znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 758/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Lekáreň...   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Mandzák   a spol.,   s.   r.   o.,   Zámocká   5, Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   Michala   Mandzáka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v spojení s čl. 142   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 92/2013 z 29. apríla 2014, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Lekáreň... o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Lekáreň... (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   Mandzák   a   spol.,   s. r.   o.,   Zámocká   5,   Bratislava,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s čl.   142   ods.   3   ústavy   rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 S 92/2013 z 29. apríla 2014, ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok a napadnuté konanie“).

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že   «...   podala   dňa   09.   12.   2013 na Krajskom súde v Prešove návrh na ochranu pred nezákonným zásahom podľa § 250v O. s. p. smerujúcom proti Daňovému úradu Humenné (ďalej aj ako „daňový úrad“). Návrh odôvodnila   tým,   že   v   jej   prípade   daňový   úrad   oznámil   vykonanie   daňovej   kontroly a miestneho   zisťovania,   čo   však   považovala   za   nezákonný   zásah,   keďže   v   jej   prípade neexistuje žiadne podozrenie zo skrátenia dane a poistného. Predmetom daňovej kontroly malo   byť   zdaňovacie   obdobie,   za   ktoré   už   daňový   úrad   vykonal   daňovú   kontrolu. Sťažovateľka je presvedčená, že v jej prípade sa jedná o nezákonný zásah a daňové kontroly súvisia s činnosťou M. D. (syna konateľky sťažovateľky), ktorý ako novinár portálu... sa zaoberá pomermi na orgánoch finančnej správy.».

O návrhu   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   ho zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   napadnutým   rozsudkom   k porušeniu   jej   práva „na kontradiktórne súdne konanie, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na verejné vyhlásenie   rozsudku...“,   keďže   jej „všeobecný   súd   nezaslal...   vyjadrenie   žalovaného daňového úradu ani na vyjadrenie, pričom z obsahu spisu je zrejmé, že daňový úrad podal vyjadrenie 13. 01. 2014 (doručené Krajskému súdu v Prešove dňa 17. 01. 2014) a vo veci sa vyjadril i nadriadený orgán Finančného riaditeľstva SR a to podaním zo dňa 20. 01. 2014 (doručené Krajskému súdu v Prešove dňa 27. 01. 2014).

O týchto vyjadreniach nemala sťažovateľka žiadnu vedomosť a nemohla reagovať na skutkovú a právnu argumentáciu v nich obsiahnutú, pričom vo veci je podstatné to, že sa jednalo   o   prvé   a   základné   vyjadrenie   protistrany   a   konanie   o   nezákonnom   zásahu   je jednoinštančným   konaním   (§   250v   ods.   7   O.   s.   p.)   a   teda   sťažovateľka   nemala   šancu reagovať na stanoviská protistrany pred inými súdnymi inštanciami.

Intenzita   porušenia   práva   na   kontradiktórne   súdne   konanie   spočíva   v   tom,   že všeobecný   súd   porušil   i   práva   sťažovateľky   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku,   čím   došlo k porušeniu článku 142 ods. 3 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd (keďže právo na verejné vyhlásenie rozsudku je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie)...“.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza: „V   danom   prípade   však   všeobecný   súd   nenariadil pojednávanie, rozhodol len tzv. verejným vyhlásením rozhodnutia bez toho, aby existovali procesné   podmienky   pre   verejné   vyhlásenie   rozhodnutia...   Všeobecný   súd   teda   konal v príkrom rozpore s ustanovením § 250f O. s. p. Sťažovateľka pritom takýto postup nemohla predpokladať   a   legitímne   očakávala,   že   všeobecný   súd   v   danej   veci   jej   najprv   doručí vyjadrenie protistrany a vyzve ju na to, či môže rozhodnúť bez pojednávania. V uvedených súvislostiach   sa   žiada   poznamenať,   že   i   tzv.   verejné   vyhlásenie   rozhodnutia   má   zjavné procesné vady... O tom, či bol postup podľa § 156 ods. 3 O. s. p. dodržaný alebo nie, môže účastník   konania,   resp.   Ústavný   súd   SR   vychádzať   len   z   obsahu   spisu   (napr.   citované rozhodnutie 7 Cdo 54/2011). Relevantné časti spisu sú na č. l. 37 (pokyn súdu na vyvesenie oznámenia o verejnom vyhlásení rozhodnutia), č. l. 38. Z týchto relevantných častí spisu je zrejmé   len   to,   že   oznámenie   o   verejnom   vyhlásení   rozhodnutia   malo   byť   zverejnené na úradnej   tabuli   Krajského   súdu   v   Prešove   i   na   internete.   Z   tohto   oznámenia   (resp. z obsahu celého spisu) nevyplýva, kedy oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia bolo vyvesené a kedy zvesené. Zo súdneho spisu totiž vyplýva ani len údaj o vyvesení na úradnej tabuli a údaj o zvesení oznámenia o verejnom vyhlásení, pričom § 156 ods. 3 O. s. p. požaduje, aby oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia bolo zverejnené v súvislom období 5 dní pred vyhlásením rozhodnutia.“

Sťažovateľka zastáva názor, že „všeobecný súd porušil jej právo na spravodlivé súdne   konanie   a   odôvodnenie   rozsudku“,   keďže   napadnutý   rozsudok   nie   je   náležite odôvodnený, „odôvodnenie je nielen nepostačujúce a veľmi všeobecné, ale aj vnútorne rozporuplné, nelogické a formalistické. Navyše takýmto postupom dochádza k porušeniu práva na prístup k súdu.“.

Ďalej   sťažovateľka   namieta,   že «všeobecný   súd   síce   žiadal   „príslušné   listinné dôkazy“   od daňového úradu,   avšak z obsahu   spisu   nevyplýva,   že by   boli   tieto   listinné dôkazy   predložené.   Súd   pritom   zaťažovala   zákonná   povinnosť   vyžiadať   si   celý administratívny   spis,   a   nie   listinné   dôkazy,   pretože   len   z   obsahu   celého   spisu   mohol komplexne   posúdiť   zákonnosť   zásahu.   Už   len   táto   okolnosť   (sama   o   sebe),   kedy   súd rozhodol bez administratívneho spisu dokresľuje zákonnosť a ústavnosť postupov Krajského súdu v Prešove.».

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky Lekáreň... podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 142   ods.   3   Ústavy   SR   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, spis. zn. 3 S 92/2013 zo dňa 29. 04. 2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   v   celom   rozsahu   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove,   spis.   zn. 3 S 92/2013 zo dňa 29. 04. 2014 a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   Lekáreň...   do   15   dní od doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   na   účet   jej   právneho   zástupcu   Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods.   1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to ako lex   specialis pre   prístup   k súdu   vo   veci,   o ktorej   rozhodol   orgán   verejnej   správy. V podstate   ide   skôr   o kompetenčné   ustanovenie   určujúce,   kedy   súdna   moc   preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je v skutočnosti priznané už čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným   súdom   bol   náležite zistený   skutkový   stav a   aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V   súvislosti   so   skutočnosťou,   že   sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   proti   postupu a napadnutému rozsudku krajského súdu vydanému v správnom súdnictve [podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné   pri   ich   posudzovaní   zohľadňovať   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“   rozhodnutí   a   postupov   orgánov verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   (§   244   ods.   1   OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne   predpisy.   Teda   treba   vziať   do   úvahy,   že   správny   súd   nie   je   súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05,   III.   ÚS   198/07). K iným dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti, nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných pochybení,   resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci,   posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl.   142   ods.   3   ústavy   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a konaním,   ktoré   mu predchádzalo.

Vychádzajúc   z   uvedených   všeobecných   východísk,   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   pristúpil   k   preskúmaniu   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky,   ktorá   je vo svojej podstate založená na tvrdeniach, že krajský súd:

- napadnutý rozsudok „nenáležite“ odôvodnil (ďalej len „prvá námietka“),

- jej   nezaslal   na   vyjadrenie   stanovisko   protistrany   a nevyžiadal   si   celý administratívny spis na posúdenie veci, len „príslušné listinné dôkazy“ (ďalej len „druhá námietka“),

- nenariadil   vo   veci   pojednávanie   a „porušil   i jej   právo   na   verejné   vyhlásenie rozsudku“ (ďalej len „tretia námietka“).

II.1 K prvej námietke

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:„Z návrhu vyplýva, že sa navrhovateľ domáha ochrany pred nezákonným zásahom Daňového úradu Prešov,   pobočky   Humenné,   ktorý má   spočívať vo   vykonaní miestneho zisťovaniu   dňa   7.   11.   2013.   kedy   zamestnanci   odporcu   navštívili   sídlo   prevádzky navrhovateľa, kde za účelom preverenia obchodných vzťahov daňového subjektu Lekáreň... za   rok   2011,   2012   a   obdobie   januára   až   september   2013   si   vyžiadali   predloženie požadovaných   dát   v technickej   forme.   Navrhovateľ   žiadal   oznámiť,   na   základe   akého podnetu, resp.   podozrenia žiada daňový úrad predloženie evidencie faktúr.   Dôvody mu oznámené   neboli.   Následne   po   tom.   čo   navrhovateľ   zamestnancom   daňového   úradu oznámil, že požadované doklady sa nenachádzajú v sídle daňového subjektu a že zástupca daňového subjektu ich predloží v lehote 14 dní priamo správcovi dane, došlo k podpisu zápisnice   zúčastnenými   stranami.   Tieto   skutočnosti   vyplývajú   zo   zápisnice   zo   dňa 7. 11. 2013 spísanej na mieste a následne podpísanej B. P. a J. P., zamestnancami správcu dane a pánom M. D., predsedom Občianskeho združenia Daňová reforma a spoločenský rozvoj, ako splnomocneným zástupcom daňového subjektu, navrhovateľa.

Nezákonný zásah odporcu navrhovateľ videl v neoznámení dôvodov vykonávaného miestneho zisťovania.

Z   obsahu   administratívneho   spisu   ďalej   vyplýva,   že   dňa   21.   11.   2013   zaslal navrhovateľ email so žiadosťou o oznámenie presného dôvodu miestneho zisťovania a akým orgánom, resp. akou osobou bol podaný podnet no toto zisťovanie. Zároveň navrhovateľ žiadal o poskytnutie dodatočnej lehoty na predloženie požadovaných dokladov podľa § 28 zákona č. 503/2000 Z. z. 60 dní.

V danom prípade bolo v prvom rade potrebné vyriešiť otázku prípustnosti návrhu podľa § 250v ods. 3 O. s. p. ktorý podmieňuje využitie súdnej ochrany prostredníctvom piatej   hlavy   piatej   častí   O.   s.   p.   vyčerpaním   prostriedkov,   ktorých   použitie   umožňujú osobitné predpisy. Ktoré sú tieto osobitné predpisy zákon nešpecifikuje. Je zrejmé, že musí ísť o zákonné prostriedky,   ktoré sú priamo k dispozícii   navrhovateľovi ako účastníkovi správneho vzťahu. Ide spravidla o opravné prostriedky, ale tiež o podania, na základe ktorých   vzniká   administratívnemu   orgánu   povinnosť   niečo   konať,   t.   j.   realizovať   kroky potrebné na odstránenie nezákonného stavu namietaného navrhovateľom.

Zákonom určený postup tak vyjadruje zásadu subsidiarity súdneho konania, z ktorej vyplýva, že správny orgán sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý navrhovateľ hodnotí ako nezákonný zásah. Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej práva mali byť porušené zo strany orgánu verejnej správy sa má prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Správny orgán musí mať možnosť vyjadriť sa k námietkam tohto účastníka. správny orgán musí mať možnosť sám odstrániť namietaný stav a dosiahnuť nápravu. Ak týmto postupom nedôjde k náprave, je namieste, aby sa dotknutý subjekt domáhal ochrany svojich práv na súde v rámci správneho súdnictva. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ pred podaním návrhu na súd musí realizovať zákonné kroky proti namietanému nezákonnému stavu a nezákonnému postupu zo strany správneho orgánu. t. j. uplatniť postup podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, ako aj podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že podal sťažnosť na orgán verejnej správy podľa príslušných   ustanovení   zákona   o   sťažnostiach,   resp.   že   podal   podnet   na   preskúmanie konania daňového orgánu podľa zákon o prokuratúre.

Navrhovateľ nekonanie v tomto smere odôvodnil odkazom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 115/2013-27 zo dňa 18. 6. 2013 a č. k. II. ÚS 513/2011-33 zo   dňa   20.   3.   2012   kde   sa   okrem   iného   uvádza,   že upozornenie   prokurátora   nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy, keďže nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky   nápravy,   tie   však   musia   byť   tiež   efektívne   a jemu   dostupné.   Za   efektívny prostriedok nápravy má byť považovaný taký, ktorý je dostupný a ktorý umožňuje dosiahnuť nápravu alebo zadosťučinenie za namietané porušenie. Navrhovateľ poukázal na to, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre potvrdil, že vnútroštátny prostriedok nápravy,   ktorý   sťažovateľom   zároveň   neumožňuje   domáhať   sa   teoreticky   i prakticky dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu, nemôže byť považovaný za efektívny. V tejto súvislosti však krajsky sud poukazuje na argumentáciu odporcu v zaslanom vyjadrení,   s odkazom   na   stanovisko prezentované sudkyňou Ústavného súdu   Slovenskej republiky   JUDr.   Ivetou   Macejkovou   v   náleze   č.   II.   ÚS   513/2011-33,   podľa   ktorého   je upozornenie   prokurátora   bezpochyby   považované   za   efektívny   prostriedok   nápravy nezákonného stavu spôsobeného správnym orgánom. Tento prostriedok je navrhovateľovi dostupný a umožňuje dosiahnutie nápravy v relatívne krátkom čase, keďže prokurátorský dozor disponuje oprávneniami,   ktoré sú spôsobilé odstrániť nežiaduci stav,   ku ktorému došlo   pri   postupe   týchto   orgánov   vo   vzťahu   k   fyzickým   a   právnickým   osobám.   Ak   je prokuratúra orgánom, ktorý má prostriedky a nástroje na to, aby v rámci rozsahu svojej právomoci poskytovala ochranu práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, ktoré sú poškodené postupmi správnych orgánov, je v rozpore s účelom § 250v O. s. p., aby sa tieto prostriedky ochrany obišli a navrhovateľ sa domáhal priamo ochrany zo strany súdu,   pričom   s rovnakým   zámerom   a s rovnakou   požiadavkou,   akej   je možné   vyhovieť prostredníctvom inštitútu dozoru prokurátora.

Citované   ustanovenie   §   3   ods.   2   zákona   o   prokuratúre   bezpochyby   stanovuje povinnosť   prokurátora   vykonávať   opatrenia   na   predchádzanie   porušovaniu   zákonnosti, zisťovanie porušovania zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Orgány prokuratúry sú tak za týmto účelom oprávnené a povinné využívať všetky   zákonné   prostriedky   tak,   aby   sa   bez   akýchkoľvek   vplyvov   zabezpečila   dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Nie je možné prijať argumentáciu navrhovateľa, že prostriedky ochrany zákonnosti prostredníctvom úkonov prokurátora sú a priori považované za neefektívne. Tento záver nie je akceptovateľný ani s odôvodnením, že prostriedky prokurátorského dozoru neposkytujú dostatočne   efektívnu   nápravu,   keďže   sa   nimi   účastník   nemôže   domôcť   primeraného zadosťučinenia. Je totiž nepochybné a nesporné, že ani postupom podľa § 250v O. s. p., nie je možné dosiahnuť inú formu nápravy ako to, že v prípade úspechu v konaní si navrhovateľ zabezpečí zo strany súdu zákaz správnemu orgánu pokračovať v protiprávnom konaní. Súd v rámci správneho súdnictva postupom podľa § 250v O. s. p. nie je oprávnený rozhodovať o náhradách   za   spôsobenú   ujmu.   Tento   argument   tak   nemôže   byť   rozhodujúci pri porovnávaní efektívností prostriedkov v rámci prokurátorského dozoru či postupu podľa zákona o sťažnostiach vo vzťahu k žalobe podanej na súd podľa piatej časti piatej hlavy O. s. p.

Súd   sa   nestotožňuje   ani   s   tvrdením,   že   prostriedky   prokurátorského   dozoru,   či konanie o sťažnosti nie sú dostupným prostriedkom. Navrhovateľovi v tejto veci žiadne objektívne skutočnosti či platná právna úprava nebránili tieto prostriedky využiť. Nie je možné akceptovať vyhlásenie navrhovateľa, že nepovažoval zákonom stanovené prostriedky za dostatočné a primerané, preto podal návrh na súd bez splnenia zákonnej podmienky podľa § 250v ods. 3 O. s. p., prvá veta.

Vyššie spomenuté inštitúty sú plne spôsobilými prostriedkami, ktoré je možné využiť na   ochranu   práv   dotknutej   osoby   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   moci pri zachovaní   princípu   subsidiarity   predtým,   oko   osoba   požiada   o   ochranu   práv prostredníctvom   súdu.   Súd   má   preto   za   to,   že   ak   navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky nápravy,   ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,   ako to   výslovne   vyžaduje   § 250v ods. 3 O. s. p., nemožno jeho návrh posúdiť ako prípustný, a už len z toho dôvodu je namieste ho zamietnuť.“

Napriek zamietnutiu návrhu z dôvodu   jeho neprípustnosti   sa krajský súd vyjadril i k ďalšej argumentácii sťažovateľky a uviedol:

„Krajský   súd   sa   nestotožňuje   s   tvrdením   navrhovateľa,   že   vykonanie   miestneho zisťovania bez oznámenia dôvodu či špecifikácie podnetu na toto zisťovanie má za následok nezákonnosť postupu odporcu...

... správca dane nemá povinnosť oznamovať daňovému subjektu alebo inej osobe dôvody   miestneho   zisťovania,   Ani   z   iných   ustanovení   daňového   poriadku   nevyplýva pre správcu dane povinnosť a pre daňový subjekt právo na poskytnutie informácie o dôvode vykonania miestneho zisťovania. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou navrhovateľa, že postup   správcu   dane   bol   nezákonný   len   na   tom   základe,   že odporca   navrhovateľovi neoznámil dôvody miestneho zisťovania.

Nevyhnutným   predpokladom   pre   priznanie   súdnej   ochrany   v   prípade   tvrdeného nezákonného zásahu, po splnení podmienky prípustnosti je, že postup vo verejnej správe, hoci sa nemal uskutočniť, sa v rozpore so zákonom uskutočňuje.

Súd dospel k záveru, že odporca vo vzťahu k navrhovateľovi postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z. z. daňového poriadku u jeho postup bol preto zákonný.

Navrhovateľ   naviac   v   návrhu   nijako   nepreukázal   a   neodôvodnil,   aké   konkrétne subjektívne   práva   a   právom   chránené   záujmy   boli   vykonaním   miestneho   zisťovania porušené. Iba všeobecné tvrdenie nepostačuje na to, aby bola splnená zákonná podmienka podania návrhu podľa § 250v ods. 1 O. s. p.

Je   nutné   ďalej   poznamenať,   že   ani   podmienka   trvania   resp.   opakovania protiprávneho   zásahu   odporcu   nebola   zo   strany   navrhovateľa   preukázaná,   keďže navrhovateľ v tejto časti argumentoval len tým, že u navrhovateľa už bola ukončená daňová kontrola   za   obdobie   2011   až   2013,   čím   sú   ostatné   úkony   odporcu   ako   správcu   dane považované za nezákonné a navrhovateľ sa tak dôvodne obáva ich ďalšieho pokračovania. Súd musí prisvedčiť odporcovi, že navrhovateľ nesprávne zamieňa inštitút daňovej kontroly a miestneho zisťovania. Uskutočnenie miestneho zisťovania dňa 7. 11. 2013 nie je daňovou kontrolou   ani   opakovanou   daňovou   kontrolou,   tvrdenia   navrhovateľa   o   pokračovaní odporcu v tejto činnosti tak nie sú dôvodné a nie je možné na ne prihliadať.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250v ods. 4 O. s. p. návrh ako neprípustný a nedôvodný zamietol.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku veľmi podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s návrhom   sťažovateľky,   s   ktorého   argumentáciou   sa   nestotožnil,   a   preto   ho   zamietol. Napadnutý   rozsudok   krajského súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného súdu   považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (upravujúcich   rozhodovanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy), zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (v súvislosti so subsidiaritou súdneho konania) a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   (upravujúcich   inštitúty   daňovej   kontroly   a miestneho   zisťovania), preto sa s prvou námietkou sťažovateľky nestotožnil.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   vyjadreným v napadnutom   rozsudku   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že táto námietka sťažovateľky je nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K druhej námietke

Druhá   námietka   sťažovateľky   je   založená   na   tvrdení,   že   krajský   súd   porušil   jej označené   základné   práva   podľa   ústavy   a právo   podľa   dohovoru   tým,   že   jej   nezaslal na vyjadrenie stanovisko protistrany a nevyžiadal si celý administratívny spis na posúdenie veci (vyžiadal len „príslušné listinné dôkazy“).

V súvislosti   s druhou   námietkou   sťažovateľky   poukazuje   ústavný   súd na vyjadrenie predsedníčky senátu 3 S krajského súdu k sťažnosti sp. zn. Spr 10092/2014 z 23. septembra 2014 (ďalej len „vyjadrenie k sťažnosti“), v ktorom okrem iného uvádza: „Vo vzťahu k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie, ktoré má spočívať v tom, že sťažovateľke   nebolo   zaslané   vyjadrenie   daňového   úradu   poukazujem   na   to,   že právna úprava   správneho   súdnictva   v   piatej   časti   O.   s.   p.   na   rozdiel   od   konania v občianskoprávnych   veciach   ustanovuje   rigoróznu   úpravu   jednotlivých   druhov   konaní. To platí aj pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom podľa § 250v O. s. p., ktoré v odseku 8 upravuje, že na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Povinnosť doručovať vyjadrenie správneho orgánu k žalobe, alebo k návrhu podľa § 250v O. s. p. osobitná piata časť O. s. p. výslovne neupravuje a vyžiadanie vyjadrenia a príslušného   administratívneho   spisu   v   konkrétnej   veci   smerovalo   k   zisťovaniu,   či   sú splnené podmienky konania podľa § 250v O. s. p., t. j. či je návrh prípustný a dôvodný.“

Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti tiež okrem iného uvádza: „Súd v konaní podľa piatej časti O. s. p. spravidla dokazovanie nevykonáva a táto povinnosť mu ani nie je uložená O. s. p., lebo podľa § 250i ods. 1 druhá veta v spojení s § 250v ods. 8 O. s. p. súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (v danom prípade zásahu orgánu verejnej správy). Základom pre posúdenie dôvodnosti či nedôvodnosti namietaného návrhu sú teda námietky navrhovateľa a administratívny spis odporcu.

Princíp kontradiktórnosti konania nie je v správnom súdnictve plne aplikovateľný, pretože navrhovateľ námietky vo vzťahu k zásahu, o ktorom tvrdí, že je nezákonný, nemôže rozširovať po uplynutí subjektívnej lehoty 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela (primeraná aplikácia § 250b ods. 1, § 250h ods. 1 O. s. p.).“

Konanie podľa § 250v OSP patrí do oblasti správneho súdnictva, ktoré je založené na prieskume zákonnosti (posúdení) identifikovaného právneho a skutkového stavu.

Podľa § 250v ods. 8 OSP na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podľa   §   250i   ods.   1   druhej   vety   OSP   súd   môže   vykonať   dôkazy   nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Z citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva   možnosť,   nie povinnosť všeobecného súdu v konaniach vo veciach spadajúcich pod správne súdnictvo vykonávať dokazovanie. Ak krajský súd v konkrétnostiach posudzovanej veci vychádzal z návrhu   sťažovateľky,   vyjadrenia   a administratívneho   spisu   odporcu,   tak   podľa   názoru ústavného   súdu   nepochybil,   pretože   povinnosť   vykonať   dokazovanie   mu   nevyplýva zo žiadneho z relevantných právnych ustanovení.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky,   že   krajský   súd   si   ako   podklad   pre   svoje rozhodnutie nevyžiadal celý administratívny spis, ústavný súd uvádza, že zo zapožičaného spisu   sp.   zn.   3   S   92/2013   zistil,   že   krajský   súd   mal   k dispozícii   administratívny   spis odporcu, o čom svedčí prezenčná pečiatka krajského súdu zo 17. januára 2014 (v spise na č. l. 24), ako aj fotokópia podacieho hárku zo 7. júla 2014, z ktorej vyplýva, že spis bol vrátený odporcovi doporučenou zásielkou č. RP 929849800 Sk. Z uvedeného síce nie je zrejmý rozsah a obsah administratívneho spisu, avšak nemožno spochybniť, že predmetný spis mal krajský súd k dispozícii ako podklad pre svoje rozhodovanie.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   obsahom   druhej námietky sťažovateľky uplatnenej proti napadnutému postupu krajského súdu a označenými základnými   právami   podľa   ústavy   a právom   podľa   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná súvislosť,   na   základe   ktorej   by   ústavný   súd   po   prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť aj vo vzťahu k druhej námietke ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K tretej námietke

Podstatou tretej námietky sťažovateľky je jej tvrdenie, že krajský súd porušil jej označené základné práva podľa ústavy a právo podľa dohovoru tým, že nenariadil vo veci pojednávanie a „porušil i jej právo na verejné vyhlásenie rozsudku“.

Podľa   §   156   ods.   3   OSP   vo   veciach,   v   ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   jej tvrdenia   o „porušení   jej práva na verejné vyhlásenie rozsudku“ ústavný súd z priloženej spisovej dokumentácie, príslušnej administratívnej agendy, ako aj internej e-mailovej komunikácie zamestnancov krajského súdu zistil, že krajský súd zabezpečil zverejnenie informácie o mieste a čase jeho verejného vyhlásenia na svojej internetovej stránke 24. apríla 2014, t. j. 5 dní vopred, a na úradnej   tabuli   23.   apríla   2014,   t.   j.   6   dní   vopred,   čo   potvrdzuje   kontrolná   pečiatka kancelárie.

Z   už   uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   zabezpečil   zverejnenie   dátumu,   času a miesta vyhlásenia napadnutého rozsudku v súlade s príslušným zákonným ustanovením a skutočnosť, že sa sťažovateľka tieto informácie nedozvedela, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej označených práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Podľa § 250f ods. 1 OSP súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak   to   účastníci   konania   zhodne   navrhli   alebo   ak   s   tým   súhlasia   a   nie   je   to   v rozpore s verejným záujmom.

Podľa § 250f ods. 3 OSP súd môže vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. Súd môže k výzve pripojiť doložku,   že   ak   sa   účastník   v   určitej   lehote   nevyjadrí,   bude   sa   predpokladať,   že   nemá námietky.

Podľa § 250f ods. 3 OSP súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom aj vtedy, ak zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu z dôvodov uvedených v § 250j ods. 3.

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 3 S 92/2013 ústavný súd zistil, že v napadnutom konaní rozhodol všeobecný súd bez nariadenia pojednávania v rozpore s už citovaným zákonným ustanovením. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že uvedeným postupom v napadnutom konaní došlo k pochybeniu, a preto sa zameral na skúmanie intenzity porušenia označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru vo vzťahu k nemu.

Ústavný súd vzal do úvahy skutočnosť, že krajský súd v danom konaní nevykonával dokazovanie   a   návrh   zamietol   v   podstate   z   procesných   dôvodov   (neprípustnosť a neodôvodnenosť).   Ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   „nosný“   dôvod   zamietnutia   návrhu sťažovateľky, ktorým   je subsidiarita   súdnej   ochrany pred   nezákonným zásahom orgánu verejnej moci, z čoho vyplýva, že sťažovateľka sa môže (mohla) domôcť ochrany svojich práv aj inak. Tento právny záver krajského súdu považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

V kontexte konkrétnych okolností prípadu podľa názoru ústavného súdu nedosahuje pochybenie krajského súdu   takú ústavnoprávnu intenzitu, že by na jeho základe mohol po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne vysloviť porušenie sťažovateľkou označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru,   preto   sťažnosť   aj vo vzťahu k tejto čiastkovej námietke odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť sťažovateľky (ako celok) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014