znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 755/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Rastislavom Lenartom, Pollova 32,Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry v Košiciachvo veci vedenej pod č. k. Kc 159/14/8800-10 a jej prípisom z 27. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpenéhoadvokátomJUDr.RastislavomLenartom,Pollova32,Košice,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajskejprokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej podč. k. Kc 159/14/8800-10 a jej prípisom z 27. augusta 2014 (ďalej aj „napadnutý prípis“).Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduKošice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 CbZm 2/2010 z 26. júna 2013 v spojenís rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoZm 6/2013z 19. decembra 2013 zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 51 586,35 € s príslušenstvoma nahradiť mu trovy konania.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že podstatná časť argumentácie, ktorou sťažovateľodôvodňuje porušenie svojich základných práv, je prevzatá z odvolania, ktoré sťažovateľpodal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 32 CbZm 2/2010 z 26. júna 2013. Sťažovateľargumentuje v prvom rade tým, že žalovanú sumu si od žalobcu nikdy nepožičal a zmenkunepodpísal slobodne a vážne a žalobcom bol uvedený do omylu. Poukazuje tiež na to, žežalobca v nijakom prípade nemohol disponovať finančnými prostriedkami, o ktorých tvrdí,že ich sťažovateľovi požičal. Okresný súd a krajský súd sa podľa sťažovateľa odmietlizaoberať skúmaním solventnosti žalobcu v čase údajného poskytnutia pôžičky a podpisuzmenky, ktorá túto pôžičku mala zabezpečovať. Sťažovateľ taktiež poukazuje naskutočnosť, že na zmenke je nesprávne uvedené jeho rodné číslo.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd ani krajský súd sa s jeho námietkami riadnenevysporiadali, nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy a nevykonali všetky potrebnéa sťažovateľom navrhnuté dôkazy. Z týchto dôvodov sťažovateľ podal generálnemuprokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podaniemimoriadneho dovolania proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu.

Krajská prokuratúra prípisom sp. zn. Kc 159/14/8800 z 27. augusta 2014 podnetsťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania odložila, keďže po jeho preskúmaní„nebolo zistené naplnenie dovolacích dôvodov v zmysle § 243f ods. 1 písm. b), c) OSP...“.

Sťažovateľ zastáva názor, že„... konaním vyššie uvedeného štátneho orgánu – Krajskej prokuratúry Košice v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 159/14/8800-10/ pozn. bolo pod týmto číslom vydané rozhodnutie, či písomné stanovisko zo dňa 27. 08. 2014, ktorá nám bola doručená dňa 24. 09. 2014/, boli porušené tieto jeho práva: Ústava Slovenskej republiky, Siedmy oddiel, Právo na súdnu a inú právnu ochranu“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... upravené v čl. 46, čl. 47, ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry Košice v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 159/14/8800-10, porušené bolo.

2. Rozhodnutie štátneho orgánu - Krajskej prokuratúry Košice v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 159/14/8800-10, kde bolo pod týmto číslom vydané rozhodnutie, či písomné stanovisko zo dňa 27. 08. 2014, ktorá nám bolo doručená dňa 24. 09. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci konala a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 46, čl. 47, ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva finančné zadosťučinenie 5000 Eur (slovom päťtisícc eur), ktoré je Krajská prokuratúra Košice povinná sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

5. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... priznáva trovy konania/právneho zastúpenia 1.068,34 Eur...“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o odklad vykonateľnosti rozsudkov okresného súdusp. zn. 32 CbZm 2/2010 z 26. júna 2013 a krajského súdu sp. zn. 4 CoZm 6/2013z 19. decembra 2013.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že postupom krajskej prokuratúry vo veci vedenej podč. k. Kc 159/14/8800-10 a jej prípisom z 27. augusta 2014 došlo k porušeniu jehozákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a tiež čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to zapodmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v prvom rade konštatuje, že sťažovateľv sťažnosti, citujúc zo svojho odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn.32 CbZm 2/2010 z 26. júna 2013 a čiastočne tiež zo svojho podnetu adresovanéhogenerálnej prokuratúre na podanie mimoriadneho dovolania, formuluje námietky protirozsudku okresného súdu sp. zn. 32 CbZm 2/2010 z 26. júna 2013 a rozsudku krajskéhosúdu sp. zn. 4 CoZm 6/2013 z 19. decembra 2013, ktoré boli vydané v jeho zmenkovej veci.Sťažnosť ale neobsahuje konkrétne námietky proti napadnutému prípisu krajskejprokuratúry, ktorú sťažovateľ označuje za porušovateľa svojich práv.

Zo skutočností uvedených v časti I tohto uznesenia vyplýva, krajská prokuratúranevyhovela podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania a napadnutýmprípisom ho odložila, pričom okrem iného v ňom uviedla:

«Podľa § 17 zákona č. 191/1950 2b. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon zmenkový a šekový“) kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Podľa § 28 ods. 1 Zákona zmenkového a šekového prijatím sa zmenečník zaväzuje zaplatiť zmenku pri sročnosti....

Zmenka je vo všeobecnosti označovaná ako abstraktný cenný papier. V predmetnom prípade o pravosti žalovaným vystavenej vlastnej zmenke nie je možné mať pochýb. Obsahuje všetky náležitosti obsiahnuté v § 75 a nasl. Zákona zmenkového a šekového. Vašim mandantom namietaná rozdielnosť rodných čísel uvedených na samotnej zmenke nemá za následok jej neplatnosť. Podstatnou náležitosťou vlastnej zmenky je podpis toho kto zmenku vystavil (povinného zo zmenky/dlžníka). Rodné číslo je len vedľajší, pomocný údaj, ktorý slúži iba na to, aby bolo možné identifikovať zmenkového dlžníka pokiaľ by samotný podpis výstavcu zmenky na jeho identifikovanie nepostačoval. V danom prípade podpis na zmenke na identifikovanie zmenkového dlžníka - žalovaného postačuje. Váš mandant v priebehu celého súdneho konania pravosť svojho podpisu na zmenke nespochybnil.

Z ustanovenia § 17 Zákona zmenkového a šekového vyplýva, že osoba povinná zo zmenky môže vznášať proti zmenkovému nároku kauzálne námietky. Opodstatnenosť týchto námietok musí táto osoba sama preukázať. Dôkazné bremeno v tomto prípade nesie povinný zo zmenky (dlžník), ktorý ak ho neunesie musí v zmysle platnej zmenky plniť. Námietky Vášho mandanta relevantným spôsobom nepreukázali žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok zrušenie zmenkového platobného rozkazu.

V zmysle § 175 ods. 4 veta prvá OSP, ak odporca podá včas námietky, súd nariadi na ich prejednanie pojednávanie; na námietky podané neskôr už nemožno prihliadať. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva tzv. koncentračná zásada, ktorej podstata spočíva v tom, že v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu musí byť uvedené všetko, čo žalovaný proti tomuto platobnému rozkazu namieta.

V predmetných námietkach žalovaný neuvádza žiadne kauzálne námietky, ktoré ako výstavca zmenky môže vlastníkovi zmenky uviesť. Žalovaný ako dlžník nevzniesol žiadne kauzálne námietky týkajúce sa záväzkového vzťahu medzi nim a žalobcom (vlastníkom zmenky), ktoré by mali za následok neplatnosť zmenky (napr. splnenie dlhu krytého zmenkou iným spôsobom a pod.) alebo by preukazovali neexistenciu záväzkového vzťahu medzi nimi.

Je potrebné uviesť, že z povahy zmenky ako abstraktného záväzku vyplýva, že vlastník zmenky nemusí pri predložení, vymáhaní zmenky preukazovať, že mu povinný zmenkovú sumu naozaj dlží. V prípade zmenky ide o úplne samostatný záväzok, oddelený od iných všeobecných právnych záväzkových vzťahov.

Žalovaným namietaná skutočnosť, že žalobca mu nepredložil zmenku na prijatie a na planenie nemá v tomto prípade vplyv na právo žalobcu domáhať sa proti žalovanému (vystaviteľovi vlastnej zmenky) plnenia zo zmenky. Uvedený úkon nie je potrebné vykonať proti priamemu dlžníkovi, ktorým je vystaviteľ vlastnej zmenky (§ 28 ods. 1, § 53 ods. 1 Zákona zmenkového a šekového).

Vzhľadom k vyššie uvedenému je nevyhnutné konštatovať, že žalovaný v súdnom konaní neuniesol dôkazné bremeno...

Súdu predložená zmenka po obsahovej i formálnej stránke zodpovedá štandardu zmenky. Je podpísaná vystaviteľom - žalobcom (podávateľom podnetu), ktorý pravosť svojho podpisu v rámci súdneho konania nespochybnil. Predmetná zmenka spĺňa všetky zákonné podmienky a náležitosti pre vlastnú zmenku, teda je planým nesporným abstraktným záväzkom žalovaného voči žalobcovi.

S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti, považujem napádané súdne rozhodnutia za vecne správne, zákonné a náležité odôvodnené. Konajúce súdy sa v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne vysporiadali so všetkými žalovaným namietanými skutočnosťami....

Inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) OSP) je v prvom rade neúplnosť alebo nesprávnosť zistenia skutkového stavu veci z hľadiska postupu súdu pri dokazovaní....

Zastávam názor, že v danom prípade konanie Okresného súdu Košice I, ako aj konanie Krajského súdu y Košiciach nebolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav....

Za nesprávne právne posúdenie veci nemožno považovať autonómny hodnotiaci názor súdu. Oba konajúce súdy posúdili vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav dopadá. Taktiež právnu normu správne určenú aj správne aplikovali na zistený skutkový stav.

Zároveň považujem za potrebné uviesť, že pokiaľ Vaše námietky smerujú do hodnotenia dôkazov konajúcich súdov, dôvod na úspešné podanie mimoriadneho dovolania nemôže byť daný, nakoľko nesprávnym hodnotením vykonaných dôkazov nie je možné mimoriadne dovolanie odôvodniť. Neprípustnosť takéhoto dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 druhá veta OSP) a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu a už vôbec nie prokurátorovi, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní. To platí aj o Vami navrhovanom predložení daňového priznania na dani z príjmu fyzických osôb za rok 2005.

V súvislosti s návrhom Vášho mandanta, aby prokuratúra z úradnej moci podala podnet na Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (dnes Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky), aby bolo preverené daňové priznanie žalobcu k dani z príjmov fyzických osôb za obdobie roka 2005, je potrebné uviesť, že v predmetnej veci, po preskúmaní súvisiaceho súdneho spisu nebol zistený žiaden relevantný dôvod (napr. skutočnosti odôvodňujúce podozrenie zo spáchania trestného činu)...

Vzhľadom k tomu, že v predmetnom konaní nebolo zistené naplnenie dovolacích dôvodov v zmysle § 243f ods. 1 písm. b), c) OSP Váš podnet zo dňa 24. 06. 2014 na podanie mimoriadneho dovolania odkladám.»

Vychádzajúc z podstaty sťažnosti, ústavný súd poukazuje predovšetkým § 243ea nasl. Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých sú upravené zákonné podmienky napodanie mimoriadneho dovolania. Z označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadkujednoznačne vyplýva, že mimoriadne dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom,ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi, t. j.závisí len od jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá, alebo nepodá. To zároveňznamená, že sťažovateľ nemá ústavou garantované právo, prostredníctvom ktorého by simohol „vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho podnetu, ktorým sa domáhalpodania mimoriadneho dovolania.

Uvedenému záveru zodpovedá aj stabilizovaná judikatúra ústavného súdu, podľaktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podaniemimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemápovinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetomsťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení neskorších predpisov. Je však na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúťo tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrátvyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorémuje poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04,II. ÚS 144/05 atď.).

Ústavný súd, poukazujúc na citovanú časť napadnutého prípisu krajskej prokuratúry,konštatuje, že krajská prokuratúra sa podnetom sťažovateľa na podanie mimoriadnehodovolania primeraným spôsobom zaoberala, pričom ústavne akceptovateľným spôsobomreagovala na všetky zásadné skutočnosti, ktoré v ňom boli obsiahnuté. Za týchto okolnostíneexistuje medzi napadnutým prípisom krajskej prokuratúry a obsahom sťažovateľomoznačených základných práv taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd poprípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015