znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 756/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôdpodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 848/2014a postupom vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prievidza vo vecivedenej pod ČVS: ORP-226/OVK-PD-2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. novembra2014 doručené podanie ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),označené ako„Sťažnosť“, ktoré ústavný súd podľa obsahu klasifikoval ako sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava), ktorou sťažovateľ namietaporušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 ústavya práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 848/2014 a postupom vyšetrovateľaOkresného riaditeľstva Policajného zboru Prievidza (ďalej aj „vyšetrovateľ“) vo vecivedenej pod ČVS: ORP-226/OVK-PD-2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je vo veci vedenej Okresným riaditeľstvomPolicajného zboru Prievidza pod ČVS: ORP-226/OVK-PD-2012 v postavení obvineného; jestíhaný pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a)Trestného zákona. Sťažovateľ je presvedčený, že jeho obvinenie je nezákonné.

Dňa 1. apríla 2014 sťažovateľ požiadal vyšetrovateľa o ustanovenie obhajcu.Vyšetrovateľ predložil žiadosť o ustanovenie obhajcu okresnému súdu, ktorý sťažovateľoviobhajcu opatrením neustanovil. V prípise z 8. apríla 2014 označenom ako„Vyjadrenie k žiadosti obvineného o ustanovenie obhajcu“(ďalej len „prípis“) okresný súdsťažovateľovi oznámil, že mu obhajcu v prebiehajúcom vyšetrovacom konaní neustanovuje,keďže na to neexistuje zákonný dôvod. Okresný súd v prípise poukázal tiež na skutočnosť,že sťažovateľ pri výsluchu 1. apríla 2014 po zákonnom poučení vyšetrovateľom požiadalo ustanovenie obhajcu z dôvodu podania sťažnosti na ústavný súd.„Na výzvu vyšetrovateľa, aby uviedol dôvody, ako napríklad, že nemá dostatok finančných prostriedkov, sa obvinený do zápisnice nevyjadril.“V prípise sa ďalej uvádza, žeu sťažovateľa neexistuje žiaden z dôvodov tzv. povinnej obhajoby podľa § 37 a § 38Trestného poriadku, a taktiež sa poukazuje na skutočnosť, že obvinenému súd môže obhajcuustanoviť aj v prípade, ak neexistujú dôvody povinnej obhajoby, a to na žiadosť obvinenéhoza predpokladu, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, pričom tútoskutočnosť musí obvinený preukázať. V záverečnej časti prípisu okresný súd uvádza:„Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že na žiadosť obvineného mu možno ustanoviť obhajcu len v prípade nedostatočných finančných prostriedkov na úhradu trov obhajoby, a to len pre obhajobu v trestnom konaní, ktoré sa proti nemu vedie, a nie pre podanie ústavnej sťažnosti, ako to žiada obvinený v zápisnici z výsluchu zo dňa 01. 04. 2014.“

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že opakovane namietal postup okresného súdu, ktorýnapokon„stratil trpezlivosť“a obhajcu v trestnom konaní ustanovil z dôvodu, že„sa nedokážem sám obhajovať (má pochybnosť o spôsobilosti sťažovateľa) a fakticky nedôvodne aplikoval súd postup podľa § 37 ods. 2 Tr. poriadku...“. Podľa názorusťažovateľa mal mu byť obhajca ustanovený z iných dôvodov (nie podľa § 37 ods. 2Trestného poriadku), pričom ustanovenie obhajcu z dôvodu uvedeného okresným súdompovažuje za„vážny no najmä bezdôvodný zásah do integrity a súkromia so zreteľom, že som márne žiadal (v súhrne 4x) o ustanovenie obhajcu podľa § 2 ods. 9 Tr. poriadku no najmä ústavy SR čl. 50 ods. 3 v spojení s Dohovorom čl. 6 ods. 3 písm. c.

... Po stretnutí s prideleným povinným obhajcom tento však uviedol, že nie je ustanovený na podanie ústavnej sťažnosti, ale len obhajovať ma v trestnej veci čo však nepovažujem za potrebné (nutné) pričom mojim primárnym a hlavným dôvodom o ustanovenie obhajcu bolo podanie ústavnej sťažnosti, nakoľko boli zjavne porušené moje základné ľudské ako aj ústavné práva, ktoré sú garantované v právnych predpisoch čo znamená závažný zásah do osobnostných práv osoby.

... Jedným z porušených základných ľudských práv je skutočnosť, že sú porušené práva na účinnú obhajobu (z vyšetrovania vyplynuli zjavné pochybnosti, ktoré vyšetrovateľ účelovo a úmyselne prehliada pričom odmieta vykonať akýkoľvek navrhovaný dôkaz, čiže je popreté právo na účinnú obhajobu). V prebiehajúcom konaní (trestnom) som požiadal o ustanovenie obhajcu čo však okresný súd fakticky poprel...

... Druhým ešte zásadnejším dôvodom, príčinou na ustanovenie obhajcu je, že som bol pozbavený osobnej slobody (zadržaný) s tým, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky, resp. zadržanie nebolo v intenciách príslušného zákonného ustanovenia, čiže bolo porušené základné ľudské právo garantované Dohovorom čl. 5 ods. 1 písm. c) a základné právo na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 1, 2, 3 ústavy SR.“.

Sťažovateľ žiada ústavný súd o pridelenie zástupcu z radov advokátov, ktorý bude„náležite obhajovať moje základné ľudské práva a primárne napadne ústavnou sťažnosťou opatrenie okresného súdu v Prievidzi 0 Tp/848/2014 (prevzaté 18/11/2014), nakoľko mu predchádzalo konanie súdu, ktorým boli porušené základné ľudské práva (nepriznané právo na obhajobu) a fakticky následné nanútené predmetné opatrenie súdu považujem za nedôvodné zasahovanie do súkromného života a integrity osobnosti z pozície moci“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Zo obsahu sťažnosti ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možnozadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneďoboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodualebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažnýchtrestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jejprepustení na slobodu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stanev súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedeniapred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak súoprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebov úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu máprávo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľnemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmyspravodlivosti vyžadujú.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, čidisponuje právomocou na jej prerokovanie, ako aj posúdenie, či ju nemožno označiť zazjavne neopodstatnenú.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Zmysel a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie jea ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejtosúvislostiultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m.III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).

Z princípu subsidiarity tiež vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci najej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa uchádza o ústavnú ochranu v súvislostis prebiehajúcim trestným konaním, ktoré sa nachádza v štádiu prípravného konania (predpredložením obžaloby súdu). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svojustabilizovanú judikatúru, v rámci ktorej v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajúporušenie svojich ústavou garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, opakovanezdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámciktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnomkonaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovaťjednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súdenamietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránenév jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práva slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02,III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že na vecné prerokovanie sťažnostisťažovateľa nedisponuje právomocou, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnostisťažovateľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená.V súlades konštantnoujudikatúrouústavnéhosúduo zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ požiadal vyšetrovateľa ešte 1. apríla 2014o ustanovenie obhajcu. Zo sťažnosti nemožno jednoznačne identifikovať, či sa sťažovateľsvojou žiadosťou domáhal ustanovenia obhajcu vo svojej trestnej veci z dôvodu, že nemáprostriedky na zaplatenie obhajoby, alebo ustanovenia právneho zástupcu z radovadvokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti a z k nej priloženého prípisu však vyplýva, že okresný súd uznesenímsp. zn. 0 Tp 848/2014, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 18. novembra 2014, ustanovilsťažovateľovi obhajcu na jeho zastupovanie v trestnej veci, a to z dôvodov podľa § 37ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak topovažuje súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt za nevyhnutné najmä preto,že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať. Sťažovateľ vyslovujenesúhlas s ustanovením obhajcu podľa § 37 ods. 2 Trestného poriadku a zastáva názor, že jeschopný sa v trestnom konaní náležite obhajovať sám.

Bez potreby osobitne posudzovať rozhodnutie okresného súdu, ktorým ustanovilsťažovateľovi v prebiehajúcom trestnom konaní obhajcu, ústavný súd konštatuje, že týmtorozhodnutím okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa naobhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a ani identického práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľovi bol ustanovený na ochranu jeho práv v trestnomkonaní obhajca, totiž vonkoncom neznamená, že by sťažovateľ sám stratil možnosťv trestnom konaní predkladať návrhy na doplnenie dokazovania, robiť prednesy potrebné narealizáciu jeho obhajoby, navrhovať ďalší procesný postup v konaní a pod.

Vo vzťahu k námietke, že okresný súd neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcuna konanie pred ústavným súdom, ústavný súd zdôrazňuje, že v prípravnom konaní,v ktorom sa trestná vec nachádza, neexistujú k tomu vzhľadom na už spomínaný princípsubsidiarity žiadne ústavne relevantné dôvody. Ústavný súd preto považuje postupokresného súdu, v rámci ktorého odmietol sťažovateľovi ustanoviť právneho zástupcu nakonanie pred ústavným súdom, z ústavného hľadiska za akceptovateľný, t. j. taký, ktorýmnemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru. Tentozáver zároveň zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci najej prerokovanie, ako aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015