znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 76/09-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa Mészárosa a zo   sudcov Juraja Horvátha   a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť M. V., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 269/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 269/05   p o r u š i l základné právo M. V., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. M. V.   p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   mu Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. V.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 412,11 € (slovom štyristodvanásť eur a jedenásť centov), ktorú   j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu JUDr.   J.   K.,   Z.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 12. februára 2009 č. k. II. ÚS 76/09-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. V., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a porušenie   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej   aj „okresný súd“ alebo „súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 269/05 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Sťažovateľ (...) je fyzická osoba, ktorá ako vodič   motorového   vozidla   (...)   bola   dňa   19.   7.   1997   na   ceste   č.   1/59   v D.   účastníkom dopravnej nehody zavinenej Mgr. Š. K., (...) vodičom osobného motorového vozidla tov. zn. Škoda Felícia(...). V súvislosti s touto dopravnou nehodou bol škodca rozsudkom Okresného súdu v Dolnom Kubíne z 11. 3. 1998 sp. zn.   1 T 3/98 uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005 a za to mu bol uložený peňažný trest a poškodený bol so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Poškodenie   zdravia   sťažovateľa   v   podobe   trvalých   následkov   malo   výrazné nepriaznivé   dôsledky   na   uspokojovanie   jeho   životných,   pracovných   a   spoločenských potrieb.   Pre   rozsiahle   zdravotné   následky   bol   sťažovateľ   nútený   zanechať   živnostenské podnikanie.

Na základe týchto zdravotných nálezov bol sťažovateľ rozhodnutím S. p., pobočka Ž., z 18. 6. 1998 podľa § 29 ods.2 písm. a) zák. č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov uznaný invalidným dôchodcom.

Občianskoprávne konanie o náhradu za stratu na zárobku a zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sťažovateľa bolo pôvodne vedené na Okresnom súde vo Zvolene sp. zn. 9 C 247/2003.

Sťažovateľ sa s poukazom na opísaný skutkový stav v označenom konaní vedenom Okresným súdom vo Zvolene domáhal zaplatenia sumy 368.018,- Sk z titulu náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie 18. 7. 1999 do 31. 3. 2003, úrokov   z   omeškania   vo   výške   14,5   %   ročne   zo   sumy   368.018,-   Sk   od   1.   10.   2001   do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 14,5 % ročne zo sumy 125.610,- Sk za 228 dní omeškania a sumy 17.566,- Sk mesačne od 01. 04. 2003 z titulu náhrady straty na zárobku, a sumy 359.337,50,- Sk z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť (105.937,50 Sk) a sťaženie spoločenského uplatnenia (281.250,- Sk) a náhrady trov konania.

Žalobný návrh bol v danej veci podaný na Okresný súd Zvolen dňa 05. 12. 2002 a smeroval voči pôvodne žalovanému I. - poisťovni A., a. s. (...), ktorej organizačná zložka odmietla   sťažovateľovi   ďalej   poskytovať   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení pracovnej neschopnosti a podľa sídla ktorej organizačnej zložky si navrhovateľ vybral ako miestne príslušný súd Okresný súd Zvolen.

K rozšíreniu návrhu o žalovaného II. S., (...) došlo podaním navrhovateľa zo dňa 31. 03. 2003.   Už   vtedy   sa   konajúca   sudkyňa   pokúsila   postúpiť   vec   Okresnému   súdu Bratislava II., ktorý s postúpením nesúhlasil a preto spor o príslušnosť rozhodol Najvyšší súd SR uznesením z 30. 07. 2003 sp. zn. Ndc 395/03 tak, že za miestne príslušný súd v danej veci určil Okresný súd Zvolen, Týmto rozhodnutím boli a sú súdy nižších stupňov viazané. Z opísaného je zrejmé, že na začiatku konania bol vecne a miestne príslušným súdom Okresný súd Zvolen a takto založená miestna príslušnosť trvá až do skončenia konania. (...) Napriek uvedenému Okresný súd Zvolen dňa 16. 11. 2005 postúpil vec sledovanú vec podľa   jeho   názoru   miestne   príslušnému   súdu,   Okresnému   súdu   Bratislava   II.   (...) S opísaným postupom a právnym názorom Okresného súdu vo Zvolene sťažovateľ vyjadril nesúhlas a námietku už v písomnom podaní zo dňa 21. 11. 2005. (...)

Okresný súd Bratislava II od postúpenia veci zaevidovanej týmto súdom pod sp. zn.: 9C 269/2005 nevykonal žiadny úkon, preto sťažovateľ, v dôsledku dlhodobej a bezdôvodnej nečinnosti Okresného súdu Bratislava II., písomným podaním zo dňa 25. 01. 2007 opätovne poukázal   na   vznesenú   a   nevybavenú   námietku   miestnej   príslušnosti   Okresného   súdu Bratislava II a z tohto titulu sa domáhal v súlade s ustanovením § 105 ods. 3 O. s. p. o predloženie veci na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR.

Procesné   vybavenie   podanej   námietky   sťažovateľ   požadoval   aj   podaním   zo   dňa 22. 01. 2008.

Na   námietky   a   žiadosti   sťažovateľa   Okresný   súd   Bratislava II. vo   veci   sp.   zn.: 9 C 269/05   nereagoval,   pričom   substitučným   nahliadnutím   do   spisu   dňa   30.   07.   2008 sťažovateľ zistil, že sudca v danej veci od postúpenia veci z Okresného súdu vo Zvolene neurobil   žiadny   úkon   ani   opatrenie,   nevykonal   ani   predloženie   veci   na   rozhodnutie spoločne nadriadenému súdu. Pri nahliadnutí bolo zistené, že na vec vzťahujúci spis prišiel na Okresný súd Bratislava II dňa 01. 12. 2005 (...)

S prihliadnutím na zistené a opísané skutočnosti sa sťažovateľ písomným podaním zo dňa 22. 08. 2008 v súlade s ustanovením § 62 ods. 1 a nasledujúcich zák. č. 757/2004 Z. z. obrátil   na   predsedu   príslušného   súdu   so   sťažnosťou   na   postup   súdu   v   danej   veci, smerujúcou hlavne voči porušovaniu práva navrhovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s tým, že si sťažovateľ uplatňuje právo na písomné upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na odstránenie zistených nedostatkov a prieťahov.

Dňa   01.   10.   2008   bolo   sťažovateľovi   doručené   vyrozumenie   z   Okresného   súdu Bratislava II sp. zn.: 9C/269/2005 zo dňa 25. 09. 2008, ktorým sťažovateľovi dal súd (na vyrozumení   sa   nachádza   meno   JUDr.   M.   G.   bez   bližšieho   označenia   postavenia,   resp. funkcie)   na   vedomie,   že   súdny   spis   v   právnej   veci   o   náhradu   za   stratu   na   zárobku   a mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, z dôvodu, že Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.:   Ndc   395/03   zo   dňa   03. 07. 2003 rozhodol, že na konanie je miestne príslušný Okresný súd Zvolen, vracia na Okresnému súdu Zvolen.

Dňa   06.   10.   2008   bola   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručená   odpoveď   na sťažnosť za prieťahy v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 9C 269/2005 zo dňa 22. 08. 2008, kde podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava II dňa 23.09.2008 (teda v čase, keď sa súdny spis nachádzal fyzicky aj evidenčné v registri 9C na OS BA II, nakoľko až dva dni po odpovedi na sťažnosť mal byť tento odstúpený späť Okresnému súdu vo Zvolene ) sťažnosť navrhovateľa vyhodnotila ako nedôvodnú, nakoľko lustráciou v registri 9C mala zistiť, že spis bol odstúpený s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. Ndc 395/2003 zo dňa 30. 07. 2003 na miestne príslušný súd v danej veci, Okresný súd Zvolen. V rámci tejto odpovedi sa podpredsedníčka súdu vôbec nezaoberala a nezdôvodnila príčiny takmer trojročnej nečinnosti súdu v danej veci. (...)

Na Okresný súd vo Zvolene spis prišiel dňa 02. 10. 2008, pričom dňa 03. 10. 2008 bola vec evidenčne prijatá a je toho času vedená pod sp. zn. 7 C 58/2008. (...)

V danom prípade nečinnosť súdu nespôsobil sťažovateľ a podľa jeho názoru, túto dlhodobú (takmer trojročnú) nečinnosť Okresného súdu Bratislava II nespôsobili ani žiadne iné, objektívne neodvrátiteľné, okolnosti. (...)

Tým, že je Okresný súd Bratislava II fakticky nečinný v občianskom súdom konaní vedenom pod sp. zn. 9C 269/2005 (hoci v zmysle citovaných ustanovení OSP má postupovať tak,   aby ochrana práv bola rýchla a účinná   a vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá)   porušil   ústavné   právo   navrhovateľa   ako   fyzickej   osoby,   aby   sa   jeho   vec prerokovala bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Svoju nečinnosť si uvedený súd naviac neuznal a následne ju ani bližšie navrhovateľovi nezdôvodnil v rámci konania o sťažnosti podľa zák. č. 757/2004 Z. z. (...)

V zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj § 56 ods. 4 a 5 zákona č. 124/2002 Z. z., ktoré sťažovateľovi umožňujú domáhať sa primeraného zadosťučinenia, žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky, v prípade ak v náleze vysloví, že označené základné právo uvedenej fyzickej osoby - sťažovateľa bolo porušené, priznal primerané zadosťučinenie.

V súlade s § 50 ods. 3 citovaného zákona, v mene sťažovateľa požadujem, aby mu z dôvodu   dlhodobej   právnej   neistoty   vyplývajúcej   zo   zbytočného   a   neodôvodneného nekonania   Okresného   súdu   Bratislava II vo   veci   sp.   zn.   9   C   269/2005,   ktoré   má bezprostredný vplyv aj na bežný každodenný život navrhovateľa a postavenie sťažovateľa (invalidného dôchodcu ) ako osoby ťažko a trvalo poškodenej na zdraví i na jeho postavenie ako účastníka konania, bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk. Po   zvážení   všetkých   okolností   daného   prípadu   a   vychádzajúc   z   princípov spravodlivosti, ktoré sa pri namietanom druhu porušenia základného práva všeobecne berú do úvahy, možno navrhovanú výšku finančného zadosťučinenia vyhodnotiť ako adekvátnu a primeranú.»

1.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava II tým, že v dôsledku svojej nečinnosti nekonal vo veci č. k. 9C/269/2005, porušil základné práva fyzickej osoby M. V. (...) na prerokovanie jeho veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   primeranej   lehote   upravené   v   §   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Bratislava II je povinný M. V. (...) poskytnúť primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu a trovy právneho zastúpenia.

Pokiaľ   ide   o   trovy   právneho   zastúpenia,   zdvorilo   žiadame   Ústavný   súd,   aby navrhovateľovi   v   prípade   úspechu   v   konaní   priznal   právo   na   náhradu   trov   právneho zastupovania (...)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jej predsedníčkou JUDr. A. R., listom z 10. marca 2009 sp. zn. Spr. 2024/09 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 15. apríla 2009.

2.1 Predsedníčka okresného súdu uviedla najmä tieto relevantné skutočnosti:Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, „(...) ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces   v konaní   tunajším   súdom   porušené   bolo   len   čiastočne,   a   priznal sťažovateľovi   finančné   odškodnenie   podľa   vlastnej   úvahy,   s   prihliadnutím   na   postup Okresného súdu vo Zvolene, ktorý nesprávne postupoval pri opätovnom odstúpení spisu. Návrh sťažovateľa pôvodne podaný dňa 02. 12. 2002, bol prvý raz odstúpený na tunajší   súd   z   Okresného   súdu   Zvolen   dňa   25.   06.   2003,   kde   bol   vedený   pod   spisovou značkou 10C/118/2003. Na tunajšom súde bol vedený pod spisovou značkou 20C/95/2003. Úpravou zo dňa 08. 07. 203 bol spis predložený Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o miestnej príslušnosti, tento uznesením č. k. Ndc/395/2003 zo dňa 30. 07. 2003 rozhodol, že miestne príslušným súdom na konanie je Okresný súd vo Zvolene. Spis bol prijatý do podateľne   Okresného   súdu   vo   Zvolene   dňa   16.   09.   2003   a   bol   zapísaný   pod   sp.   zn. 9C/247/03. Počas obdobia od 25. 06. 2003 do 16. 09. 2003 som prieťahy tunajšieho súdu v konaní nezistila.

Druhý   raz   bol   spis   odstúpený   z   Okresného   súdu   Zvolen   na   tunajší   súd   dňa 01. 12. 2005, ako súdu miestne príslušnému. Tunajší súd vrátil spis na konanie Okresnému súdu vo Zvolene úpravou zo dňa 23. 09. 2008 s poukazom na rozhodnutie NS SR zo dňa 30. 07. 2003.   Tento   časový   odstup   bol   spôsobený   zaťaženosťou,   práceneschopnosťou   a veľkosťou oddelenia sudkyne JUDr. G., ktorá vec vybavovala.

Na základe uvedených skutočností musím konštatovať, že vo veci bol zistený prieťah v konaní spôsobený konajúcou sudkyňou.

Netrvám na ústnom pojednávaní, navrhujem upustiť od ústneho pojednávania, keďže nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.“.

2.3   Právny   zástupca   sťažovateľa   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedníčky okresného súdu zaujal takéto stanovisko:

«(...) Pokiaľ sa jedná o obsah stanoviska predsedníčky Okresného súdu Bratislava II. z 10. 03. 2009, odkazujeme a zotrvávame na našich dôvodoch a argumentoch uvádzaných v ústavnej sťažnosti.

Ako sme už konštatovali, naše výhrady voči prieťahom v konaní a porušeniu s tým súvisiaceho   základného   práva   navrhovateľa   pojaté   do   obsahu   posudzovanej   ústavnej sťažnosti sa týkali a týkajú časového obdobia (od 01. 12. 2005 do 22. 08. 2008, resp. až do odstúpenia   spisu   dňa   25.   09.   2008),   za   ktoré   sa   sledovaná   vec   pod   č.   9   C/269/2005 preukázateľne nachádzala na Okresnom súde Bratislava II.

Naviac podľa našej mienky zlyhali aj kontrolné mechanizmy a orgány, keď sťažnosti navrhovateľa podané na príslušnom a zodpovednom orgáne Okresného súdu Bratislava II. a jemu nadriadenom Krajskom súde v Bratislave zmysle § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov neboli vybavené riadne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom (podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava II. v liste z 23. 09. 2008 hodnotila sťažnosť navrhovateľa za nedôvodnú a podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave pod č. Spr 2218/08   nepovažovala   za   vecne   príslušné   Okresný   súd   Bratislava   II.   a   Krajský   súd Bratislava na konanie o sťažnostiach navrhovateľa a odporučila mu obrátiť sa na predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici ako príslušného na skúmanie prieťahov podriadeného Okresnému súdu vo Zvolene, ktorému bola vec odstúpená po 25. 09. 2008 ).

Aktuálne vyjadrenie predsedníčky okresného súdu je zmenou ich doterajších postojov (...), pripúšťa čiastočné porušenie základného práva navrhovateľa a priznanie finančného odškodnenia navrhovateľovi podľa vlastnej úvahy ústavného súdu, a to s prihliadnutím na postup Okresného súdu vo Zvolene, ktorý nesprávne postupoval pri opätovnom odstúpení spisu. V žiadnom prípade sa nemôžeme stotožniť so snahou porušovateľa o čiastočné sa zbavenie   vlastnej   zodpovednosti   za   vzniknuté   prieťahy   a   porušenie   základného   práva navrhovateľa   prenesením   na   Okresný   súd   vo   Zvolene.   Skutočnosť,   že   označený   súd opakovane   v   roku   2005   odstúpil   vec   Okresnému   súdu   Bratislava   II.   (bez   ohľadu   na kritérium správnosti a dôvodnosti tohto odstúpenia), nemá totiž žiadnu priamu relevanciu a príčinnú súvislosť na následne vzniknutých prieťahoch a porušení základného práva zo strany Okresného súdu Bratislava II. (...)

Doterajšie   vyjadrenia   predsedníčky   Okresného   súdu   Bratislava   II.   nedávajú presvedčivú a spoľahlivú odpoveď na otázku, čo bolo bezprostrednou a skutočnou príčinou zistených prieťahov v konaní a z akých dôvodov bola sťažnosť navrhovateľa podľa zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov hodnotená ako nedôvodná. Zdôvodnenie prieťahov zaťaženosťou, práceneschopnosťou a veľkosťou oddelenia sudkyne vybavujúcej predmetnú   vec   nemožno   akceptovať.   Odhliadnuc   od   nezdokladovania   a   nepreukázania tohto   argumentu   sa   javí   ako   účelové   a   neobhájiteľné   ak   sa   ním   ospravedlňuje nevyhotovenie časovo a odborne nenáročného prípisu o spätnom odstúpení veci Okresnému súdu vo Zvolene počas doby takmer 3 (troch ) rokov.

Aj s prihliadnutím na uvedené považujeme posudzovanú ústavnú sťažnosť za plne (nie iba čiastočne ako to tvrdí porušovateľ) dôvodnú a opodstatnenú. (...)

Navrhovateľ   (sťažovateľ)   M.   V.   netrvá   na   verejnom   ústnom   pojednávaní   senátu ústavného súdu.

V prípade úspechu v konaní si navrhovateľ uplatňuje trovy konania titulom trov právneho zastúpenia ním zvoleným právnym zástupcom JUDr. J. K., advokátom, za 3 (tri) úkony právnej pomoci (...).»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 269/05:

Dňa 5. decembra 2002 podal sťažovateľ na Okresnom súde Zvolen žalobný návrh pôvodne proti S., a. s., B., na náhradu škody („o zaplatení náhrady za stratu príjmu, ako plnenie   rozhodnutia   Okresného   súdu   v Dolnom   Kubíne   sp.   zn.   1   T3/98   z 11.   3.   1998, v zmysle Občianskeho zákonníka a Zákonníka práce, o pravidelnom vyplácaní náhrady za straty príjmu vo výške 13 084,- Sk až 17 266,- Sk na jeden mesiac“).

Dňa 4. apríla 2003 sťažovateľ doplnil svoj žalobný návrh, pričom za žalovaného označil S., B., zastúpenú A., a. s., B.

Dňa 25. júna 2003 bola vec listom sp. zn. 10 C 118/03 z 10. júna 2003 postúpená Okresnému súdu Bratislava II podľa § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.Dňa 30. júla 2003 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Ndc 395/03 rozhodol, že v predmetnej veci je miestne príslušný Okresný súd Zvolen.

Dňa 16. septembra 2003 bola vec vrátená Okresnému súdu Zvolen.Dňa 6. júla 2004 sťažovateľ svojím podaním upresnil, že: „v prvom rade žalujem A., a. s., so sídlom v B., v druhom rade S., B.“

Dňa 24. septembra 2004 Okresný súd Zvolen uznesením č. k. 9 C 247/03-77 pripustil do konania ako ďalšieho účastníka S., B.

Dňa 11. januára 2005 sťažovateľ proti A., a. s., B., zobral svoju žalobu späť.Dňa 1. júla 2005 Okresný súd Zvolen uznesením č. k. 9 C 247/03-102 konanie proti A., a. s., zastavil a v ten istý deň uznesením č. k. 9 C 247/03-102 pripustil zmenu žaloby. Dňa 1. decembra 2005 bola vec listom sp. zn. 9 C 247/03 z 21. novembra 2005 opätovne   postúpená   Okresnému   súdu   Bratislava   II   podľa   §   105   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku. Vec bola na Okresnom súde Bratislava II zaevidovaná pod sp. zn. 9 C 269/2005 a bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. M. G.

Dňa   8.   decembra   2005   bol   spis   predložený   predsedníčke   súdu   s takýmto odôvodnením: „Nakoľko   v predmetnej   veci   bola   zákonnou   sudkyňou   JUDr.   A.   K. predkladám spis na pridelenie zákonnému sudcovi“.

Dňa 9. decembra 2005 bolo v spise ručným písmom zaznamenané, že: «Nesúhlasím s pridelením veci do „20 C“, nakoľko otázka miestnej príslušnosti bola v rámci „20 C“ právoplatne   vyriešená   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorý   právoplatne   rozhodol o miestnej príslušnosti Okresného súdu vo Zvolene, preto treba spis miestne príslušnému súdu vrátiť».

Dňa 26. januára 2007 sťažovateľ podal námietku miestnej príslušnosti Okresného súdu Bratislava II.

Dňa   24.   januára   2008   sťažovateľ   požiadal   Okresný   súd   Bratislava   II   o podanie informácie o stave konania.

Dňa   11.   augusta   2008   právny   zástupca   sťažovateľa   prostredníctvom   substituenta nahliadol do spisu.

Dňa   2.   októbra   2008   bol   spis   vrátený   Okresnému   súdu   Zvolen   a následne   bol zaevidovaný pod sp. zn. 7 C 58/2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9   C   269/05   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   bola náhrada škody z ublíženia na zdraví v dôsledku dopravnej nehody, t. j. vec, ktorej povaha (spor   o financie,   ktoré   mohli   byť   zdrojom   príjmov   sťažovateľa,   ktorý   sa   nie   svojím zavinením   dostal   do   krajne   nepriaznivej   životnej   situácie)   si   vyžadovala   osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 145/03, I. ÚS 65/04).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého konania zjavne nebola závislá od zložitosti veci, ale, ako to bude v ďalšom vyhodnotené, výlučne od správania (postupu) okresného súdu. Napokon ani predsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo   právnu   zložitosť posudzovanej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v posudzovanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky,   či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že v takej pre sťažovateľa významnej veci, akou je náhrada škody súvisiaca s ublížením   na   zdraví,   bol   okresný   súd   bez   akýchkoľvek   dôvodov   takmer   tri   roky   bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, keďže od 9. decembra 2005 do 2. októbra 2008 vo   veci   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľ počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu.

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje, že na skutočnosť,   na ktorú   poukázala predsedníčka   okresného   súdu,   totiž,   že   zbytočný „časový   odstup   bol   spôsobený zaťaženosťou,   práceneschopnosťou a   veľkosťou oddelenia sudkyne   JUDr.   G.,   ktorá   vec vybavovala“, nebolo možné prihliadnuť. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce   prerokovanie   veci   - a   teda   vykonanie   spravodlivosti   -   bez   zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na nadmerný počet vecí a na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (mutatis mutandis I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   2.   októbra   2008 bola   predmetná   vec   sťažovateľa   právne a fakticky postúpená miestne príslušnému Okresnému súdu Zvolen, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk,   teda   3   319,39   € „z dôvodu   dlhodobej   právnej   neistoty   (...),   ktoré   má bezprostredný vplyv aj na bežný každodenný život navrhovateľa a postavenie sťažovateľa (invalidného dôchodcu ) ako osoby ťažko a trvalo poškodenej na zdraví“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä vzhľadom na povahu veci považuje za primerané priznať v sume 3 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 27. októbra 2008 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 15. apríla 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2009 prislúcha odmena v sume 115,90 € spolu s režijným paušálom 6,95 € (v   zmysle   § 1   ods.   3   a §   11 ods.   2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 346,31 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 65,80 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 412,11 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2009