SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 75/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Martinom Cibuľom, Advokátska kancelária, M. Pišuta 919/2, Liptovský Mikuláš,vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a 3písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniachvedených Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 1 To 30/2011 a jeho rozsudkom z 3. mája2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Tdo 34/2014 a jeho uznesenímz 12. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietanéhoporušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a 3písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) podsp. zn. 1 To 30/2011 a jeho rozsudkom z 3. mája 2011 a Najvyšším súdom Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Tdo 34/2014 a jeho uznesenímz 12. augusta 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. decembra 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 34 T 104/2010 z 11. januára 2011 uznaná vinnou zo spáchaniaobzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona, za čo jej boluložený trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestuso stredným stupňom stráženia. Bol jej tiež uložený ochranný dohľad na dva roky.Poškodená bola s nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie.Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 To 30/2011-830 z 3. mája 2011 došlo k zrušeniua následnému spresneniu výroku o zaradení sťažovateľky do ústavu na výkon trestu odňatiaslobody. V ostatnom zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Napokon uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 34/2014 z 12. augusta 2014 bolo dovolanie sťažovateľkyproti rozsudku krajského súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
Podľa presvedčenia sťažovateľky konaním a rozhodnutím krajského súdua najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Vina sťažovateľky mala spočívať v tom, že 23. októbra 2009 v čase od 15.50 h do19.00 h v izbe bytu č. 29 na ⬛⬛⬛⬛ uláši mala podvplyvom alkoholu po nezistenom konflikte v úmysle usmrtiť prineseným nožom s dĺžkoučepele 12 cm spoločne s odsúdeným ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „spoluobvinený“), ktorýuzavrel s prokuratúrou dohodu o vine a treste, striedavo 25-krát bodnúť najmä do oblastikrku a hrudníka spredu aj zozadu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „poškodená“), čím jej bolispôsobené mnohopočetné bodné poranenia krku a hrudníka s poškodením veľkých cievkrku, krčných orgánov, ľavých a pravých pľúc, pohrudnice a osrdcovnice, s vykrvácaním dopohrudničných dutín a navonok, pričom na následky traumaticko-hemoragického šokupoškodená na mieste zomrela.
2
Sťažovateľka tak pred okresným súdom, ako aj pred krajským súdom preukazovalasvoju nevinu a namietala, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali jej námietkami a všetkydôkazy o jej nevine vyhodnotili ako účelové. Jediným dôkazom o jej vine malo byť jejpriznanie, pretože nijaké iné dôkazy jej vinu nepotvrdili, ale práve naopak, vyvrátilimožnosť, že by sa sťažovateľka nachádzala v rozhodnom čase na mieste činu. Napriek týmtopochybnostiam ju okresný súd uznal vinnou a rovnaký názor zaujal aj krajský súd. Právnezávery všeobecných súdov boli pre sťažovateľku nepochopiteľné, pretože boli v rozpore sozákladnými zásadami trestného konania, najmä so zásadou zistenia skutkového stavu bezdôvodných pochybností. Vinu sťažovateľky založili na jej priznaní. Pritom podľa ustálenejjudikatúry sa priznanie obvineného považuje za vierohodné iba vtedy, pokiaľ je tátovierohodnosť preukázaná ďalšími vierohodnými dôkazmi. Takéto dôkazy však v danej vecineexistujú. Naopak, v konaní boli zabezpečené dôkazy svedčiace o nevine sťažovateľky, a topredovšetkým svedecké výpovede ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a, ktorízhodne uvádzali, že v rozhodnom čase boli so sťažovateľkou nepretržite minimálne súčasnedvaja na úplne inom mieste vzdialenom od bytu poškodenej minimálne 5 km. Záveryznaleckých posudkov zo všetkých odvetví boli negatívne, pretože sa nenašla žiadnatrasologická stopa, ktorú by fyzicky postihnutá sťažovateľka nepochybne zanechala, ale anižiadna DNA, žiaden odtlačok prstov, žiadna krv na odeve sťažovateľky, žiadne sliny napohári od piva a pod. Všeobecné súdy tieto dôkazy úplne odignorovali a v rozpore s nimidospeli k záveru o vine sťažovateľky. Ide pritom o absolútne nelogické a rozporné záverykrajského súdu. Osvojenie si skutočností odlišných od odborného znaleckého skúmania(napr. že ani krvácanie tela obete nemuselo nevyhnutne zanechať biologické stopy naoblečení sťažovateľky) vyznieva ako nevysvetliteľné popretie akejkoľvek dôkaznej silyodborného znaleckého posudku. Sťažovateľka v tom vidí porušenie práva na obhajobua výrazný rozpor so zásadou prezumpcie neviny. Arbitrárnosť rozhodnutia vidív konkurencii viacerých protichodných názorov vyslovených najvyšším súdom a tiež v tom,že najvyšší súd svoj jediný záver o jej vine nezdôvodnil zo všetkých právnych hľadísk, ktoréprichádzali do úvahy. Znalecké posudky ako dôkazy s najvyšším stupňom objektívnosti nieje oprávnený spochybňovať ani súd, pokiaľ nenariadil kontrolné posudky alebo pokiaľ inýmspôsobom neboli spochybnené závery znaleckých posudkov. Za danej dôkaznej situácie je
3
takýto postup v rozpore s prezumpciou neviny. Sťažovateľka vidí porušenie princípuprezumpcie neviny a porušenie práva na súdnu ochranu v tom, že rozsudok krajského súduje v rozpore s pravidlom in dubio pro reo. Podľa tohto pravidla pokiaľ nie je v konanípreukázaná praktická istota o existencii relevantných skutkových okolností, t. j. pokiaľ súprítomné akéhokoľvek rozumné pochybnosti vo vzťahu ku skutku alebo osobe páchateľa,ktoré nemožno odstrániť ani vykonaním ďalšieho dôkazu, je nutné rozhodnúť v prospechobvineného.
Sťažovateľka je osobou mentálne retardovanou na mentálnej úrovni dieťaťa. Je u nejna prvý pohľad zrejmé, že ide o osobu duševne zaostalú a fyzicky hendikepovanú. Fyzickéaj psychické znaky mentálnej retardácie sú u nej zjavné a neprehliadnuteľné. Podľaznaleckého posudku trpí poruchami myslenia, a to spomaleným myslením, neschopnosťousústrediť sa, tiež tzv. zbiehavosťou myslenia, teda narušenou plynulosťou v myslení,neustálym odbočovaním k iným s hlavnou témou nesúvisiacim témam. Napriek tomu, že ajna hlavných pojednávaniach opakovane do výsluchu sťažovateľky zasahoval znalecz odboru psychológie, namietajúc, že sťažovateľka nerozumie bežným výrazom použitýmv otázkach jej kladených (napr. nerozumie výrazu „okolnosti“), výpoveď sťažovateľky mái tak byť hlavným usvedčujúcim dôkazom o jej vine. Aj zo znaleckého posudkuhodnotiaceho duševný stav sťažovateľky vyplýva, že táto nie je schopná posúdiť časovésúvislosti, nerozumie časovým rovinám, kedy je „pred dvoma týždňami“ a pod.Sťažovateľka považuje za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu to,že vzhľadom na jej mentálny stav duševnej zaostalosti boli jej výpovede uskutočňované bezprítomnosti psychológa alebo psychiatra. Napriek tomu, že tieto okolnosti sťažovateľkanamietala tak na okresnom súde, ako aj na krajskom súde, krajský súd sa nimi nezaoberala nijako sa k nim nevyjadril. Takýto postup nemožno akceptovať aj s poukazom na čl. 17dohovoru, ktorý výslovne zakazuje zneužitie práva.
Najvyšší súd vo svojom odmietavom uznesení uvádza skutočnosti, ktoré súv nesúlade so spisovým materiálom. Na jednej strane pripúšťa, že zadržanie sťažovateľkyo deň skôr, ako to je deklarované v trestnom spise, pri znemožnení obhajobných práv by
4
bolo subsumovateľné pod porušenie práva na obhajobu a eventuálne aj pod dovolací dôvodpodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, avšak iba za predpokladu, že sa takskutočne stalo a že postup orgánov činných v trestnom konaní negatívne ovplyvnilvykonávanie procesných úkonov po vznesení obvinenia. Vzápätí však najvyšší súdkonštatuje, že nemožno uzavrieť, že takýto stav nastal. Takýto záver je závažným zásahomdo práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny. Zo spisu totiž vyplývajúskutočnosti preukazujúce, že od počiatku zadržania sťažovateľky v dome u jej rodičov24. októbra 2009 poobede bol postup voči nej v extrémnom nesúlade so zákonom. Na tietookolnosti sťažovateľka poukazovala po celý čas, a preto nie je pravdivý záver najvyššiehosúdu, podľa ktorého na tieto skutočnosti nepoukazovala skôr. Zo zápisnice o prvomvýsluchu sťažovateľky vyplýva, že sa dobrovoľne 25. októbra 2009 o 15.20 h dostavila navýsluch do Žiliny. Sťažovateľka ponecháva na úvahu ústavného súdu, či je normálne, že saako mentálne retardovaná rozhodne ísť na políciu do Žiliny, a nie do Liptovského Mikulášapri problémoch s orientáciou dokonca aj v známom prostredí. Sťažovateľka sa v skutočnostiuž pred „oficiálnym“ zadržaním 25. októbra 2009 o 17.30 h nachádzala v moci orgánovčinných v trestnom konaní, a preto existujú dôvodné pochybnosti o tom, odkedy a kde sanachádzala v tom čase a čo sa vlastne na policajnej stanici celých 24 hodín do oficiálnehozadržania dialo.
Napokon sťažovateľka namieta porušenie práva na prístup k dovolaciemu súdu, akoaj práva na účinný opravný prostriedok. Najvyšší súd vylúčil naplnenie dovolacieho dôvodupodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, lebo podľa jeho názoru rozhodovaciu praxÚstavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky nemožno aplikovaťvzhľadom na odlišnú právnu úpravu. V skutočnosti ide o úpravu obsahovo totožnú.Najvyšší súd Českej republiky pripúšťa naplnenie tohto dovolacieho dôvodu v prípadeextrémneho nesúladu skutkových zistení s právnymi závermi. Takto postupuje aj ústavnýsúd v konaní o sťažnosti.
Sťažovateľka žiada vydať tento nález:
5
„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie a na prístup k odvolaciemu a dovolaciemu súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 03.05.2011, v konaní vedenom pod č. k.: 1To/30/2011 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.08.2014 v konaní vedenom pod č. k.: 2Tdo/34/2014, porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 03.05.2011, č. k.: 1 To/30/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.08.2014, č. k.: 2 Tdo/34/2014, zrušuje.“
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 To 30/2011-830 z 3. mája 2011 vyplýva, že nímbol zrušený výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. 34 T 104/2010 z 11. januára 2011o zaradení sťažovateľky do ústavu na výkon trestu odňatia slobody a bol nahradený novýmspresneným výrokom. V ostatnom zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.
Podľa názoru krajského súdu skutkové zistenia okresného súdu sú správne a úplné,zodpovedajú výsledkom dokazovania, pričom v konaní sa postupovalo podľa Trestnéhoporiadku. Sťažovateľka založila odvolanie na opakovaných dôvodoch obhajoby použitejv konaní pred okresným súdom. Okresný súd mal dostatok presvedčivých dôkazov,na ktorých založil výrok o vine. Je nesporné, že sťažovateľka sa opakovane v prípravnomkonaní priznala k žalovanému skutku. Jej výsluchy sa vykonali zákonným spôsobom a akoprocesne účinné dôkazy boli súdom použité. Výsluch obvineného je prednostneprostriedkom jeho obhajoby. Sťažovateľka bola pred výsluchmi riadne poučená o tom, žemá právo vypovedať alebo odoprieť výpoveď. Slobodne sa rozhodla vypovedať a potom jejvýpovede, v ktorých sa priznala k spáchaniu skutku, sú usvedčujúcim dôkazom a môžu byťpoužité voči nej. Treba zároveň zvýrazniť, že ústavné právo na obhajobu pri výsluchusťažovateľky bolo v plnom rozsahu zachované.
6
Okresný súd správne ustálil, že sťažovateľka jednotlivé udalosti uvádzala takdetailne, ako ich môže uvádzať len osoba, ktorá bola prítomná na mieste činu a tieto samazažila. Jednotlivé výsluchy boli vykonávané s časovým odstupom rôznymi subjektmitrestného konania v štádiu prípravného konania. Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého sapriznala preto, že sa bála policajtov, sudcu pre prípravné konanie a prokurátorky, neobstojí.Sťažovateľka svoj strach žiadnym spôsobom nevysvetlila, neargumentovala fyzickým anipsychickým násilím, ale ani hrozbami takéhoto násilia zo strany osôb, ktoré vykonávaliúkony prípravného konania. Všetky výsluchy sťažovateľky sa vykonali v prítomnosti jejobhajcu.
Sťažovateľku usvedčuje zo spáchania skutku spoluobvinený. Jeho výpoveďbola okresným súdom procesne správnym postupom prečítaná na hlavnom pojednávaní,keďže medzičasom zomrel, a to potom, čo s prokurátorom uzavrel dohodu o vine a trestevzťahujúcu sa ku skutku, ktorého sa dopustil spoločne so sťažovateľkou. Aj jeho výpovede zprípravného konania spĺňajú všetky kritériá procesne účinných dôkazov, pričomv podstatných okolnostiach korešpondujú s výpoveďami sťažovateľky z prípravnéhokonania. Ani krajský súd nemal preto dôvod neveriť výpovediam sťažovateľkyz prípravného konania. Analýzou jednotlivých odvolacích námietok možno dospieťk záveru, že prevažujú také, ktoré sa vzťahujú na spôsob hodnotenia dôkazov okresnýmsúdom.
Sťažovateľka predkladá prostredníctvom obhajcu vlastné hodnotenie dôkazov, ktoréje čisto subjektívne a izolované od ďalších dôkazov (stopy zaistené na mieste činu,oblečenie, výpisy hovorov, meranie vzdialenosti). Hodnoteniu týchto dôkazov chýba ichhodnotenie v súvislosti s ďalšími dôkazmi, ktorými sú primárne výpovede samotnejsťažovateľky a spoluobvineného. Podstatné ale je, že ani jeden z dôkazov, ktoré sťažovateľkahodnotí, nespochybňuje jej vinu. Stanovenie času úmrtia poškodenej a času fyzického útokupáchateľov vyplýva z objektívnych záverov znalcov. Vymedzenie času, v ktorom sa stalskutok, pri porovnaní výsledkov meraní vzdialenosti obhajcom vôbec neodôvodňuje záver,že sťažovateľka sa nemohla v kritickom čase nachádzať na mieste činu.
Absencia daktyloskopických a biologických stôp na odeve, ktorý vydalasťažovateľka, rovnako absolútne nevylučuje jej prítomnosť na mieste činu. Zo žiadnych
7
skutočností nevyplýva, že sa sťažovateľka dotýkala takých častí bytu, ktoré boli miestomčinu a jeho zariadenia, a to spôsobom, ktorým by zanechala daktyloskopické stopy. Anikrvácanie tela obete nemuselo nevyhnutne zanechať biologické stopy na oblečenísťažovateľky. Sťažovateľka opakovane veľmi podrobne opisovala dej na mieste činu a aniv jednom prípade sa nezmienila o tom, že by sa oblečením alebo niektorou časťou teladostala do kontaktu s krvou obete.
Okresnému súdu možno vytknúť nedôslednosť pri písomnom vyhotovení rozsudku,keď nepostupoval dôsledne podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Vo vzťahu k odvolacejnámietke o bezdôvodnom nevyhovení návrhu na výsluch svedka krajský súd zistil,že okresný súd 27. decembra 2010 tento dôkaz odmietol vykonať. Dôvod tohto postupuzo zápisnice o hlavnom pojednávaní nevyplýva. V prípade, že súd odmietne vykonaťnavrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou uviesť v odôvodnení rozhodnutia, prečonavrhovaný dôkaz nevykonal. Napriek tomu z odôvodnenia rozsudku okresného súdu to nieje zrejmé. Ani tak však nejde o také pochybenie, ktoré by bolo dôvodom zrušenia rozsudku.Zo spisu totiž vyplýva, že svedok mal v podstate potvrdiť skutočnosti, ktoré už uviedlavo svojej výpovedi svedkyňa. V odôvodnení rozsudku sa okresný súds výpoveďou vysporiadal a nebol dôvod očakávať iné hodnotenie rovnakýchskutočností, ktoré by uviedol svedok. Treba navyše pripomenúť, že výpoveďnekorešponduje s výpoveďami sťažovateľky, v ktorých sa priznala k spáchaniuskutku, ani s výpoveďami spoluobvineného. V konečnom dôsledku preto ani výpoveď nevylučuje osobnú prítomnosť sťažovateľky na mieste činu.
V súvislosti s porušením práva na obhajobu možno pripustiť, že obhajca sťažovateľkymal byť upovedomený o čase a mieste konania o dohode o vine a treste spoluobvineného.Možnosť aktívnej účasti obhajcu pri tomto úkone zákon nepripúšťa, ale keďže sa v konaní odohode o vine a treste jeden zo spolupáchateľov vyjadruje k vine, logicky sa jeho vyjadreniedotýka aj ďalších osôb označených za spolupáchateľov. Forma a obsah konania o dohode ovine a treste je však takého charakteru, že neúčasť obhajcu spolupáchateľa nie je zásadnýmporušením práva na obhajobu a na kontradiktórny proces. Sťažovateľka a jej obhajca malimožnosť oboznámiť sa s obsahom dohody, ako aj s rozsudkom, ktorým bola dohodaschválená, a to z vyšetrovacieho a súdneho spisu.
8
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 34/2014 z 12. augusta 2014 vyplýva, žením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky protirozsudku krajského súdu sp. zn. 1 To 30/2011 z 3. mája 2011. Podľa názoru najvyššiehosúdu sťažovateľka nemohla použiť ako dôvod dovolania tvrdenú nezákonnú výpoveďspoluobvineného Obošlu z 28. októbra 2009 a nezákonne vykonanú pitvu poškodenej,pretože jej tieto skutočnosti na základe preštudovania spisu boli známe už v pôvodnomkonaní, kde ich neuplatnila. Tvrdené zadržanie sťažovateľky zhruba o deň skôr, ako je totodeklarované v spise v spojení so znemožnením obhajobných práv, ktoré zákon priznáva ajpodozrivej osobe, by bolo subsumovateľné pod porušenie práva na obhajobu a eventuálne ajpod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku za predpokladupreukázania, že sa tak skutočne stalo a že postup orgánov činných v trestnom konanínegatívne ovplyvnil vykonávanie procesných úkonov po začatí trestného stíhania a vzneseníobvinenia, teda neskoršej výpovede osoby v procesnom postavení obvineného.V posudzovanej veci však nemožno uzavrieť, že tento stav nastal, a teda že je naplnenýdovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Právo na obhajobu neboloporušené tým, že okresný súd odmietol vykonať výsluch švagra sťažovateľky (svedka, pozn.), keď neodôvodnenie tohto postupu dostatočne a vecne správne nahradilkrajský súd. Ostatné námietky sťažovateľky sú zjavne skutkovej povahy, lebo ich podstataspočíva v nestotožnení sa so zisteným skutkovým stavom, hodnotením vykonanýchdôkazov a s rozsahom vykonaného dokazovania. Námietky tejto povahy sú všakuplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku(dovolanie podané ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky). Pokiaľ podľasťažovateľky v prípade zistenia extrémneho nesúladu medzi vykonanými dôkazmia skutkovými zisteniami je dovolanie prípustné, tento jej názor treba považovať zanesprávny. Evidentne je inšpirovaná zákonnou úpravou v Českej republike, ktorá je ale odslovenskej odlišná, pretože neobsahuje výslovný zákaz skúmať správnosť a úplnosťzisteného skutku. Vyhovenie návrhu sťažovateľky by znamenalo, že v prípade extrémnehonesúladu zisteného skutku s vykonanými dôkazmi by si dovolací súd atrahoval prieskum
9
v rozsahu, ktorý mu zákon nezveruje, čím by porušil ústavný princíp konania štátnehoorgánu len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
10
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu je tak argumentácia najvyššieho súdu, ako aj krajskéhosúdu zrozumiteľná, dostatočná a presvedčivá. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnejneodôvodnenosti nevykazuje. Okolnosť, že sťažovateľka s týmito závermi nesúhlasí, nemôžesama osebe bez ďalšieho znamenať porušenie označených práv.
V súvislosti s konkrétnymi námietkami sťažovateľky vo vzťahu k uzneseniunajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 34/2014 z 12. augusta 2014 možno uviesť toto:
Sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu uvádzanie skutočností, ktoré sú v nesúladeso spisovým materiálom, keď na jednej strane najvyšší súd pripúšťa, že zadržaniesťažovateľky o deň skôr, než je to deklarované v spise, pri znemožnení obhajobných práv bybolo možné považovať za porušenie práva na obhajobu a za dovolací dôvod podľa § 371
11
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, no zároveň na druhej strane konštatuje, že takýto stavnenastal. V skutočnosti podľa sťažovateľky zo spisu vyplývajú také konkrétne okolnosti(sťažovateľkou podrobne uvedené), z ktorých možno vyvodiť, že sťažovateľka bola zadržanáuž o deň skôr.
Z pohľadu ústavného súdu treba v tejto súvislosti poukázať na to, že najvyšší súdprípustnosť dovolania v danej súvislosti založil na dvoch predpokladoch, a to jednak na tom,že sťažovateľka naozaj bola de facto zadržaná už o deň skôr, než ako to de iure vyplýva zozápisnice, ale tiež na tom, že postup orgánov činných v trestnom konaní negatívne ovplyvnilvykonávanie procesných úkonov po začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, tedaneskoršie výpovede osoby v procesnom postavení obvineného. V súvislosti s týmitokumulatívne stanovenými podmienkami dospel najvyšší súd k záveru, že tento stavnenastal, a preto nie je ani naplnený označený dovolací dôvod (porušenie práva na obhajobuzásadným spôsobom). Sťažovateľka síce popiera, že by v zápisnici vykazovaný čas jejzadržania bol správny, a trvá na tom, že preukázateľne bola zadržaná už skôr, avšak zároveňnetvrdí, že by táto okolnosť negatívne ovplyvnila procesné úkony vykonané po vzneseníobvinenia, najmä jej výpovede v prípravnom konaní, hoci je zrejmé, že pri absencii takéhototvrdenia porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom majúcim vplyv na rozhodovanieo vine sťažovateľky nemožno predpokladať. Argumentácia sťažovateľky, tak ako jepostavená, by prípadne mohla byť relevantná pri skúmaní dôvodnosti uvalenia väzby na ňu,pretože by eventuálne bolo možné dospieť k záveru o prekročení prípustnej maximálnejdĺžky zadržania, nie teda pri rozhodovaní o vine a treste.
Sťažovateľka ďalej najvyššiemu súdu vytýka vylúčenie naplnenia dovolaciehodôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a to s poukazom na rozhodovaciuprax v Českej republike pri obsahovo totožnej právnej úprave, podľa ktorej v prípadeextrémneho nesúladu skutkových zistení s právnymi závermi je dovolací dôvod daný.
Ústavný súd poukazuje na to, že podľa názoru najvyššieho súdu námietkysťažovateľky skutkovej povahy nie sú uplatniteľné vzhľadom na výslovné znenieustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno
12
podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebona nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosťzisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Najvyšší súd v tejto súvislostizdôrazňuje, že zákonná úprava a rozhodovacia prax v Českej republike, ktorou sasťažovateľka evidentne inšpirovala, je odlišná od slovenskej, pretože neobsahuje výslovnýzákaz skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku.
Možno konštatovať, že najvyšší súd dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo priobsahovo podobnej (nie však totožnej) právnej úprave nepovažoval za možné akceptovaťčeskú rozhodovaciu prax.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k.1 To 30/2011-830 z 3. mája 2011 treba uviesť toto:
Rozhodujúcou námietkou sťažovateľky bolo, že okresný súd a krajský súd jejodsúdenie založili iba na jej priznaniach, ku ktorým došlo v prípravnom konaní, teda bezexistencie akýchkoľvek ďalších dôkazov preukazujúcich jej vinu. Pritom existovali dôkazysvedčiace o jej nevine, a to najmä svedecké výpovede potvrdzujúce, že bola v rozhodnomčase na mieste vzdialenom od miesta činu najmenej 5 km. Ďalej treba podľa názorusťažovateľky prihliadnuť na jej mentálnu retardovanosť a fyzickú hendikepovanosť, ktoré súzrejmé a neprehliadnuteľné už na prvý pohľad. Znamená to zároveň, že jej výsluchy sanemali uskutočniť bez prítomnosti psychológa alebo psychiatra. V prospech jej nevinysvedčili aj výsledky znaleckého dokazovania, keďže sa nenašla žiadna trasologická stopa,žiadna DNA, žiaden odtlačok prstov, žiadna krv na jej odeve, žiadne sliny na pohári od pivaa pod., ktoré by sťažovateľka nepochybne musela zanechať.
Z pohľadu ústavného súdu treba v danej súvislosti predovšetkým vo všeobecnejrovine zdôrazniť, že ústavný súd nie je v konaniach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy tzv.„skutkovým súdom“, keďže sám dokazovanie nevykonáva a skutkový stav neustaľuje. To jetotiž úlohou všeobecných súdov.
13
V konkrétnom prípade treba osobitne zdôrazniť, že (ako na to poukázal krajský súda najvyšší súd) sťažovateľka sa k spáchaniu skutku priznala v troch výpovediach v rámciprípravného konania, ku ktorým došlo s určitým časovým odstupom a stalo sa tak zakaždýmza prítomnosti jej obhajcu. Išlo o výsluchy u vyšetrovateľa, prokurátora a sudcu preprípravné konanie. Ani podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať vysvetleniesťažovateľky, podľa ktorého sa priznala zo strachu pred vypočúvajúcimi osobami,za presvedčivé, keďže zároveň žiadne konkrétne dôvody svojich obáv neuviedla.
Ďalej sa javí ako veľmi dôležité, že záver o vine sťažovateľky nie je založený iba najej priznaniach z prípravného konania. V skutočnosti za usvedčujúce dôkazy proti nej trebapovažovať aj výpovede spoluobvineného, ktorý ju takisto usvedčil zo spáchania skutku,pričom sa k tomu aj sám priznal. Spoluobvinený svoju výpoveď nikdy nezmenil a uzavrels prokurátorom dohodu o vine a treste, ktorej základ je daný práve jeho podrobnýmpriznaním. K tomu treba dodať, že z dôkazov, ktoré sťažovateľka ústavnému súdupredložila, nevyplýva, že by sa jej obhajca prítomný pri jej výsluchoch v prípravnom konanídomáhal vzhľadom na jej zrejmý duševný a fyzický stav prítomnosti psychológa alebopsychiatra.
Uvedené usvedčujúce dôkazy umožňujú vo svojom súhrne dospieť k záveru, žehodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi nemožno považovať za arbitrárne či zazjavne neodôvodnené. Za daného stavu treba akceptovať argumenty, na základe ktorýchvšeobecné súdy neuverili výpovediam svedkov preukazujúcim sťažovateľke alibi. Rovnakosa nejavia ako svojvoľné ani úvahy vysvetľujúce, prečo nenájdenie stôp u sťažovateľky,resp. stôp pochádzajúcich od nej nemožno považovať za okolnosť výrazne spochybňujúcujej vinu. Rozhodne neobstojí úvaha sťažovateľky, ktorá v tejto súvislosti vytýka všeobecnýmsúdom akceptovanie záverov odlišných od odborného znaleckého skúmania (napr.krvácanie tela poškodenej nemuselo nevyhnutne zanechať biologické stopy na oblečenísťažovateľky). Všeobecné súdy nijako nespochybňujú, že u poškodenej došlo ku krvácaniu,pretože spochybňujú to, že by sa táto krv nevyhnutne musela dostať na oblečeniesťažovateľky.
14
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2015
15