znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 75/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Martinom Cibuľom, Advokátska kancelária, M. Pišuta 919/2, Liptovský Mikuláš,vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a 3písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniachvedených Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 1 To 30/2011 a jeho rozsudkom z 3. mája2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Tdo 34/2014 a jeho uznesenímz 12. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietanéhoporušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a 3písm.   c)   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) podsp. zn. 1 To 30/2011 a jeho rozsudkom z 3. mája 2011 a Najvyšším súdom Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn.   2   Tdo   34/2014   a jeho   uznesenímz 12. augusta 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. decembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 34 T 104/2010 z 11. januára 2011 uznaná vinnou zo spáchaniaobzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona, za čo jej boluložený trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestuso   stredným   stupňom   stráženia.   Bol   jej   tiež   uložený   ochranný   dohľad   na   dva   roky.Poškodená   bola   s   nárokom   na   náhradu   škody   odkázaná   na   občianske   súdne   konanie.Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   1   To   30/2011-830   z   3.   mája   2011   došlo   k   zrušeniua následnému spresneniu výroku o zaradení sťažovateľky do ústavu na výkon trestu odňatiaslobody.   V   ostatnom   zostal   rozsudok   okresného   súdu   nedotknutý.   Napokon   uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 34/2014 z 12. augusta 2014 bolo dovolanie sťažovateľkyproti rozsudku krajského súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľky   konaním   a   rozhodnutím   krajského   súdua najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Vina sťažovateľky mala spočívať v tom, že 23. októbra 2009 v čase od 15.50 h do19.00 h v izbe bytu   č. 29 na ⬛⬛⬛⬛ uláši mala podvplyvom alkoholu po nezistenom konflikte v úmysle usmrtiť prineseným nožom s dĺžkoučepele 12 cm spoločne s odsúdeným ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „spoluobvinený“), ktorýuzavrel s prokuratúrou dohodu o vine a treste, striedavo 25-krát bodnúť najmä do oblastikrku a hrudníka spredu aj zozadu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „poškodená“), čím jej bolispôsobené mnohopočetné bodné poranenia krku a hrudníka s poškodením veľkých cievkrku, krčných orgánov, ľavých a pravých pľúc, pohrudnice a osrdcovnice, s vykrvácaním dopohrudničných   dutín   a   navonok,   pričom   na   následky   traumaticko-hemoragického   šokupoškodená na mieste zomrela.

2

Sťažovateľka tak pred okresným súdom, ako aj pred krajským súdom preukazovalasvoju nevinu a namietala, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali jej námietkami a všetkydôkazy o jej nevine vyhodnotili ako účelové. Jediným dôkazom o jej vine malo byť jejpriznanie,   pretože   nijaké   iné   dôkazy   jej   vinu   nepotvrdili,   ale   práve   naopak,   vyvrátilimožnosť, že by sa sťažovateľka nachádzala v rozhodnom čase na mieste činu. Napriek týmtopochybnostiam ju okresný súd uznal vinnou a rovnaký názor zaujal aj krajský súd. Právnezávery všeobecných súdov boli pre sťažovateľku nepochopiteľné, pretože boli v rozpore sozákladnými zásadami trestného konania, najmä so zásadou zistenia skutkového stavu bezdôvodných pochybností. Vinu sťažovateľky založili na jej priznaní. Pritom podľa ustálenejjudikatúry   sa   priznanie   obvineného   považuje   za   vierohodné   iba   vtedy,   pokiaľ   je   tátovierohodnosť preukázaná ďalšími vierohodnými dôkazmi. Takéto dôkazy však v danej vecineexistujú. Naopak, v konaní boli zabezpečené dôkazy svedčiace o nevine sťažovateľky, a topredovšetkým svedecké výpovede ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a, ktorízhodne uvádzali, že v rozhodnom čase boli so sťažovateľkou nepretržite minimálne súčasnedvaja na úplne inom mieste vzdialenom od bytu poškodenej minimálne 5 km. Záveryznaleckých   posudkov   zo   všetkých   odvetví   boli   negatívne,   pretože   sa   nenašla   žiadnatrasologická stopa, ktorú by fyzicky postihnutá sťažovateľka nepochybne zanechala, ale anižiadna DNA, žiaden odtlačok prstov, žiadna krv na odeve sťažovateľky, žiadne sliny napohári od piva a pod. Všeobecné súdy tieto dôkazy úplne odignorovali a v rozpore s nimidospeli k záveru o vine sťažovateľky. Ide pritom o absolútne nelogické a rozporné záverykrajského súdu. Osvojenie si skutočností odlišných od odborného znaleckého skúmania(napr.   že   ani   krvácanie   tela   obete   nemuselo   nevyhnutne   zanechať   biologické   stopy   naoblečení   sťažovateľky)   vyznieva   ako   nevysvetliteľné   popretie   akejkoľvek   dôkaznej   silyodborného   znaleckého   posudku.   Sťažovateľka   v   tom   vidí   porušenie   práva   na   obhajobua výrazný   rozpor   so   zásadou   prezumpcie   neviny.   Arbitrárnosť   rozhodnutia   vidív konkurencii viacerých protichodných názorov vyslovených najvyšším súdom a tiež v tom,že najvyšší súd svoj jediný záver o jej vine nezdôvodnil zo všetkých právnych hľadísk, ktoréprichádzali do úvahy. Znalecké posudky ako dôkazy s najvyšším stupňom objektívnosti nieje oprávnený spochybňovať ani súd, pokiaľ nenariadil kontrolné posudky alebo pokiaľ inýmspôsobom neboli spochybnené závery znaleckých posudkov. Za danej dôkaznej situácie je

3

takýto   postup   v   rozpore   s   prezumpciou   neviny.   Sťažovateľka   vidí   porušenie   princípuprezumpcie neviny a porušenie práva na súdnu ochranu v tom, že rozsudok krajského súduje v rozpore s pravidlom in dubio pro reo. Podľa tohto pravidla pokiaľ nie je v konanípreukázaná praktická istota o existencii relevantných skutkových okolností, t. j. pokiaľ súprítomné akéhokoľvek rozumné pochybnosti vo vzťahu ku skutku alebo osobe páchateľa,ktoré nemožno odstrániť ani vykonaním ďalšieho dôkazu, je nutné rozhodnúť v prospechobvineného.

Sťažovateľka je osobou mentálne retardovanou na mentálnej úrovni dieťaťa. Je u nejna prvý pohľad zrejmé, že ide o osobu duševne zaostalú a fyzicky hendikepovanú. Fyzickéaj   psychické   znaky   mentálnej   retardácie   sú   u   nej   zjavné   a   neprehliadnuteľné.   Podľaznaleckého posudku trpí poruchami myslenia, a to spomaleným myslením, neschopnosťousústrediť   sa,   tiež   tzv.   zbiehavosťou   myslenia,   teda   narušenou   plynulosťou   v   myslení,neustálym odbočovaním k iným s hlavnou témou nesúvisiacim témam. Napriek tomu, že ajna   hlavných   pojednávaniach   opakovane   do   výsluchu   sťažovateľky   zasahoval   znalecz odboru psychológie, namietajúc, že sťažovateľka nerozumie bežným výrazom použitýmv otázkach jej kladených (napr. nerozumie výrazu „okolnosti“), výpoveď sťažovateľky mái tak   byť   hlavným   usvedčujúcim   dôkazom   o   jej   vine.   Aj   zo   znaleckého   posudkuhodnotiaceho duševný stav sťažovateľky vyplýva, že táto nie je schopná posúdiť časovésúvislosti,   nerozumie   časovým   rovinám,   kedy   je   „pred   dvoma   týždňami“   a   pod.Sťažovateľka považuje za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu to,že vzhľadom na jej mentálny stav duševnej zaostalosti boli jej výpovede uskutočňované bezprítomnosti psychológa alebo psychiatra. Napriek   tomu,   že tieto okolnosti sťažovateľkanamietala tak na okresnom súde, ako aj na krajskom súde, krajský súd sa nimi nezaoberala nijako sa k nim nevyjadril. Takýto postup nemožno akceptovať aj s poukazom na čl. 17dohovoru, ktorý výslovne zakazuje zneužitie práva.

Najvyšší   súd   vo   svojom   odmietavom   uznesení   uvádza   skutočnosti,   ktoré   súv nesúlade so spisovým materiálom. Na jednej strane pripúšťa, že zadržanie sťažovateľkyo deň skôr, ako to je deklarované v trestnom spise, pri znemožnení obhajobných práv by

4

bolo subsumovateľné pod porušenie práva na obhajobu a eventuálne aj pod dovolací dôvodpodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, avšak iba za predpokladu, že sa takskutočne   stalo   a   že   postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   negatívne   ovplyvnilvykonávanie   procesných   úkonov   po   vznesení   obvinenia.   Vzápätí   však   najvyšší   súdkonštatuje, že nemožno uzavrieť, že takýto stav nastal. Takýto záver je závažným zásahomdo práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny. Zo spisu totiž vyplývajúskutočnosti   preukazujúce,   že od počiatku zadržania sťažovateľky v dome u jej rodičov24. októbra 2009 poobede bol postup voči nej v extrémnom nesúlade so zákonom. Na tietookolnosti sťažovateľka poukazovala po celý čas, a preto nie je pravdivý záver najvyššiehosúdu,   podľa   ktorého   na   tieto   skutočnosti   nepoukazovala   skôr.   Zo   zápisnice   o   prvomvýsluchu sťažovateľky vyplýva, že sa dobrovoľne 25. októbra 2009 o 15.20 h dostavila navýsluch do Žiliny. Sťažovateľka ponecháva na úvahu ústavného súdu, či je normálne, že saako mentálne retardovaná rozhodne ísť na políciu do Žiliny, a nie do Liptovského Mikulášapri problémoch s orientáciou dokonca aj v známom prostredí. Sťažovateľka sa v skutočnostiuž pred „oficiálnym“ zadržaním 25. októbra 2009 o 17.30 h nachádzala v moci orgánovčinných v trestnom konaní, a preto existujú dôvodné pochybnosti o tom, odkedy a kde sanachádzala v tom čase a čo sa vlastne na policajnej stanici celých 24 hodín do oficiálnehozadržania dialo.

Napokon sťažovateľka namieta porušenie práva na prístup k dovolaciemu súdu, akoaj práva na účinný opravný prostriedok. Najvyšší súd vylúčil naplnenie dovolacieho dôvodupodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, lebo podľa jeho názoru rozhodovaciu praxÚstavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky nemožno aplikovaťvzhľadom   na   odlišnú   právnu   úpravu.   V   skutočnosti   ide   o   úpravu   obsahovo   totožnú.Najvyšší   súd   Českej   republiky   pripúšťa   naplnenie   tohto   dovolacieho   dôvodu   v   prípadeextrémneho nesúladu skutkových zistení s právnymi závermi. Takto postupuje aj ústavnýsúd v konaní o sťažnosti.

Sťažovateľka žiada vydať tento nález:

5

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   na   prístup   k   odvolaciemu a dovolaciemu súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   a   na   prezumpciu   neviny   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline   zo   dňa   03.05.2011,   v   konaní   vedenom   pod   č.   k.:   1To/30/2011   a   postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.08.2014 v konaní vedenom pod č. k.: 2Tdo/34/2014, porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 03.05.2011, č. k.: 1 To/30/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.08.2014, č. k.: 2 Tdo/34/2014, zrušuje.“

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 To 30/2011-830 z 3. mája 2011 vyplýva, že nímbol zrušený výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. 34 T 104/2010 z 11. januára 2011o zaradení sťažovateľky do ústavu na výkon trestu odňatia slobody a bol nahradený novýmspresneným výrokom. V ostatnom zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Podľa názoru krajského súdu skutkové zistenia okresného súdu sú správne a úplné,zodpovedajú výsledkom dokazovania, pričom v konaní sa postupovalo podľa Trestnéhoporiadku. Sťažovateľka založila odvolanie na opakovaných dôvodoch obhajoby použitejv konaní   pred   okresným   súdom.   Okresný   súd   mal   dostatok   presvedčivých   dôkazov,na ktorých založil výrok o vine. Je nesporné, že sťažovateľka sa opakovane v prípravnomkonaní priznala k žalovanému skutku. Jej výsluchy sa vykonali zákonným spôsobom a akoprocesne   účinné   dôkazy   boli   súdom   použité.   Výsluch   obvineného   je   prednostneprostriedkom jeho obhajoby. Sťažovateľka bola pred výsluchmi riadne poučená o tom, žemá právo vypovedať alebo odoprieť výpoveď. Slobodne sa rozhodla vypovedať a potom jejvýpovede, v ktorých sa priznala k spáchaniu skutku, sú usvedčujúcim dôkazom a môžu byťpoužité voči nej. Treba zároveň zvýrazniť, že ústavné právo na obhajobu pri výsluchusťažovateľky bolo v plnom rozsahu zachované.

6

Okresný   súd   správne   ustálil,   že   sťažovateľka   jednotlivé   udalosti   uvádzala   takdetailne, ako ich môže uvádzať len osoba, ktorá bola prítomná na mieste činu a tieto samazažila.   Jednotlivé   výsluchy   boli   vykonávané   s   časovým   odstupom   rôznymi   subjektmitrestného konania v štádiu prípravného konania. Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého sapriznala preto, že sa bála policajtov, sudcu pre prípravné konanie a prokurátorky, neobstojí.Sťažovateľka svoj strach žiadnym spôsobom nevysvetlila, neargumentovala fyzickým anipsychickým násilím, ale ani hrozbami takéhoto násilia zo strany osôb, ktoré vykonávaliúkony prípravného konania. Všetky výsluchy sťažovateľky sa vykonali v prítomnosti jejobhajcu.

Sťažovateľku usvedčuje zo spáchania skutku spoluobvinený. Jeho výpoveďbola okresným súdom procesne správnym postupom prečítaná na hlavnom pojednávaní,keďže medzičasom zomrel, a to potom, čo s prokurátorom uzavrel dohodu o vine a trestevzťahujúcu sa ku skutku, ktorého sa dopustil spoločne so sťažovateľkou. Aj jeho výpovede zprípravného   konania   spĺňajú   všetky   kritériá   procesne   účinných   dôkazov,   pričomv podstatných   okolnostiach   korešpondujú   s výpoveďami   sťažovateľky   z   prípravnéhokonania.   Ani   krajský   súd   nemal   preto   dôvod   neveriť   výpovediam   sťažovateľkyz prípravného   konania.   Analýzou   jednotlivých   odvolacích   námietok   možno   dospieťk záveru, že prevažujú také, ktoré sa vzťahujú na spôsob hodnotenia dôkazov okresnýmsúdom.

Sťažovateľka predkladá prostredníctvom obhajcu vlastné hodnotenie dôkazov, ktoréje   čisto   subjektívne   a   izolované   od   ďalších   dôkazov   (stopy   zaistené   na   mieste   činu,oblečenie, výpisy hovorov, meranie vzdialenosti). Hodnoteniu týchto dôkazov chýba ichhodnotenie   v   súvislosti   s   ďalšími   dôkazmi,   ktorými   sú   primárne   výpovede   samotnejsťažovateľky a spoluobvineného. Podstatné ale je, že ani jeden z dôkazov, ktoré sťažovateľkahodnotí, nespochybňuje jej vinu. Stanovenie času úmrtia poškodenej a času fyzického útokupáchateľov vyplýva z objektívnych záverov znalcov. Vymedzenie času, v ktorom sa stalskutok, pri porovnaní výsledkov meraní vzdialenosti obhajcom vôbec neodôvodňuje záver,že sťažovateľka sa nemohla v kritickom čase nachádzať na mieste činu.

Absencia   daktyloskopických   a   biologických   stôp   na   odeve,   ktorý   vydalasťažovateľka, rovnako   absolútne   nevylučuje   jej prítomnosť na   mieste   činu.   Zo žiadnych

7

skutočností nevyplýva, že sa sťažovateľka dotýkala takých častí bytu, ktoré boli miestomčinu a jeho zariadenia, a to spôsobom, ktorým by zanechala daktyloskopické stopy. Anikrvácanie   tela   obete   nemuselo   nevyhnutne   zanechať   biologické   stopy   na   oblečenísťažovateľky. Sťažovateľka opakovane veľmi podrobne opisovala dej na mieste činu a aniv jednom prípade sa nezmienila o tom, že by sa oblečením alebo niektorou časťou teladostala do kontaktu s krvou obete.

Okresnému súdu možno vytknúť nedôslednosť pri písomnom vyhotovení rozsudku,keď nepostupoval dôsledne podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Vo vzťahu k odvolacejnámietke o bezdôvodnom nevyhovení návrhu na výsluch svedka krajský súd zistil,že okresný súd 27. decembra 2010 tento dôkaz odmietol vykonať. Dôvod tohto postupuzo zápisnice   o   hlavnom   pojednávaní   nevyplýva.   V   prípade,   že   súd   odmietne   vykonaťnavrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou uviesť v odôvodnení rozhodnutia, prečonavrhovaný dôkaz nevykonal. Napriek tomu z odôvodnenia rozsudku okresného súdu to nieje zrejmé. Ani tak však nejde o také pochybenie, ktoré by bolo dôvodom zrušenia rozsudku.Zo spisu totiž vyplýva, že svedok mal v podstate potvrdiť skutočnosti, ktoré už uviedlavo svojej   výpovedi   svedkyňa.   V   odôvodnení   rozsudku   sa   okresný   súds výpoveďou vysporiadal   a nebol   dôvod   očakávať   iné   hodnotenie   rovnakýchskutočností,   ktoré   by   uviedol   svedok.   Treba   navyše   pripomenúť,   že   výpoveďnekorešponduje s výpoveďami sťažovateľky, v ktorých sa priznala k spáchaniuskutku,   ani   s   výpoveďami spoluobvineného.   V   konečnom   dôsledku   preto   ani   výpoveď nevylučuje osobnú prítomnosť sťažovateľky na mieste činu.

V súvislosti s porušením práva na obhajobu možno pripustiť, že obhajca sťažovateľkymal byť upovedomený o čase a mieste konania o dohode o vine a treste spoluobvineného.Možnosť aktívnej účasti obhajcu pri tomto úkone zákon nepripúšťa, ale keďže sa v konaní odohode o vine a treste jeden zo spolupáchateľov vyjadruje k vine, logicky sa jeho vyjadreniedotýka aj ďalších osôb označených za spolupáchateľov. Forma a obsah konania o dohode ovine a treste je však takého charakteru, že neúčasť obhajcu spolupáchateľa nie je zásadnýmporušením práva na obhajobu a na kontradiktórny proces. Sťažovateľka a jej obhajca malimožnosť   oboznámiť   sa   s   obsahom   dohody,   ako   aj   s rozsudkom,   ktorým   bola   dohodaschválená, a to z vyšetrovacieho a súdneho spisu.

8

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 34/2014 z 12. augusta 2014 vyplýva, žením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky protirozsudku krajského súdu sp. zn. 1 To 30/2011 z 3. mája 2011. Podľa názoru najvyššiehosúdu   sťažovateľka   nemohla   použiť   ako   dôvod   dovolania   tvrdenú   nezákonnú   výpoveďspoluobvineného   Obošlu   z   28.   októbra   2009   a   nezákonne   vykonanú   pitvu   poškodenej,pretože jej tieto skutočnosti na základe preštudovania spisu boli známe už v pôvodnomkonaní, kde ich neuplatnila. Tvrdené zadržanie sťažovateľky zhruba o deň skôr, ako je totodeklarované v spise v spojení so znemožnením obhajobných práv, ktoré zákon priznáva ajpodozrivej osobe, by bolo subsumovateľné pod porušenie práva na obhajobu a eventuálne ajpod   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   za   predpokladupreukázania, že sa tak skutočne stalo   a že postup   orgánov činných v trestnom konanínegatívne ovplyvnil vykonávanie procesných úkonov po začatí trestného stíhania a vzneseníobvinenia,   teda   neskoršej   výpovede   osoby   v   procesnom   postavení   obvineného.V posudzovanej veci však nemožno uzavrieť, že tento stav nastal, a teda že je naplnenýdovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Právo na obhajobu neboloporušené   tým,   že   okresný   súd   odmietol   vykonať   výsluch   švagra   sťažovateľky   (svedka, pozn.), keď neodôvodnenie tohto postupu dostatočne a vecne správne nahradilkrajský súd. Ostatné námietky sťažovateľky sú zjavne skutkovej povahy, lebo ich podstataspočíva   v   nestotožnení   sa   so   zisteným   skutkovým   stavom,   hodnotením   vykonanýchdôkazov   a   s   rozsahom   vykonaného   dokazovania.   Námietky   tejto   povahy   sú   všakuplatniteľné   len   v   rámci   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   3   Trestného   poriadku(dovolanie   podané   ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky).   Pokiaľ   podľasťažovateľky   v   prípade   zistenia   extrémneho   nesúladu   medzi   vykonanými   dôkazmia skutkovými   zisteniami   je   dovolanie   prípustné,   tento   jej   názor   treba   považovať   zanesprávny. Evidentne je inšpirovaná zákonnou úpravou v Českej republike, ktorá je ale odslovenskej   odlišná,   pretože   neobsahuje   výslovný   zákaz   skúmať   správnosť   a   úplnosťzisteného skutku. Vyhovenie návrhu sťažovateľky by znamenalo, že v prípade extrémnehonesúladu zisteného skutku s vykonanými dôkazmi by si dovolací súd atrahoval prieskum

9

v rozsahu, ktorý mu zákon nezveruje, čím by porušil ústavný princíp konania štátnehoorgánu len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri

10

predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu je tak argumentácia najvyššieho súdu, ako aj krajskéhosúdu   zrozumiteľná,   dostatočná   a   presvedčivá.   Žiadne   známky   arbitrárnosti   či   zjavnejneodôvodnenosti nevykazuje. Okolnosť, že sťažovateľka s týmito závermi nesúhlasí, nemôžesama osebe bez ďalšieho znamenať porušenie označených práv.

V   súvislosti   s   konkrétnymi   námietkami   sťažovateľky   vo   vzťahu   k   uzneseniunajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 34/2014 z 12. augusta 2014 možno uviesť toto:

Sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu uvádzanie skutočností, ktoré sú v nesúladeso spisovým   materiálom,   keď   na   jednej   strane   najvyšší   súd   pripúšťa,   že   zadržaniesťažovateľky o deň skôr, než je to deklarované v spise, pri znemožnení obhajobných práv bybolo možné považovať za porušenie práva na obhajobu a za dovolací dôvod podľa § 371

11

ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, no zároveň na druhej strane konštatuje, že takýto stavnenastal. V skutočnosti podľa sťažovateľky zo spisu vyplývajú také konkrétne okolnosti(sťažovateľkou podrobne uvedené), z ktorých možno vyvodiť, že sťažovateľka bola zadržanáuž o deň skôr.

Z pohľadu ústavného súdu treba v tejto súvislosti poukázať na to, že najvyšší súdprípustnosť dovolania v danej súvislosti založil na dvoch predpokladoch, a to jednak na tom,že sťažovateľka naozaj bola de facto zadržaná už o deň skôr, než ako to de iure vyplýva zozápisnice, ale tiež na tom, že postup orgánov činných v trestnom konaní negatívne ovplyvnilvykonávanie procesných úkonov po začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, tedaneskoršie   výpovede   osoby   v   procesnom   postavení   obvineného.   V   súvislosti   s   týmitokumulatívne   stanovenými   podmienkami   dospel   najvyšší   súd   k   záveru,   že   tento   stavnenastal, a preto nie je ani naplnený označený dovolací dôvod (porušenie práva na obhajobuzásadným spôsobom). Sťažovateľka síce popiera, že by v zápisnici vykazovaný čas jejzadržania bol správny, a trvá na tom, že preukázateľne bola zadržaná už skôr, avšak zároveňnetvrdí, že by táto okolnosť negatívne ovplyvnila procesné úkony vykonané po vzneseníobvinenia, najmä jej výpovede v prípravnom konaní, hoci je zrejmé, že pri absencii takéhototvrdenia porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom majúcim vplyv na rozhodovanieo   vine   sťažovateľky   nemožno   predpokladať.   Argumentácia   sťažovateľky,   tak   ako   jepostavená, by prípadne mohla byť relevantná pri skúmaní dôvodnosti uvalenia väzby na ňu,pretože by eventuálne bolo možné dospieť k záveru o prekročení prípustnej maximálnejdĺžky zadržania, nie teda pri rozhodovaní o vine a treste.

Sťažovateľka   ďalej   najvyššiemu   súdu   vytýka   vylúčenie   naplnenia   dovolaciehodôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a to s poukazom na rozhodovaciuprax   v   Českej   republike   pri   obsahovo   totožnej   právnej   úprave,   podľa   ktorej   v   prípadeextrémneho nesúladu skutkových zistení s právnymi závermi je dovolací dôvod daný.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   námietkysťažovateľky   skutkovej   povahy   nie   sú   uplatniteľné   vzhľadom   na   výslovné   znenieustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno

12

podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebona nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosťzisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Najvyšší súd v tejto súvislostizdôrazňuje,   že   zákonná   úprava   a   rozhodovacia   prax   v   Českej   republike,   ktorou   sasťažovateľka evidentne inšpirovala, je odlišná od slovenskej, pretože neobsahuje výslovnýzákaz skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku.

Možno   konštatovať,   že   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   vysvetlil,   prečo   priobsahovo podobnej (nie však totožnej) právnej úprave nepovažoval za možné akceptovaťčeskú rozhodovaciu prax.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k.1 To 30/2011-830 z 3. mája 2011 treba uviesť toto:

Rozhodujúcou   námietkou   sťažovateľky   bolo,   že   okresný   súd   a   krajský   súd   jejodsúdenie založili iba na jej priznaniach, ku ktorým došlo v prípravnom konaní, teda bezexistencie akýchkoľvek ďalších dôkazov preukazujúcich jej vinu. Pritom existovali dôkazysvedčiace o jej nevine, a to najmä svedecké výpovede potvrdzujúce, že bola v rozhodnomčase   na   mieste   vzdialenom   od   miesta   činu   najmenej   5   km.   Ďalej   treba   podľa   názorusťažovateľky prihliadnuť na jej mentálnu retardovanosť a fyzickú hendikepovanosť, ktoré súzrejmé a neprehliadnuteľné už na prvý pohľad. Znamená to zároveň, že jej výsluchy sanemali   uskutočniť   bez   prítomnosti   psychológa   alebo   psychiatra.   V   prospech   jej   nevinysvedčili aj výsledky znaleckého dokazovania, keďže sa nenašla žiadna trasologická stopa,žiadna DNA, žiaden odtlačok prstov, žiadna krv na jej odeve, žiadne sliny na pohári od pivaa pod., ktoré by sťažovateľka nepochybne musela zanechať.

Z pohľadu   ústavného súdu treba v danej súvislosti predovšetkým   vo všeobecnejrovine   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   nie   je   v   konaniach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   tzv.„skutkovým súdom“, keďže sám dokazovanie nevykonáva a skutkový stav neustaľuje. To jetotiž úlohou všeobecných súdov.

13

V konkrétnom prípade treba osobitne zdôrazniť, že (ako na to poukázal krajský súda najvyšší súd) sťažovateľka sa k spáchaniu skutku priznala v troch výpovediach v rámciprípravného konania, ku ktorým došlo s určitým časovým odstupom a stalo sa tak zakaždýmza   prítomnosti   jej   obhajcu.   Išlo   o   výsluchy   u   vyšetrovateľa,   prokurátora   a   sudcu   preprípravné   konanie.   Ani   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   považovať   vysvetleniesťažovateľky,   podľa   ktorého   sa   priznala   zo   strachu   pred   vypočúvajúcimi   osobami,za presvedčivé, keďže zároveň žiadne konkrétne dôvody svojich obáv neuviedla.  

Ďalej sa javí ako veľmi dôležité, že záver o vine sťažovateľky nie je založený iba najej priznaniach z prípravného konania. V skutočnosti za usvedčujúce dôkazy proti nej trebapovažovať aj výpovede spoluobvineného, ktorý ju takisto usvedčil zo spáchania skutku,pričom sa k tomu aj sám priznal. Spoluobvinený svoju výpoveď nikdy nezmenil a uzavrels prokurátorom   dohodu   o   vine   a   treste,   ktorej   základ   je   daný   práve   jeho   podrobnýmpriznaním.   K   tomu   treba   dodať,   že   z   dôkazov,   ktoré   sťažovateľka   ústavnému   súdupredložila, nevyplýva, že by sa jej obhajca prítomný pri jej výsluchoch v prípravnom konanídomáhal vzhľadom na jej zrejmý duševný a fyzický stav prítomnosti psychológa alebopsychiatra.

Uvedené   usvedčujúce   dôkazy   umožňujú   vo   svojom   súhrne   dospieť   k   záveru,   žehodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi nemožno považovať za arbitrárne či zazjavne neodôvodnené. Za daného stavu treba akceptovať argumenty, na základe ktorýchvšeobecné súdy neuverili výpovediam svedkov preukazujúcim sťažovateľke alibi. Rovnakosa nejavia ako svojvoľné ani úvahy vysvetľujúce, prečo nenájdenie stôp u sťažovateľky,resp. stôp pochádzajúcich od nej nemožno považovať za okolnosť výrazne spochybňujúcujej vinu. Rozhodne neobstojí úvaha sťažovateľky, ktorá v tejto súvislosti vytýka všeobecnýmsúdom   akceptovanie   záverov   odlišných   od   odborného   znaleckého   skúmania   (napr.krvácanie tela poškodenej nemuselo nevyhnutne zanechať biologické stopy na oblečenísťažovateľky). Všeobecné súdy nijako nespochybňujú, že u poškodenej došlo ku krvácaniu,pretože   spochybňujú   to,   že   by   sa   táto   krv   nevyhnutne   musela   dostať   na   oblečeniesťažovateľky.  

14

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015

15