znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 76/06-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť E. W., bytom P., a P. W., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. A. L., B., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 75/92, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. W. a P. W. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2004   doručená   sťažnosť   E. W.   a   P. W.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 75/92.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 24. marca 1992 na okresnom súde „návrh, aby súd určil povinnosť odporcu titulom odčinenia majetkovej krivdy v zmysle zákona   o mimosúdnych   reštitúciách   vydať   nehnuteľnosti   (...)“, o ktorom   okresný   súd rozhodol   rozsudkom   z 26. mája 2004   tak,   že   tento   návrh   zamietol.   Sťažovatelia   sa 16. augusta 2004   proti   zamietajúcemu   rozhodnutiu   okresného   súdu   odvolali.   Spis   bol postúpený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 9. septembra 2004.

Sťažovatelia   pred   vydaním   rozhodnutia   okresného   súdu   vo   veci   samej   podali 16. apríla 2004   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   § 17   a nasl.   v tom   čase   platného a účinného zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu, ktorý   v odpovedi   z 20. júla 2004   pripustil,   že vec bola rozhodnutá po   veľkom   časovom odstupe od podania návrhu, avšak subjektívne zavinenie zákonnej sudkyne zistené nebolo.

Sťažovatelia uvádzajú, že okresný súd porušuje ich právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože konanie začaté 24. marca 1992 nebolo do podania sťažnosti ústavnému   súdu   právoplatne   skončené.   Súčasťou   sťažnosti   je   aj   podrobná   chronológia priebehu predmetného konania, v ktorej sú opísané jednotlivé procesné úkony okresného súdu, ako aj sťažovateľov.

Sťažovatelia   v sťažnosti   vyjadrujú   názor,   že „okresný   súd   nepostupuje   v konaní o (...) predmetnej žalobe tak, že by bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie citovaného článku ústavy“ (čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn. ústavného súdu).

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ústavný   súd   vyslovuje,   že   nekonaním   Okresného   súdu   Bratislava I v občianskoprávnej veci E. W. a P. W. (sp. zn. 13 C 75/92) došlo k porušeniu ich ústavného práva na prerokovanie ich veci bez prieťahov zaručených čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a po začatí konania pred ústavným súdom toto rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu (m. m. IV. ÚS 248/04 - uznesenie o predbežnom prerokovaní sťažnosti, IV. ÚS 46/05).

V sťažnosti je zreteľne oddelený návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit) od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy), keď navyše formuláciu petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nemá ústavný súd dôvod spochybňovať. Konanie pred ústavným súdom je okrem iného ovládané princípom dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal   do konania   o   sťažnosti   iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov.   V   danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Zo sťažnosti sťažovateľov, ako aj z jej príloh vyplýva, že namietajú porušenie ich práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   len vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 75/92.

Okresný súd v namietanej veci rozhodol rozsudkom č. k. 13 C 75/92-194 z 26. mája 2004. Vyhlásením prvostupňového rozsudku a jeho doručením (ako aj úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho   poriadku   v znení   účinnom   do   1. septembra 2005)   okresný   súd   vykonal   všetky zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľov.   Ďalšie   úkony   alebo postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a preto je možné posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa skončila rozhodnutím vo   veci   samej   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   pričom   označené   rozhodnutie okresného súdu je aj právoplatným rozhodnutím, keďže podľa zistenia ústavného súdu bolo 22. marca 2006   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   4 Co 288/04   potvrdené   ako   vecne správne (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05). Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   uplatnená   v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádza alebo porušenie v tom čase ešte trvá   (I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 204/03,   IV. ÚS 102/05).   Sťažovatelia   namietali prieťahy v konaní toho súdu (okresného súdu), ktorý o ich veci v okamihu podania sťažnosti nekonal, pričom v tom čase prebiehalo vo veci sťažovateľov odvolacie konanie vedené pod sp. zn. 4 Co 288/04 na krajskom súde, postup ktorého sťažovatelia nenamietali.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom, a napokon   ani   postup   krajského   súdu.   Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom na podstatu   a   účel   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   podotýka,   že   proti   porušovaniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovatelia mohli brániť (do vynesenia rozsudku okresným súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006