   júla   2013   bol   znalecký   ústav   urgovaný   na   vrátenie   spisu   spolu s vypracovaným znaleckým posudkom. Predsedníčka okresného súdu zaslala 14. októbra 2013   riaditeľovi   znaleckého   ústavu   žiadosť   o   nápravu.   Uznesením   okresného   súdu č. k. 8 C 679/2002-295 zo 17. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie zo 17. októbra 2013“) bola   znaleckému   ústavu   opätovne   uložená   poriadková   pokuta   vo   výške   1   640   €.   Dňa 14. novembra   2013   boli   okresnému   súdu   zo   strany   znaleckého   ústavu   doručené   kópia oznámenia o zvolaní ohliadky   v predmetnej veci a odvolanie proti uzneseniu o uložení poriadkovej   pokuty   zo   17.   októbra   2013,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 4 Co 1058/2013-309 z 13. januára 2014 tak, že odvolanie odmietol. Znalecký ústav zaslal okresnému súdu 15. novembra 2013 informáciu o stave rozpracovaného znaleckého posudku a žiadosť o predĺženie lehoty na jeho vypracovanie; znalecký ústav prisľúbil jeho vypracovanie v priebehu januára 2014.

V dňoch   5.   marca   2014,   27.   mája   2014   a   21.   augusta   2014   bol   znalecký   ústav okresným súdom opätovne vyzvaný, aby predložil obratom znalecký posudok, a zároveň upozornený   na   to,   že   svojou   nečinnosťou   spôsobuje   zbytočné   prieťahy   v   napadnutom konaní. Riaditeľ znaleckého ústavu prisľúbil, že o výsledku prešetrenia bude okresný súd informovať. Dňa 27. augusta 2014 riaditeľ znaleckého ústavu oznámil, že znalecký posudok vo veci bude okresnému súdu doručený do konca mesiaca september 2014. Dňa 22. októbra 2014   okresný   súd   opätovne   emailom   a   telefonicky   urgoval   riaditeľa   znaleckého   ústavu na predloženie znaleckého posudku a uznesením č. k. 8 C 679/2002-328 bola znaleckému ústavu opätovne uložená poriadková pokuta.

Z prehľadu úkonov uskutočnených v napadnutom konaní je zrejmé, že okresný súd v sledovanom období vo veci koná plynulo. Ústavný súd má určité pochybnosti o tom, či procesné   prostriedky   použité   smerujúce   k urýchlenému   predloženiu   posudku   znaleckým ústavom   (opakované   urgencie   a poriadkové   pokuty   ukladané   znaleckému   ústavu)   boli dostatočne   efektívne.   Bez   ohľadu   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že jeho úlohou v tomto konaní je vyhodnotiť, či postup okresného súdu v sledovanom období ako celok možno kvalifikovať ako konanie, v ktorom dochádza k takým prieťahom, ktoré majú intenzitu zbytočných prieťahov.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   vzal   ústavný   súd   do   úvahy   predovšetkým posudzované obdobie (po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 27/2013, t. j. po 8. marci   2013,   pozn.),   predmet   napadnutého   konania   a   samotný   charakter   neefektívnej činnosti okresného súdu, ako aj skutočnosť, že v tomto konaní už raz porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu v napadnutom konaní je v sledovanom období z ústavného hľadiska akceptovateľný, keďže neefektívnosť jeho postupu nemožno s prihliadnutím na už uvádzané skutočnosti hodnotiť ako   pochybenie takej   intenzity,   na základe   ktorej   by ústavný   súd po prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tú   časť   sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období od rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 27/2013 z 8. marca 2013, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť sa opätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v   napadnutom   konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014