znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 760/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátomMgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko BanskáBystrica v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 a PK-2 T 16/2008 a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 19/2015 a jeho uznesením z 15. júla2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č. vo výkone trestuodňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základnýchpráv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviskoBanská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.BB-3 Nt 1/2013 a PK-2 T 16/2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 19/2015 a jeho uznesením z 15. júla 2015 (ďalej aj„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu22. septembra 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovanéhotrestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010 v spojení s rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 právoplatne uznaný za vinného zo spáchaniazločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 29 Trestnéhozákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov.

Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 z 15. júna 2015bola povolená obnova konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej špecializovanýmtrestným súdom pod sp. zn. PK 2 T 16/2008 a zároveň bol zrušený aj výrok o tresterozsudku špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010 v spojenís rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011, ako aj ďalšierozhodnutia obsahovo nadväzujúce na zrušené rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu,ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad (ďalej aj „uznesenie špecializovaného trestnéhosúdu o povolení obnovy konania“).

Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konania podalsťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 19/2015 z 15. júla 2015zamietol. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 27. júla 2015.

Na základe príkazu predsedu senátu špecializovaného trestného súdu sp. zn.BB-3 Nt 1/2013 z 22. júla 2015 bol sťažovateľ 22. júla 2015 prepustený z výkonu trestuodňatia slobody. Bezprostredne po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody bol všaksťažovateľ príslušníkmi Obvodného oddelenia Policajného zboru Leopoldov predvedený naneverejné zasadnutie, ktoré sa konalo 23. júla 2015 o 11.00 h pred špecializovanýmtrestným súdom.

Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júla 2015bol sťažovateľ podľa § 403 Trestného poriadku per analogiam a § 72 ods. 1 písm. a)Trestného poriadku vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestnéhoporiadku s tým, že väzba začína plynúť od 23. júla 2015 o 12.17 h (ďalej aj „uzneseniešpecializovaného trestného súdu o vzatí do väzby“). Proti uzneseniu špecializovanéhotrestného súdu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorom rozhodol najvyšší súduznesením sp. zn. 2 Tost 26/2015 zo 4. augusta 2015 tak, že zrušil sťažnosťou napadnutéuznesenie špecializovaného trestného súdu o vzatí do väzby a sťažovateľa prepustil z väzbyna slobodu (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu o prepustení z väzby“).

Sťažovateľ namieta, že špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd nevydali príkaz najeho prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody bez odkladu, pričom od právoplatnéhopovolenia obnovy konania a zrušenia výroku o treste v pôvodnom odsudzujúcom rozsudku,t. j. od 15. júla 2015 do 22. júla 2015, kedy bol na základe príkazu predsedu senátušpecializovaného trestného súdu z 22. júla 2015 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody,bol pozbavený osobnej slobody bez akéhokoľvek právneho základu. Tým malo podľasťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1a 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje na § 7 a § 9 ods. 1 a 2zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono zodpovednosti za škodu“), z ktorých vyvodzuje, že bez právoplatného rozhodnutiaústavného súdu o jeho sťažnosti nebude mať žiadnu možnosť domôcť sa odškodneniav zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 5 dohovoru za bezodkladné nevydanie príkazu najeho prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Ďalšia námietka sťažovateľa, ktorou odôvodňuje namietané porušenie svojho právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, smeruje protipochybeniam špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, ktoré mali spočívaťv tom, že vo výroku o povolení obnovy konania nebolo výslovne uvedené, že sa povoľujev prospech sťažovateľa alebo v jeho neprospech. V tejto súvislosti sťažovateľ najmäuvádza:„Presné uvedenie okolnosti, či sa obnova povoľuje v prospech obvineného, v jeho neprospech alebo v jeho prospech i neprospech, je odôvodnené zákonným obmedzením obnovy v neprospech obvineného (viď. § 395 Trestného poriadku) a ďalšími dôsledkami pre obvineného v obnovenom konaní (viď. § 405 Trestného poriadku). Navyše právoplatnosť nadobúda len výroková časť uznesenia, nie jeho odôvodnenie.“V reakcii na odôvodnenienapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v súvislosti s jeho námietkou argumentujetým, že z dôvodov uznesenia špecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konaniajasne vyplýva, že obnova konania bola povolená výlučne v prospech sťažovateľa,sťažovateľ uvádza, že takéto odôvodnenie neobstojí, keďže nerešpektuje princíp právnejistoty a zásadu, že právoplatnosť nadobúda len výroková časť uznesenia, nie jehoodôvodnenie.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Špecializovaný trestný súd postupom v konaniach sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 a sp. zn. PK-2 T 16/2008 a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn. 3 Tost 19/2015 porušili práv o sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Tost 19/2015 z 15. 07. 2015 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 19/2015 z 15. 07. 2015 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3.000,-€, ktorú sú mu povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ podrobne odôvodňuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia,ktorého priznania sa domáha (3 000 €), argumentujúc predovšetkým neprípustným zásahomdo jeho základného práva na osobnú slobodu.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovanéhotrestného súdu v konaní sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 a sp. zn. PK-2 T 16/2008 a najvyššiehosúdu v konaní sp. zn. 3 Tost 19/2015 a jeho uznesením z 15. júla 2015.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stanev súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobilarozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splneniepovinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedeniapred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak súoprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebov úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účelyvýchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedeniapred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševnechorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jejnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhosteniealebo vydanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 a sp. zn. PK-2 T 16/2008 a najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3 Tost 19/2015

Sťažovateľ namieta, že v dôsledku namietaného postupu špecializovaného trestnéhosúdu a najvyššieho súdu bola v období od 15. júla 2015 do 22. júla 2015 jeho osobnásloboda obmedzená bez toho, aby k tomu existoval relevantný právny titul.

Rekapitulujúc skutočnosti uvedené už v časti I tohto uznesenia, ústavný súdopakovane uvádza, že špecializovaný trestný súd vydal 15. júna 2015 uznesenie sp. zn.BB-3 Nt 1/2013 o povolení obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa, pričom zrušilprávoplatný výrok o treste, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré na zrušené rozhodnutiaobsahovo nadväzujú, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.Uznesenie špecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konania nadobudloprávoplatnosť 15. júla 2015 (po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 19/2015z 15. júla 2015, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniušpecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konania). Na základe príkazu predsedusenátu špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 z 22. júla 2015 bolsťažovateľ 22. júla 2015 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody a následne boluznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 T 16/2008 z 23. júla 2015 vzatý doväzby. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 26/2015 zo 4. augusta 2015 zrušil uzneseniešpecializovaného trestného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby a sťažovateľa prepustilz väzby na slobodu.

V uznesení najvyššieho súdu o prepustení sťažovateľa z väzby sa najmä uvádza:«Ak má Špecializovaný trestný súd (ďalej len ŠTS) za to, že o väzbe malo byť rozhodnuté už v konaní o sťažnosti obvineného ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu o povolení obnovy konania (čo naznačuje v odôvodnení uznesenia na č. l. 8 ods. 7), mýli sa.

Ustanovenie § 77 ods. 3 Tr. por. sa týka otázky samostatného posudzovania lehoty väzby v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa § 380 ods. 2 alebo § 403 Tr. por., nijako však neurčuje, že by v prerokúvanej veci a posudzovanej situácii mal rozhodovať nadriadený (sťažnostný) súd.

Na rozdiel od rozhodovania o väzbe v dovolacom konaní, ktoré (dovolacie konanie) je jednostupňové a kde zákon v § 380 ods. 2 Tr. por. výslovne zveruje rozhodnutie o väzbe dovolaciemu súdu, konanie o obnove konania je dvojstupňové a zákon aj v ustanovení § 403 Tr. por. ustanovuje vecnú príslušnosť na rozhodovanie o väzbe pre „súd“.

Súdom je v tomto prípade súd prvého stupňa, nie nadriadený súd. To platí bez ohľadu na okolnosť, či proti rozhodnutiu o návrhu na povolenie obnovy konania bola podaná sťažnosť alebo nie, a či teda v konečnom dôsledku (naposledy) rozhodoval o povolení obnovy konania súd prvého stupňa alebo nadriadený súd.

Podstatné je, že o väzbe sa rozhoduje až po právoplatnosti uznesenia, ktorým povolená obnova konania a zrušený výrok o treste.

O väzbe potom rozhoduje senát, ktorý je činný v obnovenom konaní, nie senát, ktorý rozhodoval o návrhu na povolenie obnovy konania (samozrejme, v prípade náhlej prekážky rozhodovania je tu možné zastúpenie, bez ohľadu na nezmeniteľnosť senátu v obnovenom konaní, teda v tomto prípade pri následnom rozhodovaní o treste na hlavnom pojednávaní). Ako určujúce sa pre toto rozhodnutie javí, že v prípade vykonávania trestu odňatia slobody sa najprv musí v zmysle § 403 Tr. por. rozhodnúť o väzbe a až od výsledku tohto (čiastkového) konania závisí, či po právoplatnosti v ňom vydaného rozhodnutia bude obvinený vykonávať väzbu (v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu prvého stupňa o väzbe naďalej, po výkone väzby na základe predbežne vykonateľného uznesenia tohto súdu), alebo či jeho trestné stíhanie v obnovenom konaní nebude prebiehať väzobne.

ŠTS túto otázku vyriešil prepustením obvineného na slobodu, avšak nezákonne, pri absencii obligatórneho postupu uvedeného v § 403 Tr. por., teda bez právneho titulu, ktorý by prepustenie obvineného na slobodu umožňoval.

Táto chyba však nemôže byť na ujmu obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe podľa § 403 Tr. por. je potrebné zohľadniť okrem materiálnych dôvodov väzby aj otázku bezodkladnosti rozhodovania o väzbe.

Ak mal ŠTS za to, že už nemôže o väzbe rozhodnúť bezodkladne (že mu to neumožňuje vrátenie spisu z najvyššieho súdu až 22. júla 2015, po rozhodnutí tohto súdu o sťažnosti proti uzneseniu o povolení obnovy konania 15. júla 2015), mal to vyjadriť v obsahu svojho (negatívneho) rozhodnutia o väzbe. V takom prípade by na základe eventuálne podanej sťažnosti prokurátora najvyšší súd okrem väzobných dôvodov v sťažnostnom konaní posudzoval aj už zmienenú otázku bezodkladnosti (rovnako v prípade pozitívneho rozhodnutia ŠTS o väzbe bez postupu spojeného s prepustením obvineného na slobodu a po podaní sťažnosti obvineným) – to je však už, ako bolo uvedené, bezpredmetné. Je však zároveň nutné uviesť, že nemožno bezodkladné rozhodnutie súdu zastierať prepustením obvineného na slobodu, spojeným s jeho bezprostredne nasledujúcim zadržaním (predvedením) a následným „bezodkladným“ rozhodnutím súdu o väzbe. Za tejto situácie neostávalo najvyššiemu súdu iné, ako rozhodnutie o vzatí do väzby zrušiť a prepustiť obvineného z väzby na slobodu.

K postupu pri negatívnom rozhodnutí o väzbe súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu v prípade uvedenom v § 403 Tr. por. je potrebné uviesť, že by sa per analogiam uplatnil postup pri primeranom použití ustanovení §§ 71 ods. 1 písm. a/, ods. 3, 83 ods. 2 a 3, 87 ods. 2, 190 ods. 3, 292 ods. 5 a 6 Tr. por., aj keď ide o ex offo, nie o návrhové konanie o väzbe a o rozhodovanie senátu, nie sudcu pre prípravné konanie (v tomto prípade by tiež bol obvinený pred vykonaním verejného zasadnutia sťažnostného súdu prepustený na slobodu, ak by proti rozhodnutiu o nevzatí do väzby bola prokurátorom podaná sťažnosť, avšak až na základe takého, naposledy uvedeného rozhodnutia).».

K otázke bezodkladnosti rozhodovania podľa § 403 Trestného poriadku najvyšší súd vo svojomuznesení o prepustení sťažovateľa z väzby ďalej uviedol:

„Požiadavka bezodkladnosti znamená, že po zrušení výroku o treste pri povolení obnovy konania môže výkon trestu odňatia slobody pretrvávať do rozhodnutia o väzbe podľa § 403 Tr. por. len nevyhnutnú dobu.

Pre riešenie maximálneho limitu tejto doby je možné uvedenú situáciu porovnať so situáciou, v ktorej po podaní návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby v prípravnom konaní pretrváva obmedzenie osobnej slobody obvineného zadržaním do rozhodnutia súdu (sudcu pre prípravné konanie) o väzbe. (§ 87 ods. 2 Tr. zák.)

V nadväznosti na to možno analogicky uzavrieť, že je potrebné, aby súd prvého stupňa rozhodol o väzbe v situácii popísanej v § 403 Tr. por. najneskôr do dvoch dní (túto lehotu nie je nutné počítať na hodiny) odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie o povolení obnovy konania.

Samozrejme, ak také uznesenie nadobudne právoplatnosť už na verejnom zasadnutí súdu prvého stupňa, je potrebné, aby tento súd (avšak senát, ktorý bude rozhodovať v obnovenom konaní) rozhodol po výsluchu obvineného už skôr, pokiaľ je to z faktických dôvodov možné.

Ak prebieha v konaní o povolení obnovy konania sťažnostné konanie proti rozhodnutiu o takom návrhu, je potrebná súčinnosť nadriadeného súdu a súdu prvého stupňa v tom smere, aby súd prvého stupňa obdržal čo najskôr spisový materiál a zápisnicu o úkone (neverejnom zasadnutí) nadriadeného súdu, na ktorom nadriadený súd rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na povolenie obnovy konania (v prípade možnosti aj písomne vyhotovené rozhodnutie nadriadeného súdu) a aby teda mohol rozhodnúť bezodkladne.

Z týchto dôvodov najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a sťažnosti obvineného ⬛⬛⬛⬛ vyhovel, bez možnosti činiť rozhodnutie závislým na danosti väzobného dôvodu (dôvodov).“.

Podľa § 403 Trestného poriadku ak obvinený vykonáva trest odňatia slobody uloženýmu v pôvodnom rozsudku, rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorýmspolu s povolením obnovy konania zrušil výrok o tomto treste, bez odkladu o väzbe.

Z citovanej časti uznesenia najvyššieho súdu o prepustení sťažovateľa z väzby zjavnevyplýva, že najvyšší súd dospel k záveru, že o jeho väzbe po právoplatnom povolení obnovykonania nebolo rozhodnuté bezodkladne, a preto ho uznesením zo 4. augusta 2015 zrušil.

Ústavný súd akceptuje argumentáciu najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že v prípadepovolenia obnovy konania, v rámci ktorej súd zruší výrok pôvodného odsudzujúcehorozsudku o treste, dôjde (dočasne) k situácii, kedy je osobná sloboda jednotlivca obmedzenábez aktuálneho právneho titulu. Trestný poriadok vznik takejto situácie predpokladá, pričomv tejto súvislosti v § 403 ustanovuje, aby sa bez odkladu rozhodlo o väzbe obvineného,ktorému súd povolil obnovu konania a zrušil výrok o treste, ktorý vykonáva. V prípade, aksa nedodrží požiadavka bezodkladného rozhodnutia o väzbe po právoplatnom povoleníobnovy konania, musí byť dotknutá osoba (bez ohľadu na existenciu väzobných dôvodov)prepustená z väzby na slobodu. Prepustenie z väzby na slobodu je dôsledkomnerešpektovania bezodkladnosti rozhodovania o väzbe.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci z uvedeného vyplýva, že najvyšší súduznesením sp. zn. 2 Tost 26/2015 zo 4. augusta 2015, ktorým sťažovateľa prepustil naslobodu, odstránil pochybenie, ku ktorému došlo tým, že nebolo o jeho väzbe po povoleníobnovy konania rozhodnuté bez odkladu, t. j. najvyšší súd poskytol sťažovateľovi ochranujeho základného práva na osobnú slobodu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svojudoterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že ak sa sťažovateľom zabezpečí nápravanamietaných pochybení v rámci všeobecného súdnictva, tak ústavný súd v zásade nemôževysloviť porušenie ich základných práv, ktorých porušenie namietajú prostredníctvomsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd, konštatujúc, že najvyšší súd prepustenímsťažovateľa z väzby mu poskytol účinnú ochranu jeho základného práva na osobnú slobodugarantovaného tak čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru, túto časť sťažnostipri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 19/2015 z 15. júla 2015

K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť z dôvodu, že vo výrokuuznesenia špecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konania nebolo výslovnéuvedené, či sa obnova konania povoľuje v prospech sťažovateľa alebo v jeho neprospech,pričom najvyšší súd toto pochybenie špecializovaného trestného súdu neodstránil.

V príslušnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa vo vzťahu k tejtonámietke sťažovateľa najmä uvádza:

„Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica pri rešpektovaní právneho názoru sťažnostného súdu rozhodol tak, že obnovu konania povolil (uznesenie z 15. júna 2015, sp. zn. BB-3 Nt 1/2013, z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že prvostupňový súd konal o povolení obnovy konania na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. PL. ÚS 106/2011, z 28. novembra 2012). V tomto prípade je teda obnova konania, ako to jasne vyplýva aj z dôvodov napadnutého uznesenia výlučne v prospech odsúdených. Ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, alebo nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku a iné rozhodnutie než v prospech takto odsúdených osôb predmetné ustanovenie zák. č. 38/1993 Z. z. nepripúšťa.

Ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom je vo vzťahu k ustanoveniu § 394 ods. 1 Trestného poriadku lex specialis.

Vyššie uvedený právny názor dáva dostatočnú odpoveď na sťažnostnú námietku odsúdeného. Chýbajúce konštatovanie vo výroku sťažnosťou napadnutého uznesenia, že obnova konania bola povolená v prospech sťažovateľa, teda nijakým spôsobom nemôže ovplyvniť fakt, že obnova konania bola povolená výlučne v jeho prospech.“

V nadväznosti na citované ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúroupripomína, že úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie jechrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takýmizásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné(I. ÚS 17/01). Ústavný súd totiž vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nieje alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecnéhosúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následokporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,I. ÚS 176/03).

Poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľa uvedenou v jehosťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konaniazaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s ňou aj vysporiadal. Napadnutéuznesenie najvyššieho súdu preto ústavný súd považuje za zrozumiteľné a primeranýmspôsobom odôvodnené, pričom ho zjavne nemožno považovať za arbitrárne.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmuznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených práv podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovalareálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľaako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015