znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 754/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2015 v senáte   zloženom z predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a   zo   sudcov   Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti Československá obchodná banka, a. s., Michalská 18, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Branislavom Zubercom, Advokátska kancelária, Michalská 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 434/2014 zo 4. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Československá obchodná banka, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3. septembra 2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Československá   obchodná banka, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 434/2014 zo 4. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) vo výroku rozsudku sp. zn. 16 C 185/2011 určil, že zmluvná podmienka, ktorej obsahom bolo oprávnenie sťažovateľky (banky) účtovať klientovi ako spotrebiteľovi za svoje služby poplatky   a odmeny   v súlade   so   sadzobníkom   poplatkov   a odmien   za   poskytovanie peňažných   a obchodných   služieb   sťažovateľkou   vo   výške   8,30   €   za   prvú   upomienku a 28,21 € za výzvu (prvá a ďalšia), je neprijateľná zmluvná podmienka. Proti rozhodnutiu okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Krajský   súd   v Bratislave   rozhodnutie okresného súdu rozsudkom sp. zn. 9 Co 350/2012 z 22. mája 2014 ako vecne správne potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol, pričom prípustnosť dovolania posúdil podľa ustanovenia   § 238 ods. 5   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

3.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   podľa   ktorého   najvyšší   súd   nemal   posudzovať prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 5 OSP, ale výlučne podľa § 238 ods. 3 OSP, čím nesprávnou interpretáciou a aplikáciou platnej a účinnej právnej normy porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy, ďalej spôsobil, že protistrana v súdnom konaní nadobudla oproti nej výhodnejšie postavenie, čím nezabezpečil rovnosť   účastníkov   v konaní   garantovanú   čl. 47 ods.   3   ústavy   a porušil   aj   právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, č. k. 3 Cdo 434/2014-198 z 04. 06. 2015 boli porušené.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   č.   k.   3   Cdo   434/2014-198 z 04. 06. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia dovolaciemu súdu (Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky) na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 355,74 €.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

8. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

9. Podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

11.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   Za   zjavne   neopodstatnený   možno   považovať   návrh   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

III.

13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

14.   Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,   III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

15.   Pokiaľ   sťažovateľka   osobitne   tvrdila   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu porušením princípu rovnosti účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy), ktorý je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo dôjsť tým, že najvyšší súd svojím   výkladom   §   238   ods.   3   a 5   OSP   zvýhodnil   žalovaného   oproti   sťažovateľke, v dôsledku čoho mal žalovaný priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci, ústavný súd považuje za potrebné   zdôrazniť,   že   čl. 47   ods.   3   ústavy upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľka dôvodí tým, že k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne nekonformnou aplikáciou hmotného práva, takáto situácia v danom prípade nenastala (II. ÚS 71/2015).

16. Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaného). K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,   v   rozpore   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   zvýhodní   svojím postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľky nezistil.

17. Keďže ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by popieralo účel a zmysel právnej úpravy, a nezistil príčinnú   súvislosť   medzi namietaným porušením   práv sťažovateľky, postupom a uznesením najvyššieho súdu, sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015