znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 761/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Sd 48/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2014 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorej obsahu možno vyvodiť, že ňou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Sd 48/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Sociálna poisťovňa – ústredie, Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“   alebo   „odporkyňa“)   rozhodnutím č. 501 025 2380 0-II z 20. decembra 2012 (ďalej len „rozhodnutie z 20. decembra 2012“) rozhodla v súlade s § 263 ods. 1 a § 112 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení   v znení   neskorších   predpisov   o   výplate   starobného   dôchodku   sťažovateľovi od 25. októbra 2012 v sume 645,20 € mesačne a súčasne mu od 22. februára 2013 odňala invalidný dôchodok. Za sťažovateľa podala 31. januára 2013 proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne   z 20.   decembra   2012   opravný prostriedok   A.   B.   (ďalej   len   „opatrovateľka“), o ktorom rozhodol krajský súd v súlade s § 250p Občianskeho súdneho poriadku uznesením sp. zn. 21 Sd 48/2013 z 28. augusta 2013 tak, že opravný prostriedok odmietol ako podaný neoprávnenou osobou. Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 21 Sd 48/2013 z 28. augusta 2013 podala opatrovateľka 19. septembra 2013 odvolanie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   nečinnosť   krajského   súdu,   keďže „neobdržal upovedomenie s odstúpením odvolania odvolaciemu orgánu do dnešného dňa“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci nekoná – je nečinný“,   a z týchto   dôvodov   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o sťažnosti   rozhodol   tak,   že „právoplatným rozhodnutím boli porušené práva podľa ods. 1 čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky   a prikázal   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici,   aby   vo   veci   konal   a zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Priznáva navrhovateľovi finančné zadosťučinenie 100 000 E“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05).   Text   uvedený   mimo   petitu   považuje   ústavný   súd   za   súčasť odôvodnenia   sťažnosti,   ktorý   nemôže   doplniť   petit   (I.   ÚS   316/09,   I.   ÚS   98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

Sťažovateľ   síce   v petite   označil   ako   porušovateľa   svojich   práv   krajský   súd, nevymedzil   však   presne   predmet   konania   pred   ústavným   súdom,   keďže   neuviedol (zrozumiteľne),   konkrétne   ktoré   základné   práva   mali   byť   krajským   súdom   porušené. S prihliadnutím na obsah sťažnosti (nie na petit) možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   38   ods.   2   listiny,   keďže   krajský   súd „o uvedenej   veci   nekoná   –   je   nečinný“,   pričom   sťažovateľ „neobdržal   upovedomenie o odstúpení odvolania odvolaciemu orgánu“. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ustálil návrh na rozhodnutie tak, že sa ním sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom krajského súdu v napadnutom konaní.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   tohto   konania o sťažnosti   sťažovateľa   pred   ústavným   súdom   je   iba   rozhodovanie   o   ním   namietanom porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny, nie však o namietanom porušení práv podľa § 1 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, čl. 1, čl. 4 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ktoré sťažovateľ síce vo svojej sťažnosti uviedol, avšak v jej petite sa už vyslovenia ich porušenia nedomáha a ani ich prípadné porušenie vo svojej argumentácii neodôvodňuje.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd   v   tejto   súvislosti   opakovane   zdôraznil,   že   čl.   38   ods.   2   listiny   v   relevantnej   časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr. II. ÚS   12/01,   IV.   ÚS   61/03,   IV.   ÚS   205/03,   I.   ÚS   16/04),   podľa   ktorého   sa   ochrana základnému právu podľa čl. 38 ods. 2 listiny poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva   označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny, je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   ústavou   chránenej   sféry   sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom   v namietanom konaní nemôže dochádzať,   je daný dôvod   na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny, keďže krajský súd je podľa jeho tvrdenia nečinný v súvislosti „s odstúpením odvolania odvolaciemu orgánu“.   Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že odvolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 21 Sd 48/2013 z 28.   augusta   2013   bolo   spoločne   so   spisom   vzťahujúcim   sa   na   konanie   predložené na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 14. februára 2014. V čase podania sťažnosti   (25.   septembra   2014,   pozn.)   už   teda   postupom   krajského   súdu   v súvislosti so zaisťovaním „odstúpenia   odvolania   odvolaciemu   orgánu“ nemohlo   dochádzať k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   pri   jej   predbežnom   prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   už   bolo   bez   právneho   dôvodu   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014