znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 76/2012-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B. (ďalej len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2011.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   v záujme   vymoženia svojej   pohľadávky   z úverovej   zmluvy,   ktorú   uzatvorila   s dlžníkom   V.   M.   (ďalej   len „povinný“), priznanej vykonateľným rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S.,   a.   s.,   podala   4.   januára   2011   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len   „súdny exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným   súdom   25.   februára   2011   začal   nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu). Napadnutým   uznesením   okresný   súd   vylúčil   vo   veci   konajúceho   súdneho   exekútora z vykonávania exekúcie vedenej pod sp. zn. 7 Er 13/2011 (EX 214/11) z dôvodu, že bol pred   vymenovaním   do   funkcie   súdneho   exekútora   zamestnancom   sťažovateľky   ako účastníčky   exekučného   konania   (oprávnenej),   čo   podľa   názoru   okresného   súdu   zakladá dôvod na jeho vylúčenie. Okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora na základe námietky povinného doručenej okresnému súdu 29. apríla 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla: «Okresný súd Ružomberok uznesením zo dňa 25.10.2011, sp.zn.: 7Er 13/2011 (ďalej aj   „Uznesenie“   alebo   „napadnuté   uznesenie“)   ex   offo   rozhodol   o   vylúčení   súdneho exekútora z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv.»

V   súvislosti   s   vylúčením   súdneho   exekútora   z   exekúcie   v   označenom   exekučnom konaní   sťažovateľka   namietala   porušenie svojho   základného   práva podľa   čl.   46 ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu bližšie uviedla:

«Napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu   Ružomberok   veľmi   významnou   mierou ovplyvnilo   faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti   s výkonom exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 214/11. Tvrdíme, že postup všeobecného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.: 7Er 13/2011 ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13.04.2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie:

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn.: III ÚS 322/2010; rozhodol   s   konečnou   platnosťou   (podľa   ust.   §30   ods.10   Exekučného   poriadku   proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K....   postupom   Okresného   súdu   Ružomberok   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 7Er 13/2011, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktoré   sú   imanentnou   súčasťou   vyššie označených základných práv a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl.46 ods. 1 Ústavy a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka odôvodnila tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   výrazne   nevýhodné   postavenie   a   bolo   s   ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2011, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj úhradu trov konania.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2011.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II. ÚS 143/02,   III.   ÚS   60/04)   súčasťou   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom   oprávnenej   pred   vykonávaním   exekúcie   (hlavne   pre   jeho   pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), ktorá vzbudzuje dôvodnú pochybnosť   o   jeho   nezaujatosti,   považoval   za   dôvod   na   jeho   vylúčenie   z vykonávania exekúcie.

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti   komu   smeruje,   dôvod,   pre   ktorý   má   byť   exekútor   vylúčený,   a   kedy   sa   účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. 7 Er 13/2011 z 25. októbra 2011 okrem iného uviedol:

„Dňa   29.04.2011   bola   prostredníctvom   súdneho   exekútora   tunajšiemu   súdu doručená   námietka   zaujatosti   povinného   proti   súdnemu   exekútorovi,   v   ktorej   povinný uviedol,   že   namieta   zaujatosť   súdneho   exekútora   JUDr.   R.   K.,   ktorý   je   bývalým zamestnancom spoločnosti P., s.r.o. O tejto skutočnosti sa povinný dozvedel 18.04.2011. Tunajší   súd   uznesením   vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   č.k.   7Er/13/2011-42 zo dňa 21.06.2011 rozhodol, že súdny exekútor JUDr. R. K. nie je vylúčený z vykonávania exekúcie vedenej pod spisovou zn. EX 214/11.

Proti   uvedenému   uzneseniu   podal   povinný   dňa   11.07.2011   odvolanie,   v   ktorom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn. III. ÚS 322/2010-37 zo   dňa   13.04.2011,   ktorý   jednoznačne   konštatoval,   že   bývalý   pracovný   pomer   súdneho exekútora JUDr. R. K. je dôvodom na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie. Povinný navrhol vylúčiť súdneho exekútora JUDr. K. z exekúcie vedenej voči jeho osobe, pretože sú pochybnosti   o   jeho   nestrannosti   a   nezávislosti   pre   pomer   k   svojmu   bývalému zamestnávateľovi, ktorý je oprávnený v jeho exekučnej veci....

Vzhľadom ku skutočnosti,   že   povinný podal odvolanie   proti uzneseniu   vydanému vyšším súdnym úradníkom, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, jeho podaním došlo ex lege k zrušeniu uznesenia č. k. 7Er/13/2011-42 zo dňa 21.06.2011 a vec bola predložená sudcovi.

Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z z. (Exekučný poriadok), exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatostí....

Preskúmaním spisového materiálu mal súd za preukázané, že námietka zaujatosti súdneho   exekútora   bola   podaná   dôvodne.   Súdny   exekútor   v   zmysle   §   3   Exekučného poriadku vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle, pričom je viazaný len ústavou, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní. Súdny exekútor   musí   byť   teda   nestranný   a   súčasne   sa   musí   javiť   nestranným   aj   pre   externé prostredie,   v   ktorom   pôsobí   pri   nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí.   Jedným z dôvodom, pre ktorý môže byť súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie je jeho pomer k účastníkom konania alebo ich zástupcom a to buď priateľský alebo opačný, ktorý má základ v okolnostiach, ktoré nastali mimo exekučného konania, a ktorý môže ovplyvniť subjektívne nazeranie exekútora a v nadväznosti na to aj jeho nestrannosť. Skutočnosť, že v uvedenom exekučnom konaní bol poverený jeho vedením súdny exekútor, ktorý je zároveň bývalým   zamestnancom   oprávneného,   podľa   názoru   súdu   vzbudzuje   pochybnosti o   jeho nezaujatosti a je dôvodom k jeho vylúčeniu z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku. Na základe uvedených skutočnosti a s poukazom na nález Ústavného súdu spis. zn. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.04.2011, súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto uznesenia a súdneho exekútora JUDr. R. K. vylúčil z vykonávania exekúcie vedenej pod spis. zn. EX 214/11.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho   exekútora s pracovným   pomerom   (a   inými)   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného   poriadku   predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí   bude   vykonávať nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   §   3   Exekučného   poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom,   môže   oprávnene   vyvolať   pochybnosti   o   jeho   nestrannosti   a   nezaujatosti vo vzťahu   k   účastníkom   exekučného   konania.   Uvedené   konanie   nevylučuje   ani disciplinárnu,   resp.   trestnú   zodpovednosť   súdneho   exekútora   ako   verejného   činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to, že,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Vzhľadom na už uvedené nemožno ani právne závery okresného súdu vyjadrené v uznesení   sp.   zn.   7   Er   13/2011   z   25.   októbra   2011   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením sp.   zn. 7 Er 13/2011 z 25. októbra 2011 rozhodol   o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal   preukázanú   pochybnosť   o   jeho   nezaujatosti,   poukazujúc   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa postupu okresného súdu, ktorému vyčítala, že nemala   možnosť   vyjadriť   sa   k otázke   zaujatosti   súdneho   exekútora   a ovplyvniť   tak namietané   rozhodnutie,   ústavný   súd   posúdil   ako   nedôvodnú.   Zo   zapožičaného   spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 7 Er 13/2011 vyplýva, že sťažovateľka mala možnosť vyjadriť sa k uplatnenej námietke zaujatosti, pretože okresný súd prípisom z 10. mája 2011 zaslal   predloženú   námietku   zaujatosti   jej   právnemu   zástupcovi   na   vyjadrenie.   Právny zástupca sťažovateľky uvedený prípis spolu s námietkou prevzal 18. mája 2011, svoje právo však nevyužil a v súdom určenej lehote (ani neskôr) sa k námietke nevyjadril.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup a uznesenie okresného súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Označené práva nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom a rozhodnutím   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 545/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Nemožno   akceptovať   námietku   sťažovateľky,   že   vylúčením   súdneho   exekútora z vykonávania   exekúcie   došlo   k reálnemu   ohrozeniu   jej   majetku   existujúceho   v podobe pohľadávky,   resp.   že   ním   bola   zmarená   finalizácia   exekučnej   činnosti   vymožením   jej pohľadávky, pretože v zmysle ustanovení Exekučného poriadku v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého súd poverí vykonaním exekúcie. Vykonanie exekúcie,   resp.   vymožiteľnosť   pohľadávky   oprávneného   v konečnom   dôsledku   nie   sú limitované osobou konkrétneho exekútora.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   postupom a uznesením okresného súdu   a základným právom   podľa   čl. 20 ods.   1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov.   Tento   článok   však   nemá   vlastnú   nezávislú   existenciu,   ale   je   účinný   len vo vzťahu   k   právam   a   slobodám,   ktoré   sú   zaručené   ustanoveniami   dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným   súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí okresného súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru   a   namietaným   postupom   a   uznesením   okresného   súdu.   Z   tohto   dôvodu   je sťažnosť   sťažovateľky   aj   v   tejto   časti   zjavne   neopodstatnená   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012