znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 76/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   H.,   zastúpeného advokátom Mgr. Igorom Schweighoferom, Advokátska kancelária, Holíčska 28, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 6 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 6 T 68/2008 a sp. zn. 1 Nt 25/2012, ako aj Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 3 To 54/2008 a sp. zn. 4 Tos 126/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2013 doručená sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 6 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 T 68/2008 a sp. zn. 1 Nt 25/2012, ako aj Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   pod sp.   zn. 3 To   54/2008 a sp.   zn. 4 Tos 126/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. decembra 2013. Sťažnosť bola doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 5. decembra 2013, 30. decembra 2013, 10. januára 2014 a napokon 21. januára 2014, pričom posledné doplnenie datované 15. januára 2014 bolo spísané právnym zástupcom, ktorého sťažovateľ poveril zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 68/2008 z 18. júla 2008 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu, pričom pri výmere trestu došlo k aplikácii   ustanovenia   §   38   ods.   5   Trestného   zákona,   keďže   zločinu   sa   mal   dopustiť opakovane.   Na   základe   tohto   záveru   došlo   k   zvýšeniu   dolnej   hranice   trestnej   sadzby o polovicu   a   sťažovateľovi   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   12   rokov a 6 mesiacov.   V   skutočnosti   však   mal   byť   čin   kvalifikovaný   iba   ako   prečin,   pretože predchádzajúce   odsúdenie   nebolo   možné   považovať   za   zločin.   Ani   jeden   zo   skutkov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený, nemá znaky zločinu, oba totiž bolo možné považovať iba za prečiny. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 54/2008 zo 14. októbra 2008 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté, keďže krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu.

Okrem uvedeného pochybenia týkajúceho sa uloženia trestu sťažovateľ nepovažuje za správne ani rozhodujúce skutkové závery, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, pričom poukazuje na konkrétne okolnosti spochybňujúce prijaté závery.

Uznesením okresného súdu č. k. 1 Nt 25/2012-28 zo 4. júla 2013 bol zamietnutý návrh   sťažovateľa   na   obnovu   konania,   v   ktorom   namietal   totožné   skutočnosti   ako v sťažnosti   ústavnému   súdu.   Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   Tos   126/2013-42 z 30. októbra   2013 bola sťažnosť podaná sťažovateľom   proti   uzneseniu   okresného súdu zamietnutá. Pritom v uznesení okresného súdu sa uvádza, že v prípade sťažovateľa nemalo byť aplikované ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 6 T 68/2008 a   sp.   zn.   1 Nt   25/2012,   ako   aj   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   3   To   54/2008   a   sp.   zn. 4 Tos 126/2013 s tým, aby bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 T 68/2008 z 18. júla 2008 zrušený (a to vrátane všetkých obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí) a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež prepustenia na slobodu.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 6 T 68/2008-306 zo 16. júla 2008 vyplýva, že sťažovateľ bol uznaný vinným z pokusu obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom falšovania   a   pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery,   úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a 6 mesiacov. Podľa názoru okresného súdu bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, teda zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o polovicu. Je to tak preto, že sťažovateľ opätovne spáchal zločin po tom, ako už bol za zločin odsúdený Okresným súdom Bratislava I rozsudkom sp. zn. 1 T 38/1999 z 18. októbra 1999.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 To 54/2008-330 zo 14. októbra 2008 vyplýva, že ním bolo ako nedôvodné zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 68/2008 z 18. júla 2008 (zrejme má byť správne zo 16. júla 2008, pozn.). Sťažovateľ   v   podaných   písomných   dôvodoch   odvolania   namietal   jednostranné vyhodnotenie vykonaných dôkazov v jeho neprospech. Taktiež vytýkal, že neboli vypočutí príslušníci polície, ktorí ho zadržali. Napokon sa domáhal zmeny právnej kvalifikácie tak, aby bol uznaný vinným iba podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona s tým, aby mu bol uložený podmienečný   trest   odňatia   slobody.   Podľa   názoru   krajského   súdu   bolo   hodnotenie dokazovania, ale aj právne posúdenie veci okresným súdom správne.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 Nt 25/2012-28 zo 4. júla 2013 vyplýva, že ním bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Sťažovateľ sa domáhal obnovy z dôvodu porušenia zákona pri ukladaní trestu v súvislosti s použitím ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona, ale namietal aj skutkové závery právoplatného rozsudku. Podľa názoru okresného súdu ani jeden trestný čin, pre ktorý bol sťažovateľ odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 38/1999 z 18. októbra 1999, nie je možné   považovať   za   zločin   v   zmysle   §   11   ods.   1   a   2   Trestného   zákona,   avšak   túto skutočnosť nemožno považovať za takú, ktorá by vyšla najavo po právoplatnosti rozsudku a nebola   známa   v   čase   rozhodovania   o   vine   a   treste.   Vo   vzťahu   k   samotnému   skutku sťažovateľ neuviedol žiaden taký dôkaz, ktorý by nebol známy v čase rozhodovania o vine a treste.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Tos 126/2013-42 z 30. októbra 2013 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 25/2012 zo 4. júla 2013. Podľa názoru krajského súdu treba súhlasiť s okresným súdom, že nevyšla najavo žiadna taká skutočnosť alebo okolnosť skôr súdu neznáma, ktorá by mohla odôvodniť iné rozhodnutie. Krajský súd navyše upozorňuje, že aj keby sa pri ukladaní trestu nevychádzalo z ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona, pri konštatovaní dvoch   priťažujúcich   okolností   bolo povinnosťou   súdov   použiť ustanovenie § 38 ods.   4 Trestného zákona a zvýšiť dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, čo by znamenalo, že trest by mal byť uložený v rozpätí od 11 rokov a 8 mesiacov až do 15 rokov. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. októbra 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 6 T   68/2008   a   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   3   To   54/2008   (proti   právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku) treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy bol rozsudok okresného súdu a uznesenie krajského   súdu   doručené,   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   obe   rozhodnutia   nadobudli právoplatnosť 14. októbra 2008, je nepochybné, že sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. decembra 2013, bola oneskorene podaná.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   konaní   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 1 Nt 25/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 126/2013 (obnova konania). Sťažnosť treba považovať v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ sa domáhal povolenia obnovy konania najmä na tom základe, že mu bol uložený   trest   v   rozpore   so   zákonom,   keďže   bez   splnenia   zákonných   podmienok   bola upravená v jeho neprospech trestná sadzba, čo napokon okresný súd vo svojom uznesení aj konštatoval. Namietal tiež nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   konštatovať,   že   uznesenia   všeobecných   súdov nejavia   známky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nezakladá sama osebe porušenie označených práv.

Zodpovedá skutočnosti, že podľa názoru okresného súdu nebol dôvod ukladať trest sťažovateľovi   postupom   podľa   §   38   ods.   5   Trestného   zákona,   teda   sprísnením   trestnej sadzby.   Toto   pochybenie   sťažovateľ   mal   možnosť   namietať   v   odvolaní   proti odsudzujúcemu   rozsudku   okresného   súdu.   Sťažovateľ   síce   podal   odvolanie,   avšak nesprávnu   aplikáciu   ustanovenia   §   38   ods.   5   Trestného   zákona   nenamietal.   Ešte   aj   po uznesení   krajského   súdu,   ktorým   bolo   jeho   odvolanie   proti   odsudzujúcemu   rozsudku okresného súdu zamietnuté, mal sťažovateľ možnosť domáhať sa nápravy porušeného práva podaním dovolania, teda v dovolacom konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Sťažovateľ   však   dovolanie   nepodal,   a   tým   s   konečnou   platnosťou   prišiel   o   možnosť napraviť pochybenie, ktoré vytýka. Išlo o právne pochybenie, ktoré nie je možné naprávať v rámci obnovy konania, pretože na to slúži dovolacie konanie.

Napokon   treba   uviesť,   že   v   rámci   obnovy   konania   nie   je   možné   naprávať   ani nesprávnosti súvisiace so zisťovaním skutkového stavu.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014