SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 753/2014-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátkou Mgr.Marcelou Grancovou, Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Nt 13/2011 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovyprávneho zastúpenia ⬛⬛⬛⬛ v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eura osem centov) na účet ustanovenej právnej zástupkyne Mgr. Marcely Grancovej,Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, vedený vo do dvoch mesiacovod doručenia tohto nálezu.
3. Slovenská republika – Ústavný súd Slovenskej republiky n e m á nárokna úhradu trov právneho zastúpenia uhradených právnej zástupkyni Mgr. MarceleGrancovej v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov).
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Nt 13/2011. Sťažovateľ zároveň požiadalústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vo veci jehosťažnosti.
Po posúdení predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu v konanípred ústavným súdom mu ústavný súd uznesením zo 6. novembra 2014 ustanovil za právnuzástupkyňu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátku Mgr. MarceluGrancovú, Kováčska 28, Košice.
Právna zástupkyňa podaním z 3. decembra 2014 upravila sťažnosť sťažovateľa podľavýzvy ústavného súdu zo 6. novembra 2014.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ 31. augusta 2011 podal okresnému súdu návrhna obnovu konania. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 7 Nt 13/2011.
Podľa názoru sťažovateľa od podania návrhu na obnovu konania uplynula doba viacako troch rokov, v rámci ktorej nedošlo k rozhodnutiu o podanom návrhu, čo sťažovateľoznačil za „nezákonný a protiústavný postup“ zo strany okresného súdu.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej uviedol:„Dňa 24. 10. 2013 som písomnou formou žiadal o oboznámenie v akom štádiu táto moja žiadosť je, avšak nik mi na ňu neodpovedal.
Z tohto dôvodu som požiadal moju družku, aby sa osobne informovala na danom súde, kde jej však okrem toho, že vec je pridelená sudcovi Mgr. Pavlovi Dekánkovi nič bližšie nevedeli povedať. Na to podala sťažnosť predsedníčke Okresného súdu Bratislava I pre nekonanie vo veci, avšak do dnešných dní jej neprišla žiadna odpoveď. V tomto roku bola viackrát na Okresnom súde Bratislava I, kde jej asi pri štvrtej návšteve povedali, že vec bola danému sudcovi odobraná a prerozdelená sudcovi JUDr. Rolandovi Keménymu, o čom som bol informovaný aj ja v júli tohto roku výzvou, či trvám na svojej žiadosti s tým, že ak áno, mám súdu oznámiť aj to, či žiadam o obhajcu ustanoveného súdom, na čo som im obratom odpovedal, avšak do dnešného dňa sa v danej veci nič nekoná, teda už viac ako 3 roky od podania mojej žiadosti na tamojší súd...“
Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhol, aby ústavný súd taktorozhodol:
„Práva sťažovateľa
- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 boli postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 7Nt 13/2011 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Bratislava I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7Nt 13/2011 bez prieťahov. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jeho právnej zástupkyni advokátke, Mgr. Marcele Grancovej, Kováčska 28, 040 01 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet vedený vo
.“
Ústavnému súdu bolo 23. decembra 2014 doručené podanie označené ako doplneniesťažnosti z 15. decembra 2014 (ďalej len „doplnenie sťažnosti“), v ktorom sťažovateľuviedol: „Vzhľadom na mimoriadne účinný zásah uvedenej protiústavnosti do základných práv a slobôd mojej osoby, ktorý vytváral dlhodobo pocit neistoty, žiadam zároveň priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy a teda primerané finančné zadosťučinenie, a to minimálne vo výške 23.300,- EUR, ktorá uvedenú protiústavnosť aspoň čiastočne zmierni.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti vprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 7 Nt 13/2011.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(napr. I. ÚS 55/98, IV. ÚS 224/2010).
Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadákonanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať ajobnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudokzo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože rozhodnutia o povolení obnovykonania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisias rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenostiakéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru.Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák,J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochranypráva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazujena rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č.60 (IV. ÚS 403/09)].
Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konaniana prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy jezabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátnehoorgánu v primeranej dobe (obdobne napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05,III. ÚS 81/05).
V trestnom konaní je účelom už označeného základného práva nepochybne odstrániťstav právnej neistoty obžalovaného zo spáchania trestného činu, a to právoplatnýmrozhodnutím o vine bez zbytočných prieťahov.
Pri obnove konania podľa zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) môže byť toto právo porušené v zásadelen v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania(IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011).
V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovykonania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľnýčl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov, pretože nejde o rozhodovanie v merite veci (t. j. o vine sťažovateľa, resp.o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu) a o odstránenie stavu jeho právnej neistotyprávoplatným súdnym rozhodnutím vo veci samej (obdobne napr. I. ÚS 63/05,IV. ÚS 117/2011).
Takéto rozhodnutie (ktorého sa týka označené základné právo sťažovateľa) bolo totižuž vydané v pôvodnom trestnom konaní, obnovu ktorého sťažovateľ navrhuje, čo v zmysle §393 ods. 1 Trestného poriadku predstavuje dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní tejistej osoby pre ten istý skutok pokračovať, pokiaľ nebola povolená obnova konania. Právnaneistota sťažovateľa bola teda odstránená právoplatným rozhodnutím v pôvodnom trestnomkonaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 119/2003.
Dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní pokračovať, by odpadol lenza predpokladu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keďby okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prerokoval. V tomto štádiu by už preto išloo rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehoteprávoplatným rozhodnutím, a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2ústavy v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov(m. m. III. ÚS 191/02, I. ÚS 24/03, IV. ÚS 185/04, III. ÚS 18/05, I. ÚS 63/05).V okolnostiach daného prípadu sa tak však do podania sťažnosti ústavnému súdu nestalo.Zároveň ústavný súd dožiadaním okresného súdu zistil, že na verejnom zasadnutí konanom26. novembra 2014 zobral návrh na obnovu konania späť, pričom okresný súd následnevyhlásil uznesenie, v zmysle ktorého vzal späťvzatie návrhu na obnovu konania na vedomie.Uznesenie okresného súdu, ktorým bol uvedený právny úkon sťažovateľa vzatý na vedomie,má účinky zastavenia napadnutého konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súdodmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy konania zo svojho.Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimkuz tejto zásady, však ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia,ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, pretože právnazástupkyňa sťažovateľa bola ustanovená ústavným súdom na základe uzneseniač. k. II. ÚS 753/2014-12 zo 6. novembra 2014.
Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov ustanovenej právnej zástupkyne. Úhradupriznal za dva úkony právnej služby (prevzatie, prípravu zastúpenia a vyjadrenie). Za dvaúkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 €, teda 268 €, a dvakrátrežijný paušál v sume po 8,04 €, teda 16,08 €, preto trovy právneho zastúpenia presťažovateľa predstavujú sumu 284,08 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov [§1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a)a b) a § 16 ods. 3].
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinnázaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015