znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 76/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Spoločenstva   vlastníkov   bytov   a nebytových   priestorov v bytovom   dome   T.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   G.,   P.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 155/2007 a jeho rozsudkom zo 6. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome T. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2007 doručená sťažnosť Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. G.,   P.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 155/2007 a jeho rozsudkom zo 6. septembra 2007.

Sťažovateľ bol odporcom v konaní vedenom Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 232/2000 o zaplatenie 69 112 Sk s príslušenstvom z titulu bezdôvodného   obohatenia   vzniknutého   prijatím   plnenia   z neplatnej   nájomnej   zmluvy. Predmetom nájomnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľom B. B. a sťažovateľom bolo užívanie   nebytového   priestoru,   ktorý   bol   prevedený   do   podielového   spoluvlastníctva jednotlivých   členov   sťažovateľa   ako   spoločné   zariadenie   bytového   domu.   Navrhovateľ v súdnom konaní tvrdil, že vlastníkom prenajatého priestoru nie sú vlastníci jednotlivých bytov,   ale   niekto   iný,   a preto   je   nájomná   zmluva   uzavretá   so   sťažovateľom   neplatná. Sťažovateľ   s týmto   názorom   nesúhlasí   a tvrdí,   že   jednotliví   vlastníci   bytov   sú   podľa platného katastrálneho stavu uznávaného aj bývalým vlastníkom – Mestom P., vlastníkmi aj tohto   nebytového   priestoru,   a preto   mal   právo   prenechať   navrhovateľovi   užívanie nebytového   priestoru   nájomnou   zmluvou.   Aj   keby   vlastníci   bytov   neboli   vlastníkmi predmetného   nebytového   priestoru,   bol   sťažovateľ   jeho   oprávneným   prenajímateľom so súhlasom iného vlastníka – Mesta P., ktorý je tiež členom sťažovateľa.  

Okresný súd rozsudkom z 29. marca 2007 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 67 634,90 Sk s úrokom z omeškania a trovy konania a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Krajský súd rozsudkom zo 6. septembra 2007 tento rozsudok potvrdil.

Sťažovateľ   namieta,   že   v konaní   neboli   vypočutí   vlastníci   bytov   a spoluvlastníci nebytových   priestorov,   neboli   vykonané   navrhnuté   dôkazy,   ktoré   boli   dôležité   na rozhodnutie o veci, krajský súd sa nevyjadril k podstatným skutkovým a právnym otázkam, neodpovedal   na   podstatné   body   odvolania   a jeho   rozhodnutie   neobsahuje   relevantné odôvodnenie, a preto je toto rozhodnutie arbitrárne. Od ústavného súdu žiada, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na nové konanie, pretože týmto rozhodnutím krajský súd porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prerokovania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že nie je mimoriadnou opravnou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, a preto v zásade nie je oprávnený hodnotiť   ich   názory,   ku   ktorým   dospeli   na   základe   výkladu   a uplatňovania   zákonov. Skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom preskúmania ústavného súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s hodnotením   dôkazov   a právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu. Rozsudku krajského súdu vytýka nielen jeho vecnú nesprávnosť, ale aj nedostatočné odôvodnenie.

Z   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   z vykonaného   dokazovania dospel   k   záveru,   že   predmetné   nebytové   priestory,   v ktorých   mal   navrhovateľ   zriadenú predajňu,   boli   k 30.   júnu   1997   prevedené   zmluvami   o prevode   vlastníctva   bytov   ako spoločné   zariadenie   bytového   domu   do   podielového   spoluvlastníctva   vlastníkov   bytov v bytovom   dome č.   súp.   II   146, v ktorom   sa   predajňa nachádzala. Sťažovateľ   následne uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu na dobu určitú a neskôr na dobu neurčitú, na základe ktorej navrhovateľ zaplatil za užívanie nebytového priestoru nájomné a úhradu za poskytované služby celkovo 69 112 Sk. Ako predbežnú otázku okresný súd riešil, či došlo k platnému   prevodu   vlastníctva   tohto   nebytového   priestoru   na   vlastníkov   bytov. Rozhodujúce   na   vyriešenie   tejto   otázky   bolo   zistiť,   či   nebytový   priestor   vznikol   zo spoločných zariadení bytového domu, pretože ako tvrdil sťažovateľ s poukazom na § 16 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom ku dňu prevodu vlastníctva bytov v tom prípade nebytový priestor prešiel do podielového spoluvlastníctva vlastníkov bytov. Okresný súd z listinných dôkazov, a to hlavne z rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia z 29. júna 1992 o povolení zmeny užívania nebytových priestorov, považoval za preukázané, že predmetný priestor bol pôvodne CO kryt a uvedeným rozhodnutím bol zmenený účel stavby na predajňu domáce potreby (pre okresný súd je toto rozhodnutie záväzné). Sťažovateľ nepreukázal ďalšiu zmenu stavebného určenia. Pôvodný CO kryt nemal povahu spoločného zariadenia domu, hoci ho tak nájomníci bytov mohli fakticky užívať, ale bez právoplatnej zmeny stavebného určenia. Na základe toho okresný súd dospel k záveru, že predmetný nebytový priestor nebol súčasťou spoločných zariadení alebo spoločných častí bytového domu, a preto bol do podielového spoluvlastníctva vlastníkov bytov prevedený v rozpore so zákonom, čoho následkom je absolútna neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka.   Následne   nemôže   byť   platná   ani   nájomná   zmluva   uzavretá   medzi navrhovateľom   a sťažovateľom,   a teda   prijatím   plnenia   z tejto   zmluvy   došlo   na   strane sťažovateľa k bezdôvodnému obohateniu.  

Sťažovateľ namieta, že v konaní neboli vykonané dôležité dôkazy, v sťažnosti však neuviedol, ktoré dôkazy navrhol a neboli vykonané. Po preštudovaní priloženého odvolania sa   ústavný   súd   stotožňuje   s názorom   krajského   súdu,   že   ani   z odvolania   sťažovateľa nevyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom   navrhoval   na   preukázanie   právne významnej skutočnosti dôkazy, ktoré okresný súd nevykonal. Ústavný súd nemá právomoc zaoberať   sa   takými   prípadnými   porušeniami   základných   práv,   ktoré   adresne   sťažovateľ mohol a napriek tomu nenamietal už v odvolacom konaní, t. j. v konaní pred všeobecnými súdmi.  

Krajský   súd   nesúhlasil   ani   s názorom   sťažovateľa,   že   došlo   k procesnému pochybeniu,   keď   okresný   súd   nevypočul   účastníkov   zmluvy   o prevode   predmetného nebytového priestoru, a uviedol, že okresný súd otázku platnosti tejto zmluvy správne riešil ako   predbežnú   otázku   a vo   výroku   rozsudku   neurčil   neplatnosť   tohto   právneho   úkonu, a preto   nemôže   byť   podkladom   pre   katastrálny   úrad   na   vykonanie   zápisu   na   liste vlastníctva.   Jednotliví   vlastníci   bytov   neboli   účastníkmi   ani   vedľajšími   účastníkmi namietaného konania, a preto ani ústavný súd nepovažuje túto námietku za opodstatnenú a relevantnú na posúdenie namietaného porušenia základného práva sťažovateľa, ktorý je právnym subjektom odlišným od účastníkov zmluvy o prevode vlastníctva bytov.

Sťažovateľ   ďalej   rozsudku   krajského   súdu   vytýka   absenciu   relevantného odôvodnenia. Podľa názoru ústavného súdu sa však krajský súd dostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými otázkami namietanými sťažovateľom potrebnými na posúdenie merita   veci,   t.   j.   preskúmaním,   či   okresný   súd   správne   posúdil   charakter   nebytového priestoru,   ktorý   bol   predmetom   nájomnej   zmluvy,   posúdením   platnosti   prevodu   tohto nebytového priestoru na vlastníkov bytov a následne platnosti nájomnej zmluvy, a to aj z hľadiska námietky sťažovateľa o oprávnenej držbe tohto priestoru.

Ústavný   súd   po   posúdení   námietok   sťažovateľa   dospel   k záveru,   že   rozhodnutie krajského súdu (posudzované v súvislosti s rozsudkom okresného súdu) nie je poznačené nedostatkami tvrdenými sťažovateľom, ktoré by znamenali porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník   konania   (m. m.   IV. ÚS 340/04,   IV. ÚS 184/05),   a preto   ústavný   súd   sťažnosť odmietol na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008