znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 76/05-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla   o sťažnosti   M.   J.,   bytom   Z.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   D.   D.,   P.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 473/92 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 473/92 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 473/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť M. J. trovy právneho zastúpenia 5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr. D. D., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. februára 2005 doručené podanie M. J., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. D., P., označené ako „Sťažnosť proti porušeniu základného práva vyplývajúceho z Ústavy   SR   čl.   127“.   Z obsahu sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   namieta   zbytočné prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 473/92 o žalobe o vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o mimosúdnych rehabilitáciách“), v ktorom je žalovanou stranou.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Proti mne sťažovateľke podali navrhovatelia A. K., B., a spol. žalobu o vydanie nehnuteľností   v zmysle   zákona   č.   87/91   Zb.   v rámci   reštitúcie.   A.   K.   v priebehu   sporu zomrela a účastníkmi tohto sporového konania sú t. č. M. B., B., M. K., B., a M. K., B. Vo veci sa uskutočnili pojednávania dňa 12. 02. 1993, 15. 03. 1995, 26. 09. 1995, 20. 12. 1995, 30. 01. 1996, 11. 12. 1996 a 20. 11. 2002. Vec doteraz nie je právoplatne ukončená. Som toho   názoru,   že   postup   súdu   v predmetnej   veci   nie   je   v súlade   s Občianskym   súdnym poriadkom, keď táto vec sa na súde vedie už 12 a pol roka. Vo veci Okresný súd Žilina dňa 11. 12. 1996 vydal rozsudok 12 C 473/92-96, ktorým návrh zamietol a odvolací súd a to Krajský súd, Žilina v konaní 8 Co 643/97 dňa 14. 10. 1997 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na značný časový odstup, žiadala som aby bolo vo veci vytýčené pojednávanie a aby vec mohla byť konečne skončená. Nehnuteľnosť si vyžaduje údržbu   a tiež   aj   značné   investície   na   zamedzenie   havarijného   stavu,   najmä   v súvislosti s vykurovaním, ktoré... predstavujú cca Sk 200.000,-. Predseda Okresného súdu, Žilina mi oznámil, že spis Okresného súdu, Žilina 12 C 473/92 sa od januára 2004 nachádza na disciplinárnom súde. Taktiež mi oznámilo MS SR, Bratislava pod č. 13594/04-51 zo dňa 02. 09.   2004,   že   vec   odstúpili   predsedovi   Okresného   súdu,   Žilina   na   vybavenie. Z uvedeného sa mi javí, že vec neskončí v krátkom čase.

Na základe vyššie popísaného veľmi stručného skutkového stavu mám jednoznačne za to, že Okresný súd v Žiline svojím postupom porušil a stále porušuje moje základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky... ako aj moje právo   upravené   v článku   6   ods.   1   prvá   veta   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd...“  

Na základe uvedeného skutkového stavu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 473/92 porušil právo M. J.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 473/92 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. J. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume Sk 80.000,-, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu Ústavného súdu.

4.   Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   všetky   trovy   konania a právneho zastupovania na účet do dvoch mesiacov od doručenia nálezu Ústavného súdu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením č. k. II. ÚS 76/05-8 zo 4. marca 2005 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 30. marca 2005 právneho zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom zo   4.   apríla   2005   (doručeným   ústavnému   súdu   7.   apríla   2005),   že   netrvá   na   ústnom prerokovaní sťažnosti.

Predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach k sťažnosti z 26. apríla 2005 a zo 6. mája 2005 (Spr. 3515/04, doručených ústavnému súdu 28. apríla 2005, resp. 10. mája 2005) uviedol:

„Súd vo veci 23. 3. 2005 rozhodol rozsudkom, lehota na expedovanie rozsudku je predĺžená (pre obtiažnosť sporu) do 30. 4. 2005...

Chronológia úkonov vo veci 12 C 473/92

19. 11. 2004 – pojednávanie odročené na 28. 1. 2005

28. 1. 2005 – pojednávanie odročené na 16. 2. 2005

16. 2. 2005 – pojednávanie odročené na 23. 3. 2005

23. 3. 2005 – vyhlásený rozsudok (zatiaľ písomne vyhotovený nebol)...   Sťažnosť   je   účelová.   Rozhodujúcim   dôvodom   jej   podania   je   tvrdenie,   že   sa sťažovateľke javí, že vec neskončí v krátkom čase a že súd stále porušuje práva účastníčky na súdnu ochranu.

Z prehľadu úkonov a dátumu podania sťažnosti je zrejmé, že:

1. Sťažnosť a tvrdenia sú podávané v čase, keď sa vo veci intenzívne konalo.

2. Sťažnosť   bola   podaná   v čase,   keď   z výsledkov   konania   (znalecké   dokazovanie, pojednávanie v 2004 a 2005, výsluchy znalca, vstup nového advokáta na strane navrhovateľa do pojednávania a zreteľná prezentácia právnych záverov) začalo byť predvídateľné, že vec v krátkom čase bude skončená (odročenie na konkrétny termín tomu nasvedčovali) a aj predvídateľné, ako asi vec skončí.

Znamená to, že sťažovateľka nepodala sťažnosť v dobe, keď sa vo veci nekonalo, ale keď sa konalo veľmi intenzívne a keď sa dalo predvídať, že vec pre ňu skončí negatívne, resp. že spor sa nevyvíja aj po procesnej stránke podľa jej predstáv.

Nemožno   podľa   názoru   nášho   súdu   toto   nevnímať   pri   rozhodnutí   vo   veci,   pri vyhovení či nevyhovení vo všetkých častiach žalobných petitov (prinajmenšom vo výroku o povinnosti konať, keď súd koná) a napokon aj pri trovách. Nemožno spravodlivo priznať úplne všetky trovy, keď súd v celom rozsahu nevyhovel a nevyhovel preto, lebo vyhovieť nemohol,   čo   dokazuje   účelovosť   sťažnosti.   Nemožno   len   automaticky   spočítať   mesiace nečinnosti súdu a počet mesiacov vynásobiť ustáleným paušálom a v plnom rozsahu priznať aj   trovy   (s   odôvodnením,   že   „to   neodporuje   právnym   predpisom“).   Súd   nemôže nerozlišovať, že účastníci podávajú sťažnosti aj účelovo, že prišli na to, že je to zdrojom lepšieho   odškodnenia,   než   je   hodnota   základného   sporu   samotná.   A že   sa   začínajú objavovať aj prípady, keď zástupcovia neúspešných účastníkov si hoja negatívne dôsledky tým, že im aspoň takto odškodnia to, že nedokázali súd presvedčiť o svojich tvrdeniach, resp. účastníkov o tom, aby do neúspešných sporov nešli.“

Okresný súd sa nevyjadril ku konaniu ústneho pojednávania vo veci samej.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   „ústava“),   podľa ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“, a práva na prejednanie veci v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom...“,   v   konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 12 C 473/92.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu   účastníka   konania   v zásade   považovať   také,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu súdu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 473/92 ide o vec týkajúcu sa vydania nehnuteľnosti podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorú po právnej stránke nemožno považovať za zložitú. Vzhľadom na priebeh doterajšieho konania a potrebu zaobstarať pre rozhodnutie podklady, ktoré si vyžadovali súčinnosť viacerých inštitúcií, vypočutie svedkov a vypracovanie znaleckých posudkov, možno vec považovať za skutkovo zložitú, nemožno ňou však ospravedlniť obdobie nečinnosti i celkovú dĺžku konania súdu vo veci samej.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 12 C 473/92, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania.

Sťažovateľka sa stala účastníčkou konania vo veci sp. zn. 12 C 473/92 na strane odporcov po smrti svojej matky M. G. Dňa 16. októbra 1995 bolo okresnému súdu doručené podanie,   ktorým   bol   rozšírený   návrh   o sťažovateľku   ako odporkyňu   v konaní o vydanie nehnuteľnosti. Sťažovateľka svojím správaním zásadne neprispela k celkovej dĺžke konania. Ako to vyplýva zo spisu sp. zn. 12 C 473/92, od vstupu do konania bola zastúpená právnym zástupcom   advokátom   JUDr.   D.   D.   a sama   sa   zúčastnila   pojednávaní   uskutočnených 20. decembra 1995, ako aj 30. januára 1996, na ktorom bola vypočutá k veci.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Predseda   okresného súdu   vo svojom stanovisku   k sťažnosti   nepripustil   existenciu prieťahov v označenom konaní okresného súdu a podanie sťažnosti považoval za účelové. Ako však vyplýva zo spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 12 C 473/92, v postupe súdu boli zistené prieťahy v konaní, o ktorých už ústavný súd rozhodol vo veci sp. zn. III. ÚS 105/03 a IV. ÚS 354/04 na základe sťažností podaných inými účastníkmi konania.

V konaní,   ktoré   prebiehalo   pred   okresným   súdom,   ide   o   konanie   o   vydanie nehnuteľnosti podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, v ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 C 473/92 z 23. marca 2005 (ktorý bol doručený 5. mája 2005).

Konanie vo veci začalo na základe návrhu podaného okresnému súdu 23. marca 1992. Ústavný súd už opakovane judikoval, že napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov, treba prihliadnuť na deň začatia konania na okresnom súde a dobu, ktorá v konaní uplynula do   15.   februára   1993.   Ústavný   súd   preto   pri   svojom   rozhodovaní   v   súlade   so   svojou judikatúrou   prihliadal   aj   na   skutočnosť,   že   do   založenia   jurisdikcie   ústavného   súdu 15. februára 1993 predmetné konanie trvalo necelých 11 mesiacov. Do vstupu sťažovateľky do konania (16. októbra 1995) trvalo konanie 3 roky a 7 mesiacov, pričom už v tomto období bolo poznamenané prieťahmi. Ďalšie prieťahy vo veci boli spôsobené okresným súdom, ktorý nariadil znalecké dokazovanie 30. januára 1996 a súdnemu znalcovi uložil povinnosť podať znalecký posudok v lehote 1 mesiaca, pričom toleroval pasivitu znalca, podanie   znaleckého   posudku   neurgoval   a pojednávanie   vo   veci   nariadil   po   jeho podaní 22. novembra 1996.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 C 473/92 z 11. decembra 1996, tento   rozsudok   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 8 Co 643/97 zo 14. októbra 1997 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (spis doručený   19.   decembra   1997).   Po   vrátení   spisu   z krajského   súdu   dal   okresný   súd 24. februára 1998 pokyn na doručenie rozhodnutia účastníkom konania.

Od 25. februára 1998 do 4. februára 2001, t. j. viac ako 35 mesiacov, súd vo veci nevykonával   žiadne   úkony   napriek   tomu,   že   jeho   konaniu   nebránila   žiadna   zákonná prekážka. V spise je vykonaný úradný záznam, že vec bola pridelená na konanie Mgr. R. G., ktorý vo veci neuskutočnil žiadny úkon, a následne bola úradným záznamom z 23. apríla 1999 opätovne pridelená JUDr. D. C.

Okresný   súd   písomne   dožiadal   Oblastný   archív v Žiline a Okresný   úrad v Žiline, odbor katastra nehnuteľností, o oznámenie skutočností, ktoré overoval telefonicky 4. apríla 2001, ďalším následným úkonom až 12. novembra 2001, t. j. po viac ako 7 mesiacoch. Ďalšie obdobie nečinnosti okresného súdu bolo zistené v období od 17. januára 2002 (keď okresný   súd   zaslal výzvu   právnemu zástupcovi   sťažovateľky, na ktorú   tento odpovedal listom doručeným súdu 8. februára 2002) do 15. októbra 2002, t. j. 8 mesiacov, keď vo veci konajúca sudkyňa vytýčila termín pojednávania na 20. november 2002.

V období   rokov   2003   a 2004   okresný   súd   v konaní   postupoval   v zásade   plynulo a jeho úkony smerovali k prijatiu rozhodnutia vo veci samej.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno konštatovať, že konanie, v rámci ktorého okresný   súd   rozhodol   po   viac   ako   14   rokoch   a účastníčkou   ktorého   sťažovateľka   bola takmer desať rokov, je poznačené nečinnosťou a zbytočnými prieťahmi počas viac ako štyroch rokov.

Napriek skutočnosti, že vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom sp. zn. 12 C 473/92 z 23. marca   2005   (doručený   5.   mája   2005),   ktorý   dosiaľ   nenadobudol   právoplatnosť, a v záverečnom období konania od roku 2003 okresný súd postupoval plynulo, nemožno celkovú dĺžku konania považovať vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že označené práva sťažovateľky boli porušené.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 80 000 Sk,   pričom   svoju   žiadosť   odôvodnila   doterajším   postupom   okresného   súdu   a   tým,   že porušenie jej základného práva „nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a... výrok Ústavného súdu nemožno považovať za dostatočnú a účinnú nápravu...“.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   nečinnosti   okresného   súdu   v konaní vo   veci   sp.   zn. 12 C 473/92,   berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   o predĺženie   tejto   doby zásadne   nepričinila,   a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície sťažovateľky   sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk   sťažovateľke   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľke vznikli   v   súvislosti   s jej   zastupovaním   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. D. D. v sume 5 302 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   1.   polrok   roku   2004,   ktorá   bola 15 008 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2005). Úhrada bola priznaná za dva úkony po 2 501 Sk a režijný paušál za dva úkony po 150 Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2005