znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 750/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2015 v senáte   zloženom z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 205/2014-480 z 30. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 2 Cob 205/2014-480 z 30. januára 2015, ktorou žiada vydať tento nález:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   30.   01.   2015   sp.   zn.   2Cob/205/2014, porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 01. 2015 sp. zn. 2Cob/205/2014 sa zrušuje a zároveň sa zrušujú rozhodnutia, z ktorých vychádza, a to rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 04. 10. 2013 sp. zn. 18 Cb/88/2012.

III.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy   právneho zastúpenia v sume 355,72 €... na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   18   Cb   88/2012   proti   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný“), v ktorom sa domáhala zaplatenia sumy 217 119,01 € so 14,25 % úrokom z omeškania od 17. marca 2008 do zaplatenia. Žalobu   odôvodňovala   tým,   že   jej   právny   predchodca   (zaniknutá   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ) uzatvoril ako zhotoviteľ (ďalej len „zhotoviteľ“) so žalovaným ako objednávateľom zmluvu o dielo č. 2/26/Z/07 z 9. novembra 2007 v znení dodatkov č. 1 a   č.   2   (ďalej   len   „zmluva   o dielo“),   ktorej   predmetom   boli   stavebné   práce   na   stavbe Rezidencia Cassovar – Komplex Cassovar, I. etapa (ďalej len „stavba“). Zhotoviteľ sa touto zmluvou   zaviazal pre   objednávateľa   zrealizovať   SO   20   –   výkop   jamy   vrátane   dopravy a uloženia vybúraných hmôt na skládku, zhotovenie štrkového vankúša a obsypov v termíne od 15. novembra 2007 s dokončením 31. marca 2008. Cena diela bola dohodnutá, pokiaľ ide o výkop, na sumu 4 100 000 Sk bez DPH, pokiaľ ide o zhotovenie vankúša, na sumu 870 000 Sk bez DPH a za množstvo obsypov 2 405 m3 bola dohodnutá cena 216 450 Sk bez DPH. V zmluve o dielo bolo ďalej dohodnuté, že táto cena objektu SO 20 neobsahuje cenu za   dopravu   a uloženie   vybúraných   hmôt   na   skládke,   ktoré   si   zhotoviteľ   bude   účtovať na základe   skutočne   zhotovených   a   zástupcom   objednávateľa   odsúhlasených   výkonov. Fakturácia   bola   dohodnutá   jedenkrát   mesačne   vždy   k   poslednému   dňu   mesiaca,   mal byť vyhotovovaný súpis vykonaných prác a dodávok, daňový doklad a čiastková faktúra so 40-dňovou splatnosťou, ktorá plynula od doručenia faktúry. Zhotoviteľ vykonané práce fakturoval faktúrou č. 3108000014 z 5. februára 2008 splatnou 16. marca 2008 na sumu 6 540 927,30 Sk, ku ktorej priložil súpis vykonaných prác vyhotovených v decembri 2007. Faktúru žalovaný neuhradil a vrátil zhotoviteľovi. Sťažovateľka v priebehu konania vzala žalobu v časti o zaplatenie sumy 28 701,25 € s príslušenstvom späť. Žalovaný sa v konaní okrem iného bránil námietkou premlčania. Tvrdil, že žaloba doručená okresnému súdu 14. marca   2012   bola   podaná   po   uplynutí   štvorročnej premlčacej lehoty,   ktorá   nezačala plynúť až dňom nasledujúcim po dni splatnosti nesprávne vystavenej faktúry (t. j. 17. marca 2008),   ktorá   neobsahovala   súpisy   prác,   ale   už   dňom   nasledujúcim   po   zrealizovaní fakturovaných   prác   (t. j.   19.   decembra   2007,   resp.   22.   decembra   2007).   Podľa   názoru sťažovateľky   k   premlčaniu   nedošlo,   pretože   je   potrebné   vziať   do   úvahy   prax   medzi účastníkmi, pokiaľ ide o doručovanie faktúr, ako aj samotnej fakturácie na predmetnom diele a aj to, či dielo bolo alebo nebolo odovzdané. Obranu žalovaného vznesením námietky premlčania považovala sťažovateľka aj za rozpornú s dobrými mravmi.  

Okresný súd rozsudkom č. k. 18 Cb 88/2012-356 zo 4. októbra 2013 žalobu v časti o zaplatenie 188 417,76 € s úrokom z omeškania zamietol, v časti o zaplatenie 28 701,25 € s úrokom z omeškania zastavil, rozhodol o náhrade trov konania a o poplatkových otázkach. Dospel   k   záveru,   že   nárok   sťažovateľky   na   zaplatenie   sumy   188   417,76   €   s   úrokom z omeškania je premlčaný. V odôvodnení rozhodnutia uviedol:

«Začiatok   plynutia   premlčacej   doby   je   daný   a   posudzovaný   objektívne.   Teda na začiatok plynutia premlčacej doby nebudú mať vplyv také skutočnosti, či oprávnený mohol   uskutočniť   právny   úkon,   alebo   vykonať   právo,   alebo   mu   v   tom   bránili   rôzne okolnosti,   alebo   či   mal   vedomosť   o   možnosti   uskutočniť   právny   úkon,   alebo   vykonať právo....

Pri   práve   na   plnenie   záväzku,   ako   je   to   v   tomto   prípade,   je   premlčacia   doba upravená osobitne. V... ust. § 392 ods. 1 (zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení; ďalej len „Obchodný zákonník“, pozn.) v prvej vete je uvedené, že keď záväzok spočíva v plnení je pre začiatok premlčacej doby rozhodujúca doba splatnosti. Pri záväzkoch je možnosť uplatnenia práva na súde najskôr v čase, keď záväzok je splatný, lebo skôr nemožno podať ani žalobu na plnenie. Premlčacia doba začína plynúť, keď je možné podať žalobu na súde, teda deň nasledujúci po splatnosti záväzku.

Časom plnenia je vymedzenie časového obdobia, v ktorom je dlžník povinný splniť svoj záväzok. Tomuto časovému obdobiu hovoríme aj ako doba splatnosti, t.j. čas, kedy dlžník je povinný záväzok splniť....

V   danom   prípade   súd   skúmal   ako   bola   dohodnutá   splatnosť   záväzku   medzi účastníkmi v samotnej zmluve.

V   samotnej   zmluve   o   dielo   v   bode   VI.   1.   je   stanovené:   Spôsob   fakturácie:   1   x mesačne (vždy k poslednému dňu v mesiaci) vyhotovovať súpis vykonaných prác a dodávok a daňový doklad - čiastkovú faktúru so splatnosťou 40 dní. V bode VI. 2. je stanovené: Splatnosť faktúry: 40 dní od doručenia faktúry.

Vo všeobecných zmluvných podmienkach, ktoré tvoria prílohu č. 1 k zmluve v článku VI. 1. je stanovené: Zhotoviteľ   bude 1 x mesačne (vždy k poslednému dňu v mesiaci) vyhotovovať   súpis   vykonaných   prác   a   dodávok   a   daňový   doklad   -   čiastkovú   faktúru so splatnosťou   40   dní,   odo   dňa   jej   doručenia   objednávateľovi   po   odsúhlasení   súpisu skutočne vykonaných prác a zabudovaných materiálov príslušným zástupcom objednávateľa a v zmysle odsúhlaseného ponukového rozpočtu, ktoré predloží spolu so zisťovacím súpisom a dokladmi požadovanými v tejto zmluve objednávateľovi. Poverený zástupca objednávateľa odsúhlasí zhotoviteľovi do 5 pracovných dní od predloženia objednávateľovi, súpis prác na spracovanie   čiastkovej   faktúry.   Zhotoviteľ   dostane   zaplatené   za   množstvá   skutočne vykonaných   prác   pri   použití   jednotkových   cien   uvedených   v   prílohe   k   zmluve   o   dielo. Zaplatenie čiastkovej faktúry neznamená prevzatie časti diela objednávateľom (č. l. 75).......   V   citovanej   zmluve   a   VZP   bola   dohodnutá   splatnosť   so   splnením   niekoľkých podmienok, teda ako vedľajšie dojednanie v zmluve. Jedná sa o nasledujúce podmienky :

1.   vyhotovenie   súpisu   prác   zhotoviteľom   posledný   deň   mesiaca   a   vyhotovenie čiastkovej faktúry.

2. odsúhlasenie súpisu prác v lehote 5 pracovných dní objednávateľom od jeho predloženia zhotoviteľom.

3. uplynutie 40 dní od doručenia faktúry objednávateľovi.... Stavbyvedúci právneho predchodcu zhotoviteľa ⬛⬛⬛⬛, ktorý je podpísaný na súpise vykonaných prác vyššie citovaných, na pojednávaní dňa 4.10.2013 uviedol, že práce, ktoré sú uvedené v súpisoch k faktúre č. 14 boli riadne vykonané... Svedok ďalej uviedol, že bolo sľúbené zo strany objednávateľa, že tieto práce budú uhradené, keď sa to dotiahne zmluvne.

Svedok ⬛⬛⬛⬛, stavbyvedúci objednávateľa na uvedenom diele uviedol, že   vždy   ku   koncu   mesiaca   sa   vyhotovoval   súpis   prác,   ktorý   vyhotovil   stavbyvedúci zhotoviteľa a svedok ho podpísal....

V danom prípade mohla nastať splatnosť faktúr pri splnení vyššie citovaných troch podmienok dohodnutých v zmluve. V samotných VZP nie je stanovené, kedy je zhotoviteľ povinný faktúru odoslať (dátum od jej vystavenia), len je dohodnuté, že splatnosť nastane po 40 dňoch od jej doručenia objednávateľovi....

... pokiaľ sa týka odosielania faktúr, je potrebné vychádzať z praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, teda pri použití pravidla, ktoré je upravené v ods. 3 citovaného § 266 Obchodného zákonníka.

Z prehľadu fakturácie predloženej žalobcom (č. l. 240-242) je zrejmé, že žalobca ako zhotoviteľ   faktúry   odosielal   objednávateľov   i   v   deň   vystavenia,   resp.   deň   nasledujúci po vystavení...

V   danom   prípade   súpisy   vykonaných   prác   za   mesiac   december   2007   mali   byť vystavené 31. 12. 2007, ktorý deň bol pondelok. 5 pracovných dní na odsúhlasenie súpisu prác objednávateľom uplynulo 8.1.2008. 2 dni na doručenie uplynulo 10.1.2008. 40 dní od doručenia uplynulo dňom 19. 2. 2008, kedy mohla nastať splatnosť tejto faktúry podľa podmienok dohodnutých v samotnej zmluve. Premlčacia doba podľa ust. § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka začala plynúť 19.2.2008 a skončila 20.2.2012. keďže 19.2.2012 je nedeľa. Žaloba bola doručená súdu 14.3.2012, teda po uplynutí premlčacej doby.... Žalobca vo svojom podaní zo dňa 30. 6. 2013 (č. l. 239) v článku IV. bod 3 udáva, že je potrebné rozlišovať právo na vystavenie faktúry ktoré vzniklo 1.1.2008 od práva na samotné zaplatenie, ktoré vzniklo 18.3.2008. Súd sa stotožňuje s názorom, že z hľadiska premlčania je potrebné odlišovať právo veriteľa vyzvať dlžníka k plneniu (vystaviť faktúru) od práva na samotné plnenie. U každého z týchto práv plynie premlčacia doba samostatne. V danom prípade právo na vystavenie faktúry vzniklo ako konštatuje žalobca dňa 1. 1.2008, teda premlčacia doba u tohto práva uplynula 2.1.2012. Podľa názoru súdu, pokiaľ nárok na vystavenie faktúry je premlčaný, v tomto prípade má premlčanie priamy vplyv aj na vynútiteľnosť samotného záväzku, samotného práva na plnenie, ktoré veriteľovi nemožno priznať, keďže záväzok sa nemohol stať splatným.

Žalobca   na   pojednávaní   dňa   4.10.2013   predložil   súdu   zápis   z   jednania   zo   dňa 13.2.2008, predmetom ktorého bola problematika navýšenia množstva výkopov, navýšenia ceny za prevoz a navýšenia ceny za dodatočné búranie betónových základov, z ktorého je zrejmé,   že   objednávateľ   navrhol   zhotoviteľovi   navýšenia   množstva   výkopov   vo   výške 2.300 m3, navýšenie ceny za zväčšený presun vo výške 108.000,- Sk a navýšenie množstva betónov vo výške 300 m3, čo predstavuje čiastku 419.700,- Sk (č. l. 343). V závere tohto záznamu je uvedené, že zhotoviteľ sa k nemu písomne vyjadrí do 18.2.2008. Zhotoviteľ nepredložil súdu žiaden písomný záznam k tomuto jednaniu.

Podľa § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie   nová   4-ročná   premlčacia   doba   od   tohto   uznania.   Ak   sa   uznanie   týka   iba   časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto doby.

Pokiaľ   by   súd   považoval   tento   zápis   s   jednania   zo   dňa   13.2.2012   za   čiastočné uznanie   záväzku   zo   strany   objednávateľa,   4-ročná   premlčacia   doba   by   uplynula   dňom 13.2.2012....

Keďže   v   danom   prípade   žalovaný   vzniesol   námietku   premlčania   po   uplynutí premlčacej doby a premlčacia doba uplynula najneskôr 20.2.2012 a žaloba bola doručená súdu 14.3.2012, súd žalobu zamietol do výšky istiny 188.417,76 EUR s príslušenstvom v súlade   s   ustanovením   §   388   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   tak   ako   je   to   uvedené vo výroku I. rozsudku.»

Pokiaľ   sťažovateľka   argumentovala   tým,   že   vznesenie   námietky   premlčania žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi, resp. zásadami poctivého obchodného styku, okresný   súd   sa   s jej   názorom nestotožnil: „...   dôvodne   vznesenú   námietku   premlčania nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu aplikácia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri vznesenej námietke premlčania by musela byť odôvodnená mimoriadnymi okolnosťami prípadu, čo v danom prípade nebolo preukázanie.   Pokiaľ   sa   týka   aj   tvrdenia   žalobcu,   že   vznesenie   námietky   premlčania   je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, súd sa nestotožňuje s týmto názorom. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

V porovnaní s § 3 Občianskeho zákonníka, ktorý zakazuje výkon práva v rozpore s dobrými   mravmi,   v   prípade   ust.   §   265   Obchodného   zákonníka   ide   o   konkretizáciu a prispôsobenie tohto pojmu na oblasť obchodných vzťahov. V prípade § 265 nemôže ísť o rozpor   s   dobrými   mravmi   vôbec,   ale   vždy   musí   byť   preukázaný   zreteľný   rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Právo namietnuť premlčanie nároku je právom, ktoré je upravené v hmotnom práve v ust. § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vznesenie tejto námietky je v súlade so zákonom. Aplikácia ustanovenia § 265 by nebola prostriedkom ochrany, ale stalo by sa prostriedkom, ktorý by výrazne narušil právnu istotu účastníkov obchodných   záväzkových   vzťahov.   Riadne   a   včasné   uplatnenie   nárokov   je   jedným zo základných zásad poctivého obchodného styku. Preto správanie, ktoré vedie k porušeniu tejto zásady nemožno považovať ako konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom. Pri posudzovaní rozporu so zásadami poctivého obchodného styku k vznesenej námietke premlčania je potrebné brať do úvahy aj ustanovenie samotnej zmluvy, VZP, konkrétne v bode V.4., kde medzi účastníkmi je dohodnuté, že každá zmena predmetu diela a naviac práce, musia byť vecne a finančne vopred odsúhlasené a upravené písomným dodatkom k zmluve.   Žalobca   ako   zhotoviteľ   mal   dodržať   toto   ustanovenie   zmluvy   a   pokiaľ   by   sa jednalo aj o naviac práce, tieto mal odsúhlasiť vopred. Tvrdenie žalobcu, že odsúhlasenie súpisov prác zmaril objednávateľ, teda odmietol ich odsúhlasiť, je iba účelové, keďže vyššie vypočutí svedkovia toto nepotvrdili a žalobca nevedel predložiť súdu žiaden dôkaz o tom, kedy odoslal, predložil súpisy vykonaných prác na odsúhlasenie objednávateľovi. Samotný záznam z jednania zo dňa 13.2.2008 (č. l. 343) potvrdzuje, že nárok žalobcu je sporný a bolo potrebné tento doriešiť. Tak žalobca ani žalovaný nepredložili súdu ani záznam o odovzdaní predmetu diela, aj keď obidvaja tvrdili, že dielo bolo riadne ukončené. Vo VZP v článku VIII. 22. bolo dohodnuté, že po ukončení diela má byť spísaný zápis o odovzdaní a prevzatí diela.“

Proti tomuto rozsudku vo vzťahu k výrokom o zamietnutí žaloby a náhrade trov konania podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Podľa argumentácie sťažovateľky pre určenie, kedy bol žalovaný povinný splniť žalovaný dlh, treba vychádzať zo zmluvy o dielo, ktorá predpokladá pre začatie plynutia doby splatnosti doručenie faktúry, pričom fakturovaná suma je splatná na 40. deň po jej doručení (t. j. 18. marca 2008), pretože hoci bola vrátená, bola žalovanému doručená znova 24. mája 2010. Žalovaný v konaní nenamietal, že by sťažovateľka práce nevykonala, bránil sa iba tým, že súpisy prác neboli podpísané. Sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu na potvrdenie svojich právnych názorov na vec aj odborný právny posudok

, z katedry obchodného práva Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach z 30. apríla 2014, zo záverov ktorého vyplýva, že vo veci sťažovateľky (s ohľadom na obsah zmluvy o dielo) splatnosť záväzku nastala až splatnosťou faktúry (16. marca 2008), a preto nárok sťažovateľky uplatnený na súde (14. marca 2012) nie je premlčaný.

Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 205/2014-480 z 30. januára 2015 rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania.  

Tento rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 6. marca 2015.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 205/2014-480 z 30. januára 2015 odôvodnila tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne a svojvoľné, je založené na nesprávnom vyhodnotení skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení a je nedostatočne odôvodnené. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil iba odkazom na rozhodnutie okresného súdu, ktoré však dostatočne neobjasňuje dôvody zamietnutia žaloby. Z rozhodnutia krajského súdu a ani okresného súdu nie   je   zrejmé,   z   akého   dôvodu   bola   zamietnutá   žaloba,   aj   pokiaľ   ide   o   príslušenstvo pohľadávky, keďže právo na jeho zaplatenie sa premlčuje samostatne vo vzťahu ku každej jednotlivej   splátke   úrokov,   tak   ako   vznikajú   (denne)   nezávisle   od   premlčania   istiny. Právnym   posúdením   veci   bolo   sťažovateľke   odňaté   právo   vyzvať   dlžníka   na   plnenie (vystaviť   faktúru).   Krajský   súd   rozhodol   bez   toho,   aby   sa   vysporiadal   so   všetkými rozhodujúcimi   skutočnosťami,   svojvoľne   vyložil   a   aplikoval   zákonné   ustanovenia,   čím poprel účel a význam zákona. Sťažovateľka zároveň navrhla ústavnému súdu dočasným opatrením   odložiť   vykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   205/2014-480 z 30. januára 2015 s odôvodnením, že jej hrozí ujma vymožením priznanej náhrady trov konania žalovanému vo výške 13 237,51 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto práv   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   205/2014-480   z   30.   januára   2015 s odôvodnením, že toto rozhodnutie je arbitrárne a svojvoľné, je založené na nesprávnom vyhodnotení skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení veci a je nedostatočne odôvodnené.

Krajský súd rozsudok č. k. 2 Cob 205/2014-480 z 30. januára 2015 odôvodnil takto:„Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, ktorý žalobu o zaplatenie sumy 188.417.76 eur zamietol.

Zásadnou otázku pre posúdenie opodstatnenosti odvolania žalobcu bolo to, či súd prvého   stupňa   postupoval   v   konaní   správne,   keď   návrh   žalobcu   na   zaplatenie   sumy 188.417,96 eur zamietol z dôvodu žalovaným vznesenej námietky premlčania.

Z obsahu návrhu na začatie konania vyplýva, že práce, ktorých zaplatenia sa žalobca domáha boli vykonané na základe ústnej dohody zástupcov spoločnosti a vedením stavby žalovaného.

Vykonané naviac práce spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ pre odporcu oproti zmluve o dielo sú uvedené v Súpise vykonaných prác zo dňa 18. 12. 2007 a 21. 12. 2007 a 21. 12. 2007, pričom ich vykonanie je uvedené tiež v Stavebnom denníku.

Z uvedeného je teda zrejmé, že na vykonanie prác, ktorých zaplatenia sa žalobca žalobou domáha nebola uzavretá písomná zmluva o dielo.

Právne vzťahy medzi účastníkmi konania sa riadia teda ustanoveniami Obchodného zákonníka.

Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej   strany   nezaniká,   nemôže   ho   však   priznať   alebo   uznať   súd,   ak   povinná   osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

Pre okamžik vzniku práva na zaplatenie ceny za vykonanie diela je rozhodujúce ust. § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré určuje, že objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu za vykonanie diela v dobe dohodnutej v zmluve, ak takáto doba nebola dohodnutá, vzniká nárok na zaplatenie vykonaním diela....

Pokiaľ žalobca v konaní poukazoval na obchodnú zvyklosť, dôkazné bremeno, že určitá obchodná zvyklosť existuje, aký je jej obsah a že sa zachováva, postihuje stranu, ktorá sa tejto zvyklostí dovoláva.  

Poukaz   žalobcu   na   faktúru   je   nedostatočný   na   preukázanie   obchodnej   zvyklosti, pretože samotná faktúra je len účtovný doklad, ktorému nie je možné pripisovať účinky dvojstranného právneho úkonu. Záväznosť faktúry by bola daná len obsahom dohody strán. Faktúra, na ktorú žalobca v konaní poukazoval je platobný účtovný doklad, ktorému nemožno pripisovať účinky dvojstranného právneho úkonu. Jej závažnosť je daná obsahom dohody strán.

Od   samotnej   skutočnosti,   že   žalobca   hodnotu   stavebných   prác   žalovanému fakturoval   a   na   faktúre   uviedol   lehotu   zaplatenia   ceny   za   vykonané   práce,   nemožno odvodzovať zvyklosť alebo prax, ktorú strany medzi sebou mali a teda ani úmysel strán. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej   sa   výroku   o   zamietnutí   žaloby   do   výšky   188.417,76   eur   so   14,25%   úrokom z omeškania a výroku o náhrade trov konania ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ   sťažovateľka   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   krajského   súdu   zdôrazňuje nedostatočnosť jeho odôvodenia, je potrebné aj v tomto prípade pri posudzovaní ústavnej opodstatnenosti tejto argumentácie vychádzať z tohto stabilne zaujímaného právneho názoru ústavného súdu.

V prípade rozhodnutia krajského súdu vo veci sťažovateľky sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa v odôvodnení mohol obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. V takomto prípade   je   potrebné   posudzovať   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   v   jednote s odôvodením   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa.   V   prípade   sťažovateľky   obe   tieto rozhodnutia ako celok dostatočne reagovali na všetky jej argumenty uvádzané v priebehu súdneho konania. Argumentácia sťažovateľky v odvolaní nebola argumentáciou novou a aj s týmito dôvodmi sa dostatočne vysporiadal už súd prvého stupňa. Odvolací súd považoval za správne   skutkové   zistenia   okresného   súdu   vyplývajúce   z   vykonaných   dôkazov.   Svoje rozhodnutie založil na zistení, že fakturované práce boli vykonané najneskôr v období 18. decembra 2007 až 21. decembra 2007, pričom nárok na zaplatenie ceny diela vzniká jeho vykonaním, ako aj na skutkovom závere, podľa ktorého sťažovateľka nepreukázala ňou tvrdenú obchodnú zvyklosť, pokiaľ ide o jej existenciu, obsah a zachovávanie, keď iba samotná faktúra vystavená zhotoviteľom takýmto dôkazom nie je.

V prípade sťažovateľky nejde o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým postupom   umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti.   Krajský   súd,   naopak,   dôsledne zvažujúc dôkaznú situáciu, poskytol po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa s ohľadom na žalovaným vznesenú námietku v súlade s princípmi spravodlivosti nakoniec ochranu žalovanému.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal aj námietkou sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd poprel účel a zmysel právnej úpravy tým, že vo vzťahu k premlčaniu úrokov z omeškania dospel k rovnakému záveru ako vo vzťahu k premlčaniu istiny. Otázka premlčania práva na úroky z omeškania je v súdnej praxi riešená rôzne a názory na túto otázku sa vyvíjajú. Popri   názore sťažovateľky, podľa ktorého sa úroky z omeškania premlčujú samostatne, nezávisle od istiny a premlčacia doba začína plynúť každým dňom omeškania, v právnej praxi je vyslovovaný i názor, podľa ktorého sa úroky z omeškania premlčujú ako jediné právo prvým dňom omeškania ako celok, ale aj názor, podľa ktorého sa premlčujú spoločne s istinou. Názory odlišné od názoru sťažovateľky sú založené na prístupe, podľa ktorého povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania je svojou povahou iba vedľajšia vo vzťahu k hlavnému   záväzku,   a   preto   povinnosť   platiť   úroky   z   omeškania   nevzniká   samostatne za každý deň omeškania, ale jednorazovo v deň vzniku omeškania s plnením istiny, čomu nasvedčuje aj zmysel inštitútu premlčania, ktorý spočíva v stimulovaní veriteľa k včasnému uplatneniu   jeho   práv.   Pokiaľ   teda   krajský   súd   vo   veci   sťažovateľky   potvrdil   rozsudok okresného súdu ako vecne správny z rovnakých dôvodov ako celok, t. j. tak vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenej istine, ako aj úrokom z omeškania, nemožno dospieť k záveru, že krajský   súd   týmto   postupom   poprel   zmysel   a   účel   ustanovení   Obchodného   zákonníka upravujúcich premlčanie.

Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 2 Cob 205/2014-480 z 30. januára 2015 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel ústavne konformnej aplikácie ustanovení Zákonníka práce a ide o jeden z možných výkladov.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktoré by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať návrhom na   vydanie   dočasného   opatrenia,   kde   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 11. novembra 2015