znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 76/07-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha o sťažnosti Mgr.   N.   H.,   Z.;   Mgr. T.   P.,   Z.;   M.   K.,   Z.;   D.   H.,   Z.;   B. M.,   Z.; Ing. J. K., Z., a M. O., Z., zastúpených advokátom JUDr. I. N., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   12   ods.   1 a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Trenčíne č.   k.   19   Co 175/2006-379 z 12. októbra 2006 v časti výroku o trovách konania takto

r o z h o d o l :

Základné právo Mgr. N. H., Mgr. T. P., M. K., D. H., B. M., Ing. J. K. a M. O. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl.   12   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivý   súdny   proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 175/2006-379 z 12. októbra 2006 v časti výroku o trovách konania p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 76/07-12 zo 17. mája 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. N. H., Z.; Mgr. T. P., Z.; M. K., Z.; D. H., Z.; B. M., Z.; Ing. J. K., Z., a M. O., Z. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   19   Co   175/2006-379   z   12.   októbra   2006   v časti   výroku   o trovách konania.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom č. k. 19 Co 175/2006-379 z 12. októbra 2006 krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   10 C 9/2006-321 zo 16. februára   2006   v odvolaním   sťažovateľov napadnutom výroku, ktorým im okresný súd nepriznal za porušenie ich osobnostných práv peňažné zadosťučinenie, a súčasne krajský súd rozhodol o úhrade trov odvolacieho konania s tým, že tieto trovy odvolacieho konania v sume 5 500 Sk je povinný zaplatiť v odvolacom konaní úspešnému žalovanému každý zo sťažovateľov samostatne. V časti sťažnosti prijatej na   ďalšie   konanie   sťažovatelia   vyjadrili   nespokojnosť   s rozhodnutím   krajského   súdu o úhrade trov odvolacieho konania.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „Odvolací   Krajský   súd   pochybil   aj   pri   výroku   o   trovách   súdneho   konania,   keď priznal náhradu trov odvolacieho konania v uplatnenej výške za dva úkony právnej služby (vyjadrenie   k   odvolaniu   a   účasť   na   odvolacom   súde)   po   2.750,-   Sk   podľa   vyhlášky č. 655/2004 Z. z..

Ušlo pozornosti Krajského súdu, že právny zástupca odporcu nevykonával úkony právnej služby ku každému navrhovateľovi samostatne, ale vykonával len úkony právnej služby   k   navrhovateľom   spoločne.   Právny   zástupca   odporcu   si   protizákonne   vyúčtoval 14 úkonov právnej služby t. j., akoby sa bol 7x vyjadril k odvolaniu, a ako by sa 7x zúčastnil na odvolacom pojednávaní.

Ak bol úspešný v odvolacom konaní, tak si mal správne uplatniť iba dva úkony po 1.402,- Sk celkom 2.804,- Sk a nie 5.500,- Sk a preto súd vo výrokovej časti nesprávne uviedol, že navrhovatelia 1. až 7. sú povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania, každý po 5.500,- Sk, do 3 dní (...).“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 175/2006-379 z 12. októbra 2006 v časti výroku o trovách konania bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie a aby im ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia v sume 15 702 Sk.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 197/07 z 27. júna 2007 a právny zástupca   sťažovateľov   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu   listom z 24. júla 2007.

2.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „V   právnej   veci   navrhovateľov   Mgr.   N.   H.   a   spol.   proti   odporcovi   Obec   Z., o ochranu osobnosti, vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 19 Co 175/2006 mal úspech vo veci odporca a preto v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O. s. p. súd priznal odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške odporcom uplatnenej. V spoločnej žalobe sa každý zo siedmich navrhovateľov domáhal proti odporcovi práva na ochranu osobnosti s peňažným zadosťučinením a to každý v sume 7. 000,- Sk. Nakoľko   odvolanie   v   prvostupňovom   konaní   neúspešných   navrhovateľov   smerovalo   len proti   zamietajúcej   časti   rozsudku   okresného   súdu   t. j.   výroku   o   nepriznaní   peňažného zadosťučinenia, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty 70. 000.- Sk, podľa §10 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 je 2. 750,- Sk. Odporcovi zastupované   advokátom,   bola   vzhľadom   na   jeho   úspech   v   konaní,   priznaná   odmena za účelné bránenie práva proti každému navrhovateľovi. (...)

V zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z., súhlasím, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu uviedol:

„K predmetnému vyjadreniu Krajského súdu nemáme námietky, a súhlasíme aby sa ústne pojednávanie konalo bez našej účasti.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podstata námietok sťažovateľov ohľadom porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 175/2006-379 z 12. októbra 2006 je založená na   ich   tvrdení   o arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   z ktorého podľa   nich   nie   je   zrejmé,   na   základe   akých   skutočností   krajský   súd   pri   rozhodovaní o úhrade trov odvolacieho konania priznal v odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich úhradu vo výške uplatnenej jeho právnym zástupcom za 14 úkonov právnej služby (2 úkony právnej služby x 7 sťažovateľov), a tiež im nie je zrejmé, z akého dôvodu krajský súd uložil povinnosť   uhradiť   trovy   odvolacieho   konania   každému   sťažovateľovi   zvlášť,   a nie sťažovateľom spoločne a nerozdielne.

Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto   právomoc   spolu s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise   Slovenskej   republiky   vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu (na spravodlivé   súdne   konanie)   s   právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   t. j.   právo   na   spravodlivý   proces   sa   nezaručuje   iba   čl.   6   ods.   1   dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   (prístup   k súdu)   aj   právo   na   určitú   kvalitu   súdneho   konania,   ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   síce   neznamená,   že   súd   musí   dať   podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

Výrok   o úhrade   trov   odvolacieho   konania   v   sťažnosťou   napadnutom   rozsudku krajského súdu bol odôvodnený nasledovne: „V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorému podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v uplatnenej výške (§ 151 ods. 1 O. s. p.) za 2 úkony právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu, účasť na odvolacom pojednávaní) po 2. 750,- Sk podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení, ktorú je povinný zaplatiť každý z navrhovateľov 1) – 7) advokátovi JUDr. S., ktorý odporcu v tomto konaní zastupoval (§ 149 ods. 1 O. s. p.).“

Pre   rozhodnutie   v tejto   veci   bola   podstatnou   otázka,   či   krajský   súd   v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 19 Co 175/2006-379 z 12. októbra 2006 v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov odvolacieho konania správne aplikoval príslušné právne normy a či jeho záver, ku ktorému vo svojom rozhodnutí ich aplikáciou dospel pri výpočte náhrady trov odvolacieho konania, bol správny.

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd v nadväznosti na odôvodnenie   rozhodnutia   o   merite   veci   vyargumentoval   dôvod   priznania   úhrady   trov odvolacieho konania v odvolacom konaní úspešnému žalovanému, a to aplikáciou zásady zodpovednosti   za   výsledok   (zásadou   úspechu   v konaní)   vyjadrenou   v   §   142   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a tiež uviedol výšku priznanej úhrady za jeden úkon právnej služby v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ktorej výšku sťažovatelia nespochybnili. Z uvedeného pohľadu   v   kontexte   s   celkovým   odôvodnením   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu nemožno,   aj   keď   v   skutku   stručnému   odôvodneniu   výroku   o   priznaní   náhrady   trov odvolacieho konania, vyčítať svojvoľnosť a arbitrárnosť, resp. považovať ho za také, ktoré by nemalo podklad v platnej zákonnej úprave.

K argumentácii   sťažovateľov   o   nedostatku   odôvodnenia   krajského   súdu   ohľadne priznanej náhrady trov v odvolacom konaní úspešnému žalovanému za dva úkony právnej služby   vo   vzťahu   ku   každému   zo   sťažovateľov   osobitne,   a nie   spoločne   a nerozdielne ústavný súd   konštatuje, že vzhľadom   na skutočnosť,   že sťažovatelia sa   môžu   domáhať opravy   tejto   zrejmej   nesprávnosti   pri   výpočte   výšky   náhrady   trov   odvolacieho   konania návrhom   na   vydanie   opravného   uznesenia   k rozsudku   podľa   §   164   OSP,   uvedený nedostatok   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   sám   osebe   nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby spôsobil zásah do sťažovateľmi v sťažnosti označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu dôvodov, na základe ktorých by mohol vysloviť porušenie sťažovateľmi v sťažnosti označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 175/2006-379 z 12. októbra 2006 v časti výroku týkajúceho sa náhrady trov odvolacieho konania, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   to,   že   ďalšie   výroky,   ktorých   sa   sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti domáhali,   sú   viazané na   vyhovenie   vo   veci   samej,   a keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   v sťažnosti označené práva sťažovateľov porušené neboli, uvedenými návrhmi sťažovateľov sa pri svojom rozhodovaní ústavný súd nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007