znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 75/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Nechala &Co. s. r.o., Továrenská 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 a čl. 46Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom podsp. zn. 2 T 73/2007 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2010, postupom Krajského súduv Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.5 Tdo 53/2015 a jeho uznesením z 30. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 73/2007 a jeho rozsudkom z 8. decembra2010, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.5 Tdo 53/2015 a jeho uznesením z 30. septembra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná napoštovú prepravu 14. decembra 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 73/2007-1164z 8. decembra 2010 bola sťažovateľka v postavení starostky obceuznaná vinnou z dvojnásobného trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľapodľa § 158 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, za čo jej bol uložený úhrnný trest odňatiaslobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 18mesiacov.

Išlo najprv o to, že ako starostka v apríli 2001 bez predchádzajúceho schváleniaobecným zastupiteľstvom vydala mzdovej účtovníčke (zamestnankyni obecného úradu ⬛⬛⬛⬛ ) ústny pokyn na pozastavenie vyplácania odmien niektorýmposlancom za obdobie od 1. januára 2001 do odvolania, udelenie ktorých schválilo obecnézastupiteľstvo uznesením z 2. februára 1999 vo výške 700 Sk, 500 Sk a 200 Sk mesačnepodľa zastávaných funkcií. Konala tak napriek tomu, že takúto právomoc nemala.

Ďalej išlo o to, že ako starostka 22. júla 2002 oznámila niektorým poslancomobecného zastupiteľstva, že im zanikol mandát poslanca preto, že sa bez vážneho dôvodua bez ospravedlnenia nezúčastnili trikrát po sebe riadneho zasadnutia obecnéhozastupiteľstva, hoci takúto právomoc nemala.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 To 57/2011-1206 z 28. júna 2012 bol rozsudokokresného súdu zrušený vo výroku o vine, čo sa týka druhého skutku, ako aj v celom výrokuo treste, pričom sťažovateľke bol uložený peňažný trest vo výmere 2 000 € a zároveň bolaoslobodená spod obžaloby v bode 2, keďže tento skutok nie je trestným činom.

Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 53/2015 z 30. septembra 2015bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na tieto okolnosti:

a) Dotknutí poslanci obecného zastupiteľstva nemali vymáhateľný nárok na odmeny,pretože tieto obec môže poskytnúť a obecné zastupiteľstvo môže o poskytnutí odmenyrozhodnúť. Nárok na odmenu teda nevyplýva zo zákona, ale ani zo štatútu obce. Obec môžea nemusí odmeny udeliť. Z uznesenia, na ktoré rozsudok poukazuje, vyplýva iba možnávýška odmeny, nie však aj spôsob a podmienky vzniku nároku na odmenu. Toto uznesenieteda neustanovuje bezpodmienečné vyplácanie odmien, pretože iba ustanovuje výškuodmien pre prípad, ak by boli vyplácané. Neboli pritom vôbec stanovené kritériána vyplácanie odmien, ale ani termíny na ich vyplatenie. Uvedené potvrdil aj krajský súdv občianskom súdnom konaní vo veci sp. zn. 17 Co 145/2007 v rozsudku z 9. októbra 2007,podľa ktorého„V konaní však bolo nepochybne preukázané, že navrhovatelia poslanecký mandát nevykonávali, nezúčastňovali sa zasadnutia obecného zastupiteľstva a nepracovali v komisiách, a preto im nemá patriť odmena.“.

b) Pre rozhodujúci rok 2001 poslanci neschválili výšku odmien, lebo vôbecneschválili samotný rozpočet obce na rok 2001, pričom položka odmien bola súčasťourozpočtu. Obec sa teda dostala do rozpočtového provizória, počas ktorého sa môžu čerpaťlen povinné platby a uhrádzať len povinné záväzky, medzi ktoré odmena nepatrí.Po riadnom schválení rozpočtu obce (čo však bolo až v roku 2003) boli poslancom odmenybezodkladne vyplatené.

c) Sťažovateľka je toho názoru, že v rámci úkonov, ktoré sa jej kládli za vinu,v postavení starostky nerealizovala zverenú právomoc. Zdrojom právomoci môže byť lenústava alebo zákon, právomoc nemožno priznať predpisom nižšej právnej sily. Preto poukazna štatút obce ako interný predpis nie je dôvodný. V pracovnoprávnych veciach nemástarosta postavenie verejného činiteľa.

d) Ďalej je podstatné, že ústny pokyn, ktorým sťažovateľka pozastavila vyplácanieodmien, nie je vynútiteľný donucovacou mocou štátu. Takýto ústny pokyn neobsahujev sebe prvok moci a rozhodovania.

e) Neboli ani naplnené tri základné stránky skutkovej podstaty trestného činukladeného sťažovateľke za vinu.

f) Napokon v trestnom konaní nebol preukázaný úmysel sťažovateľky spôsobiťškodu alebo zadovážiť sebe či inému neoprávnený prospech.

Uvedené námietky považuje sťažovateľka za porušenie jej označených práv prenedostatočné odôvodnenie rozhodnutí, nepreukázanie jej viny, odňatie možnosti konať predsúdom a porušenie práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a naochranu mena.

Okresný súd sa nevenoval zrozumiteľnému odôvodneniu rozsudku a nevyjadril sak už uvedeným námietkam sťažovateľky.

Krajský súd nesprávnym vyhodnotením zistených skutočností dospel k nesprávnemuprávnemu posúdeniu konania sťažovateľky. Uviedol, že sťažovateľka pozastavila výkonuznesenia obecného zastupiteľstva, ale keďže uznesenie nebolo následne zrušené, muselamať vedomosť o tom, že uznesenie platí. Napriek tomu dala pokyn na nevyplácanie odmien.Tento záver nie je preukázaný vykonaným dokazovaním, z ktorého vyplýva, žesťažovateľka dala ústny pokyn na nevyplatenie odmeny, neurobila však žiaden úkon,ktorým by uplatnila svoje zákonné právo pozastaviť výkon nejakého uznesenia obecnéhozastupiteľstva. Preto ani nemohla konať v rozpore so zákonom priznaným oprávnením.Keďže sťažovateľka nemala oprávnenie rozhodovať o odmenách poslancov, nemohlo dôjsťani k prekročeniu jej právomocí v tejto časti. Krajský súd sám uvádza, že orgánompríslušným udeliť odmeny je obecné zastupiteľstvo. Ústny pokyn sťažovateľky nevyplatiťodmeny nie je rozhodnutím, nemá žiadne právne účinky a je v podstate len správno-organizačným aktom. Sťažovateľka preto svojím konaním nenaplnila znaky skutkovejpodstaty žalovaného trestného činu.

Najvyšší súd najprv konštatuje, že nemôže v rámci dovolania skúmať a meniťúplnosť zisteného skutku. Následne však uvádza, že skúma, či skutok bol správnepodradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu, a do úvahy prichádza ajskúmanie, či skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo či skutok nie jetrestným činom. V tomto rozsahu však najvyšší súd nesprávne vyhodnotil dovolaniesťažovateľky, keď uviedol, že sa domáhala doplnenia zisteného skutkového stavu.V skutočnosti totiž sťažovateľka namietala, že skutok, o ktorý ide, nie je trestným činom,teda že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku. Hoci bola sťažovateľkastarostkou, vonkoncom to neznamená, že konala ako verejný činiteľ. To, že určitá osoba jeverejným činiteľom, neznamená, že akékoľvek jej konanie je konaním verejného činiteľa.Najvyšší súd sa nijako bližšie nevenoval tomu, či sťažovateľka pri vydaní ústneho pokynumzdovej účtovníčke vykonávala verejnú moc. Najvyšší súd ďalej konštatuje, že príkazmzdovej účtovníčke mal formálne povahu ústneho pokynu, teda nie rozhodnutia. Potomvšak uvádza, že následkami a obsahom ho bolo možné považovať za rozhodnutie. Tentoprávny názor však vyslovil bez akéhokoľvek právneho základu a zdôvodnenia. Povahaúkonu sa neposudzuje podľa jeho následkov, ale v prvom rade podľa obsahu a podľa toho,či boli splnené formálne požiadavky konkrétneho úkonu. V prípade rozhodnutia verejnéhočiniteľa forma by musela byť bezpochyby iná ako ústna. Právnej kvalifikácii skutku sanajvyšší súd venoval iba minimálne, čo nespĺňa požiadavky na riadne uvedenierozhodujúcich skutočností, vyvrátenie všetkých argumentov zakladajúcich pochybnostia zdôraznenie presvedčivých a rozhodujúcich skutočností.

Všeobecné súdy sa nevysporiadali s námietkami sťažovateľky, pretože ibajednoducho konštatovali, že tieto námietky neobstoja, a to bez toho, aby sa podrobnejšiepreskúmal ich podklad. Ide o formalistický prístup, ktorý je nedostatočný a nezodpovedájudikatúre a literatúre, na ktorú sťažovateľka odkazuje.

Napokon podľa sťažovateľky bol porušený aj princíp, podľa ktorého vina musí byťpreukázaná bez akýchkoľvek pochybností. Ani v tomto smere nie je odôvodnenierozhodnutí všeobecných súdov dostatočné.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Okresný súd v Prievidzi vo veci vedenej pod sp. zn. 2T 73/2007 a Krajský súd v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 2To/57/2011 porušili základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5Tdo 3/2013 porušil základné právo sťažovateľky na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručené v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 08.12.2010, sp. zn. 2T 73/2007, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.06.2012, sp. zn. 2To/57/2011 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2015, sp. zn. 5Tdo 53/2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov zastúpenia v sume 355,72 EUR, ktorú sú Okresný súd v Prievidzi, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa(...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 53/2015 z 30. septembra 2015 vyplýva,že ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľkyproti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 57/2011 z 28. júna 2015.

Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľka bola v čase spáchania skutku starostkouobce a ako orgán samosprávy sa podieľala na plnení úloh obce a štátu. Pre naplnenieskutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158ods. 1 písm. b) Trestného zákona sa vyžaduje úmyselné konanie, pričom musí byťpreukázaná aj pohnútka páchateľa ako fakultatívny znak subjektívnej stránky trestného činu

-„v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech“. Sťažovateľka ústne prikázala mzdovej účtovníčke, aby pozastavila vyplácanieodmien dotknutým poslancom. Mzdová účtovníčka pokynu vyhovela a odmeny za obdobieod 1. januára 2001 do 16. decembra 2002 určeným osobám nevyplácala. Z výpovedísťažovateľky, jej dovolania a doplnenia dovolania jednoznačne vyplýva, že tak konalaz dôvodu nespokojnosti s činnosťou niektorých poslancov obecného zastupiteľstva. Aj keďdodatočne po podaní žaloby boli odmeny za obdobie od 1. januára 2001 do 19. júla 2002vyplatené z výdavkovej položky dohody o pracovnej činnosti, sťažovateľka i naďalej trvalana tom, že dotknutí poslanci na ne nemali nárok.

V doplnení dovolania poukázala sťažovateľka na činnosť poškodených poslancov,ktorá mala zdržiavať rozvoj obce, a teda byť v jej neprospech. Aj z uvedeného vyplýva, žeposlanci neboli úplne nečinní, vyvíjali určité aktivity, ktoré však neboli v súlade s názoromsťažovateľky. Na základe toho dochádzalo k vzájomným nezhodám, ktorých súčasťou boloaj nevyplatenie odmien. Sťažovateľka teda konala v úmysle poškodiť osoby, ktorénezdieľali jej názory, resp. potrestať ich za iné postoje. Uvedené preukazuje aj skutočnosť,že osobám, s ktorými nebola v spore a ktoré podľa jej mienky pracovali v prospech obce,odmeny vyplatila. Pritom na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužívaniaprávomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) Trestného zákona nebolo nutné,aby škoda skutočne vznikla. Stačilo, že sťažovateľka konala s takýmto úmyslom.

Sťažovateľka v dovolaní namietla, že nevydala rozhodnutie. Príkaz mzdovejúčtovníčke mal síce formálne povahu ústneho pokynu, ale podľa obsahu a následku, ktorýspôsobil, ho bolo možné považovať za rozhodnutie. Mzdová účtovníčka uposlúchla pokynpráve z dôvodu funkcie sťažovateľky ako starostky obce, teda z postavenia jej moci v obci.Sťažovateľka z pozície svojej funkcie vystupovala aj následne, keď poškodeným poslancompovedala, aby sa v prípade nesúhlasu obrátili na súd a odmeny si vymáhali. Sťažovateľkasvojím konaním prekročila právomoc danú zákonom o obecnom zriadení a štatútom obce,pričom konala aj v rozpore s uznesením obecného zastupiteľstva z 2. februára 1999. Obecnézastupiteľstvo týmto uznesením stanovilo výšku odmien. Sťažovateľka nemala oprávnenierozhodovať o kritériách na vyplácanie odmien a podľa svojho uváženia posudzovať, ktovykonával činnosť v prospech obce. Podľa § 38 štatútu obce bolo odmeňovaniev kompetencii obecného zastupiteľstva. Sťažovateľka ako starostka obce mohla ibapozastaviť výkon celého uznesenia. Svojvoľným hodnotením, a teda nerešpektovanímuznesenia prekročila svoju právomoc.

V doplnení dovolania sťažovateľka namietala aj nezákonné vyhodnotenie dôkazov,ktoré však bližšie nešpecifikovala. Keďže dovolací súd nie je oprávnený na preskúmavaniedôkazov, touto otázkou sa nezaoberal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré pre porušenie čl. 46 ústavy smerujúproti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 73/2007 a jeho rozsudkuz 8. decembra 2010, ako aj proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.2 To 57/2011 a jeho rozsudku z 28. júna 2012, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky malkrajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tejto časti vylúčená právomocústavného súdu.

Rovnako proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadnyopravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľkymal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. I tým je v označenej časti vylúčenáprávomoc ústavného súdu.

Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka využila tak právo podať proti rozsudkuokresného súdu odvolanie, ako aj právo podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

Tú časť sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ústavy smeruje protipostupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 53/2015 a jeho uzneseniuz 30. septembra 2015, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Jadrom sťažnosti (ako to aj ona sama osobitne zdôrazňuje) je nesúhlas sťažovateľkys právnymi závermi, ku ktorým všeobecné súdy dospeli.

Zo šiestich námietok tvoriacich predmet sťažnosti sa najvyšší súd nevysporiadals námietkami uvedenými v bodoch a) a b). Sťažovateľka v týchto bodoch namieta, žeposlanci obecného zastupiteľstva nemali vymáhateľný nárok na odmeny, keďže rozhodnutieo priznaní odmeny neexistuje, lebo uznesenie obecného zastupiteľstva z 2. februára 1999stanovilo iba výšku odmien, ktorá pre tých-ktorých funkcionárov obce mohla prísťdo úvahy, pričom absentuje konkrétne rozhodnutie (rozhodnutia) priznávajúce odmenuv tom-ktorom konkrétnom prípade. Navyše pre rozhodujúci rok 2001 nebol schválenýrozpočet obce, čo samo osebe bez ďalšieho vylučovalo možnosť vyplácania odmien.

V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľky treba z pohľadu ústavného súdupredovšetkým konštatovať, že tieto neboli sťažovateľkou uplatňované v konaní vedenomvšeobecnými súdmi. Z tohto aspektu sa námietky javia ako neprípustné v zmysle § 53 ods. 1a 2 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľka síce použila účinné opravné prostriedkyvyplývajúce jej zo zákona (odvolanie, resp. dovolanie), avšak z materiálneho hľadiskanazerané uvedené námietky v nich neuplatnila, pričom neuviedla a nepreukázala žiadnedôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré tieto námietky pred všeobecnými súdmineuplatnila.

Napriek dosiaľ uvedenému sa tieto dve námietky javia z pohľadu ústavného súduskôr ako zjavne neopodstatnené. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že ide iba o dodatočnúúvahu sťažovateľky, ktorá v konaní pred všeobecnými súdmi, ale už aj predtým v časespáchania skutku celkom zrejme považovala uznesenie obecného zastupiteľstvaz 2. februára 1999 za prameň nároku na odmenu. Inak by totiž nemala žiaden dôvod daťmzdovej účtovníčke príkaz, aby tieto odmeny, ktoré sa zrejme dovtedy vyplácali, až doodvolania prestali vyplácať.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať zadostatočnú a presvedčivú. Najvyšší súd zaujal k námietkam sťažovateľky stanoviská, ktorésa nejavia ako ústavne nekonformné, teda nie sú arbitrárne, ale ani zjavne neodôvodnené.Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný právny názor, nezakladá sama osebe porušenieoznačených práv.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016