znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 76/02

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., toho času vo väzbe v Ústave na výkon väzby v K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Krajskou   prokuratúrou   v   Košiciach, Okresným súdom Košice I a Krajským súdom v Košiciach, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2002 doručená sťažnosť P. S., toho času vo väzbe v Ústave na výkon väzby v K. (ďalej len „sťažovateľ“),   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), v ktorej namietol porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm.   c)   a   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“).

V sťažnosti uviedol: „Uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 5 Ntv 81/01 zo 01. 06. 2001 som bol z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. vzatý do väzby.

O mojej sťažnosti proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súd v Košiciach pod č. 6 To 214/01-21 na neverejnom zasadnutí 27. 06. 2001 tak, že túto zamietol.

Mojou prvou žiadosťou o prepustenie na slobodu podľa § 72 ods. 2 Tr. por. bola žiadosť podaná Krajskému prokurátorovi dňa 12. 12. 2001.

Keďže Krajský prokurátor mojej žiadosti nevyhovel, predložil ju podľa citovaného ustanovenia súdu.

Okresný súd Košice I svojím uznesením z 18. 01. 2002 moju žiadosť zamietol.Proti tomuto uzneseniu som dňa 31. 01. 2002 podal sťažnosť.O tejto sťažnosti nebolo dosiaľ rozhodnuté.Krajskej prokuratúre i obom súdom vytýkam postup v rozpore s § 67 ods. 1 písm. c), 68 a 72 ods. 2 Tr. por., čím porušili moje základné práva zaručené čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.Z citovaných ustanovení Trestného poriadku, ktorých nedodržanie resp. porušenie namietam, vyplýva, že odporcovia sa v mojej veci dopustili porušenia môjho ústavného práva a práva zaručeného Dohovorom v dvoch rovinách: nepostupovali s urýchlením, ako to zákon   predpokladá   a   ako   dôvod   mojej   väzby   uviedli   okolnosti,   ktoré   majú   povahu svojvoľného úsudku.

Podľa citovaného ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por., ak prokurátor nevyhovie žiadosti o prepustenie na slobodu, postúpi ju bez meškania súdu. Hneď ďalšia veta tohto ustanovenia prikazuje,   aby   sa   o   takejto   žiadosti   neodkladne   rozhodlo.   Je   nesporné,   že   neodkladne rozhodnúť má súd, ktorému sa takáto žiadosť postúpi. Ako vidno z lehôt, ktoré som vyššie uviedol, ani krajský prokurátor, ani súdy túto zákonnú direktívu nerešpektovali.

...Na moju ťarchu nemôže byť to, aký úzus a prax existuje v rozhodovacej činnosti prokuratúry   a   súdov.   Možno   pripustiť,   že   periodicita   prípustnosti   podávania   žiadostí o prepustenie   na   slobodu   je   voči   obvineným   pomerne   ústretová.   V   tomto   ohľade   však odkazujem na citované rozhodnutie ES, na základe ktorého mám právo trvať na tom, aby bol postup odporcov hodnotený kriticky.

V   mojom   prípade   zdôrazňujem,   že   som   trpezlivo   a   disciplinovane   vyčkal   také štádium   prípravného   konania,   v   ktorom   neopodstatnenosť   mojej   väzby   bude   zjavná. Viacmenej „mimo prejednávanej veci“ považujem za vhodné uviesť, že spolu so mnou je stíhaný spoluobvinený, u ktorého dôvody väzby boli tzv. kolúzne a za rovnakej dôkaznej situácie bol tento spoluobvinený prepustený na slobodu.

Ďalej som toho názoru, že odporcovia porušili čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru tým, že rutinne a mimoriadne stručne existenciu väzobných dôvodov popísali.

Podľa   §   68   Tr.   por.   sa   rozhodnutie   o   väzbe   musí   odôvodniť   aj   skutkovými okolnosťami. Nemôže byť sporným, že ide o skutkové okolnosti, odôvodňujúce väzbu a nie skutkové okolnosti odôvodňujúce vznesenie obvinenia.

Ako z pripojených uznesení vyplýva, som stíhaný za trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 222 ods. 1 písm. a) ods. 3 Tr. zákona a pre trestný čin podvodu podľa   §   250   ods.   1,   ods.   4   písm.   b)   Tr.   zákona.   Väzobným   dôvodom   je   obava z pokračovania v trestnej činnosti. Posledné uznesenie súdu, ktoré som napadol sťažnosťou, medzi iným uvádza: „je síce pravdou, že v tomto štádiu trestného konania ešte nemožno prejudikovať otázku viny obvineného, zistené skutočnosti však majú podstatný vplyv pre rozhodnutie o jeho väzbe.“ Vo svetle judikatúry a praxe Európskeho súdu je takéto tvrdenie absolútne neprijateľné. Existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu je základnou podmienkou väzby. Ani v takom prípade však o prejudikovaní viny vzhľadom na prezumpciu   neviny   nemôže   byť   reč.   A   už   vonkoncom   nemôžu   mať   uvedené   zistené skutočnosti podstatný vplyv na rozhodnutie o väzbe.

Ďalej   toto   uznesenie   uvádza:   „obdobne   aj   veci   nájdené   a   zaistené   pri   domovej prehliadke, vzhľadom na ich druh ako aj množstvo, opodstatňujú obavu, že na slobode by pokračoval v páchaní trestnej činnosti.“ Vo vzťahu k trestnej činnosti, za ktorú som stíhaný (pripomínam, že jej spáchanie popieram!) nemá takéto odôvodnenie nijaké opodstatnenie. Predovšetkým pokračovanie v takejto trestnej činnosti vzhľadom na jej povahu je iluzórne, povedal by som skôr nemožné. Ak mi k tomu mali dopomôcť veci nájdené pri domovej prehliadke, malo by mi tým byť v údajnej trestnej činnosti zábranené. Paradoxné však je, že po zistení, že veci nemajú vzťah k stíhaným skutkom mi po mojom vysvetlení dôvodov ich vlastníctva boli vrátené!! Napokon - nie som stíhaný za krádeže motorových vozidiel, ktorá okolnosť by podobné tvrdenia ako-tak odôvodňovalo.“

II.

Priebeh doterajšieho trestného stíhania sťažovateľa vyplýva z prehľadu, ktorý bol získaný   nahliadnutím   do   príslušných   spisov   Okresného   súdu   Košice   I   a   z   vyjadrení predsedov príslušných väzobných súdov.

Podľa tohto prehľadu:

Sťažovateľ   bol   obvinený   uznesením   vyšetrovateľa   Krajského   úradu   vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach č. k. ČVS: KÚV-35/OVVK-2001. Trestné stíhanie bolo začaté 14. mája 2001 vydaním uznesenia vyšetrovateľa, že sa sťažovateľ stíha ako obvinený pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Trestného zákona a pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona.

Dňa 1. júna 2001 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach Okresnému súdu Košice I návrh na vzatie obvineného do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 5 Ntv 81/01 z 1. júna 2001 bol obvinený vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku; väzba začala plynúť 31. mája 2001 od 15.00 h.

Obvinený podal pri rozhodovaní o väzbe ústne do zápisnice sťažnosť proti vyššie uvedenému   rozhodnutiu,   a   to   najmä   z   dôvodov   porušenia   §   75   a   76   Trestného poriadku.

Dňa 14. júna 2001 bol Okresným súdom Košice I predložený spis Krajskému súdu v Košiciach.

Dňa 6. júla 2001 Krajský súd v Košiciach uznesením podľa § 148 ods. 1 písm. c) sťažnosť obvineného zamietol; obvinenému bolo toto rozhodnutie doručené 13. júla 2001.

Dňa   19.   novembra   2001   podal   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach Okresnému súdu Košice I návrh na predĺženie väzby obvineného do 31. januára 2002.

Okresný súd Košice I uznesením z 22. novembra 2001 predĺžil väzbu obvineného do

31. januára 2002; obvinenému bolo toto rozhodnutie doručené 27. novembra 2001 a jeho obhajcovi o deň neskôr.

Dňa 10. januára 2002 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach Okresnému súdu Košice I návrh na predĺženie väzby obvineného do 31. marca 2002.

Dňa 20. decembra 2001 bola Krajskej prokuratúre v Košiciach doručená žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.

Okresný súd Košice I uznesením z 18. januára 2002 predĺžil väzbu obvineného do

31. marca 2002; obvinenému bolo toto rozhodnutie doručené 28. januára 2002 a jeho obhajcovi 29. januára 2002.

Dňa   29.   januára 2002   podal   obvinený   sťažnosť   proti   uzneseniu   Okresného   súdu Košice I z 18. januára 2002 a toho istého dňa tak urobil aj prostredníctvom svojho obhajcu. Obidve sťažnosti boli doručené Okresnému súdu Košice I 31. januára 2002.

Dňa 7. februára 2002 bol Okresným súdom Košice I predložený spis Krajskému súdu v Košiciach, ktorý vo veci rozhodol uznesením z 20. februára 2002 tak, že sťažnosť obvineného podľa § 148 ods. 1 písm. c) zamietol. Toto rozhodnutie bolo doručené obvinenému 27. februára 2002 a jeho obhajcovi 1. marca 2002.

III.

Všeobecné princípy upravujúce obmedzenie osobnej slobody väzbou a záruky osobnej slobody obvineného stíhaného vo väzbe s osobitným zreteľom na čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru

Úprava podľa ústavy

Čl.17   ods.   2   ústavy   upravuje   významný   ústavnoprocesný   princíp   uplatňujúci   sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z   dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku.

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   tohto   ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sú týmto ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné súdy   vykonávajúce   trestnoprávnu   jurisdikciu   vrátane   rozhodovania   o   väzbe obvinených osôb.

Už   podľa   predošlej   ústavnej   úpravy   podnetu   na   začatie   konania   ústavný   súd akceptoval   názor,   že   ak   ústava   zveruje   ochranu   základných   práv   a   slobôd   občanov Slovenskej   republiky   všeobecným   súdom   Slovenskej   republiky,   ústavný   súd   nemôže o týchto   právach   a   slobodách   sám   konať   a   rozhodovať.   Ústavný   súd   nie   je   oprávnený uskutočňovať konanie podľa Trestného poriadku, ktoré je zákonom zverené do právomoci všeobecných súdov (sp. zn. I. ÚS 36/96).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   takto   vyjadrený   princíp   subsidiarity,   ktorý   bol vyvodený len zo širších súvislostí pri prejednávaní a rozhodovaní o prijatých podnetoch, je v súčasnosti   potvrdený   výslovným znením čl.   127 ods.   1 ústavy a   nachádza   uplatnenie na základe priameho použitia ústavnej normy aj pri posudzovaní právomoci ústavného súdu pri   prejednávaní   sťažností,   ktorými   sa   namieta   porušenie   ústavnoprocesného   princípu vyjadreného v čl. 17 ods. 2 ústavy.

Uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto ústavnoprocesného princípu. Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných prvkov uvedeného princípu pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, napríklad obvinený by bol vo väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby alebo bez   osvedčenia   konkrétnych   skutkových   okolností.   Ďalším   predpokladom   na   založenie právomoci ústavného súdu je aj to, že toto porušenie ústavnoprocesného princípu nebolo napravené   na   základe   opravného   prostriedku   (sťažnosti)   funkčne   príslušným   väzobným súdom (vyšším súdom).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- o väzbe rozhodol súd,

- obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v ods. 2 tohto ustanovenia, a

- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Správnosť tohto prístupu potvrdzuje aj stabilná judikatúra všeobecných súdov, ktorá sa   sústreďuje   na   dodržanie   týchto   zákonných   predpokladov   na   vzatie   do   väzby,   ktoré vo svojom   súhrne   znamenajú   vymedzenie   obsahu   ústavnoprocesného   princípu   v   čl.   17 ods. 2 ústavy. Konkrétne súdna prax uzavrela, že pri posudzovaní dôvodov väzby môžu orgány činné v trestnom konaní prihliadať len na tie okolnosti a zistenia, ktoré majú základ v   procesne   vykonanom   dokazovaní   a   sú   významné   pre   záver   o   existencii   niektorého z dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) až c) a § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Tieto ustanovenia   spolu   s   §   71   Trestného   poriadku   vyjadrujú   podľa   výslovného   obsahu rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ústavný   princíp,   podľa   ktorého obvineného   možno   vziať   do   väzby   iba   z   dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Úprava podľa Dohovoru a viazanosť sudcov po novele ústavy v roku 2001

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Z tohto článku ústavy vyplýva, že sudcovia všeobecných súdov sú viazaní aj   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyhláseným   pod č. 209/1992 Zb. vrátane jeho čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a pri rozhodovaní o obmedzení osobnej   slobody   uvalením   väzby   musia   rešpektovať   princípy,   ktoré   sú   obsiahnuté v citovanom článku Dohovoru.

Výsledky analýzy čl. 17 ods. 2 ústavy preto platia v celom rozsahu aj na interpretáciu a aplikáciu citovaného čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký   ústavný   princíp,   hoci   v   určitom   užšom   rozsahu,   pretože   trestné   zákonodarstvo Slovenskej   republiky   obsahuje   širší   katalóg   dôvodov,   ktoré   ospravedlňujú   väzbu   ako zabezpečovací prostriedok v trestnom konaní.

Článok 5 ods. 3 Dohovoru súvisí s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru a tieto súvislosti už boli objasnené v rozhodovaní Európskeho súdu pre ľudské práva. Pri aplikácii čl. 5 ods. 3 Dohovoru   je   nevyhnutné   dbať   na   to,   aby   doba   väzby   neprekročila   primeranú   hranicu, a preto je potrebné, aby sa

- neustále skúmali okolnosti   opodstatňujúce   ďalšie trvanie   väzby z hľadiska   verejného záujmu, ktorý je vyjadrený vo výnimočnom obmedzení osobnej slobody toho, u koho platí v celom rozsahu prezumpcia neviny,

- vyjasnilo, aké okolnosti nastali, okrem dôvodného podozrenia (to musí trvať po celú dobu trvania väzby), že došlo k spáchaniu skutku, pre ktorý začalo trestné stíhanie osoby, aby sa mohlo pokračovať vo väzbe obvineného aj po uplynutí určitého času,

- vo   väzobných   veciach   postupovalo   s   potrebným   urýchlením,   ktoré   je   opodstatnené so zreteľom na výnimočnosť obmedzenia osobnej slobody.

Ak čas trvania väzby presiahne podľa uvedených kritérií primeranú lehotu (hranicu), všeobecné súdy sú povinné vyvodiť z toho záver o nevyhnutnosti prepustiť obvineného z väzby.

Vzťah právomoci všeobecných súdov a ústavného súdu

Všeobecné   súdy   sú   garantom   dodržiavania   týchto   ústavných   princípov   a   ich rešpektovanie musia vyjadriť vo všetkých rozhodnutiach i opatreniach súvisiacich s väzbou obvinenej   osoby   tak,   aby   ich   rozhodnutia   a   opatrenia   vo   väzobných   veciach   boli preskúmateľné najprv v konaní pred opravným súdom a potom aj v konaní pred ústavným súdom, ktorý je oprávnený a povinný preskúmať

- existenciu dôvodov väzby v súlade s ich zákonným vymedzením,

- či tú tieto dôvody opreté o konkrétne okolnosti, ktoré musia byť uvedené v odôvodnení každého rozhodnutia vo väzobnej agende a tvoria základ pre záver o ich subsumovaní pod   konkrétny   zákonný   dôvod   väzby   (§   67   ods.   1   a   2   Trestného   poriadku),   alebo opodstatňujú záver o ďalšom trvaní väzby aj po uplynutí určitého času.

Najprv však treba uviesť, že do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup   (hodnotenie)   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom   postupe,   ktorý   je   uspôsobený   na   preskúmanie   obsahu   trestného   spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov.

Na   nahradenie   úsudku   všeobecného   súdu   o   existencii   skutkových   okolností zakladajúcich zákonné dôvody na vzatie do väzby by musela existovať výslovná ústavná norma,   ktorá   by   takéto   suplovanie   procesnej   činnosti   všeobecného   súdu   dovoľovala a súčasne by aj určila spôsob, akým to môže ústavný súd vykonať a realizovať. Taká norma v ústave nie   je,   a preto sa   ústavný súd   musí   pri   skúmaní obmedzenia   osobnej   slobody sústrediť len na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje   Trestný   poriadok,   bez toho,   aby   suploval právomoc a   postupy   všeobecných súdov.Ústavný   súd   nemôže   skúmať   hodnotenie   dôkazov   a   zistenia   všeobecných   súdov vo väzobných veciach aj z dôvodu, že nepatrí k orgánom činným v trestnom konaní, a preto prirodzene   nie   je   vybavený   kompetenciou   a   ani   zákonnými   (faktickými)   prostriedkami na prešetrenie skutkových zistení väzobných súdov.

Z toho na druhej strane vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy alebo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru, ktorého porušenie namieta, len vtedy, ak ho nechráni iný súd, a to len v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie   základného   práva,   ktoré   súvisí   s   tým,   že   osoba   bola   vzatá   do   väzby   bez zákonom   uznaného   a   v   odôvodnení   všeobecného   väzobného   súdu   uvedeného   dôvodu opretého   o   konkrétne skutkové   okolnosti.   Rovnakým   prístupom   sa   rieši   aj primeranosť trvania väzby a právo na prepustenie z väzby. A napokon je vecou ústavného súdu a v jeho kompetencii, aby uzavrel z postupu orgánov činných v trestnom konaní, či postupovali dostatočne   rýchlo,   predovšetkým   či   počas   trvania   väzby   sa   plynulo   vykonávali   úkony smerujúce k objasneniu podozrenia zo spáchania trestného činu a v spojitosti s tým sa aj dostatočne   rýchlo   reagovalo   na   žiadosti   a   sťažnosti   obvineného,   pokiaľ   ide   o   vzatie do väzby i jej ďalšie trvanie.

IV.

Aplikácia všeobecných princípov vo veci sťažovateľa

Z obsahu trestných spisov príslušných súdov (Okresného súdu Košice I a Krajského súdu   v   Košiciach)   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   na   základe   uznesenia Okresného súdu Košice I z 1. júna 2001 sp. zn. 5 Ntv 81/01 z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Toto uznesenie bolo napadnuté sťažnosťou obvineného (sťažovateľa v tomto konaní) a táto sťažnosť bola zamietnutá Krajským súdom v Košiciach. Sťažovateľ, ako to vyplýva z obsahu jeho väzobných spisov, bol vzatý do väzby na základe uznesenia Okresného súdu Košice I, ktoré obsahuje zákonný dôvod väzby. Tento zákonný dôvod je v uznesení väzobného súdu aj skutkovo konkretizovaný tak, aby sa dalo (podľa názoru ústavného súdu) uzavrieť, že napĺňa obavu vyjadrenú v znení dôvodu väzby, pre   ktorý   bol   do   väzby   vzatý.   Rozhodnutiu   o   väzbe   predchádzalo   riadne   obvinenie (uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach pod č. k. ČVS: KÚV-35/OVVK-2001 zo 14. mája 2001).

Namietaný postup orgánov činných v trestnom konaní je preto v súlade s uvedenými ústavnými   požiadavkami,   ktoré   limitujú   zákonnú   možnosť   a   zákonné   predpoklady pozbavenia osobnej slobody v rozsahu ústavnoprocesného princípu vyjadreného v čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru.

Sťažovateľ namietol, že dôvod na vzatie do väzby bol zistený na základe okolností, ktoré majú povahu svojvoľného úsudku. K tomu ústavný súd už uviedol, že do obsahu jeho právomoci   nepatrí   preskúmať   postup   (hodnotenie)   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol k zisteniu   takých   skutkových   okolností   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   z   ktorých   možno vyvodiť   záver   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   môže preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, k čomu vo veci sťažovateľa aj došlo.

K čl. 5 ods. 3 písm. c) Dohovoru treba uviesť, že obvinený má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že tento článok neupravuje právo na prejednanie väzobnej veci v primeranej lehote, ako to tvrdil sťažovateľ. Takéto právo vyplýva len z čl. 5 ods. 4 Dohovoru   (právo obrátiť sa na súd, aby urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby).

Lehota podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru začína obmedzením osobnej slobody a končí vyhlásením   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Vo   veci   sťažovateľa   doposiaľ   k   vyhláseniu rozsudku súdom prvého stupňa nedošlo.

Z   prehľadu   urobeného   zo   spisov   príslušných   súdov   a   vyjadrení   ich   predsedov vyplýva, že o úkonoch sťažovateľa od obmedzenia jeho osobnej slobody 31. mája 2001 súdy rozhodovali dostatočne rýchlo a v primeranej lehote, za ktorú treba považovať také plynutie   času,   ktoré   nasledovalo   po   každom   úkone   sťažovateľa   (sťažnosť,   žiadosť o prepustenie z väzby) až do rozhodnutia o ňom, resp. do doručenia rozhodnutia.

Ako   vyplýva   z   obsahu   jednotlivých   uznesení   väzobného   súdu   v   trestnej   veci sťažovateľa,   orgány   činné   v   prípravnom   konaní   nepretržite   zabezpečovali   a   vykonávali procesné   dokazovanie.   Výpočet   dôkazov,   ktoré   sa   vykonali   a   ktoré   je   ešte   potrebné zabezpečiť a vykonať, je podľa väzobného súdu značný. Preto sa nedá uzavrieť, že počas väzby sťažovateľa uplynul určitý ústavne významný časový úsek, počas ktorého by orgány prípravného konania boli nečinné a táto nečinnosť by dovolila záver o neprimeranosti času trvania väzby.

Počas   celej   doby   rozhodovania   o   väzbe   sťažovateľa   všeobecné   súdy   doposiaľ uzavreli (a   v   odôvodneniach   svojich   rozhodnutí aj výslovne   uviedli),   že   je tu   dôvodné podozrenie   zo   spáchania   závažnej   trestnej   činnosti,   z   ktorej   bol   sťažovateľ   obvinený, a súčasne zotrvali na úsudku o obave z pokračovania v trestnej činnosti, ktorý dôsledne uviedli ako dôvod trvania ďalšej väzby opierajúci sa o skutkové okolnosti trestnej veci sťažovateľa,   predovšetkým   o   to,   že   stále   má   vytvorené   podmienky   na   to,   aby   mohol pokračovať v trestnej činnosti.

Tieto   závery   všeobecných   súdov   ústavný   súd   akceptuje   ako   ústavne   konformný postup pri obmedzovaní osobnej slobody sťažovateľa väzbou, ktorý sa realizuje v limitoch čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru.

K právu sťažovateľa na prepustenie z väzby ústavný súd uvádza:

Právo na prepustenie z väzby počas konania je právom, ktorého úspešné uplatnenie predpokladá, že zanikli skutkové okolnosti, ktoré viedli ku vzatiu do väzby, a nepribudli aj ďalšie skutkové okolnosti, ktoré aj po určitom čase odôvodňujú trvanie väzby, a preto nie je

potrebné   zabezpečenie   osoby   obvineného   obmedzením   jeho   osobnej   slobody   vo   väzbe. O zániku týchto dvoch skupín skutkových okolností rozhoduje vždy všeobecný súd podľa zákonom určených kritérií. Základom pre ich uplatnenie je však záver o tom, či prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. A to je záver, ktorý je oprávnený a povinný urobiť výlučne všeobecný súd.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného,   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   možné   vstupovať   do   jeho   právomoci preskúmaním   jeho   myšlienkových   úvah   a   hodnotení   o   existencii   alebo   neexistencii skutkových   okolností   odôvodňujúcich   obmedzenie   osobnej   slobody   uvalením   a   ďalším trvaním   väzby.   Takisto   platí,   že   ak   všeobecný   súd   dôjde   k   záveru,   že   prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom. Také oprávnenie prislúcha len u funkčne príslušnému nadriadenému súdu, ku ktorému má obvinený neobmedzený prístup prostredníctvom možnosti podať sťažnosť proti každému rozhodnutiu o väzbe, ktoré bolo vydané na základe jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Vstupovanie ústavného súdu do trvania väzby z iných dôvodov než pre porušenie uvedených   ústavných   princípov   nemá   opodstatnenie   ani   preto,   že   prepustenie   z   väzby, a teda   skúmanie dôvodov   trvania   väzby, je ústavne prijateľným   spôsobom   zabezpečené zákonným oprávnením   obvineného   žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek,   najmenej každých   štrnásť   dní.   Napokon   vyšetrovateľ,   prokurátor   a   sudca   sú   povinní   skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili.

VI.

Závery ústavného súdu

Článok 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru obsahujú základné práva, ktoré v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy chránia všeobecné súdy v rozsahu svojich ústavne vymedzených oprávnení podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu k ochrane týchto základných práv vzniká len v takom prípade, v ktorom sťažovateľ tvrdil a preukázal sám alebo prostredníctvom dokazovania pred ústavným súdom také skutkové okolnosti, ktoré by potvrdili záver o porušení ústavnoprocesných princípov upravujúcich ochranu   týchto   základných   práv   všeobecným   súdom.   V   žiadnom   prípade   nepostačuje tvrdenie o tom, že všeobecný súd vo väzobnom konaní (pri vzatí do väzby, rozhodovaní o prepustení   z   väzby,   predĺžení   času   väzby)   nechránil   tieto   základné   práva   v   súlade s predstavou obvineného (sťažovateľa). Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval alebo nahradzoval činnosť všeobecného súdu pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa.

Ústavný   súd   na základe   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   v   ktorej   sa   len   opakovali dôvody,   ktoré   už   preskúmali   všeobecné   súdy   postupom   podľa   zákona   a   vysvetlených ústavných   princípov,   preto   dospel   k   záveru,   že   nie   je daná   jeho   právomoc   a   sťažnosť odmietol   už na predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25 zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.