znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 76/2011-51

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   K.   D.,   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 5 Tpo 31/2010 v spojení s konaním vedeným Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 3 Tp 117/2010 v súvislosti s rozhodnutím o návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou a písomným sľubom a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 31/2010 v spojení s konaním vedeným Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 3 Tp 117/2010   p o r u š i l   čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodnutím o návrhu na nahradenie väzby JUDr. K. D. peňažnou zárukou a písomným sľubom.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   5   Tpo   31/2010   z   15.   novembra   2010 z r u š u j e.

3. Krajský súd v Nitre   j e   p o v i n n ý   zaplatiť JUDr. K. D. primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

1. JUDr. K. D.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 419,08 € (slovom štyristodevätnásť eur a osem centov), ktorú j e   Krajský súd v Nitre   p o v i n n ý zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. V. K., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti JUDr. K. D. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 76/2011-24 z 10. marca 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. K. D., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   5   Tpo   31/2010   v spojení   s   konaním   vedeným Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 Tp 117/2010 v súvislosti s rozhodnutím o návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou a písomným sľubom.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním zo 17. júna 2011 a krajský súd vo vyjadrení z 19. apríla 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   preto   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   (v   rozsahu,   v   akom   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie)   vyplýva,   že sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 68/2010 z 8. mája 2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6 Tpo   14/2010   z   20.   mája   2010 z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Väzba začala 5. mája 2010 o 20.25 h. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 96/2010 z 29. júla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 24/2010 z 19. augusta 2010   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľky   o   prepustenie   z väzby.   Nová   žiadosť sťažovateľky o nahradenie väzby peňažnou zárukou bola uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 117/2010 z 3. novembra 2010 zamietnutá s tým, že ďalšie trvanie väzby je dané už iba podľa   §   71   ods.   1   písm. c)   Trestného   poriadku.   Následným   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 Tpo 31/2010 z 15. novembra 2010 bola zamietnutá jej sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu.

Sťažovateľka   namieta,   že   v   odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn. 5 Tpo 31/2010 z 15. novembra 2010 sa na strane 2 v druhom odseku konštatuje, že podanú sťažnosť   sama,   ale   ani   prostredníctvom   svojich   obhajcov   neodôvodnila.   Pritom v skutočnosti vo vlastnom mene podala odôvodnenie sťažnosti, ktoré jej obhajca podal na poštovú prepravu na Slovenskej pošte, pobočka S. (ďalej len „pošta“) doporučeným listom 9. novembra 2010. Dôvody sťažnosti doplnila vo vlastnom mene podaním odoslaným jej obhajcom z pošty doporučeným listom 10. novembra 2010. Ďalšie dôvody sťažnosti podala prostredníctvom svojho obhajcu a tieto boli rovnako podané na poštovú prepravu na pošte doporučeným listom 9. novembra 2010. Vylučuje, aby nebolo možné tieto podania dodať krajskému   súdu   včas.   Konštatovanie   krajského   súdu,   že   sťažnosť   nebola   odôvodnená, vzbudzuje podozrenie, že krajský súd pri svojom rozhodovaní nemal k dispozícii potrebný spisový materiál. Toto podozrenie sa umocňuje tým, že krajský súd rozhodol o sťažnosti v pondelok 15. novembra 2010, pričom v piatok 12. novembra 2010 sa spis nachádzal na okresnom súde v súvislosti so spisovaním zápisnice a s rozhodovaním o predĺžení väzby pod sp.   zn. 3 Tp 139/2010. Následne sa   vyhotovovali uznesenia, vypisovali doručenky a obhajcovia   sťažovateľky   odchádzali z úkonu okresného   súdu   okolo   15.00   h.   Je preto otázne, kedy bolo možné na krajskom súde oboznámiť sa so spisovým materiálom. Krajský súd rozhodol bez toho, aby sa s argumentáciou sťažovateľky oboznámil, čo podľa jej názoru malo   vplyv   na   vecnú   stránku   rozhodnutia.   Odzrkadľuje   sa   to   aj   v   nepresvedčivom   a paušálnom odôvodnení uznesenia krajského súdu.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   v   konaní   vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Tpo 31/2010 v spojení s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 3 Tp 117/2010 vyslovil porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru v súvislosti s rozhodnutím o jej návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou a písomným sľubom. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 261,82 €.

Z   vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   464/11   z   19.   apríla   2011 doručeného   ústavnému   súdu   26.   apríla   2011   vyplýva,   že   s   námietkami   sťažovateľky nesúhlasí.   Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   sp.   zn.   5   Tpo   31/2010 podrobne uviedol, z akých podkladov vychádzal, akými právnymi úvahami sa zaoberal a k akým právnym záverom pri prerokovaní a rozhodovaní dospel. V zmysle § 2 ods. 6 Trestného poriadku súdy sú povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene. Táto právna úprava je známa nielen súdu, ktorý ju v danom prípade aj dodržal, ale musela byť známa aj sťažovateľke ako osobe znalej práva a aj jej obhajcom. Nemožno preto zazlievať krajskému súdu, že o sťažnosti rozhodol prednostne a urýchlene. Takáto námietka je právne irelevantná. Sťažovateľke plynula lehota na predloženie dôvodov sťažnosti minimálne od vyhlásenia uznesenia okresného súdu 3. novembra 2010. Obhajca sťažovateľky však doručil dôvody sťažnosti do podateľne okresného súdu až 15. novembra 2010, a to aj napriek tomu, že   deň   vyhotovenia   sťažnosti   je   9.   november   2010.   Skutočnosť,   že   sťažnostné   dôvody neboli včas doručené krajskému súdu, ide plne na vrub sťažovateľke, resp. jej obhajcovi. Čo sa   týka   kolobehu   podaní   na   okresnom   súde   a   krajskom   súde,   tento   je   štandardný a v rozsahu možností týchto súdov. Vzhľadom na prezentovaný priebeh súdneho konania, jeho   výsledok   a   vzhľadom   na   príslušné   zákonné   ustanovenia   považuje   sťažnosť   za neopodstatnenú.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky zo 17. júna 2011 doručenej ústavnému súdu 24. júna 2011 vyplýva, že predloženými dokladmi z reklamačného konania voči pošte sa   hodnoverne   potvrdila   pravdivosť   tvrdení   sťažovateľky,   a   preto   považuje   vyjadrenie predsedníčky krajského súdu za účelové a zavádzajúce. Lehota na predloženie dôvodov sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľke nemohla začať plynúť vyhlásením uznesenia 3. novembra 2010, pretože od uvedeného okamihu plynula trojdňová lehota na podanie   sťažnosti.   Odôvodnenie   sťažnosti   bolo možné podať až po   doručení   uznesenia sťažovateľke, ktorá nebola osobne prítomná na okresnom súde pri vyhlásení uznesenia. Sťažovateľka   požaduje   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   v   celkovej   výške 419,08 €.

Z repliky krajského súdu sp. zn. Spr 464/11 z 20. júla 2011 doručenej ústavnému súdu 26. júla 2011 vyplýva, že krajský súd zamietol sťažnosť podanú sťažovateľkou, a nie jej obhajcom, ktorú tento podal v jej mene z dôvodu, že sa 3. novembra 2010 nezúčastnila na výsluchu. Keďže sťažnosť bola podaná ihneď, nebolo na mieste skúmať zachovanie lehoty   uvedenej   v   ustanovení   §   187   ods.   1   a   2   Trestného   poriadku,   pretože   neboli pochybnosti o včasnosti podanej sťažnosti. Krajský súd rozhodol o sťažnosti v lehote osem dní   od   predloženia   veci   okresným   súdom.   Tento   časový   priestor   bol   dostatočný   na doručenie odôvodnenia podanej sťažnosti. Trestný poriadok neurčuje dĺžku lehoty, ktorá je primeraná na zaslanie písomne odôvodnenej sťažnosti. Vzhľadom na dodržanie povinnosti prednostného   a   urýchleného   vybavovania   väzobných   vecí   by   bolo   porušením   tejto povinnosti, keby sa o väzbe sťažovateľky rozhodlo neskoršie. Sťažovateľka sa sama vzdala prítomnosti na výsluchu o jej žiadosti, a preto vypracované uznesenie sudcu pre prípravné konanie   okresného   súdu   jej   muselo   byť   doručované   do   Ústavu   na   výkon   väzby   P. Zachovanie   nejakej   konkrétnej   lehoty   na   zaslanie   písomne   odôvodnenej   sťažnosti   by podstatne predĺžilo dobu, v ktorej by bolo o žiadosti sťažovateľky právoplatne rozhodnuté. Námietky sťažovateľky v konaní vedenom ústavným súdom sú len formálne, a to tým viac, že namieta aj porušenie zásady rýchlosti rozhodovania o jej návrhu na prepustenie z väzby a nahradenie väzby peňažnou zárukou a písomným sľubom.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 3 Tp 117/2010, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplývajú tieto skutočnosti:

Z prípisu obhajcu JUDr. I. Š. z 9. novembra 2010 adresovaného okresnému súdu k sp.   zn.   3 Tp   117/2010   vyplýva, že z poverenia   sťažovateľky   predkladá   jej   rukopisné podanie „Vec: - doplnenie odôvodnenia sťažnosti“ a jeho prepis do strojopisnej podoby. V prílohe   prípisu   sa   nachádza jednak   rukou   písané podanie   sťažovateľky   označené ako „Vec:   -   doplnenie   odôvodnenia   sťažnosti“,   ako   aj   prepis   tohto   podania   do   strojopisnej podoby. V úvodnej vete podania sťažovateľka uvádza: „Písomne som zdôvodnila dôvody mojej sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu v Nitre sp. zn. 3 Tp 117/2010, kde toto podanie – odôvodnenie sťažnosti voči tomuto uzneseniu zo dňa 3. 11. 2010 ešte doplňujem – a   to   nasledovne.“ Na   prípise   obhajcu   je   dátumová   pečiatka   okresného   súdu,   z   ktorej vyplýva, že prípis bol doručený do podateľne okresného súdu 15. novembra 2010, pričom presná hodina, kedy bol doručený, nie je uvedená. Ďalej je na prípise dátumová pečiatka krajského súdu, z ktorej vyplýva, že prípis s prílohami bol doručený do podateľne krajského súdu 16. novembra 2010. Ani v tomto prípade nie je označená presná hodina, kedy bol doručený.

Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 31/2010 vyplýva, že sa toto konalo 15. novembra 2010 o 12.30 h. Okrem iného bola prečítaná zahlásená sťažnosť sťažovateľky, ako aj zahlásená sťažnosť prokurátora,   ako aj dôvody   sťažnosti prokurátora. Neverejné zasadnutie sa skončilo o 13.00 h.  

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tpo 31/2010-194 z 15. novembra 2010 vyplýva, že   ním   bola   zamietnutá   sťažnosť   podaná   sťažovateľkou,   ako   aj   prokurátorom   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Tp 117/2010 z 3. novembra 2010. Podľa konštatovania krajského   súdu   sťažovateľka   podala   prostredníctvom   svojich   obhajcov   proti   uzneseniu okresného súdu sťažnosť hneď po vyhlásení uznesenia, teda včas, avšak ani sama, ale ani prostredníctvom niektorého zo svojich obhajcov túto sťažnosť do dňa konania neverejného zasadnutia krajského súdu neodôvodnila. Prokurátor odôvodnil svoju sťažnosť tvrdením, že u sťažovateľky i naďalej existujú aj dôvody kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku.   Podľa   názoru   krajského súdu   v súčasnom   štádiu   trestného   stíhania pretrvávajú u sťažovateľky dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.   Keďže   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu   napriek   požiadavkám ustanoveným   v   §   176   ods.   2   Trestného   poriadku   neobsahuje všetky   relevantné   právne úvahy, na základe   ktorých   okresný   súd   posudzoval   inak úplne a   správne zistené   a   pre rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby dokázané skutočnosti a okolnosti, považuje krajský súd za potrebné tieto doplniť. Dôvody preventívnej väzby i naďalej existujú, pričom doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a naďalej sú dané dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchala sťažovateľka, pretože dôvodnosť tohto podozrenia nebola doteraz vykonaným dokazovaním spochybnená. Navyše naďalej existujú aj konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že by sťažovateľka v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohla v páchaní trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaná, pokračovať, ktoré vyplývajú z charakteru skutku, pre ktorý bolo opodstatnene vznesené obvinenie. Sťažovateľka totiž opakovanými čiastkovými útokmi tvoriacimi jeden pokračovací trestný čin sa mala snažiť mariť dôkazy v trestnej veci proti obvinenému R. N., a to postupne od 4. februára 2010. Vzhľadom na túto povahu   prípadu   a   osobu   sťažovateľky,   ktorá   sa   skutku   mala   dopustiť   v dobe,   keď vykonávala advokáciu, nebolo možné prijať ani ponúkanú peňažnú záruku, ale ani písomný sľub. Ani jednotlivo, ale ani v súhrne by to nepredstavovalo dostatočnú náhradu za väzbu.

Z prípisu ústavného súdu č. k. Rvp 107/2011-16 z 18. februára 2011 adresovaného predsedovi   okresného   súdu   vyplýva,   že   ústavný   súd   žiada   oznámiť,   koľkokrát   denne   a spravidla o ktorej hodine sa donáša pošta do podateľne okresného súdu. Žiada tiež oznámiť, či existuje nejaké usmernenie, resp. ustálená prax pre podateľňu okresného súdu v tom, na ktorých   podaniach   má   byť   vyznačená   popri   dátume   aj   hodina,   resp.   minúta   doručenia podania podateľni, a to s poukazom na § 136 ods. 1 druhú vetu vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z.   o   spravovacom   a   kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov.

Z   prípisu   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   113/11   z   25.   februára   2011 doručeného ústavnému súdu 3. marca 2011 vyplýva, že pošta sa do podateľne okresného súdu donáša raz denne, a to ráno medzi 8.00 h a 8.30 h. Existuje ustálená prax, podľa ktorej sa popri dátume, hodina a minúta doručenia vyznačuje na všetkých podaniach, ktoré sa osobne doručia do podateľne súdu, a podanie sa týka ospravedlnenia na pojednávanie, ktoré sa má konať v ten deň alebo na druhý deň, ďalej sa hodina a minúta vyznačuje na všetkých spisoch,   ktoré   sa   vrátia   z   odvolacieho   konania,   na   všetkých   podaniach   z   prokuratúry a z polície a na všetkých cenových ponukách na zákazky verejného obstarávania.

Z prípisu právneho zástupcu sťažovateľky zo 4. marca 2011 doručeného ústavnému súdu   10.   marca   2011 vyplýva,   že predložil   ústavnému súdu   na jeho požiadanie všetky podania sťažovateľky, ktorými odôvodňovala sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ako aj potvrdenia o zaslaní týchto podaní okresnému súdu poštou. Z ďalšieho prípisu právneho zástupcu z 2. mája 2011 doručeného ústavnému súdu toho istého dňa vyplýva, že na ďalšiu výzvu ústavného súdu predložil listinné doklady (správy o výsledku reklamačného konania) svedčiace   o   tom,   že   písomné   podania   sťažovateľky   a   jej obhajcu boli okresnému súdu skutočne aj doručené. Ide o podanie označené ako „Odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu z 3. 11. 2010 a vyjadrenie k sťažnosti Generálnej prokuratúry SR, obvinenou JUDr. K. D.“ z   8.   novembra   2010   písané   strojopisom   a   opatrené   pečiatkou   a podpisom   advokáta JUDr. I. Š. Podanie bolo odoslané poštou okresnému súdu 9. novembra 2010 a doručené okresnému   súdu   11.   novembra   2010.   Zásielka   mala   na   pošte   podacie   číslo   98041785. Ďalším je podanie sťažovateľky bez dátumu označené ako „Vec: Odôvodnenie sťažnosti“ písané strojom a podpísané sťažovateľkou. Podanie bolo zaslané poštou 9. novembra 2010 a doručené   okresnému   súdu   12.   novembra   2010.   Zásielka   mala   na   pošte   podacie   číslo 98041786. Potom ide o podanie obhajcu sťažovateľky JUDr. I. Š. z 9. novembra 2010, v prílohe   ktorého   je   rukopisné   podanie   sťažovateľky   spolu   s prepisom   do   strojopisnej podoby. Toto podanie bolo odoslané poštou 10. novembra 2010 a doručené okresnému súdu 15. novembra 2010. Zásielka mala na pošte podacie číslo 97905285. Napokon ide o podanie sťažovateľky   označené   ako „Vec:   -   doplnenie   odôvodnenia   sťažnosti“ písané   rukou, podpísané sťažovateľkou, bez označenia dátumu a odoslané poštou 10. novembra 2010.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka bola uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 152/2010 z 29. decembra 2010 prepustená z väzby na slobodu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľka   považuje   za   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru skutočnosť, že krajský súd nebral do úvahy viaceré jej podania obsahujúce dôvody sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, hoci tieto boli okresnému súdu doručené ešte predtým, ako krajský súd o sťažnosti rozhodol.

Krajský súd trvá na tom, že žiadne dôvody sťažnosti sa v čase jeho rozhodovania v spise nenachádzali, čo treba pripísať na ťarchu sťažovateľky, ktorá sama ako osoba znalá práva (a rovnako aj jej obhajcovia) musela vedieť, že je povinnosťou krajského súdu konať urýchlene, keďže išlo o rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby.

„Z   práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne námietkami,   argumentmi   a dôkaznými návrhmi   strán   s   výhradou,   že   majú význam   pre rozhodnutie“ (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).  

O   zákonnosti   väzby   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   rozhoduje   súd.   Z   organického hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1, t. j. musí ísť o orgán nezávislý od výkonnej moci a od strán a nestranný. Iná otázka je, či konanie pred súdom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí poskytovať aj rovnaké garancie procesnej povahy, ako v čl. 6 ods. 1. So zreteľom   na to,   že čl. 6 ods.   1 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o   väzbe, procesné záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4. Určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4. Tieto záruky nemusia byť nutne rovnaké, ako sú tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 v prípade rozhodovania vo veci samej (De Wilde c. Belgicko, Winterwerp c. Holandsko).

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zo skutkového hľadiska ustáliť, že, ako to vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 3 Tp 117/2010, 15. novembra 2010 bol okresnému   súdu   doručený   prípis   obhajcu   sťažovateľky   z   9.   novembra   2010,   prílohou ktorého bolo jednak rukopisné podanie sťažovateľky obsahujúce doplnenie odôvodnenia sťažnosti,   ako   aj   prepis   tohto   podania   do   strojopisnej   podoby.   Prípis   s   prílohami   bol krajskému súdu predložený 16. novembra 2010, teda už po rozhodnutí krajského súdu. Žiadne iné podania sťažovateľky či obhajcu, obsahom ktorých by boli dôvody sťažnosti, sa v spise nenachádzajú.

Z listinných dôkazov, ktoré na požiadanie ústavného súdu predložil právny zástupca sťažovateľky, treba považovať za preukázané, že podaním z 8. novembra 2010 doručeným okresnému súdu 11. novembra 2010 došlo k písomnému odôvodneniu podanej sťažnosti. Rovnako sa tak stalo podaním z 9. novembra 2010 podpísaným sťažovateľkou, ktoré bolo doručené okresnému súdu 12. novembra 2010. Ani jedno z týchto podaní sa však v spise okresného súdu nenachádza.

Možno prisvedčiť krajskému súdu, že bolo jeho povinnosťou rozhodnúť o sťažnosti prednostne   a   urýchlene.   Rovnako   treba   súhlasiť   so   sťažovateľkou,   že   pri   rozhodovaní krajského   súdu   o   ďalšom   trvaní   väzby   museli   byť   dodržané   určité   základné   princípy spravodlivého súdneho konania v prospech sťažovateľky.

Zo všeobecného hľadiska možno konštatovať, že v prípade, ak prichádza do úvahy paralelná aplikácia viacerých zložiek práva na spravodlivé súdne konanie, je povinnosťou všeobecných   súdov   postupovať   tak,   aby   sa   poskytla   ochrana   všetkým   do   úvahy prichádzajúcim zložkám. Z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby niektorá zo zložiek práva na spravodlivé súdne konanie bola uprednostnená do tej miery, že tým dôjde k praktickému eliminovaniu inej zložky.

Treba   zdôrazniť,   že   okresný   súd   nesplnil   dôsledne   svoje   povinnosti   v   súvislosti s realizáciou práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby, a to v súvislosti s jej právom na to, aby sa krajský súd zaoberal argumentmi, ktorými odôvodňovala sťažnosť podanú proti pre ňu nepriaznivému uzneseniu okresného súdu.   Pochybenie   okresného   súdu   sa   najmarkantnejšie   prejavilo   v   tom,   že   podanie sťažovateľky z 8. novembra 2010 doručené okresnému súdu 11. novembra 2010 a ďalšie podanie   doručené   12.   novembra   2010   (obe   obsahovali   dôvody   sťažnosti)   neboli   vôbec založené do spisu a predložené krajskému súdu. Jediné podanie sťažovateľky obsahujúce dôvody   sťažnosti   (doplnenie   odôvodnenia),   ktoré   bolo   doručené   okresnému   súdu 15. novembra 2010 a ktoré je založené v spise, bolo okresným súdom predložené krajskému súdu   až   16.   novembra   2010,   teda   oneskorene,   keďže   krajský   súd   rozhodol   o riadnom opravnom prostriedku ešte 15. novembra 2010.

Podľa   zistenia ústavného súdu   prípis   obhajcu   sťažovateľky   z 9.   novembra   2010, obsahujúci   jednak   v   rukopisnej   a   jednak   v   strojopisnej   podobe   doplnenie   odôvodnenia sťažnosti, bol s veľkou mierou pravdepodobnosti doručený do podateľne okresného súdu 15.   novembra   2010   v   čase   medzi   8.00   h   a   8.30   h,   keďže   podľa   oznámenia   predsedu okresného súdu pošta sa do podateľne okresného súdu donáša raz denne, a to ráno medzi 8.00 h a 8.30 h. Presnejšie stanovenie času doručenia prípisu do podateľne súdu nebolo možné, pretože v prípade podaní takéhoto druhu podateľňa presnú hodinu a minútu prijatia podania nevyznačuje. Berúc do úvahy, že neverejné zasadnutie krajského súdu, na ktorom sa rozhodlo o sťažnosti, sa konalo 15. novembra 2010 v čase od 12.30 h do 13.00 h, ako aj skutočnosť, že okresný súd a krajský súd sídlia v rovnakom meste, ba dokonca v rovnakej budove,   v danom   konkrétnom   prípade   nič   nebránilo   okresnému   súdu   uvedené   podanie okamžite krajskému súdu predložiť. Zároveň bolo povinnosťou okresného súdu postupovať s najväčším urýchlením, lebo len tak bolo možné dosiahnuť realizáciu práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe a práva na to, aby krajský súd poznal argumentáciu sťažovateľky.

Možno   zhrnúť,   že   okresný   súd   svojím   postupom   zmaril   uplatnenie   práva sťažovateľky na to, aby krajský súd prihliadol pri rozhodovaní o sťažnosti na jej argumenty. Dve jej podania obsahujúce dôvody sťažnosti vôbec nevzal na vedomie tým, že neboli ani len založené do spisu, a ďalšie podanie nepredložil včas krajskému súdu, hoci tak mal a mohol urobiť.

Prichodí   konštatovať,   že   hoci   krajský   súd   zo   subjektívneho   hľadiska   nezavinil skutočnosť, že sa o dôvodoch sťažnosti nedozvedel a že na ne nemohol prihliadať, nič to nemení na tom, že z objektívneho hľadiska vzaté právo sťažovateľky podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy porušil (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k.   5   Tpo   31/2010-194   z   15.   novembra   2010,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľka vydanie takéhoto výroku nepožadovala (bod 3 výroku nálezu). Z citovaného ustanovenia totiž vyplýva obligatórnosť tohto postupu.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka nepožadovala, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vec vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup by v danom prípade ani neprichádzal do úvahy, a   to vzhľadom   na skutočnosť,   že sťažovateľka bola uznesením   okresného súdu   sp.   zn. 3 Tp 152/2010 z 29. decembra 2010 prepustená z väzby, čo znamená, že v súčasnosti už nie je možné dôvodnosť trvania väzby sťažovateľky skúmať so spätnou účinnosťou, teda za dobu minulú.

Ústavný   súd   uložil   krajskému   súdu   zaplatiť   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Hoci ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti podanej sťažovateľkou,   nemohol   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   keďže   možnosť   ďalej preskúmavať dôvodnosť   väzby sťažovateľky   už   nie   je daná   vzhľadom   na   to,   že   väzba sťažovateľky sa už skončila. Znamená to vo svojich dôsledkoch, že pochybením, ktorého sa krajský súd objektívne dopustil, bolo s konečnou platnosťou zmarené právo sťažovateľky na súdne preskúmanie dôvodnosti trvania jej väzby. Došlo teda vlastne k denegationis iustitiae. Na nápravu takto vzniknutej ujmy bolo potrebné priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie,   ktorého   výšku   ústavný   súd   ustálil   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu, následok, ku ktorému došlo, a princíp spravodlivosti sumou 4 000 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom v požadovanej sume 419,08 €. Za tri úkony v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, replika na vyjadrenie krajského súdu) trikrát po 123,50 €, ďalej režijný paušál trikrát po 7,41 € a napokon 20 % dane z pridanej hodnoty zo sumy 392,73 €, teda 78,54 €. Celkove   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   advokátom   by   predstavovali   sumu 471,27 €. Nebolo však možné priznať čiastku vyššiu, ako bola požadovaná (bod 4 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti požadujúcej vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru (bod 5 výroku nálezu). Namietané pochybenie zodpovedá totiž skutkovej podstate   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (pozri   už   citované   rozhodnutia   vo   veciach   De   Wilde c. Belgicko, Winterwerp c. Holandsko).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011