znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 758/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 2975/2015, sp. zn. Rvp 3032/2015 a sp. zn. Rvp 3034/2015,ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účastiverejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiachživotného prostredia uznesením sp. zn. 7 Sžo 10/2014 z 29. januára 2015 a rozsudkamisp. zn. 3 Sžo 20/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 9 Sžp 3/2013 z 26. novembra 2014,sp. zn. 9 Sžp 4/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 34/2014 z 2. decembra 2014,sp. zn. 3 Sžo 89/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 80/2014 z 2. decembra 2014a sp. zn. 3 Sžo 83/2014 z 2. decembra 2014 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené pod sp. zn. Rvp 2975/2015,sp. zn. Rvp 3032/2015 a sp. zn. Rvp 3034/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2975/2015.

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. marca 2015a 6. marca 2015 osobne a 5. marca 2015 telefaxom doručené sťažnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. IvetouRajtákovou, Štúrova 20, Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 2975/2015, sp. zn. Rvp 3032/2015a sp. zn. Rvp 3034/2015, ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnostina rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia(ďalej len „Aarhuský dohovor“) uznesením sp. zn. 7 Sžo 10/2014 z 29. januára 2015a rozsudkami sp. zn. 3 Sžo 20/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 9 Sžp 3/2013z 26. novembra 2014, sp. zn. 9 Sžp 4/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 34/2014z 2. decembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 89/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 80/2014z 2. decembra 2014 a sp. zn. 3 Sžo 83/2014 z 2. decembra 2014 Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“; spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutianajvyššieho súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Ako vplýva zo sťažností, sťažovateľ procesnými podaniami oznámil svoj vstupdo konaní vedených Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky (ďalejlen „ministerstvo“), ktoré boli začaté na základe žiadostí oprávnených subjektovo povolenie výnimiek zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOPK“).Rozhodnutím ministerstva č. 6112/2012-2.2 z 18. júla 2012 vydaným v tomto konaníbola žiadateľom povolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedéhovo vybraných poľovných revíroch, pričom ministerstvo v ňom zároveň vymedzilopodmienku, že odstrel možno realizovať od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutiado v ňom ustanoveného termínu. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu ministerstvač. 6112/2012-2.2 z 18. júla 2012 rozklad, o ktorom minister ministerstva (ďalejlen „minister“) rozhodol rozhodnutím č. 7420/2012-1.10 z 28. septembra 2012 tak,že rozklad zamietol a označené rozhodnutie ministerstva potvrdil. Následne sťažovateľpodal 4. decembra 2012 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu,ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra. Krajský súd rozsudkomsp. zn. 6 S 2316/2012 z 8. novembra 2013 žalobu zamietol (ďalej len „rozsudokz 8. novembra 2013“). Rozsudok krajského súdu z 8. novembra 2013 najvyšší súduznesením sp. zn. 7 Sžo 10/2014 z 29. januára 2015 zrušil, konanie zastavil a žiadnemuz účastníkov konania náhradu trov nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2975/2015).

Rozhodnutím ministerstva č. 3823/2011-2.2 z 28. septembra 2011 bola žiadateľompovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite,pričom odstrel bolo možné realizovať do 30. novembra 2011. Na základe sťažovateľompodaného rozkladu minister rozhodnutím č. 8772/2011-1.10 z 28. novembra 2011rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil takto:„Odstrel možno zrealizovať na lokalite, katastrálne územie ⬛⬛⬛⬛ odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30. 11. 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. 6. 2012 do 30. 11. 2012 posliedkou a postriežkou.“Žalobu sťažovateľa zo 6. februára 2012, ktorou sa domáhalzrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 50/2012zo 6. novembra 2013 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 20/2014z 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemuz účastníkov nepriznal náhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3032/2015).

Rozhodnutím ministerstva č. 2116/2011-2.2 z 19. septembra 2011 bola žiadateľompovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranejlokalite, pričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu.Na základe sťažovateľom podaného rozkladu minister rozhodnutím č. 8558/2011-1.10z 28. novembra 2011 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil takto:„Odstrel možno zrealizovať na lokalitách ⬛⬛⬛⬛... do 30. 11. 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. 6. 2012 do 30. 11. 2012 posliedkou a postriežkou.“Žalobu sťažovateľa zo 6. februára 2012, ktorou sa domáhal zrušeniarozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 59/2012z 27. februára 2013 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžp 3/2013 z 26. novembra2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkovkonania nepriznal náhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3032/2015).

Rozhodnutím ministerstva č. 4093/2012-2.2 z 12. apríla 2012 bola žiadateľompovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite,pričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu. Rozklad podanýsťažovateľomproticitovanémurozhodnutiuministerstvaministerrozhodnutímč. 6011/2012-1.10 z 10. júla 2012 zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánupotvrdil. Žalobu sťažovateľa zo 17. septembra 2012, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutíministerstva a ministra, krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 307/2012 z 27. februára 2013zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžp 4/2013 z 26. novembra 2014 rozhodnutiekrajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznalnáhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3034/2015).

Rozhodnutím ministerstva č. 7187/2012-2.2 z 19. septembra 2012 bola žiadateľompovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite,pričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu. Sťažovateľom podanýrozklad minister rozhodnutím č. 8117/2012-1.10 z 8. novembra 2012 zamietol a rozhodnutieprvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobu sťažovateľa z 15. januára 2013, ktorousa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkomsp. zn. 1 S 17/2013zo6.marca2014zamietol.Najvyššísúdrozsudkomsp. zn. 3 Sžo 34/2014 z 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak,že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3034/2015).

Rozhodnutím ministerstva č. 3914/2013-2.2 z 20. mája 2013 bola žiadateľompovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranýchlokalitách, pričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu.Sťažovateľom podaný rozklad minister rozhodnutím č. 6286/2013-1.10 z 19. júla 2013zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobu sťažovateľaz 24. septembra 2013, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra,krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 S 228/2013 z 8. júla 2014 zamietol. Najvyšší súdrozsudkom sp. zn. 3 Sžo 89/2014 z 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmeniltak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3034/2015).

Rozhodnutím ministerstva č. 3909/2013-2.2 z 3. mája 2013 bola žiadateľompovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite,pričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu. Sťažovateľom podanýrozklad minister rozhodnutím č. 6217/2013-1.10 z 19. júla 2013 zamietol a rozhodnutieprvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobu sťažovateľa z 24. septembra 2013,ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkomsp. zn. 5 S 227/2013 z 8. júla 2014 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 80/2014z 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemuz účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 3034/2015).

Rozhodnutím ministerstva č. 3636/2013-2.2 zo 16. apríla 2013 bola žiadateľompovolená výnimka spočívajúca v odstrele jedincov medveďa hnedého vo vybranej lokalite,pričom odstrel bolo možné realizovať len do ustanoveného termínu. Sťažovateľom podanýrozklad minister rozhodnutím č. 5995/2013-1.10 z 19. júna 2013 zamietol a rozhodnutieprvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobu sťažovateľa z 27. augusta 2013, ktorousa domáhal zrušenia rozhodnutí ministerstva a ministra, krajský súd rozsudkomsp. zn. 5 S 207/2013 z 8. júla 2014 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 83/2014z 2. decembra 2014 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavil a žiadnemuz účastníkov nepriznal náhradu trov konania (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3034/2015).

V sťažnostiach doručených ústavnému súdu sťažovateľ, citujúc stanovisko správnehokolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v prvom rade namieta,že napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu boli vydané v konaniach,„na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko“. Ďalej sťažovateľ naznačuje, že zastavenie konania podľa druhejhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) prichádza do úvahylen v prípade splnenia podmienok ustanovených v § 248 a § 250d ods. 3 OSP, pričomakcentuje aj § 250i ods. 1 OSP („Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súdrozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môževykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.“). Zo vzájomnýchsúvislostí označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľ vyvodzujeprávny názor, v zmysle ktorého„pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom v § 248 O. s. p. predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.

Podľa sťažovateľa je konanie o udelenie výnimky konaním, ktoré začína na žiadosťžiadateľa, a preto mu nie je známe„a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral svoju žiadosť o udelenie výnimky späť“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v ďalších častiach sťažností argumentujeprávnym názorom vysloveným najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn.1 Sžp 6/2013, podľa ktorého„... je nepochybné, že účinky prvostupňového rozhodnutia počas konaní nenastali..., a preto pre druhostupňový správny orgán konajúci o rozklade bolo právne irelevantné, čo stanovil nižší orgán (lebo jeho závermi nie je na dispozitívny pokyn účastníka viazaný), ale naopak mal preveriť, ako tieto podmienky a závery stanovil, t. j. v zmysle § 61 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku v plnom rozsahu aplikovať zásadu dvojinštančnosti správneho konania a o podanej žiadosti finálne rozhodnúť, tzv. potvrdiť napadnuté rozhodnutie alebo žiadosti procesne nevyhovieť. V danom prípade potom nešlo o vyhodnotenie otázky, či by týmto rozhodnutím žalobca dosiahol priaznivejšieho postavenia... ale iba o naplnenie kompetenčnej povinnosti konajúceho orgánu... rozhodnúť o rozklade účastníka. Tak však žalovaný konal, a preto naplnil v zmysle hore uvedených záverov zrušovací dôvod uvedený v § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p.“.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu je „ukrátený na svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu...

Postup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.

Sťažovateľovi bolo najvyšším súdom odopreté preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre uplynutie doby platnosti výnimky.

Sťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom, že akceptovaním tohto názoru... by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by nebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach týkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.“.

V petitoch svojich sťažností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatína ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol takto:

«Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/10/2014 zo dňa 29. 1. 2015 („rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo/20/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudkom... sp. zn. 9 Sžp/3/2013 zo dňa 26. 11. 2014“, „rozsudkom... sp. zn. 9 Sžp/4/2013 zo dňa 26. 11. 2014“, „rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo/34/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo/89/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudkom... sp zn. 3 Sžo/80/2014 zo dňa 2. 12. 2014“ a „rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo/83/2014 zo dňa 2. 12. 2014“) a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7 Sžo/10/2014 zo dňa 29. 1. 2015 („rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/20/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudok... sp. zn. 9 Sžp/3/2013 zo dňa 26. 11. 2014“, „rozsudok... sp. zn. 9 Sžp/4/2013 zo dňa 26. 11. 2014“, „rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/34/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/89/2014 zo dňa 2. 12. 2014“, „rozsudok... sp zn. 3 Sžo/80/2014 zo dňa 2. 12. 2014“ a „rozsudok... sp. zn. 3 Sžo/83/2014 zo dňa 2. 12. 2014“) a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ namieta na porovnateľnom skutkovoma právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuskéhodohovoru napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzalich vydaniu. V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje, že mu najvyšší súd odňalmožnosť konať pred súdom tým, že sám zastavil konania o jeho žalobách podanýchpodľa druhej hlavy piatej časti Občianskehio súdneho poriadku. Sťažovateľ nesúhlasís aplikáciou označeného stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu na jeho prípadya v postoji najvyššieho súdu vidí odstránenie reálnosti právnej ochrany, ktorú muvnútroštátne právne predpisy (i medzinárodné zmluvy) ako subjektu tzv. tretieho sektoravo sfére ochrany a tvorby životného prostredia poskytujú. Súčasne sťažovateľ vo všetkýchsťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených práv zaručenýchústavou, dohovorom a Aarhuským dohovorom a zrušil napadnuté rozhodnutia najvyššiehosúdu.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť sťažností rozhodolo ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesyskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienkyuvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístupk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutíprávnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národnýmprávom v oblasti životného prostredia.

Ako vyplýva z petitov sťažností, sťažovateľ sa nimi domáha, aby ústavný súdvyslovil porušenie v sťažnostiach označených základných práv garantovaných ústavoua práv garantovaných kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami, ku ktorým malo dôjsťnapadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu. Sťažovateľ argumentuje, že prostredníctvom napadnutých rozhodnutí bol de iurepozbavený možnosti meritórneho prerokovania a rozhodnutia o dôvodoch, ktoré podľa nehospôsobovali nezákonnosť správnymi žalobami napadnutých rozhodnutí správnych orgánova aj ujmu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Sťažovateľ tvrdí, že k nímnamietaným zásahom do jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší súd nepostupovalpri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuského dohovoru.

V nadväznosti na obsah sťažností ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiujudikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).

Predmetom preskúmavania v konaní pred ústavným súdom sú napadnuté rozhodnutianajvyššieho súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu. Napadnutýmirozhodnutiami najvyšší súd zastavil konania o preskúmaní zákonnosti rozhodnutí vydanýchsprávnymi orgánmi v konaniach o povolenie výnimky podľa § 40 ods. 2 a 3 písm. c) ZOKPzo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) ZOPK. Najvyšší súd odôvodnil zastavenienapadnutých konaní z dôvodu zániku predmetu konania v správnom súdnictve v dôsledkuuplynutia času, do ktorého bola realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého povolená.

Po preskúmaní sťažnosťami napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súddospel k záveru, že najvyšší súd v nich po materiálnej stránke zjavne vychádzalzo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskehosúdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameraniev právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúrou,ktorá je premietnutá napr. do rozhodnutia č. k. 4 Sž 98-102/02 zo 17. decembra 2002,v ktorom sa uvádza:„rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“

Účastník konania (sťažovateľ) si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadusúdneho rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania,ale aj na jeho reálnu možnosť privodiť vecne iné, či pre účastníka konania výhodnejšiepostavenie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťami napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdunie sú spôsobilé porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedenéhoministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého podľa § 35 ods. 1písm. a) ZOKP. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ sisíce prostredníctvom sťažností právo zúčastniť sa týchto konaní chráni, avšak neuvádza,akým spôsobom by ho chcel v konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí realizovať.Ak by aj súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnutéadministratívne rozhodnutia zrušili a veci vrátili ministerstvu na ďalšie konania,ministerstvo by nemalo inú možnosť, len svoje konania zastaviť, pretože ich predmet –výnimky – zanikol uplynutím času, na ktorý boli povolené, pričom nejde o konania, ktoréby bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať právapodľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimkyuž došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Ústavný súd poukazuje aj na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súduč. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v ktorom najvyšší súd argumentuje aj s poukazom na nálezústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza, že„v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, pričom „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z citovaného právneho názoru ústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZOPK orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákonazastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) ZOPK rozhodnutie vydané podľa tohto zákona strácaplatnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

Z napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že v čase rozhodovaniakrajského súdu o žalobách sťažovateľa uplynul čas, do ktorého bola povolená realizáciavýnimky na odstrel medveďa hnedého v označených poľovných revíroch alebo lokalitách,zanikla teda výnimka ako taká, a tým zanikol aj predmet konania.

Vo vzťahu k citovaným ustanoveniam ZOPK, ktoré regulujú procesné aspektyrozhodovania v konaniach podľa ZOPK, najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesenízdôraznil, že„zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo platnosť, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1 OSP)“(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 10/2014 z 29. januára 2015).

Podľa názoru ústavného súdu je odkaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 OSPa na § 247 ods. 1 OSP v konkrétnych okolnostiach sťažovateľových vecí správny. Správnesúdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnejsprávy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejtoochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správnesúdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správebez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnupozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnomsúdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnejsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnejsféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnejspráve, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby,voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

V posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav určený citovanýmiustanoveniami ZOPK v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami (pred rozhodnutímkrajského súdu o sťažovateľových žalobách už uplynuli obdobia, na ktoré bolipreskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľom kritizovanéoprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prejednanie sťažovateľových žalôb nemôžeza žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jeho subjektívnym právam.Preto skutočnosť, že konania o žalobách podaných podľa druhej hlavy piatej častiObčianskeho súdneho poriadku boli ukončené procesne, teda zastavením a bez meritórnehorozhodnutia o dôvodoch žalôb, vedie už pri predbežnom prerokovaní spojených sťažnostík záveru, že základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľabola poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51ods. 1 ústavy).

Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam, ktorými poukazuje na iné rozhodnutianajvyššieho súdu v jeho porovnateľných veciach, ústavný súd odkazuje na užuvedené zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013z 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná kolégiámnajvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je zistenie,že došlo k rozdielom vo výklade právnych noriem v právoplatných rozhodnutiach senátovtoho istého kolégia. Zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu smeruje k napĺňaniuprávnej istoty ako imanentného znaku právneho štátu (napr. PL. ÚS 36/95), ktoréhosúčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovanív rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istejprávnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožnoobjektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beianv. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd konštatuje, že vo sfére, ktorá viedla sťažovateľa k iniciácii viacerýchkonaní v správnom súdnictve, najvyšší súd postupoval v súlade s požiadavkamivyplývajúcimi zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy),ako aj judikatúryESĽP,keďprijal zjednocovaciestanovisko.Právny významzjednocovacieho stanoviska z 24. júna 2014 spočíva v tom, že odo dňa jeho vydania sú nímsenáty správneho kolégia najvyššieho súdu v záujme zabezpečenia právnej istoty viazané,t. j. pri nezmenenej právnej úprave sú povinné toto stanovisko rešpektovať a z nehopri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadov vychádzať,a to bez ohľadu na svoje predchádzajúce rozhodnutia. K takým rozhodnutiam patria aj tie,na ktoré sťažovateľ vo svojich sťažnostiach argumentačne poukazuje (rozhodnutie vo vecisp. zn. 1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013 a rozhodnutie vo veci sp. zn. 1 Sžp 13/2013z 13. mája 2014).

Podľa stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014«ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).

Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom. Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej výnimke zamietnuť.».

Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažnosťami napadnuté rozhodnutianajvyššieho súdu nemali za následok nevyhovenie sťažovateľovým žalobám, teda nešloo rozhodnutia, ktoré by mu privodili negatívny výsledok z vecného hľadiska. Najvyšší súdnapadnutými rozhodnutiami o sťažovateľových správnych žalobách konania zastavil, čímmu privodil negatívny výsledok procesného charakteru, ale bez meritórneho vysporiadaniasa so žalobnými dôvodmi. Zistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného právana súdnu ochranu a vo sfére správneho súdnictva nepochybne aj so základným právomzaručeným čl. 46 ods. 2 ústavy, pretože nezákonné procesné zastavenie konania môženadobudnúť až rozmery odmietnutia spravodlivosti (napr. m. m. III. ÚS 467/2015).

V tejto súvislosti však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť svoje postavenienezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecnéhosúdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46ods. 2 ústavy v sťažovateľových veciach vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictvezabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach,či právom chránených záujmoch. Ako však už bolo uvedené, konkrétne okolnostiposudzovaných vecí neumožňovali správnym súdom takto vymedzený účel naplniť, pretožev čase ich rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynulatotiž doba, počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvenépráva, priznanie a následný výkon ktorých sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažilodvrátiť. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôlea sú dostatočne odôvodnené, a preto ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný tietopostupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), pričom v tejtosituácii nemá ani dôvod zasahovať do právnych názorov najvyššieho súdu vyslovenýchv napadnutých rozhodnutiach.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľove námietky,na ktorých založil svoje tvrdenie o porušení základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2ústavy, sú nedôvodné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnených.

Obdobný záver možno formulovať aj vo vzťahu k právu na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu,v ktorej sa opakovane uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarcav základnom zákone Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnuochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Navyše, ústavnýsúd poukazuje aj na skutočnosť, že z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 7. 1971vo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A č. 13) možno vyvodiť limitovaný priestorpre uplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem„občianske práva a záväzky“ a „trestné obvinenie“). Ústavný súd nepovažuje za potrebnévo veciach sťažovateľa k tejto otázke zaujať meritórny postoj, keďže bez ohľaduna odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu nemohol dospieť.

Rovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné podľa názoruústavného súdu formulovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 9ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže jeho aplikácia je viazaná na splnenie podmienokvyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tieto sú v podmienkach Slovenskej republikyv správnom súdnictve predurčené jeho (už spomínaným) primárnym účelovým zameranímna ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictve nemoholpre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy na subjektívnepostavenie sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval vnútroštátnepodmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Z toho vyplýva,že v sťažovateľom namietaných prípadoch k porušeniu čl. 9 ods. 3 Aarhuskeho dohovorunemohlo dôjsť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na priaznivé životnéprostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy ústavný súd predznamenáva, že ide o základné právohmotnoprávnej povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré totoustanovenie ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Na veci sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu v plnom rozsahu aplikovateľnáustálená judikatúra, v ktorej sa zdôrazňuje, že všeobecný súd v zásade nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak totoporušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípyvyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnouinštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnostipodľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupomnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkovýzáklad rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd v súvislosti s namietanýmporušením práv procesného charakteru dospel k záveru, že k ich porušeniu nemohlo dôjsť,tak z toho možno v súlade s ustálenou judikatúrou dospieť k záveru, že napadnutýmirozhodnutiami nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnostisťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochuplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015