znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 754/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť P. J., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Garajom, Floriánova 2, Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1, čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 60/2011 zo 16. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Garajom, Floriánova 2, Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 60/2011 zo 16. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mesto Prešov v postavení žalobcu (ďalej aj „žalobca“) podalo proti sťažovateľovi ako žalovanému na Okresnom súde Prešov (ďalej len   „okresný   súd“)   žalobu   o   zaplatenie   sumy   241,82   €   s   príslušenstvom.   Svoj   nárok odvodzoval   žalobca   zo   skutočnosti,   že   musel   uhradiť   náklady   spojené   s   naložením a odvezením   motorového   vozidla   sťažovateľa,   keďže   predmetné   vozidlo   patriace sťažovateľovi   bolo   zaparkované   tak,   že   bránilo   vjazdu   na   parkovisko   pred   predajňou a nachádzalo sa na príjazdovej ceste k parkovisku. Žalobca preto musel zabezpečiť odťah vozidla patriaceho sťažovateľovi, s čím mu vznikli výdavky v žalovanej sume, ktorých náhradu požadoval od sťažovateľa.

Okresný   súd   prvýkrát   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   sp.   zn.   28   C   131/2009 z 9. decembra 2009, ktorým žalobe vyhovel (okrem časti žaloby týkajúcej sa príslušenstva, ktorú   žalobca   vzal   späť).   Označený   rozsudok   okresného   súdu   krajský   súd   uznesením z 23. novembra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia.

Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 C 131/2009 z 2. mája 2011 opäť žalobe vyhovel   a   zaviazal   sťažovateľa   uhradiť   žalobcovi   sumu   241,82   €   s   8,5   %   úrokom z omeškania   ročne   od   11.   mája 2007   do   zaplatenia a   tiež ho zaviazal na náhradu   trov konania. V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza: „... V konaní sa navrhovateľ dožadoval zaplatenia nákladov spojených s odtiahnutím motorového vozidla odporcu. V podanom odpore zo strany odporcu, ako aj pred vyhlásením druhého   rozsudku   vo   veci   odporca   namietal   okolnosti,   s   ktorými   sa   súd   vyporiadával v konaní   28   C/385/2007   rozsudkom,   ktorý   bol   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove potvrdený. Súd v tomto konaní ohľadne týchto okolností nemôže zaujať iný právny názor, keďže sa už jedná o právoplatne ukončené konanie tunajšieho súdu, ktoré zhodou okolností rozhodoval   ten   istý   senát   ako   túto   vec.   Odporca   v   tomto   konaní   poukazoval   na   to,   že odtiahnuté motorové vozidlo parkoval na svojej parcele č... o výmere 78 m2 zapísaných na LV č... kat. úz... V tomto konaní nepredložil ohľadne tejto skutočnosti žiaden iný dôkaz, pretože rozhodnutie z Mestského úradu v Prešove, že mesto nedisponuje zaradením tejto parcely do verejných komunikácií, nepredložil, pretože vo vypísaných parcelách parcela č... o   výmere   78   m2 nefiguruje.   Teda   žiaden   nový   dôkaz,   ktorý   by   odporca   už   nepredložil v pôvodnom konaní 28 C/385/2007, nepredložil ani v tomto konaní. Zotrvával len na tých skutočnostiach, že bolo jeho právom zaparkovať si na svojom pozemku. V predchádzajúcom konaní mal však súd nepochybne preukázané, že auto odporcu bránilo vjazdu na parkovisko a nachádzalo sa na príjazdovej ceste k nemu. Súd uzavrel, že Mesto Prešov neporušilo žiadnu právnu povinnosť, pokiaľ odtiahlo predmetné motorové vozidlo.

Súd v konaní 28 C/385/2007 odkazoval na zák. č. 315/96 Z. z. a zák. č. 135/61 Zb., keď na základe týchto zákonov je Mesto Prešov správcom pozemných komunikácií a je povinné zabezpečiť schodnosť komunikácie a to aj v prípade, ak nie je vlastníkom pozemku, na ktorých sa komunikácia nachádza. Podľa § 24 ods. 1 písm. l) zák. č. 315/96 Z. z., vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo z miesta mimo cesty,   alebo   na   vyhradenom   parkovisku,   ak   nejde   o   vozidlo,   pre   ktoré   je   parkovisko vyhradené.

Súd   na   základe   opätovne   vykonaného   dokazovania   dospel   k   záveru,   že   odporca v tomto   konaní   nepredložil   žiaden   nový   dôkaz,   ktorý   by   spochybnil   predchádzajúce právoplatne skončené konanie 28 C/385/2007 a dal tomuto súdu možnosť uzavrieť túto vec právne inak, ako to bolo v roku 2008 a ako následne túto vec potvrdil aj Krajský súd v Prešove.   S   poukazom   na   tieto   skutočnosti   mal   súd   za   to,   že   konanie   zo   strany navrhovateľa   prebehlo   v   súlade   so   zákonom,   čo   bolo   preukázané   nielen   v   konaní   28 C/385/2007, ale aj v tomto konaní a to oboznámením tohto spisu, oboznámením rozsudku okresného a krajského súdu a vykonaním ďalších dôkazov, ktoré ale nepriniesli nijaké nové okolnosti do oprávnenosti alebo neoprávnenosti odtiahnutia motorového vozidla odporcu Mestom Prešov. Súd teda uzatvára, že odtiahnutie motorového vozidla bolo v súlade so zákonom.

Súd sa zaoberal výškou škody, ktorá týmto odtiahnutím vznikla Mestu Prešov. Mesto Prešov   ako   navrhovateľ   predložili   súdu   faktúry   súvisiace   s   odtiahnutím   vozidla,   a   to samotný odvoz vozidla, ktorý bol realizovaný firmou P., ako aj naložením autožeriavom firmou M. Navrhovateľ predložil súdu všetky dôkazy, pričom poukázal na to, že Mesto Prešov nemohlo zabezpečiť odtiahnutie tohto motorového vozidla vo vlastne réžii, pretože sa jedná o dodávku, preto musel byť použitý autožeriav a tieto okolnosti vyplývajú zo spisu 28   C   385/07.   Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   mal   súd   za   to,   že   návrh navrhovateľa je dôvodný, a preto mu v celom rozsahu vyhovel.“

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   28   C   131/2009   z   2.   mája   2011   podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co 60/2011 zo 16.   februára   2012   tak,   že   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza: „...   Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje, a to aj čo sa týka právnej kvalifikácie nároku uplatneného v   predmetnom   konaní.   Na   zdôraznení   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   dodáva,   že v predmetnom   konaní   bolo   podstatné   zistenie,   že   žalovaný   svoje   motorové   vozidlo zaparkoval tam, kde sa to nesmie podľa § 24 ods. 1 písm. l/ zákona č. 315/1996 Z. z., a to aj napriek   tomu,   že   parkoval   na   vlastnom   pozemku.   Podstatné   bolo   to,   že   auto   odporcu bránilo vjazdu na parkovisko a nachádzalo sa na príjazdovej ceste k nemu. Bolo preto dôvodné, že Mesto Prešov zabezpečilo odťah uvedeného motorového vozidla, s čím mu vznikli   výdavky   v žalovanej   sume.   Správne   preto   súd   prvého   stupňa   uložil   odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 241,82 eur s 8,5 % úrokom z omeškania s poukazom na ust. § 517 OZ, a to od prvého dňa omeškania, t. j. od 11. 05. 2007.

K   odvolacím   námietkam   odporcu   je   potrebné   ešte   uviesť,   že   pre   správne a spravodlivé   rozhodnutie   vo   veci   nebolo   najpodstatnejšie   to,   či   existuje   formálne rozhodnutie   príslušného   orgánu   o   zaradení   pozemnej   komunikácie   do   sietí   miestnych komunikácií, najmä ak konanie odporcu je v hrubom rozpore jednak s dobrými mravmi, a javí sa aj ako zneužívanie vlastníctva. Nepochybne totiž bolo preukázané, že odporca svoje motorové vozidlo zaparkoval za tým účelom, aby odpredal svoj pozemok so ziskom. Konanie odporcu nemôže požívať právnu ochranu a musí niesť právne následky. Aj Ústava SR, na ktorú odvolateľ vo svojom odvolaní opakovane poukazuje v článku 20 ods. 3 uvádza, že   vlastníctvo   zaväzuje.   Nemožno   ho   zneužiť   na   ujmu   práv   iných   alebo   v   rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. A práve konanie odporcu možno hodnotiť ako zneužitie jeho vlastníckeho práva na ujmu práv iných, keď postavil svoje motorové vozidlo, hoci aj na svojom pozemku, a to v úmysle zabrániť prejazdu iných motorových vozidiel na parkovisko a tým si vynútil odpredaj tohto pozemku tretej osobe. Ani ďalšia námietka odvolateľa neobstojí, lebo v predmetnom konaní nebolo rozhodované o druhu komunikácie, a to či sporná plocha je alebo nie je miestnou komunikáciou. Riešené bolo to, že odporca svojim motorovým vozidlom zaparkoval tak, že bránil výjazdu iných motorových vozidiel z parkoviska.

K ďalšej námietke odvolateľa, že v konaní nebolo zhodnotené to, že Krajský súd v Prešove   v   konaní   sp.   zn.   3   S/68/2007   zrušil   rozhodnutie   Krajské   riaditeľstva   PZ   v Prešove, Krajského dopravného inšpektorátu Prešov o uložení pokuty vo výške 2.000 Sk za priestupok, ktorého sa mal dopustiť 20. 03. 2007, keď v P. na ulici P. na príjazdovej ceste na parkovisko k firme E. zaparkoval svoje motorové vozidlo s evidenčným číslom..., čím vytvoril prekážku v cestnej premávke. V prejednávanej veci bolo rozhodujúce to, že odporca   zneužil   svoje   vlastnícke   právo   a pri odstránení   uvedeného   závadného   stavu navrhovateľ musel vynaložiť finančné prostriedky, na zaplatenie ktorých súd prvého stupňa správne zaviazal odporcu.“

Sťažovateľ   považuje   napadnutý   rozsudok   za   arbitrárny,   a   to   najmä   preto,   že všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho základnou námietkou, že komunikácia, na ktorej parkoval,   nie   je   miestnou   komunikáciou,   keďže „K   rozhodnutiu   o   zaradení   účelovej komunikácie   do   siete   miestnych   komunikácií,   ktoré   by   vydal   Mestský   národný   výbor v Prešove, alebo neskôr mesto Prešov v správnom konaní, však nedošlo.“. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ poukazoval na rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 68/2007 z 3. apríla 2009, v ktorom sa uvádza: „... keďže žalobca parkoval na svojom súkromnom pozemku,   nemohlo   ísť   o   verejnú   účelovú   komunikáciu.   Nebola   preto   splnená   základná podmienka na postup podľa zákona č. 315/1996 Z. z., lebo nebolo preukázané, že žalobca stál   svojim   motorovým   vozidlom   na   pozemnej   komunikácii.   Nemohol   sa   teda   dopustiť priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.“

Sťažovateľ zastáva názor, že „v občianskom súdnom konaní sa nedajú prejednávať a rozhodovať   veci,   upravené   zákonom   o   pozemných   komunikáciách,   ktoré   majú   byť prejednané v konaní prevedenom podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. Pokiaľ   navrhovateľ   uviedol,   že   je   správcom   miestnych   komunikácií   a   preto   dal vozidlo vo verejnom záujme v súlade s § 40 zák. č. 315/1996 z pozemku odtiahnuť, bolo jeho povinnosťou   (nie   povinnosťou   sťažovateľa)   dôkazmi   preukázať   (nie   iba   tvrdením),   že pozemok   na   ktorom   zaparkoval   sťažovateľ   svoje   motorové   vozidlo   je   miestna komunikácia.“.

Sťažovateľ opakovane poukazuje na skutočnosť, že „nakoľko súd vyhovel návrhu žalobcu iba z dôvodu, že sťažovateľ zaparkoval motorové vozidlo na miestnej komunikácii, pričom skutočnosť, že sa jedná o miestnu komunikáciu v konaní preukázaná nebola.... Záver porušovateľa o základnej otázke nastolenej sťažovateľom v merite veci, o určenie,   že   pozemok,   na   ktorom   zaparkoval   motorové   vozidlo   nie   je   miestnou komunikáciou, nebol napadnutým rozhodnutím vyriešený.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku „nedostatočné, nedáva   jasné   a   zrozumiteľné   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Porušovateľ   v   napadnutom   rozsudku   nedal   žiadnu   odpoveď   na   argumenty sťažovateľa, ktoré boli pre rozhodnutie kľúčové.“.

Všeobecné súdy podľa presvedčenia sťažovateľa neprihliadli na„- rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3 S 68/2007 z 30. 04. 2009,

-   rozhodnutie   mesta   Prešov   z   15.   03.   2011   o   nezaradení   všetkých   pozemkov a spevnených plôch na ulici P. do siete miestnych komunikácií,

- skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, že sporný pozemok, na ktorom sťažovateľ zaparkoval motorové vozidlo, je miestna komunikácia,

-   neexistenciu   rozhodnutia   (vydaného   v   správnom   konaní)   o   zaradení   pozemku (na ktorom sťažovateľ zaparkoval motorové vozidlo), do siete miestnych komunikácií.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a podľa   článku   11 ods.   1 Listiny   základných   práv   a slobôd,   základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na   ochranu   majetku   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Krajského   súdu   Prešov   sp.   zn. 19 Co 60/2011 zo 16. 02. 2012, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 02. 2012, sp. zn. 19 Co 60/20114, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J., trovy konania vo výške 305,86 € (2 x 120,23 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný súd,   plus   2x   režijný   paušál   7,21   €,   plus   DPH   vo   výške   20   %   -   50,98   €),   v prospech JUDr. Jána Garaja... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral na posúdenie, či ju nemožno   považovať za   zjavne neopodstatnenú.   V tejto   súvislosti   v prvom   rade   ústavný poukazuje   na   skutočnosť,   že   zo   sťažnosti   vyplýva,   že   spor,   v súvislosti   s ktorým   sa sťažovateľ   uchádza   o ústavnú   ochranu   v konaní   pred   ústavným   súdom,   sa   týka   sumy 241, 82   €   s prísl.,   ktorú   od   neho   vymáha   žalobca   z titulu   úhrady   nákladov   s odťahom motorového vozidla.

V nadväznosti   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd   poukazuje   na   § 238   ods.   5 Občianskeho   súdneho   poriadku,   z ktorého   okrem   iného   vyplýva,   že   dovolanie   ako mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   prípustné   vo   veciach,   v ktorých   je   napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje   vo   sfére   všeobecného   súdnictva   zákonný   dôvod   na   odmietnutie   dovolania z dôvodu   neprípustnosti   vzhľadom   na   to,   že   ide   o   sumu   bagateľnú   (pozri   napr. IV. ÚS 358/08   alebo   IV.   ÚS   717/2013).   Ústavný   súd   v naznačených   súvislostiach   už viackrát   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   ak   Občiansky   súdny   poriadok   vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (napr. IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu   orgánu   verejnej   moci,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 94/2014)].

Vo   veci   sťažovateľa   o takýto   výnimočný   prípad   podľa   názoru   ústavného   súdu celkom zjavne nejde, pričom táto skutočnosť by už sama osebe umožňovala odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   zistenie,   že   uznesením sp. zn. IV. ÚS 355/09   z   8.   októbra   2009   už   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú predchádzajúcu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv a slobôd podľa ústavy, listiny, ako aj práv podľa dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009.

Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. októbra 2009 vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom okresným súdom domáhal v postavení žalobcu proti mestu Prešov ako žalovanému náhrady škody vo výške 112 500 Sk s príslušenstvom, ktorá mu mala   byť   spôsobená   odtiahnutím   jeho   motorového   vozidla   P.,   zaparkovaného dňa 20. marca 2007 na pozemku, ktorý mu patril, v dôsledku čoho bol nútený zapožičať si obdobné motorové vozidlo od iného subjektu. Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009 zamietol, keďže dospel k záveru, že motorové vozidlo sťažovateľa bránilo vjazdu na parkovisko.

Poukazujúc na § 415 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na § 3d ods. 3 a 5 písm. d), § 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, ako aj poukazujúc na § 24 ods. 1 písm. 1) a § 40 ods. 4 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   315/1996   Z.   z.“), prvostupňový   súd   v označenom   rozsudku   konštatoval,   že   zo   strany   žalovaného   nedošlo k porušeniu právnej povinnosti, a teda neexistuje ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej   povinnosti   a škodou   vzniknutou   sťažovateľovi.   Bol   toho   názoru,   že   žalovaný postupoval   v súlade   s označenými   ustanoveniami   príslušných   zákonov,   keďže   auto sťažovateľa stálo tam, kde je státie zakázané, teda pred vjazdom k parkovisku v zmysle § 24 ods. 1 písm. 1) zákona č. 315/1996 Z. z. Prvostupňový súd zdôraznil, že mesto je správcom pozemných komunikácií a je povinné zabezpečiť schodnosť tejto komunikácie aj v prípade, ak   nie   je   vlastníkom   pozemku,   na   ktorom   sa   komunikácia   nachádza.   Ak   teda   mesto postupovalo podľa   zákona a dalo odtiahnuť motorové vozidlo sťažovateľa, postupovalo v súlade so zákonom a neporušilo žiadnu právnu povinnosť, ktorá by mala za následok vznik škody tak, ako to deklaroval sťažovateľ. Keďže neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka, prvostupňový súd žalobu zamietol, pričom poukázal tiež na ustanovenia § 3 ods. 1, § 123 a § 127 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na tieto ustanovenia konštatoval, že právny štát nemôže poskytnúť následnú ochranu   vlastníckeho   práva   takému   vlastníkovi,   ktorý   výkonom   svojich   práv   zasahuje bez právneho dôvodu do práva a oprávnených záujmov iných a jeho konanie je v rozpore s dobrými mravmi. V konaní mal totiž preukázané, že cieľom sťažovateľa bolo odpredať parcelu o výmere 78 m2 združeniu L., pričom najprv sa na cene nedohodli a k dohode došlo až po tom, keď sťažovateľ druhýkrát zablokoval prístup na parkovisko pred obchodom L. a znemožnil tak prístup zákazníkom do tohto obchodu. Takýto sled udalostí teda mal odhaliť skutočný zámer sťažovateľa, prečo postavil svoje motorové vozidlo na komunikácii, ktorá   bola   na   jeho   pozemku.   Súd   prvého   stupňa   bol   toho   názoru,   že   túto   skutočnosť nemožno   oddeliť   od   celého   prípadu   a   takýto   postoj   sťažovateľa   nie   je   výkonom   jeho vlastníckeho práva v súlade so zákonom, keďže je v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský   súd   na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   preskúmal   rozsudok okresného súdu a tento potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009 okrem iného uviedol:

«Podaním zo dňa 27. 5. 2009 žalobca predložil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 68/2007-44 zo dňa 3. 4. 2009 a poukázal na závery v ňom prijaté, teda že tá časť pozemku, na ktorej parkoval svoje motorové vozidlo, bola v jeho výlučnom vlastníctve, a tak nemohlo ísť o verejnú účelovú komunikáciu.

Žalobca   na   odvolacom   pojednávaní   dňa   3.   6.   2009   žiadal   v   prípade   potvrdenia rozsudku   súdu   prvého   stupňa   pripustiť   dovolanie   s   tým,   že   dovolaciu   otázku   predloží v lehote troch dní.

Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „odvolací   súd“)   príslušný   na   rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., vo veci nariadil pojednávanie (§ 214 ods. 1 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a aj k správnemu právnemu záveru. Prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vyporiadal s predpokladmi pre náhradu škody v zmysle ust. § 420 Občianskeho   zákonníka,   teda   či   došlo   k   porušeniu   právnej   povinnosti   žalovaným pri odťahovaní motorového vozidla žalobcu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvádzanými v prvostupňovom rozhodnutí a naviac k tomu udáva:

Podľa § 3 ods. 1 písm. f/ zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii, obecná polícia objasňuje priestupky, ak tak ustanovuje osobitný predpis, prejednáva v blokovom konaní priestupky ustanovené osobitným predpisom a   priestupky   proti   bezpečnosti   a plynulosti cestnej premávky spáchané neuposlúchnutím pokynu vyplývajúceho zo všeobecnej úpravy cestnej premávky, ktorou sa zakazuje zastavenie, státie a vjazd vozidiel.

Podľa § 24 ods. 1 písm. l/ zákona č. 315/1996 Z. z. o pozemných komunikáciách, vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom na cestu z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo z miesta mimo cesty, alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je parkovisko vyhradené.

S poukazom na citované ustanovenia je zakázané zastaviť a stáť aj pred vjazdom na cestu   z   miesta   mimo   cesty,   ktorým   miestom   je   aj   parkovisko,   v   danom   prípade nachádzajúce sa pred predajňou L. Práve prejazd z parkoviska na miestnu komunikáciu viedol cez   parcelu žalobcu,   preto práve   v tejto časti odstavené vozidlo žalobcu tvorilo prekážku cestnej premávky. Pokiaľ teda žalovaný dal odstrániť motorové vozidlo žalobcu, urobil tak v súlade s citovanými ustanoveniami, teda z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej   právnej   povinnosti,   čím   nebol   naplnený   základný   predpoklad   zodpovednosti žalovaného v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd sa stotožnil aj s posúdením predmetu sporu z pohľadu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 123 a § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda v súvislosti s výkonom vlastníckeho práva.

Podľa § 1 O. s. p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom   súdnom   konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.

Súd   prvého   stupňa   postupoval   správne,   ak   pri   rozhodovaní   o   nároku   žalobcu posudzoval výkon jeho vlastníckeho práva vo vzťahu k výkonu práv iných osôb, ktoré práva chránil žalovaný prostredníctvom činnosti obecnej polície. Pre posúdenie nároku žalobcu nebolo rozhodujúce, či časť jeho parcely, na ktorej mal postavené motorové vozidlo je súčasťou miestnej alebo účelovej komunikácie alebo nie, ale skutočnosť, že zaparkovaním vozidla vytvoril prekážku na mieste, na ktorom je to zakázané. Preto samotné odvolacie námietky   žalobcu,   týkajúce   sa   posudzovania   časti   parcely   žalobcu   z   pohľadu   zákona o pozemných komunikáciách sú námietkami právne irelevantnými. Pri aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v súvislosti s posudzovaním vzniku škodu a jej náhrady, správne súd prvého stupňa konštatoval, že škodu si zavinil svojím konaním sám žalobca, ak svoje motorové   vozidlo   postavil   zámerne   v   mieste   brániacom   prejazdu   motorových   vozidiel z parkoviska na miestnu komunikáciu. Je potrebné zdôrazniť, že obecná (mestská) polícia je povinná   chrániť   záujmy   verejnosti,   teda   aj   osôb,   ktorým   konaním   žalovaného   bolo zabránené, v prístupe k obchodnému objektu.

S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p.

Napriek   žiadosti   žalobcu   o   pripustenie   dovolania,   odvolací   súd   dovolanie nepripustil,   keďže   v   predmetnom   konaní   sa   nerieši   žiadna   otázka   zásadného   právneho významu.»

Ústavný súd v uznesení sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. októbra 2009 uviedol, že krajský súd   sa   primerane   vysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľa   a   relevantné   ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 316/1996 Z. z. aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy, ktorých porušenie sa namieta, vrátane irelevantnosti námietky sťažovateľa o identifikácii komunikácie nachádzajúcej sa na jeho parcele. „Ústavný   súd   pri   skúmaní   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   39/2009 z 3. júna 2009   o   potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia   nezistil   skutočnosti,   na   základe ktorých by bolo možné tento výrok rozsudku označiť za svojvoľný a arbitrárny.“

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 355/09 namietal v zásade identickým spôsobom ako v tomto konaní, keďže aj v označenom konaní sa podstata jeho argumentácie týkala otázok súvisiacich s identifikáciou druhu pozemnej komunikácie, na ktorej parkoval svoje motorové vozidlo, a namietaním spôsobu, ako sa všeobecné súdy vysporiadali s jeho námietkami.

V nadväznosti   na   sťažnostnú   argumentáciu   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje na svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   je   oprávnený   skutkové   a   právne   závery všeobecných   súdov   kontrolovať   z   hľadiska   ich   ústavnej   konformity   iba   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho   konania.   Zmyslom   tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, čo sa v danom prípade nestalo (napr. IV. ÚS 163/07).

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

Ústavný   súd   nemá   dôvod,   aby   k v podstate   identickým   námietkam   sťažovateľa uvedeným v sťažnosti zaujal iný postoj ako v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 355/09.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   jasne   a   zrozumiteľne   vysvetlil, prečo nepovažoval za podstatné zaoberať sa otázkou druhu komunikácie, na ktorej stálo motorové   vozidlo   patriace   sťažovateľovi,   keďže   dospel   k   záveru,   že   jeho   konanie spočívajúce   v tom,   že   zaparkoval   motorové   vozidlo   tak,   že   bránilo   iným   vozidlám vo výjazde z parkoviska na účely dosiahnutia predaja predmetného pozemku (sťažovateľ skutočnosť, že parkoval spôsobom znemožňujúcim iným vozidlám výjazd z parkoviska, ani dôvody, pre ktoré mal podľa záverov krajského súdu takto konať, nespochybňuje, pozn.), je v hrubom rozpore jednak s dobrými mravmi a javí sa aj ako zneužívanie vlastníctva. Podľa právneho záveru krajského súdu sťažovateľ konal v rozpore s ústavným zákazom, ktorý zakazuje   zneužívanie   vlastníckeho   práva   na   ujmu   práv   iných   alebo   je   takéto   konanie v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými právami neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol   dospieť   k záveru o ich   porušení. Ústavný súd preto pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   už   nezaoberal   ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014