znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 759/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   S.,   zastúpenej advokátom   Mgr.   Branislavom   Granecom,   Kováčska   28,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cpr 1/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2014   doručená   sťažnosť   P.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   Mgr. Branislavom Granecom, Kováčska 28, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cpr 1/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka   v   odôvodnení   sťažnosti   uviedla,   že   napadnuté konanie   začalo 13. februára 2013 doručením žaloby okresnému súdu,   ktorou sa domáhala „zaplatenia mzdových nárokov a zaplatenie príspevkov na stravovanie...“. Sťažovateľka časť žaloby vzala späť podaním zo 7. marca 2013. Dňa 21. marca 2013 vydal okresný súd vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný 2. marca 2013 odpor. Prvé pojednávanie sa vo   veci   uskutočnilo   4.   októbra   2013,   ktoré   bolo   odročené   na   4.   marec   2014.   Dňa 26. februára   2014   bolo   sťažovateľke   doručené   upovedomenie   o odročení   pojednávania nariadeného na 4. marec 2014 na 27. jún 2014 z dôvodu povinného čerpania dovolenky vo veci konajúceho sudcu. Dňa 24. júna 2014 bola sťažovateľke doručená žiadosť žalovaného o odročenie   pojednávania,   pričom   táto   v rovnaký   deň   okresnému   súdu   oznámila   svoj nesúhlas so   žiadosťou   o odročenie   pojednávania. Dňa   30.   júna   2014   bolo   sťažovateľke doručené upovedomenie o odročení pojednávania nariadeného na 27. jún 2014 s tým, že okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   26.   august   2014   (na   žiadosť   právneho   zástupcu žalovaného   z dôvodu   čerpania   dovolenky).   Dňa   18.   augusta   2014   bolo   sťažovateľke doručené   upovedomenie   o odročení   pojednávania   nariadeného   na   26.   august   2014   na 16. december 2014 z dôvodu čerpania dovolenky vo veci konajúceho sudcu. Sťažovateľka uvádza, že v čase doručenia sťažnosti nie je napadnuté konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   v konaní   trvajúcom   1   rok   a 6   mesiacov   bolo vykonané   zatiaľ   len   jedno   pojednávanie,   ktoré   bolo   síce   vykonané, „avšak   z dôvodu nedostatku   času   nebol   dokončený   výsluch   právneho   zástupcu   sťažovateľky“.   Následne poukazuje   na   opakované   odročovanie   nariadeného   pojednávania   z dôvodu   čerpania dovolenky vo veci konajúceho sudcu v priebehu jedného roka. Takýto postup „v konaní považuje   sťažovateľka   za   neprijateľný“.   Ďalej   sťažovateľka   zdôrazňuje   skutočnosť,   že predvolanie na pojednávanie nariadené na 27. jún 2014 okresný súd doručoval vo februári 2014, t. j. 4 mesiace pred jeho uskutočnením, pričom žiadosť právneho zástupcu odporcu o odročenie tohto pojednávania bola doručovaná 3 dni pred pojednávaním, t. j. 24. júna 2014. Napriek tomu, že právny zástupca odporcu vedel o termíne pojednávania 4 mesiace vopred a o odročenie požiadal 3 dni pred uskutočnením pojednávania, okresný súd jeho žiadosti vyhovel. Takýto postup sťažovateľka považuje za „neefektívny a nezohľadňujúci zákonnú úpravu v ustanovení § 119 OSP, ktorá poskytuje súdu efektívny postup ako predísť obštrukciám   a snahám   účastníkov   konania...   o   zmarenie   pojednávaní   podávaním oneskorených ospravedlnení neúčastí a žiadostí o odročenie pojednávaní“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikáže okresnému súdu, aby ďalej konal v napadnutom konaní bez prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľka uvádza, že „nepodala sťažnosť predsedovi okresného súdu, zároveň však poukazuje aj na to, že sťažnosť predsedovi súdu nie je účinným prostriedkom nápravy. Sťažovateľka   rovnako   poukazuje   v tejto   súvislosti   aj   na   závery   ESĽP   vyslovené v právoplatných rozhodnutiach vo veciach Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike“.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že obranu sťažovateľky nemožno akceptovať, a to hlavne preto, že uvedené rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) trvali nepomerne dlhšie ako napadnuté konanie. Ústavný súd vo svojej už stabilizovanej judikatúre z ostatného obdobia (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) aj pod vplyvom judikatúry ESĽP na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na orgáne štátnej správy dotknutého súdu síce v zásade už netrvá, ale len v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu je   už   prima   facie   zjavne   neprimeraná,   čo   však   v   konkrétnych   okolnostiach   veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu zjavne nemožno tvrdiť, keďže doterajšia dĺžka napadnutého konania nepresahuje dva roky.

Vzhľadom na uvedené (ako aj vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka neuviedla žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré by zakladali prípustnosť jej sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako neprípustnú.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľky aj zjavne neopodstatnená. V súvislosti s týmto záverom ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   nemá   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovuje, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   63/05).   Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru),   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (I.   ÚS   27/02,   I.   ÚS   197/03, I. ÚS 38/04 a iné).

Sťažovateľka v sťažnosti kladie dôraz na doterajšiu dĺžku konania, pričom poukazuje na   to,   že   nariaďované   pojednávania   boli   odročované   bez   akceptovateľného   dôvodu, uplynutie doby   18 mesiacov medzi prvým a druhým pojednávaním je podľa   jej názoru neprimerané.

Ústavný súd akceptuje výhrady sťažovateľky a konštatuje, že v doterajšom v postupe okresného súdu sa vyskytli krátkodobé obdobia nečinnosti, tieto nedostatky v jeho postupe však   podľa   jeho   názoru   nedosahujú   intenzitu   zbytočných   prieťahov,   a preto   by   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nemohol reálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   uznesenia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať,   že   ak   by   v ďalšom   priebehu   napadnutého   konania   dochádzalo k neodôvodnenej   nečinnosti,   príp.   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   nič   nebráni sťažovateľke,   aby   sa   opakovanou   sťažnosťou   uchádzala   opätovne   o ochranu   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014