znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 760/2014-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spoločnosť s ručením obmedzeným, K., zastúpenej KAIFER advokátska kancelária s. r. o., Fibichova 11, Košice, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jaroslava Kaifera, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 6/2014 zo 16. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,   K., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spoločnosť s ručením obmedzeným, K. (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   KAIFER   advokátska kancelária s. r. o., Fibichova 11, Košice, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jaroslava Kaifera, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 6/2014 zo 16. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 30 Cb 228/2009 v procesnom   postavení žalobkyne (v označenom konaní sa domáhala proti žalovanému náhrady škody, pozn.). Okresný súd rozhodol o žalobe rozsudkom č. k. 30 Cb 228/2009-339 z 20.   marca   2013,   proti   ktorému   sťažovateľka   podala   odvolanie.   Následne   okresný   súd uznesením sp. zn. 30 Cb 228/2009 z 22. mája 2013 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 17 011 €. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   ako   súd   odvolací   tak,   že   spis   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   opravu   napadnutého uznesenia.

Okresný súd uznesením sp. zn. 30 Cb 228/2009 z 2. októbra 2013 svoje uznesenie sp. zn. 30 Cb 228/2009 z 22. mája 2013 opravil a uviedol, že vydal opravné uznesenie, ktorým odstránil zrejmú chybu v písaní, ku ktorej došlo v písomnom vyhotovení uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v zákonnej lehote opätovne odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Cob 163/2013 z 12. decembra 2013 tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. 30 Cb 228/2009 z 22. mája 2013 v znení opravného uznesenia sp. zn. 30 Cb 228/2009 z 2. októbra 2013. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka   v   zákonom   ustanovenej   lehote   dovolanie,   ktoré najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   napadnutým   uznesením   odmietol,   pričom   žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Zásah Najvyššieho súdu, ako orgánu verejnej moci, do sťažovateľovho práva na súdnu ochranu, je zrejmý z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu, ktoré nespĺňa atribúty riadne   odôvodneného   rozhodnutia   v   zmysle   ust.   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku   a   sťažovateľ   takéto   nedostatočne   odôvodnené   rozhodnutie   považuje   za neudržateľné z dôvodu, že nespĺňa záruky, ktoré garantujú, že výkon spravodlivosti v tej ktorej právnej veci nie je svojvoľný, resp. arbitrárny. Máme za to, že právo žalovaného na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý súdny proces   a   práva   na   súdnu   ochranu,   bolo   postupom   dovolacieho   súdu   porušené   a   z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   predmetné   uznesenie   Najvyššieho   súdu   pokladá   za nepreskúmateľné.“

Sťažovateľka   ďalej   argumentuje,   že   najvyšší   súd   sa   k niektorým   jej   námietkam uvedeným   v dovolaní   nevyjadril,   a predostiera   ústavnému   súdu   svoju   argumentáciu uvedenú v dovolaní.

Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd „... pri výklade a aplikácii ust. § 9 a ust. § 10 zákona o súdnych úradníkoch odchýlil od znenia príslušných ustanovení, poprel ich účel a význam, pričom je potrebné opätovne poznamenať, že dovolací súd nezodpovedal na podstatné sťažovateľove námietky uvedené v dovolaní, a teda Najvyšší súd právne závery odvolacieho   súdu   neposúdil   správne   a   v   uznesení   sám   dospel   k   nesprávnym   právnym záverom... Sťažovateľ ďalej namieta porušenie čl. 13 dohovoru, v zmysle ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky   nápravy pred   národným   orgánom,   aj   keď   sa   porušenia   dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Vzhľadom na uvedené sťažovateľovi bolo formálne umožnené podať   odvolanie   proti   predmetnému   Uzneseniu   Okresného   súdu   Košice   I,   zo   dňa 22. 05. 2013, sp. zn.: 30 Cb/228/2009, ako aj dovolanie proti Uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 12. 12. 2013, sp. zn.: 3 Cob/163/2013, avšak nebolo mu umožnené mať účinný   prostriedok   nápravy,   keďže   už   Okresný   súd   Košice   I   a   následne   Krajský   súd v Košiciach pri svojom rozhodovaní použili ústavne neospravedlniteľný a neakceptovateľný výklad ust. § 9 zákona o súdnych úradníkoch, ktorý v odôvodnení uznesenia, proti ktorému smeruje táto sťažnosť, aplikoval aj Najvyšší súd.“.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na s posudzovanou vecou súvisiacu judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo M., spoločnosť s ručením obmedzeným, K... podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, zo dňa 16. 06. 2014, sp. zn.: 5 Obdo/6/2014 porušené boli.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   zo   dňa   16.   06.   2014,   sp.   zn.: 5 Obdo/6/2014   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

Spoločnosti M., spoločnosť s ručením obmedzeným, K., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší   súd Slovenskej   republiky je povinný   uhradiť   spoločnosti   M.,   spoločnosť s ručením   obmedzeným,   K.,   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   vyčíslenej   v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho zástupcu: KAIFER advokátska kancelária s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Svoj návrh, ktorým sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia, sťažovateľka   odôvodňuje   tým,   že   jej   najvyšší   súd   neposkytol „súdnu   ochranu   pred rozhodnutím o poplatkovej povinnosti za odvolanie, ktoré bolo vydané v rozpore s ústavou a dohovorom, a svojim rozhodnutím by tak ďalej odstránil aj stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ, spočívajúci v tom, že nakoľko poplatková povinnosť za odvolanie nebola uložená v súlade s príslušnými právnymi predpismi...“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 6/2014 zo 16. júna 2014 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Vychádzajúc zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ju odôvodňuje v zásade identicky, ako odôvodnila svoje dovolanie, t. j. ide o dôvody, ktoré už posudzoval najvyšší súd ako dovolací súd. Dovolací súd ich posúdil ako také, ktoré smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto dovolanie sťažovateľky odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľky zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú § 236   a   nasl.   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 6/2014 zo 16. júna 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   najprv   opísal   skutkový   stav posudzovanej   veci,   ako   aj   obsah   podaného   dovolania,   pričom   v jeho   relevantnej   časti uviedol:

„Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo,   nemôže   sa   prejednávať   znova.   Prekážka   veci   právoplatne   rozhodnutej   bráni tomu,   aby   bola   vec,   o   ktorej   bolo   právoplatne   rozhodnuté,   znovu   prejednaná.   V prejednávanej veci bolo vydané uznesenie o poplatkovej povinnosti žalobcu, ktoré napadol odvolaním a v rámci odvolacieho konania. Na výzvu odvolacieho súdu, súd prvého stupňa opravil zrejmú chybu v písaní záhlavia uznesenia. Súd o oprave podľa ustanovenia § 164 v spojení s § 174 ods. 6 O. s. p. rozhoduje aj bez návrhu. Vydaním opravného uznesenia nejde o prekážku rozsúdenej veci. Ako je uvedené vyššie, v prejednávanej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné konanie. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené namietanou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.“

K námietke   sťažovateľky,   že   odvolací   súd   jej   ako   účastníčke   konania   svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], uviedol, že „odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým súd znemožní účastníkovi realizáciu   procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený... Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, pretože pri výklade a aplikácii právnych   predpisov   sa   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   nepoprel   ich   účel a význam. Na všetky odvolacie námietky žalobcu zodpovedal, ako vyplýva aj z judikatúry ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   dovolateľ   sa   správnym   názorom   všeobecného   súdu nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti rozhodnutia súdu.

Napokon žalobca prípustnosť dovolania odvodil aj od ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., že rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Žalobca dovolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie o poplatkovej povinnosti žalobcu bolo vydané súdnym úradníkom, teda podľa jeho názoru osobou neoprávnenou.

Ako vyplýva z uznesenia Okresného súdu Košice I z 22. mája 2013 (č. 1. 371a), vydala ho súdna tajomníčka M. K.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 649/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch (ďalej len zákon) súdny   úradník   je   oprávnený   vykonávať   úkony   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní,   v trestnom konaní, v konkurznom konaní a inú činnosť súdu v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Sudca môže písomne poveriť súdneho tajomníka konaním a rozhodovaním vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce (§ 9 ods. 3 písm. a/ zákona).

Podľa rozvrhu práce Okresného súdu Košice I na rok 2013 súdna tajomníčka M. K. okrem   iných   úloh   bola   poverená   vyrubovať   súdne   poplatky.   Uvedený   rozvrh   práce   je verejne dostupný na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR a je k dispozícii účastníkom konania, ako aj ich právnym zástupcom.

Vzhľadom na poverenie v rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2013 bola M. K. osobou oprávnenou vydať uznesenie o poplatkovej povinnosti žalobcu za podané odvolanie. (Ide o chybu v písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia, ústavný súd totiž z rozvrhu   práce   okresného   súdu   na   rok   2013   publikovaného   na   internetovej   stránke Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   zistil,   že   M.   K.   bola   zamestnankyňou Okresného súdu Košice I, pridelená do senátu 30 Cb, pozn.)

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   dospel   k   záveru,   že v prejednávanej veci prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a ani z ustanovenia § 237 O. s. p., preto dovolanie žalobcu odmietol podľa ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.“.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku (upravujúcich   prípustnosť   dovolania   v   občianskoprávnych   veciach)   a ustanovení   zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   označeného   základného   práva.   V   inom prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo neprípustnosti   podaného   dovolania   vôbec   boli   naplnené.   Takýto   postup   a   rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľke   k   súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a základnými právami podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014