znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 751/2015-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2015 v senáte   zloženom z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a   zo sudcov   Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Lacovou, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Košice II   č.   k.   33   Cb   5/2011-238   z   8.   júla   2014   a   potvrdzujúcim   výrokom   rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 208/2014-276 z 30. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2015 doručená   sťažnosť   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 33 Cb   5/2011-238   z 8. júla   2014   a   potvrdzujúcim   výrokom   rozsudku   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 208/2014-276 z 30. januára 2015, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky

, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Košice I., Oddiel Sro, ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 208/2014-276 zo dňa 30. 01. 2015 a rozsudkom Okresného súdu Košice II. sp. zn. 33 Cb 5/2011-238 zo dňa 08. 07. 2014 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach,   sp.   zn.   2   Cob   208/2014-276   zo   dňa 30. 01. 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola   ako   žalovaná   účastníčkou   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 33 Cb 5/2011, v ktorom sa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa“) žalobou doručenou okresnému súdu 12. mája 2009 (po pripustení zmeny   petitu   súdom)   domáhala   proti   sťažovateľke   zaplatenia   sumy   6   207,26   € s príslušenstvom s odôvodnením, že so sťažovateľkou uzatvorila 5. októbra 2006 kúpnu zmluvu   na   dodávku   stroja   (rozmetacej   píly),   20.   októbra   2006   zložila   žalobkyňa sťažovateľke požadovanú zálohu 187 000 Sk, avšak ani napriek urgenciám žalobkyne jej stroj   nebol   sťažovateľkou   dodaný.   Žalobkyňa   preto   30.   mája   2007   písomne   od   kúpnej zmluvy   odstúpila,   vyzvala   sťažovateľku na   vrátenie   zálohy a vyčíslila   zmluvné   penále. Sťažovateľka však zálohu ani penále do podania žaloby nezaplatila.

Sťažovateľka   sa   v   konaní   bránila   tým,   že   žalobkyni   na   základe   jej   objednávky vystavila 18. septembra 2006 zálohovú faktúru č. 26080004 na sumu 623 000 Sk s lehotou splatnosti do 23. októbra 2006, žalobkyňa však 23. októbra 2006 zaplatila ako zálohu iba sumu   186   267,86   Sk.   Sťažovateľka   ešte   22.   septembra   2006   objednala   pre   žalobkyňu predmet zmluvy od spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, Poľská   republika,   ktorá   jej   vystavila   faktúru   na   sumu   46   575   ZL.   Následne   účastníci konania uzatvorili aj písomnú kúpnu zmluvu o dodávke objednaného tovaru. Sťažovateľka tvrdila, že bola pripravená predmet zmluvy dodať žalobkyni, ten bol vyrobený, odskúšaný, avšak pred dodaním trvala na úhrade doplatku kúpnej ceny. Dňa 28. februára 2007 bol preto uzatvorený dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve, podľa ktorého k odovzdaniu predmetu zmluvy dôjde najneskôr do 7 pracovných dní odo dňa pripísania doplatku na účet predávajúceho. Keďže   doplatok   žalobkyňa   nezaplatila,   tovar   jej   nebol   dodaný.   Z   týchto   dôvodov   je odstúpenie od zmluvy žalobkyňou neplatné, pretože sťažovateľka zmluvu neporušila.Okresný súd rozsudkom   č. k. 33 Cb 5/2011-238 z 8. júla 2014   žalobe vyhovel a zaviazal   sťažovateľku   na   zaplatenie   6   207,26   €   s   príslušenstvom.   Svoje   rozhodnutie odôvodnil skutkovými zisteniami z listinných dôkazov a výsluchov svedkov. Za významné považoval, že sťažovateľka v konaní nepreukázala doručenie zálohovej faktúry na sumu 623 200 Sk žalobkyni a nepreukázala ani to, že stroj bol poľským dodávateľom sťažovateľke odovzdaný, že bol vôbec vyrobený, a ani to, že tento dodávateľ vystavil sťažovateľke za jeho dodanie   faktúru   a   sťažovateľka   mu   zaplatila   aj   zvyšok   kúpnej   ceny.   Okresný   súd neprihliadol na písomné vyhlásenie zo 14. marca 2013 zamestnanca poľského výrobcu pána, že tovar bol vyrobený, pretože ho považoval za nevierohodné, keďže pri výsluchu v trestnom konaní v roku 2006 a v roku 2010 si pán na tieto skutočnosti nepamätal. Sťažovateľka neoznámila žalobkyni, že jej stroj bude dodaný do miesta dodania, ktorým bolo v zmysle uzatvorenej zmluvy sídlo žalobkyne. Žalobkyňa preto dôvodne od kúpnej zmluvy odstúpila, a keďže sa bezdôvodne na úkor žalobkyne obohatila, okresný súd žalobe žalobkyne   vyhovel.   Právne   okresný   súd   rozhodnutie   odvodnil   ustanoveniami   o kúpnej zmluve, o odstúpení od zmluvy (najmä § 411, § 414, § 344, § 345 ods. 2 a § 349 ods. 1 Obchodného   zákonníka)   a   ustanoveniami   o   bezdôvodnom   obohatení   (§   451   ods.   1,   2 a § 457 Občianskeho zákonníka). Spolu so sumou 6 207,26 € uložil sťažovateľke z tejto sumy zaplatiť i úroky z omeškania od 21. júla 2007 do zaplatenia.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie z odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a poukázala i na to, že   okresný   súd   výsledky   vykonaného   dokazovania   hodnotil   subjektívne   a   nezohľadnil všetky v konaní vykonané dôkazy, najmä nevzal do úvahy dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve, ktorého obsahom bola dohoda, že sťažovateľka odovzdá predmet zmluvy až po úhrade doplatku   žalobkyňou. Žalobkyňa však nemala finančné prostriedky na   úhradu doplatku kúpnej ceny. Do omeškania s plnením zmluvných povinností sa dostala žalobkyňa, a nie sťažovateľka. Pokiaľ pri vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania okresný súd skonštatoval, že neuveril vyhláseniu poľského výrobcu, že predmet zmluvy bol vyrobený, nevysvetlil   dostatočne,   z   akého   dôvodu   tak   postupoval.   Navyše   odstúpenie   od zmluvy žalobkyňou je neplatné aj preto, že v ňom nešpecifikovala konkrétne porušenie zmluvy a od zmluvy neodstúpila bez zbytočného odkladu po tom, čo podľa nej k porušeniu povinností sťažovateľkou malo dôjsť.

Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 208/2014-276 z 30. januára 2015 rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobkyni 6 207,26 € ako vecne správny potvrdil a vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť úroky z omeškania rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Výrok rozsudku okresného súdu č. k. 33 Cb 5/2011-238 z 8. júla 2014 o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobkyni 6 207,26 € v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 208/2014-276 z 30. januára 2015 nadobudol právoplatnosť 2. marca 2015.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 33 Cb 5/2011-238 z 8. júla 2014 a potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 208/2014-276 z 30. januára 2015 odôvodnila tým, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s jej odvolacími námietkami, ktoré zopakovala i v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Sťažovateľka nesúhlasí ani so záverom krajského súdu,   podľa   ktorého   žalobkyni predmet zmluvy   ani   nedodala   a   ani   nevrátila   zaplatenú zálohu, pretože krajský súd sa nevysporiadal s otázkou platnosti odstúpenia od zmluvy žalobkyňou. Krajský súd rozhodol arbitrárne, svoje právne závery nijako neodôvodnil, jeho závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto práv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 33 Cb 5/2011-238 z 8. júla 2014 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 208/2014-276 z 30. januára 2015.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 33 Cb 5/2011-238 z 8. júla 2014.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

V   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   ústavný   súd   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu. Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol rozsudkom č. k. 2 Cob 208/2014-276 z 30. januára 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľky   bolo   dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 208/2014-276 z 30.   januára   2015.   Na   prerokovanie   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   je   právomoc ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka porušenie označených základných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 208/2014-276 z 30. januára 2015 odôvodňuje jednak nedostatočným odôvodnením tohto rozsudku a jednak tým, že krajský súd sa nevysporiadal s jej odvolacími námietkami a potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   bez   toho,   aby   pre   takýto   postup   boli   splnené podmienky.

Krajský súd rozsudok č. k. 2 Cob 208/2014-276 z 30. januára 2015 odôvodnil takto:«Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné čiastočne.

Medzi   účastníkmi   konania   nebolo   a   ani   nie   je   sporné,   a   to   potvrdil   aj   konateľ žalovanej   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   bol   vypočutý   na   Okresnom riaditeľstve PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície v Michalovciach, že žalobca poskytol žalovanému v intenciách podľa kúpnej zmluvy č. 26430028 zo dňa 5. 10. 2008 zálohu vo výške   187.000,-   Sk.   Ďalej   konateľ   žalovanej   obchodnej   spoločnosti   pri   vypočúvaní uviedol v zápisnici zo dňa 13. 5. 2010, že záloha bude žalobcovi vrátená do konca júna 2010,   pretože   sa   žalovaná   obchodná   spoločnosť   rozhodla   neexistujúcu   spoluprácu so žalobcom ukončiť.

Podľa   čl.   II   bod   2   kúpnej   zmluvy   predmet   zmluvy   mal   byť   žalobcovi   dodaný do 7 týždňov odo dňa pripísania zálohy na účet predávajúceho.

V konaní nebolo sporné, že žalovaný svoj záväzok z kúpnej zmluvy nesplnil a ani zálohu nevrátil.

Keďže žalovaný predmet zmluvy žalobcovi nedodal a poskytnutú zálohu nevrátil, súd prvého stupňa správne posúdil, a to aj na zánik zmluvy uplynutím času nárok žalobcu na vrátenie uvedenej sumy v intenciách podľa § 451 Občianskeho zákonníka.

V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásada „iura novit curia“. To v praxi znamená, že účastníci konania nie sú povinní uplatnené nároky ani obranu proti nim právne kvalifikovať, pretože právo na kvalifikáciu je vecou súdu. Účastníci konania musia však uviesť rozhodujúce skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby nárok žalobcu prípadne obranu žalovaného   správne   právne   kvalifikoval.   Takéto   rozhodné   skutočnosti   pre   správnu kvalifikáciu nároku žalobcu boli v návrhu na začatie konania uvedené.

Pokiaľ súd prvého stupňa zaviazal žalovaného aj k zaplateniu úroku z omeškania, o tejto časti návrhu na začatie konania rozhodol predčasne.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   nie   je   zrejmé,   kedy   žalobca   vyzval   žalovaného na vrátenie bezdôvodného obohatenia v intenciách podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa mohol dostať do omeškania s vrátením bezdôvodného obohatenia až po doručení výzvy a stanovenia lehoty po vrátení bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ žalovaný nebol   písomne   vyzvaný   na   vrátenie   bezdôvodného   obohatenia,   do   omeškania   s   jeho vrátením sa nedostal.

Podanie návrhu na súd nie je výzvou na vrátenie bezdôvodne získaného obohatenia. Z horeuvedených dôvodov odvolací súd výrok rozsudku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.207,26 eur ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Výrok   rozsudku   o   povinnosti   žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   úroky   z   omeškania odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec podľa § 221 ods.. 2 O. s. p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V novom konaní súd prvého stupňa doplní dokazovanie za účelom zistenia, či resp. kedy žalobca vyzval žalovaného na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere súd prvého stupňa rozhodne o platení, resp. neplatení úrokov z omeškania.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri   hodnotení   rozsudku   krajského   súdu,   aj   v   nadväznosti   na   §   219   ods.   2   OSP ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania   (m.   m. IV. ÚS 350/09).

Vo veci sťažovateľky sa krajský súd stotožnil so zistením skutkového stavu okresným súdom a skonštatoval, že súd prvého stupňa správne vo veci rozhodol, pričom odvolacie námietky sťažovateľky považoval za neopodstatnené.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   33   Cb   5/2011-238 z 8. júla   2014,   dôvodom   vyhovenia   žalobe   žalobkyne   bolo   zistenie,   že   sťažovateľka nepreukázala, že by jej stroj bol dodaný a bola by pripravená tento dodať žalobkyni v jej sídle, čo viedlo k platnému odstúpeniu od kúpnej zmluvy žalobkyňou.

Ústavný   súd   s   poukazom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   rozsudku   krajského (a okresného) súdu konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne, keď z jeho rozhodnutia možno zistiť, z akého dôvodu bola sťažovateľka zaviazaná na zaplatenie istiny žalovanej pohľadávky.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 208/2014-276 z 30. januára 2015 preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, osobitne preskúmal sťažnosť z hľadiska sťažovateľkou tvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd dostatočne nereagoval na odvolacie argumenty sťažovateľky týkajúce sa skutkových zistení okresného súdu, resp. vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľka v odvolaní i sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukazuje na to, že všeobecné súdy dostatočne nezohľadnili existenciu dodatku č. 1 ku kúpnej zmluve a nevzali do úvahy vyhlásenie zamestnanca poľského dodávateľa, že stroj bol skutočne vyrobený.Ústavný súd nepovažuje tieto výhrady sťažovateľky týkajúce sa skutkových zistení všeobecných súdov z ústavného hľadiska za také dôvody, pre ktoré by tieto skutkové závery všeobecného   súdu   mohli   byť   predmetom   jeho   preskúmavania.   Všeobecnými   súdmi vyvodené závery vo veci sťažovateľky nie sú zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   v   dôsledku   čoho   nemôžu   mať za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Pokiaľ krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ak sťažovateľka predmet zmluvy žalobkyni nedodala a poskytnutú zálohu nevrátila, správne ju okresný súd zaviazal na   vrátenie   zaplatenej zálohy,   tento   jeho   záver je   plne   akceptovateľný,   nie   je formalistický a vedie k spravodlivému usporiadaniu vzťahu medzi účastníkmi.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015