znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 757/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 1 C 41/2013 z 3. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 308/2014 z 27. februára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 14. mája 2014 doručená sťažnosť Š. Š., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 C 41/2013 z 3. októbra 2013   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 308/2014 z 27. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 22. apríla 2013 žalobu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej moci“), ktorou sa proti Slovenskej republike domáhal zaplatenia sumy 1 000 € z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím Pôdohospodárskej platobnej agentúry   Bratislava   č.   1000/2,   3R/2010   z   23.   apríla   2010   (ďalej   len   „rozhodnutie pôdohospodárskej   platobnej   agentúry   z   23.   apríla   2010“)   v spojení   s   rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 1930/2010 zo 17. júna 2010 (ďalej len   „rozhodnutie   ministerstva   pôdohospodárstva   zo   17.   júna   2010“),   ktorými   bola sťažovateľovi uložená povinnosť vrátiť vyrovnávajúci príspevok na znevýhodnené oblasti v sume 4 697, 34 € v dôsledku porušenia finančnej disciplíny v zmysle § 31 ods. 1 písm. n) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   §   4   ods.   1   písm.   c)   nariadenia vlády Slovenskej   republiky   č.   213/2007   Z.   z.   o   podmienkach   poskytovania   podpory v znevýhodnených oblastiach v znení neskorších predpisov a čl. 14 bodu 2 nariadenia Rady ES   č.   1257/1999   o podpore   rozvoja   vidieka   z   Európskeho   poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu.

Následne   sa   sťažovateľ   žalobou   v   správnom   súdnictve   domáhal   preskúmania zákonnosti rozhodnutí ministerstva pôdohospodárstva zo 17. júna 2010 a pôdohospodárskej platobnej agentúry z 23. apríla 2010, ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 3 S 262/2010 z 27. septembra 2011 tak, že ju zamietol. Proti označenému rozsudku podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Sžo 5/2012 z 18. apríla 2012 rozhodol tak, že zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 262/2010 z 27. septembra 2011 tak, že rozhodnutia ministerstva pôdohospodárstva zo 17. júna 2010 a pôdohospodárskej platobnej agentúry z 23. apríla 2010 zrušil, vec vrátil pôdohospodárskej agentúre na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľovi priznal náhradu trov konania. Následne pôdohospodárska agentúra rozhodnutím   č.   600/2,   3-R/2010   zo   4. septembra   2012   konanie   vo   veci   vrátenia neoprávnene   poskytnutých   finančných   prostriedkov   na   dotačný   titul   –   vyrovnávajúci príspevok na znevýhodnené oblasti – zastavila.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nezákonným rozhodnutím pôdohospodárskej platobnej agentúry z 23. apríla 2010 v spojení s rozhodnutím ministerstva pôdohospodárstva zo 17. júna 2010 mu vznikli náklady „a to strata času pri spracovaní vyjadrenia ku konaniu Pôdohospodárskej   platobnej   agentúry...,   pri   spracovaní   odvolania   proti   rozhodnutiu Pôdohospodárskej   platobnej   agentúry...,   pri   spracovaní   vyjadrenia   ku   konaniu na Ministerstve   pôdohospodárstva   SR...“ (citované   z napadnutého   rozsudku   okresného súdu, pozn.), a preto si súčasne žalobou podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci uplatnil aj náhradu za ušlý zisk. O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa bol   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   ako   vecne   správny   napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   predovšetkým   tvrdí,   že „rozhodnutie   krajského   súdu   je založené na takom výklade zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý popiera jeho účel a zmysel, pretože tento zákon je založený na princípe, podľa ktorého je štát povinný odstrániť každú nezákonnosť, ku ktorej došlo pri výkone verejnej moci“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Š. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   Rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   16 Co/308/2014-92 zo dňa 27. 02. 2014 a Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 1 C/41/2013-69 zo dňa 03. 10. 2013 porušené bolo.

2.   Základné   právo   Š.   Š.   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím štátneho orgánu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, Rozsudkom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   16   Co/308/2014-92   zo   dňa   27.   02.   2014   a Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 1 C/41/2013-69 zo dňa 03. 10. 2013 porušené bolo.

3.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   16   Co/308/2014-92   zo   dňa 27. 02. 2014 a Rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 1 C/41/2013-69 zo dňa 03. 10. 2013 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 1.000 EUR.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade   s čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).

Proti   napadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu   mohol   sťažovateľ   podať odvolanie (čo   aj urobil),   o   ktorom   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť krajský   súd. Právomoc   krajského   súdu,   ktorý   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   16   Co   308/2014 z 27. februára 2014   v   rámci   odvolacieho   konania, v   danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   prvej   vety   zákona o ústavnom   súde   pre nedostatok   svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ napáda arbitrárnosť a neodôvodnenosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 308/2014 z 27. februára 2014, argumentujúc tým, že výklad zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci poskytnutý krajským súdom v napadnutom rozsudku popiera jeho účel a zmysel.

Ako   z časti   I   tohto   uznesenia   vyplýva,   predmetom   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 1 C 41/2013 a následne konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 308/2014 bol nárok uplatnený sťažovateľom na základe zákona o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci,   ktorým   sa   proti   Slovenskej   republike domáhal zaplatenia sumy 1 000 €.

V   nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   poukazuje   na   §   238   ods.   5 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   z   ktorého   okrem   iného   vyplýva,   že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť   predstavuje   vo   sfére   všeobecného   súdnictva   zákonný   dôvod   na   odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu   orgánu   verejnej   moci,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].

Ústavný súd ďalej konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II. ÚS   21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom   je   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m.   m.   I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Základné právo na súdnu ochranu však neznamená nárok na to, aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   výrok   obsiahnutý v napadnutom rozsudku okresného súdu v súlade s § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil   a podľa   §   219   ods.   2   OSP,   stotožniac   sa   v celom   rozsahu   s odôvodnením prvostupňového súdu, sa obmedzil len na konštatovanie správnosti tohto odôvodnenia.

V nadväznosti   na §   219 ods.   2 OSP poukazuje ústavný   súd   na svoj   už ustálený právny   názor,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu nemožno posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu s napadnutým rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už spomínaný § 219 ods. 2 OSP, ako aj citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na   podstatnú   časť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu.   Okresný   súd vo svojom rozsudku k ním zistenému skutkovému stavu uviedol, že:

„Z   vykonaného   dokazovania   mal   súd   nesporne   preukázane,   že   rozhodnutím Pôdohospodárskej platobnej agentúry Bratislava, č. 1000/2, 3R/2010 zo dňa 23. 04. 2010, bola navrhovateľovi uložená povinnosť vrátiť vyrovnávajúci príspevok na znevýhodnené oblasti v celkovej sume 4.697,34 Eur v dôsledku porušenia finančnej disciplíny v zmysle § 31 ods. 1 písm. n/ zák. č. 523/2004, a § 4 ods. 1 písm. c/ nariadenia vlády SR č. 213/2007 o   podmienkach   poskytovania   podpory   v   znevýhodnených   oblastiach   v   znení   neskorších predpisov, ako aj porušenia článku 14 bodu 2 nariadenia rady ES č. 1257/1999 o podpore rozvoja vidieka z Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu. Taktiež s poukazom na článok 73 ods. 3 nariadenia komisie č. 796/2004 a § 7 ods. 1 písm. k/, 1/ a § 31 zák. č. 523/2004 Z. z. navrhovateľovi bola uložená týmto rozhodnutím povinnosť zaplatiť aj penále. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ.   Ministerstvo   pôdohospodárstva   SR   rozhodnutím   č.   spisu   1930/2010-630 zo dňa 17. 06. 2010 jeho odvolanie zamietlo a rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry   potvrdilo.   Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   zo   dňa   27.   09.   2011 č. k. 3 S/262/2010-61   žalobu   navrhovateľa   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa 17. 06. 2010 č. 1930/2010, zamietol. Najvyšší súd   SR   rozsudkom   zo   dňa   18.   04.   2012   sp.   zn.   4   Sžo/5/2012   zmenil   na   odvolanie navrhovateľa   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   tak,   že   rozhodnutia   Ministerstva pôdohospodárstva   a rozvoja   vidieka   SR   zo   dňa   17.   06.   2010   č.   1930/2010   a Pôdohospodárskej platobnej agentúry č. 1000/2, 3R/2010 z 24. 04. 2010 zrušil a vec vrátil Pôdohospodárskej   platobnej   agentúre   na   ďalšie   konanie.   Týmto   rozsudkom   uložil   tiež odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 255,93 Eur. V dôvodoch svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR vytkol rozhodnutiam, ktoré zrušil, že boli zaťažené vadami a to nepreskúmateľnosťou,   pre   nezrozumiteľnosť   a   nedostatok   dôvodov.   Rozhodnutie Pôdohospodárskej   platobnej   agentúry   Bratislava,   bolo   doručené   navrhovateľovi   dňa 03. 05. 2010.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   4   Sžo/5/2012   bol   doručený navrhovateľovi,   podľa   jeho   tvrdenia   v   júli   alebo   v   auguste   roku   2012.   Rozhodnutím Pôdohospodárskej platobnej agentúry Bratislava, zo dňa 04. 09. 2012 č. 600/2, 3R/2010 bolo konanie voči navrhovateľovi vo veci vrátenia neoprávnene poskytnutých finančných prostriedkov na dotačný titul - vyrovnávajúci príspevok na znevýhodnené oblasti v celkovej sume 4.697,34 Eur, zastavené. Listom zo dňa 01. 10. 2012, navrhovateľ požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku. V liste uviedol, že ním uplatňovaný nárok 1.000,- Eur predstavuje   skutočnú   škodu   -   náklady   na   jeho   obranu   proti   nezákonným   rozhodnutiam a škodu   na   jeho   zdravotnom   stave.   Odporca   listom   zo   dňa   04.   04.   2013   oznámil navrhovateľovi,   že   ním   uplatňovaný   nárok   považuje   za   neopodstatnený.   Navrhovateľ v návrhu ním uplatňovaný nárok skutkovo opísal tak, že predstavuje vynaložené náklady a to   stratu   času   pri   spracovaní   vyjadrenia   ku   konaniu   Pôdohospodárskej   platobnej agentúry   10   hodín   x   10,--   Eur,   pri   spracovaní   odvolania   proti   rozhodnutiu Pôdohospodárskej platobnej agentúry 16 hodín x 10,-- Eur, pri spracovaní vyjadrenia ku konaniu na Ministerstve pôdohospodárstva SR 6 hodín x 10,-- Eur, pri spracovaní žaloby 24 hodín x 10,-- Eur, pri ceste zo Želoviec do Bratislavy a späť dňa 22. 09. 2011 12 hodín x 10,--   Eur,   pri spracovaní stanoviska k   vyjadreniu   Ministerstva pôdohospodárstva SR   6 hodín x 10,--Eur, pri spracovaní odvolania proti rozsudku 16 hodín x 10,-- Eur, pri ceste zo Želoviec do Bratislavy a späť dňa 14. 11. 2011 10 hodín x 10, – Eur, celkom 1.000,- Eur. Ďalej uviedol, že ušlý zisk si uplatňuje formou 9 % úrokov z omeškania od 10. 09. 2012 do zaplatenia,   zo sumy   1.000,   –   Eur.   Škodu   na   svojom   zdravotnom   stave   bližšie nešpecifikoval, pričom na pojednávaní dňa 03. 10. 2013 uviedol, že nedá súhlas k tomu, aby súd vyžiadal jeho zdravotnú dokumentáciu od ošetrujúceho lekára. Poukázal na to, že keď mu bolo doručené nezákonné rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry, takmer si odsekol prst. Mal tiež strach, že v súvislosti s týmto rozhodnutím mu založia dom, to sa však nestalo.“

Na   základe   takto   zisteného   skutkového   stavu   okresný   súd   následne   aplikáciou relevantných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci k právnemu posúdeniu predovšetkým uviedol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžo/5/2012 zo dňa 18. 04. 2012, bolo zrušené rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry Bratislava zo dňa 23. 04. 2010 č.   1000/2-3   R/2010,   ktorým   bola   uložená   povinnosť   navrhovateľovi   vrátiť   vyrovnávací príspevok vo výške 4.697,34 Eur a zaplatiť penále, a to najmä z dôvodu nepreskúmateľnosti, pre   nezrozumiteľnosť   a   pre   nedostatok   dôvodov.   Je   potom   nesporné,   že   rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry bolo nezákonné. Súd považuje za potrebné uviesť, že nezákonnosť je výlučne otázkou vzťahu rozhodnutia a zákona a to otázkou nezhody medzi rozhodnutím a zákonom a nie je v nijakom zmysle problémom príčiny, ktorá k nezhode viedla, problémom orientovania sa orgánu na nesprávny názor o obsahu právnej normy, ani otázkou zavinenia. Je teda možné povedať, že nezákonnosť je rozpor so zákonom a teda protiprávnosť. Navrhovateľ sa dozvedel o škode v júli roku 2012, kedy mu bolo doručené rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   o   zrušení   vyššie   uvedeného   rozhodnutia Pôdohospodárskej platobnej agentúry. Návrh podal na súd dňa 23. 04. 2013, teda svoje právo uplatnil včas a to v lehote uvedenej v § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Pasívnu vecnú legitimáciu v spore, vzhľadom na znenie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 514/2003 Z. z. má odporca. Potom súd už len skúmal, či navrhovateľovi vznikla škoda v dôsledku vydaného   rozhodnutia   Pôdohospodárskej   platobnej   agentúry   v   Bratislave   zo   dňa 23. 04. 2010   č.   1000/2,   3R/2010.   Podľa   §   17   ods.   1   zák.   č.   514/2003   Z.   z.,   účinného k 23. 04. 2010, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Pod pojmom škoda treba rozumieť peniazmi   vyjadriteľnú   ujmu   na   majetku   poškodeného,   ktorú   možno   vyjadriť   peňažným ekvivalentom,   t. j.   peniaze   (R   55/1971).   Za   ušlý   zisk   treba   považovať   to,   čo   mohol poškodený získať pri obyčajnom behu udalostí, keby nevznikla škoda. V danom prípade v dôsledku nezákonného rozhodnutia Pôdohospodárskej platobnej agentúry navrhovateľovi nevznikla škoda, pretože navrhovateľ ničím v konaní nepreukázal, že v súvislosti s týmto rozhodnutím by mu vznikla nejaká ujma na majetku. Potom nie je možné ani hovoriť o tom, že by mu vznikol ušlý zisk, keďže mu nevznikla škoda. Súd sa zaoberal aj tým, či v spojení s nezákonným rozhodnutím nevznikla navrhovateľovi nemajetková ujma. Za nemajetkovú ujmu treba považovať ujmu, ktorá vznikla zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby. Za osobnostné práva treba považovať nemajetkové dobrá, teda život, zdravie, česť, slobodu alebo   autorstvo.   Navrhovateľ   v   konaní   ničím   nepreukázal,   že   by   došlo   nezákonným rozhodnutím k zásahu do niektorého z jeho osobnostných práv a ak by tomu tak aj bolo, v danom prípade už samotné konštatovanie porušenia práva (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo   dňa   18.   04.   2012   sp.   zn.   4 Sžo/5/2012)   je   dostatočným   zadosťučinením.   Vzhľadom na uvedené súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.“

S prihliadnutím   na   citované   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   okresného súdu, s ktorým sa krajský súd vo svojom napadnutom rozsudku v celom rozsahu stotožnil, možno   vyvodiť,   že   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   (stotožniac   sa   s odôvodnením podaným   okresným   súdom)   sa   pri   zisťovaní   podstatných   náležitostí   existencie zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   zaoberali   otázkou,   či v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (rozhodnutím pôdohospodárskej platobnej agentúry   z 23.   apríla   2010   v spojení   s rozhodnutím   ministerstva   pôdohospodárstva zo 17. júna   2010)   vznikla   sťažovateľovi   škoda,   a   to   tak   škoda   majetková,   ako   aj nemajetková. Výklad relevantných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri   výkone   verejnej   moci   poskytnutý   v tejto   súvislosti   všeobecnými   súdmi,   uplatnením ktorých   tieto   dospeli   k záveru   o tom,   že   sťažovateľ   vznik   škody   nepreukázal,   považuje ústavný súd za jeden z možných výkladov, ktorý je z ústavného hľadiska udržateľný.

Vzhľadom   na už uvedené a vychádzajúc zo skutočnosti,   že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ochrany svojich práv podľa ústavy a dohovoru v spore o sumu, ktorá je podľa   ustálenej   rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu,   ako   aj   všeobecných   súdov   zjavne bagateľná, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a to napriek tomu, že si je vedomý toho, že sťažovateľ vníma napadnutý rozsudok ako nespravodlivý.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím   vlastným.   Prípadný   zásah   ústavného   súdu,   a   to   nahrádzanie   právneho   názoru krajského   súdu,   možno   realizovať   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Za   týchto   okolností   neexistuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014