znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 750/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   P.,   zastúpeného advokátkou JUDr. Věrou Rittichovou, Jiráskova 856, Ústí nad Orlicí, Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 133/1998 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 179/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2014 doručená   sťažnosť   Z.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   133/1998   a   postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Co 179/2011. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 2. augusta 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným na okresnom súde 5. októbra 1998 domáhal od právneho predchodcu odporcu – Fakultnej nemocnice   Bratislava,   zaplatenia   sumy   28   314,41   €   z   titulu   náhrady   škody na zdraví. Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   samej   27.   septembra   2006   rozsudkom   č.   k. 19 C 133/1998-159   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“),   ktorým   žalobu sťažovateľa zamietol.   Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom   č.   k. 3 Co 179/2011-249 z 3. decembra 2012 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu.   Proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením sp. zn. 6 Cdo 137/2013 z 11. júna 2014   odmietol   ako   procesne neprípustné.   Rozhodnutie dovolacieho súdu   bolo doručené sťažovateľovi 31. júla 2014.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol: «Mám za to, že v danom prípade... Nedostatočnou činnosťou súdu bolo porušené právo na spravodlivý proces, zaručené článkom 6 ods. 1... Dohovoru, konkrétne z dôvodu, že moja vec na náhradu škody na zdraví uplatnená u súdu nebola v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov prejednaná a rozhodnutá.

Domnievam sa, že škody na zdraví by mali byť riešené s maximálnym urýchlením. Je faktom, že hepatitída, ktorou som bol ako darca krvnej plazmy infikovaný v roku 1977 je nebezpečná   choroba   a   tiež   je   faktom,   že podľa   práva   Slovenskej   republiky,   pokiaľ   ide o náhradu   škody   na   zdraví   týkajúcej   sa   osoby   poškodeného   a   náhrad   spočívajúcich v bolestnom   a   sťažení   spoločenského   uplatnenia,   tak   tieto   nároky   smrťou   poškodeného zaniknú...

Pokiaľ   ide   o   právo   na   spravodlivý   proces   z   aspektu   procesnoprávneho a hmotnoprávneho,   ani   tu   nemôžem   s   konečným   rozhodnutím   súhlasiť   a   to   z   týchto dôvodov:

Všeobecné   súdy   postupovali   príliš   formalisticky   a   pominuli,   že   základnou rozhodovacou   prioritou   súdov   je   kritérium   spravodlivosti   a   ochrana   práv   občanov a že tomu je treba celé rozhodovanie podriadiť.

Ako vidno vo veci som podal dve dovolania. Prvé bolo úspešné, keď NS prikývol mojim výhradám, že znalecké dokazovanie, ktoré nariadil KS v Bratislave bolo vykonané bez mojej vedomosti a že som nemal možnosť znalcovi klásť otázky.

Druhé   dovolanie   bolo   odmietnuté   ako   neprípustné,   keď   NS   neuznal   moju argumentáciu, že KS bol povinný sa riadne zaoberať novými dôkazmi, ktoré boli na základe prvého úspešného dovolania dodatočne vykonané. KS tieto dôkazy vykonal iba formálne, k nim neprihliadol a to iba z toho dôvodu, že v rámci prvého dovolania mu NS žiadne hmotnoprávne   pochybenie   nevytkol   a   preto   nepovažoval   za   potrebné   svoje   pôvodné rozhodnutie meniť a novými znaleckými dôkazmi sa zaoberať. Takýto formalistický prístup k novým   dôkazom   však   právu   na   spravodlivý   proces   nekorešponduje   a   súd   je   povinný prihliadnuť ku všetkým dôkazom, inak je popretý základný princíp všetkého dokazovania. Vec nie je zo skutkového hľadiska tak zložitá, ako sa na prvý pohľad javí a zbytočne sa umelo komplikuje.

Žaloba spočívala v tom, že keď som v roku 1977 pri odbere krvnej plazmy ochorel žltačkou, tak v tomto čase ešte nebola objavená žltačky typu „C“ a bola známa iba žltačka typu   „A“   a   typu   „B“.   Typ   „B“   sa   potom   rozlišoval   na   typ   s   austrálskym   antigénom pozitívnym a negatívnym. U mňa a u všetkých ďalších infikovaných /asi 50/ bola vtedy diagnostikovaná   žltačka   typu   „B“   s   austrálskym   antigénom   negatívnym.   Tento   typ   bol neskôr po objavení žltačky typu „C“ obvykle zaradený do tohto typu žltačky a pravidelne prechádzal do chronického štádia. V čase podania žaloby som trpel chronickou žltačkou typu „C“...

Mal som dokázať, že chronická žltačka typu „C“ je v priamej príčinnej súvislosti so žltačkou, ktorou ma žalovaný infikoval v roku 1977 pri odbere krvnej plazmy a akým typom žltačky som vlastne v roku 1977 ochorel. KS svoje rozhodnutie založil na úvahe znalcov z ich písomných znaleckých posudkov, že teraz sa už nedá dokázať akým typom žltačky som ochorel...

Na základe skoršieho dokazovania bolo zistené, že žltačku typu „B“ so nikdy nemal. Po dodatočnom dokazovaní, výsluchu znalkyne dožiadaným súdom, ktoré som vo svojich otázkach zameral opačne - vylučovacou metódou tak, aby bolo jasné, akými typmi žltačky som pri odbere plazmy v roku 1977 ochorieť nemohol, vyplynulo, že... žltačka typu „A“ sa ihlou preniesť nemôže - choroba špinavých rúk. Jediným typom žltačky, ktorou som teda v roku 1977 mohol ochorieť bol typ „C“ ktorý prechádza do chronického štádia a ktorým som   v   čase   podania   žaloby   trpel.   Ako   som   uviedol   vyššie,   KS   však   tomuto   štádiu dokazovania patričnú pozornosť nevenoval, pretože mal zato, že po hmotnoprávnej stránke je jeho predchádzajúce rozhodnutie správne, keď mu NS nič nevytkol. Prečo sa teda vlastne toto dodatočné dokazovanie uskutočnilo? Nielen pozitívne, ale aj negatívne dôkazy môžu slúžiť k riadnemu preukázaniu nároku.

Ak   Krajský   súd   z   tejto   jednoduchej   logiky   nevychádzal   a   najmä   sa   dôkazmi z výsluchu znalkyne pred dožiadaným súdom ani nezaoberal, tak aj v tejto skutočnosti vidím porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   a   zásah   do   rozhodovania   na   základe   princípu spravodlivosti...»

Zo sťažnosti tiež vyplynulo, že sťažovateľ sa už v predmetnej veci obrátil na ústavný súd   so   sťažnosťou,   na   základe   ktorej „ÚS   SR   vydal   nález   č.k.   II.ÚS   53/06-21   zo   dňa 27.04.2006, kde ma za vtedajšie prieťahy odškodnil a Okresnému súdu Bratislava 1 vo veci 19 C 133/98 uložil, aby naďalej konal bez zbytočných prieťahov“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vo svojom konečnom rozhodnutí konštatoval porušenie článku 48 odst. 2 Ústavy SR, pokiaľ ide o neprimeranosť dĺžky procesu a zbytočných prieťahov zo strany Okresného súdu Bratislava 1“, priznal mu „spravodlivé zadosťučinenie... vo výške minimálne 6000 €“, zrušil „rozsudok Krajského súdu v   Bratislave sp.   zn   3 Co   179/2011 zo dňa   03.12.2012“ a vec mu   vrátil   na nové konanie.

Pretože sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosť podľa § 20 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa listom zo 4. septembra 2014 na   predloženie   splnomocnenia   na   jeho   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom advokátom v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Ústavný súd zároveň vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho návrhu, z ktorého vzhľadom na znenie jeho petitu nebolo zrejmé, či sa domáha len vyslovenia porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v dôsledku zbytočných prieťahov, resp. či namieta aj konkrétne rozhodnutia súdov konajúcich v jeho veci, ktoré je potrebné ústavnému súdu predložiť. Sťažovateľ bol súčasne upozornený na to, že v prípade nesplnenia   uvedenej   výzvy   v   ustanovenej   lehote   ústavný   súd   môže   jeho   sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval predložením splnomocnenia udeleného advokátke JUDr. Věre Rittichovej na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ako aj doplnením sťažnosti z 18. septembra 2014, v ktorom uviedol, že „sa jednak domáhame odškodnenia   prieťahov   v   súdnom   konaní   Okresného   súdu   Bratislava   1   a odvolacieho Krajského súdu Bratislava v konaní č. 19 C/133/1998 a 3 Co/179/2011 v týchto konaniach napadáme aj jeho meritórne rozhodnutie a na základe tohto upresnenia navrhujeme, aby ÚS SR vo svojom konečnom rozhodnutí konštatoval porušenie článku 48 odst.2 Ústavy SR, pokiaľ ide o neprimeranosť dĺžky procesu a zbytočných prieťahov zo strany Okresného súdu Bratislava 1 a Krajského súdu Bratislava a sťažnosť ako oprávnenú prijal a jej vyhovel tak, že... Prizná   mi   obdobne   ako   ESLP   spravodlivé   zadosťučinenie   za   morálnu   ujmu spôsobenú   psychickým   utrpením   spojeným   s   týmito   neúnosnými   súdnymi   prieťahmi, obavami, trvalou úzkosťou a pocitmi tiesne a neistoty v konaní Okresného súdu Bratislava 1 a Krajského súdu Bratislava v konaní č. 19 C 133/1998 a súvisiacom odvolacom konaní č. 3 Co/179/2011...   vo   výške   minimálne   6000   €.   Za   každý   rok   prieťahov   750   € pri prieťahoch ďalších 8 rokov. Nárokovaná výška odškodnenia vychádza aj zo skutočnosti, že   odškodňovanie   poškodenia   zdravia   je   významne   citlivejšou   oblasťou,   než   bežné majetkové nároky.

... Zruší rozsudky Okresného súdu v Bratislave 1 č.k. 19 C/133/1998-159 zo dňa 27.09.2006 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn 3 Co 179/2011 zo dňa 03.12.2012 a vráti vec okresnému súdu k novému rozhodnutiu.

Prizná   sťažovateľovi   na   trovách   na   právnom   zastúpení   za   dva   úkony   právnej pomoci... 284,08 €.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti (m. m. III.   ÚS   2/05,   II. ÚS 19/05),   keď   navyše   znenie   petitu   sťažnosti   vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil v petite návrhu (v súlade s jeho doplnením z 18. septembra 2014),   t.   j.   skúmal,   či   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 133/1998 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 179/2011 došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Podľa ustanovenia § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ okresného súdu a krajského súdu, ktorých označil za účastníkov tohto konania. Namietané konanie   okresného   súdu   a   krajského   súdu   bolo   právoplatne   skončené   potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 179/2011-249 z 3. decembra 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť   4. februára 2013. Vzhľadom na to, že predmetná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu až 6. augusta 2014 (resp. podaná na poštovú prepravu 2. augusta 2014), teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd   sa   už   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených   v   sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   pre   namietané porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 133/1998 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   3 Co 179/2011   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako oneskorene podanú.

2. Sťažovateľ v petite sťažnosti síce uviedol, že napáda aj meritórne rozhodnutia súdov   konajúcich   v jeho veci,   ktoré   zároveň   žiadal   zrušiť,   avšak   bližšie nešpecifikoval (uvedením   konkrétneho   článku),   ktoré   základné   právo   podľa   ústavy,   resp.   právo   podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších predpisov malo byť označenými rozhodnutiami porušené.

Ústavný súd uvádza, že postup, pri ktorom by ústavný súd zrušil označené rozsudky okresného súdu a krajského súdu bez predchádzajúceho vyslovenia, že práva sťažovateľa boli týmito rozhodnutiami porušené, ústava a ani zákon   o ústavnom   súde   neumožňujú. Zrušenie   rozhodnutia   je   totiž   viazané   na   vyhovenie   sťažnosti   a   deklarovanie,   že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobody, prípadne ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ sa v petite sťažnosti nedomáhal toho, aby ústavný súd vyslovil, že jeho práva boli porušené označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, a preto sa ústavný   súd   možným   porušením   práv   sťažovateľa   nezaoberal   a   označené   rozhodnutia nezrušil.

Ústavný súd podotýka, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014