znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 756/2014-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   N.   H.   a M.   K., zastúpených advokátom JUDr. Michalom Krutekom, Hlavná 11, Trnava, ktorou namietajú porušenie

svojich   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3 T 62/2013 z 30. mája 2013,

svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 5/2014 z 26. februára 2014,

svojich základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. OS PB-V-21- 1/2012-0 Tp/268/2012 z 8. novembra 2012, ako aj

práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom príslušníka Kriminálneho úradu finančnej správy   pri   obmedzení   ich   osobnej   slobody   8.   novembra   2012   v   spojení   s postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 62/2013, v spojení s postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 64/2013 a tiež v spojení s postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tdo 5/2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. H. a M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2014 doručená sťažnosť N. H. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a M. K. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojich   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   T   62/2013   z   30.   mája   2013   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok okresného súdu“),

svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Tdo 5/2014 z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), svojich základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6   ods.   1   a čl.   8   ods.   1   a 2   dohovoru   príkazom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica (sťažovatelia v petite síce uvádzajú „okresný súd“, z priloženej dokumentácie ale zjavne vyplýva,   že   ide   o omyl,   správne   má   byť   „Okresný   súd   Považská   Bystrica“,   pozn.) sp. zn. OS PB-V-21-1/2012-0 Tp/268/2012   z   8.   novembra   2012   (ďalej   aj   „napadnutý príkaz“), ako aj

práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru postupom príslušníka   Kriminálneho   úradu   finančnej   správy   pri   obmedzení   ich   osobnej   slobody 8. novembra   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   postup   príslušníka“)   v   spojení   s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 62/2013, v spojení s postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 64/2013 a tiež v spojení s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 5/2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 62/2013 z 30. mája 2013 uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva, za čo im okrem iného boli uložené tresty odňatia slobody v trvaní osem rokov.

Zo sťažnosti tiež vyplýva, že vo vzťahu k vine sťažovateľov senát okresného súdu v zmysle § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal ich vyhlásenie o tom, že sa cítia byť vinní zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, a preto dokazovanie bolo následne vykonávané len vo vzťahu k výrokom o treste.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal odvolanie len prokurátor, a to vo vzťahu k výroku o treste jednotlivých sťažovateľov. O odvolaní prokurátora rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 64/2013 z 24. júla 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu vo výrokoch o treste odňatia slobody, o spôsobe jeho výkonu, o ochrannom dohľade   a   u   sťažovateľa   v 1.   rade   aj   vo   výroku   o   treste   prepadnutia   veci   zrušil a sťažovateľom okrem iného uložil tresty odňatia slobody v trvaní jedenásť rokov.

Napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   ako   aj   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 3 To 64/2013 z 24. júla 2013 napadli sťažovatelia dovolaním z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

K   dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku (rozhodovanie súdu v nezákonnom zložení) sťažovatelia uviedli, že senát okresného súdu rozhodoval v inom zložení na neverejnom zasadnutí konanom 10. mája 2013 a v inom zložení na hlavnom pojednávaní konanom 30. mája 2013.

V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (zásadné porušenie práva na obhajobu) sťažovatelia namietali absenciu návrhu prokurátora na vykonanie domovej prehliadky, ako aj nezákonnosť obmedzenia ich osobnej slobody pri zadržaní príslušníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy, ktorí podľa ich názoru neboli na takýto úkon oprávnení. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo 5/2014 z 26. februára 2014 dovolanie sťažovateľov podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Z napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   dovolacími   námietkami sťažovateľov,   ktoré   sa   týkali   nezákonného   zloženia   okresného   súdu,   sa   najvyšší   súd s poukazom   na   §   257   ods.   5   Trestného   poriadku   a   §   372   Trestného   poriadku   vôbec nezaoberal, keďže právoplatné rozhodnutie je v tomto rozsahu nenapadnuteľné dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Vo   vzťahu   k   dovolacím   námietkam   sťažovateľov   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   označený   dovolací   dôvod   nebol naplnený, pričom v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„... Zadržanie a obmedzenie osobnej slobody podozrivých N. H., N. D. a M. K. prebehlo v súlade so zákonom, po predchádzajúcom súhlase prokurátora v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku (č. l. 28 až 45). Následne došlo k odovzdaniu zadržaných osôb vyšetrovateľovi. Obmedzenie osobnej slobody podľa tohto odseku je možné, ak ide o osobu skutočne pristihnutú pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, vo vzťahu ku ktorej treba   zistiť   jej   totožnosť,   zabrániť   jej   úteku   alebo   zaistiť   dôkazy.   Ďalšou   podmienku aplikácie   tohto   odseku   je   bezodkladné   odovzdanie   takejto   osoby   niektorému   z orgánov uvedených v druhej vete, prípadne to týmto orgánom bez meškania oznámiť. To znamená, že aj   príslušník   Kriminálneho   úradu   finančnej   správy   mohol   vykonať   úkon   zadržania a obmedzenia osobnej slobody (§ 21 ods. 1 písm. c/, § 21 ods. 3 zák. č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Neopodstatnená   je   námietka   obvinených,   že   príkaz   na   domovú   prehliadku   nebol realizovaný na základe návrhu prokurátora.

Dovolací   súd   zistil,   že   podnet   na   predloženie   návrhu   na   vydanie   príkazu na vykonanie domovej prehliadky bol vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva Policajného zboru   v   Považskej   Bystrici   dňa   7.   novembra   2012   predložený   Okresnej   prokuratúre v Považskej Bystrici (č. l. 363). Následne boli príkazy na domovú prehliadku, prehliadku iných   priestorov   a   pozemkov   vydané   sudcom   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu Považská Bystrica na návrh prokurátora Okresnej prokuratúry v Považskej Bystrici, ako vyplýva z obsahu príkazov ako aj vyjadrenia krajského prokurátora k dovolaniu.“

Sťažovatelia vo vzťahu k postupu okresného súdu predovšetkým namietajú porušenie svojho   základného práva   nebyť odňatý   zákonnému sudcovi   podľa   čl.   48 ods.   1 ústavy z dôvodu, že senát okresného súdu rozhodoval v inom zložení na neverejnom zasadnutí konanom 10. mája 2013 a v inom zložení na hlavnom pojednávaní konanom 30. mája 2013. V tejto súvislosti sťažovatelia formulujú výhrady aj proti najvyššiemu súdu z dôvodu, že sa meritórne nezaoberal s ich námietkou, že okresný súd konal a rozhodoval v nezákonnom zložení [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] a ich dovolanie považoval   za   neprípustné.   Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   argumentujú   aj tým,   že v   inej trestnej veci najvyšší súd dovolanie podané okrem iného aj z dôvodu uvedeného v § 371 ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   (súd   rozhodoval   v   nezákonnom   zložení)   meritórne prerokoval a dovolaniu vyhovel; ide o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 23/2013 zo 16. októbra 2013. Takýmto postupom najvyšší súd podľa tvrdenia sťažovateľov porušil princíp právnej istoty, keďže v obdobnej veci rozhodol diametrálne odlišne. Ide o jedinú námietku sťažovateľov smerujúcu proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Sťažovatelia vo vzťahu k okresnému súdu tiež namietajú, že v spisovom materiáli sa nenachádza návrh prokurátora na vydanie príkazu na vykonanie domovej prehliadky a že teda   v ich   trestnej   veci   absentuje   zákonom   požadovaný   návrh   na   vydanie   príkazu na domovú prehliadku podľa § 100 ods. 1 Trestného poriadku.

Vo vzťahu k napadnutému príkazu zo sťažnosti i priloženej dokumentácie vyplýva, že ho Okresný súd Považská Bystrica vydal na vykonanie domovej prehliadky z dôvodu podozrenia   sťažovateľov   z   drogovej   trestnej   činnosti.   Sťažovatelia   boli   zaistení príslušníkom   Kriminálneho   úradu   finančnej   správy,   pričom   ako   dôvod   ich   zaistenia   sa v záznamoch uvádza „Podozrenie zo spáchania trestnej činnosti a na zabránenie úteku alebo zaistenie dôkazov“. Sťažovatelia považujú obmedzenie svojej osobnej slobody podľa §   21   ods.   1   písm.   c)   zákona č.   652/2004   Z.   z.   o orgánoch   štátnej   správy   v colníctve a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   za   nezlučiteľné s čl. 5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru.   Napadnutý   príkaz   podľa   ich   tvrdenia   neobsahoval konkrétne mená osôb, ktoré mali byť pri uskutočňovaní napadnutého príkazu zaistené, aj keď ich totožnosť už bola známa. Sťažovatelia v tejto súvislosti v sťažnosti uvádzajú:„...   Na   základe   hore   uvedeného   sme   toho   názoru,   že   nesprávnym   konaním príslušníka   Kriminálneho   úradu   finančnej   správy   a   neuvedením   osôb,   ktoré   mali   byť príkazom   na domovú   prehliadku   zaistené,   došlo   k   porušeniu   práva   na   osobnú   slobodu garantovanú čl. 5 ods. 1 písm. c/ dohovoru Kemmache v. France 1994 (17261/91) a Van der Leer v. Netherlands A 170 – A 1990 (§§ 22 – 24) a s poukazom na skutočnosť, že všetky výsluchy sťažovateľov ako aj procesné úkony na ktorých participovali, boli realizované v režime   obmedzenia   osobnej   slobody,   došlo   k   porušeniu   práva   zákazu   sebaobvinenia garantovaného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   Saunders   vs.   United   Kingdom   a   Heaney   and McGuinness v. Ireland.

...   Právo   obhajovať   sa   sám   garantované   čl.   6   ods.   3   písm.   c/   dohovoru   bolo nezákonným obmedzením osobnej slobody porušené.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

«I. Právo sťažovateľov na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím Okresného súdu Trenčín č. 3 T/62/2013 zo dňa 30. 05. 2013 porušené bolo.

II. Rozsudok Okresného súdu Trenčín 3 T/62/2013 zo dňa 30. 05. 2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Trenčín č. 3 To/64/20l3 zo dňa 24. 07. 2013 a v spojení s rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   č.   3   Tdo   5/2014   zo   dňa   26.   02.   2014   sa   zrušujú a Okresnému súdu Trenčín sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol a sťažovatelia sa z výkonu trestu odňatia slobody okamžite prepúšťajú.

III. Právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6   ods.   1   dohovoru   (princípom   právnej   istoty)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR č. 3 Tdo 5/2014 zo dňa 26. 02. 2014 porušené bolo.

IV. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 3 Tdo 5/2014 zo dňa 26. 02. 2014 sa zrušuje a Najvyššieho súdu SR sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol a sťažovatelia sa z výkonu trestu odňatia slobody okamžite prepúšťajú.

V. Právo sťažovateľov na ochranu domovej slobody podľa čl. 21 ods. 1 a ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 dohovoru a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru príkazom Okresného súdu Trenčín OS PB-V-21- 1/2012-0 Tp/628/2012 (správne   má   byť „OS   PB-V-21-1/2012-0 Tp/268/2012“,   pozn.) zo dňa 08. 11. 2012 porušené bolo.

VI. Príkaz Okresného súdu Trenčín OS PB-V-21-1/2012-0 Tp/628/2012 (správne má byť „OS PB- V-21-1/2012-0 Tp/268/2012“, pozn.) zo dňa 08. 11. 2012 sa zrušuje. VII. Právo sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c/dohovoru, právo zákazu sebaobvinenia podľa čl. 6 ods. 1 a práva obhajovať sa sám podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c/ dohovoru postupom príslušníka Kriminálneho úradu finančnej správy pri obmedzení osobnej slobody sťažovateľov dňa 08. 11. 2012 v spojení s postupom Okresného súdu   Trenčín   vo   veci   3   T/62/2013   v   spojení   s   postupom   Krajského   súdu   Trenčín č. 3 To/64/2013 zo dňa 24. 07. 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3 Tdo 5/2014 zo dňa 26. 02. 2014 porušené bolo.

VIII.   Každému   sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur, ktoré je povinný Najvyšší súd SR vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

IX. Každému sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-   eur,   ktoré   je   povinný   Okresný   súdu   Trenčín   vyplatiť   sťažovateľom   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

X. Každému sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-   eur,   ktoré   je   povinný   Krajského   súdu   Trenčín   vyplatiť   sťažovateľom   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

XI.   Sťažovateľom   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony právnej služby, a to prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti v celkovej výške 507,88 eur a dva krát režijný paušál v celkovej výške 16,08 eur, ktoré je povinný Najvyšší súd SR, Okresný súdu Trenčín a Krajského súdu Trenčín spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľov.»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1   K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a práv   podľa   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a namietaným uznesením najvyššieho súdu

V súvislosti   s touto   časťou   sťažnostnej   argumentácie   a konkrétnymi   okolnosťami trestnej   veci   sťažovateľov   ústavný   súd   poukazuje   na   príslušné   ustanovenia   Trestného poriadku.

Podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku po prednesení obžaloby predseda senátu poučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že

a) je nevinný,

b) je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe,

c) nepopiera spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe. Podľa § 257 ods. 2 Trestného poriadku predseda senátu súčasne obžalovaného poučí o následkoch vyhlásenia podľa odseku 1 písm. b) alebo písm. c), a to v rozsahu podľa odsekov 5 a 8.

Podľa § 257 ods. 3 Trestného poriadku má obžalovaný obhajcu, môže sa s ním pred vyhlásením podľa odseku 1 radiť.

Podľa § 257 ods. 4 Trestného poriadku ak to vyžadujú okolnosti prípadu, záujem verejnosti alebo obžalovaného, môže súd obžalovanému povoliť, aby namiesto vyhlásenia, že je vinný, vyhlásil, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, ktoré súd pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia bude považovať za priznanie spáchania skutku. O tom musí byť obžalovaný poučený.

Podľa   §   257   ods.   5   Trestného   poriadku   ak obžalovaný   na   hlavnom   pojednávaní vyhlásil,   že   je   vinný   zo   spáchania   skutku   alebo   niektorého   zo   skutkov   uvedených v obžalobe   alebo   urobil   vyhlásenie   podľa   odseku   4,   súd   v   tomto   rozsahu   postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku   uvedeného   v   obžalobe,   je   neodvolateľné   a   v   tomto   rozsahu   nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

Podľa § 257 ods. 6 Trestného poriadku pred rozhodnutím súdu o prijatí vyhlásenia obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, ako aj pred rozhodnutím o prijatí vyhlásenia obžalovaného podľa odseku 4, súd zistí stanovisko prokurátora, poškodeného a zúčastnenej osoby, ak sú prítomní na hlavnom pojednávaní.

Podľa   §   257   ods.   7   Trestného   poriadku   súd   po   vyhlásení   obžalovaného   podľa odseku 5 rozhodne uznesením, či toto vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo neprijíma.Podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku ak súd rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného podľa odseku 5 prijíma, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom, výrokom   o   treste,   náhrade   škody   alebo   ochranného   opatrenia.   To   nevylučuje   možnosť výsluchu obžalovaného o účasti inej osoby na žalovanej trestnej činnosti.

Vychádzajúc   zo   sťažnosti   a priloženej   dokumentácie,   ústavný   súd   v   prvom   rade zdôrazňuje, že sťažovatelia v posudzovanej trestnej veci svoju vinu pred súdom priznali, keďže urobili vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom boli riadne poučení o všetkých následkoch tohto vyhlásenia v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku.

Sťažovatelia ani len netvrdia, o to menej preukazujú, že v čase konania hlavného pojednávania, na ktorom predmetné vyhlásenie o tom, že sú vinní zo spáchania skutkov uvedených   v obžalobe,   urobili,   im   neboli   známe   skutočnosti,   ktoré   tvoria   obsah   ich sťažnostných námietok. Rovnako neuvádzajú nijaké konkrétne a špecifické dôvody, pre ktoré by na ich vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nemal prihliadať aj ústavný súd pri rozhodovaní o ich sťažnosti. Sťažovatelia taktiež netvrdia a ani ničím nepreukazujú, že by neboli poučení o následkoch a dôsledkoch predmetného vyhlásenia, prípadne, že im dostatočne neporozumeli.

V nadväznosti   na   uvedené   skutkové   okolnosti   ústavný   súd   považuje   za   vhodné poukázať na právne názory najvyššieho súdu vyslovené v jeho rozsudku sp. zn. 2 To 5/2011 zo 7. februára 2012 k inštitútu uznania viny:

„Inštitút   uznania   viny   svojou   povahou   vylučuje   preskúmavanie   skutkového   stavu konštatovaného   výrokom   obžaloby   a   obžalobou   určenej   právnej   kvalifikácie   po   prijatí vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b/ tr. por. alebo podľa § 257 ods. 1 písm. c/, ods. 4 Tr. por.

... Odpoveďou na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Tr. por... vyjadrujú obžalovaní svoju vôľu prijať vinu za skutok zistený výrokom obžaloby a zároveň aj jeho právnu kvalifikáciu bez výhrad, rovnako ako pri dohode o vine a treste (§ 333 ods. 3, § 334 ods. 1, 4 T. por.). Ak súd podľa § 257 ods. 7 Tr. por., resp. § 257 ods. 6 Tr. por. v znení   účinnom   pred   1.   septembrom   2011   toto   vyhlásenie   príjme,   nemá   už   procesný priestor na dokazovanie, ktoré by vyvolalo zmenu skutkových zistení obžaloby, zároveň ani možnosť   zmeny   právnej   kvalifikácie   skutku,   určenej   obžalobou.   Inak   by   boli   otázky, pokladané obžalovanému podľa § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Tr. por. nezmyselné a bez právnej relevancie. To platí aj o preskúmaní výroku o vine rozsudku, vyhláseného na základe prijatia vyhlásenia obžalovaného, v odvolacom aj v dovolacom konaní (okrem preskúmania porušenia práv obhajoby v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ak by toto porušenie vyvolalo okolnosť, že obžalovaný učinil príslušné vyhlásenie, alebo ak by práva obhajoby boli porušené tým, že nebol dodržaný vyhláseniu a jeho prijatiu zodpovedajúci zákonný postup).“

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľov,   že   okresný   súd   na   hlavnom   pojednávaní uskutočnenom 30. mája 2013 konal v nezákonnom zložení, ústavný súd zdôrazňuje, že túto skutočnosť mali namietať už v jeho priebehu. Ak tak neurobili a následne urobili vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, tak sa sami pripravili o možnosť využitia opravných prostriedkov, a to tak odvolania, ako aj dovolania, keďže dovolanie v danom prípade z dôvodu, že súd rozhodol v nezákonnom zložení [§ 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], nebolo s poukazom na ustanovenie § 257 ods. 5 Trestného poriadku prípustné.

Ústavný súd sa nemôže stotožniť s tvrdením sťažovateľov, v zmysle ktorého najvyšší súd v obdobnej veci postupoval inak a dovolacou námietkou nezákonného zloženia súdu sa na   rozdiel   od   ich   trestnej   veci   meritórne   zaoberal.   Vo   veci   vedenej   najvyšším   súdom pod sp. zn. 3 Tdo 23/2013, na ktorú sťažovatelia poukazujú, išlo o celkom odlišnú situáciu, keďže obvinení v označenej trestnej veci na hlavnom pojednávaní po prednesení obžaloby neučinili vyhlásenie o tom, že sú vinní zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, a na hlavnom pojednávaní prebehlo dokazovanie v celom rozsahu, teda tak k vine, ako aj k trestu. Následne obvinení podali aj odvolania proti prvostupňovému rozsudku. V nijakom prípade teda nejde o obdobnú ani identickú situáciu ako v prípade sťažovateľov,   keďže   v ich   prípade   neprípustnosť   ich   dovolania   podľa   nimi   označeného dovolacieho dôvodu bola dôsledkom toho, že učinili vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je v časti, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, neprípustná, keďže sa sami vzdali opravných prostriedkov, ktoré by proti nemu mohli uplatniť, ak by neurobili vyhlásenie o vine podľa 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. V nadväznosti na tento záver ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie   svojich   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   napadnutým uznesením najvyššieho súdu, dospel k záveru, že v tejto časti je zjavne neopodstatnená, pretože   spôsobom,   akým   najvyšší   súd   odôvodnil   svoj   záver   o neprípustnosti   dovolania, zodpovedá   zmyslu   a účelu   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   a preto   je z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú (v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku okresného súdu) a ako zjavne neopodstatnenú (v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

II.2   K namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označených   základných   práv napadnutým príkazom Okresného súdu Považská Bystrica a napadnutým postupom príslušníka Kriminálneho úradu finančnej správy

Ďalšie   námietky   sťažovateľov   týkajúce   sa   predovšetkým   okolností   ich   zadržania, a teda obmedzenia ich osobnej slobody a v tej súvislosti aj námietky o neexistencii návrhu prokurátora na vydanie príkazu na vykonanie domovej prehliadky smerujú (podľa petitu) proti   napadnutému   príkazu   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   a napadnutému   postupu príslušníka   Kriminálneho   úradu   finančnej   správy.   Sťažovatelia   v   súvislosti   s   týmito námietkami nenamietajú postup najvyššieho súdu a s jeho závermi ani nijako nepolemizujú. Vo   vzťahu   k tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje na §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde, z ktorého možno vyvodiť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa, keď sa   sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že napadnutý príkaz Okresného súdu Považská Bystrica bol vydaný 8. novembra 2012 a domová prehliadka, v rámci ktorej malo dôjsť k napadnutému postupu príslušníka Kriminálneho úradu finančnej správy, sa uskutočnila taktiež 8. novembra 2012 (vyplýva to zo samotnej sťažnosti, ako aj spisovej dokumentácie), celkom zjavne vyplýva, že sťažnosť bola v tejto časti podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľov   odmietol   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak podanú oneskorene.

Nad rámec tejto časti tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že zo sťažnosti zjavne vyplýva, že námietky sťažovateľov týkajúce sa okolností ich zadržania (obmedzenia ich osobnej slobody) a samotného vykonania domovej prehliadky nesmerujú podľa petitu proti najvyššiemu súdu (ale len proti Okresnému súdu Banská Bystrica, resp. príslušníkovi Kriminálneho úradu finančnej správy) ako dovolaciemu súdu. Ústavný súd v tejto   súvislosti   podotýka,   že   aj   keby   boli   v tejto   časti   sťažnosti   sťažovatelia   ako porušovateľa svojich práv označili aj najvyšší súd, bolo by potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, a to vzhľadom na spôsob, ktorým sa dovolací súd v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   s touto   námietkou   vysporiadal.   Najvyšší   súd   totiž v napadnutom uznesení (v jeho citovanej časti) jasne zdôvodnil, prečo považuje obmedzenie osobnej   slobody   sťažovateľov   príslušníkmi   Kriminálneho   úradu   finančnej   správy za zákonné,   a   rovnako   zdôvodnil,   prečo   považuje   za   preukázanú   existenciu   návrhu prokurátora na vydanie príkazu na vykonanie domovej prehliadky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014