znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 75/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 12 C 83/2012-128 z 3. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. S. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   12   C   83/2012-128 z 3. septembra 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 83/2012 domáha proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo   vnútra“   alebo   „žalovaná“)   náhrady   škody   v sume   200 000   €   spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Ministerstvo   vnútra 28.   mája 2012   navrhlo, aby okresný   súd   uložil   sťažovateľke povinnosť zložiť trovy konania, okresný súd následne vyzval sťažovateľku na vyjadrenie sa k návrhu žalovaného na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.

Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k zloženiu preddavku na trovy konania poukázala na skutočnosť,   že zo žiadosti   žalovaného nie je zrejmé, čo   by malo byť zo   zloženého preddavku hradené, a uloženie trov konania by bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže náklady   žalovaného   na   trovy   konania   budú   v   porovnaní   so   zloženým   preddavkom zanedbateľné. Ďalej namietala, že požiadavka žalovaného zabraňuje jej prístup k právu na spravodlivosť a domáhania sa náhrady škody.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   C   83/2012-128   z   3.   septembra   2012   uložil sťažovateľke   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa   §   141a   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v sume 10 000 €.

Podľa   názoru   sťažovateľky   jednou   z   podmienok   aplikácie   §   141a   ods.   1   OSP a uloženia povinnosti zložiť preddavok na trovy konania je vylúčenie oslobodenia žalobcu od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP v celom rozsahu. Z doterajšieho priebehu súdneho konania   nie   je   zrejmé,   ako   súd   zistil,   že   u   sťažovateľky   nie   sú   splnené   predpoklady na oslobodenie od súdneho poplatku.

Vzhľadom na to, že okresný súd neskúmal majetkové pomery účastníka konania, hoci podľa sťažovateľky tak konať mal, považuje namietané rozhodnutie okresného súdu za arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada o prednostné vybavenie svojej sťažnosti v zmysle § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   zároveň   o   odklad   vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 83/2012-128 z 3. septembra 2012.

V   súvislosti   s   rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   sťažovateľka   upriamuje pozornosť na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012 a nález č. k. I. ÚS 112/2012-30 zo 6. júna 2012.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ňou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovorom napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 12 C 83/2012-128 z 3. septembra 2012, zruší napadnuté uznesenie a   vec vráti na ďalšie konanie.   Požaduje tiež uložiť okresnému súdu   zaplatiť na účet jej právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 667,60 €.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   tvrdenie   o   porušení   jej   základného   práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 12 C 83/2012-128 z 3. septembra 2012.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína,   že   jeho   prvoradou   úlohou   je   ochrana   ústavnosti,   a   nie   ochrana   zákonnosti, čo je aj   prejavom   doktríny,   že   všeobecný   súd   pozná   právo   („iura   novit   curia“). Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 83/2012-128 z 3. septembra 2012 okrem iného vyplýva:

„V   prejednávanej   veci   sú   podľa   názoru   súdu   splnené   podmienky   na   uloženie povinnosti navrhovateľke na zloženie preddavku na trovy konania, nakoľko navrhovateľka v konaní   uplatňuje   právo   na   zaplatenie   sumy   vo   výške   200.000,-   EUR,   t.   j.   vo   výške presahujúcej   400-násobok   životného   minima,   odporca   navrhol   súdu   uloženie   tejto povinnosti navrhovateľke a zároveň navrhovateľka vo svojom vyjadrení k návrhu odporcu neuviedla   žiadne   dôvody,   pre   ktoré   by   jej   patrilo   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov v zmysle § 138 O. s. p.. Konajúci súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že zákon súdu pri splnení   vyššie   uvedených   podmienok   ukladá   zaviazať   navrhovateľa   na   zloženie preddavku na trovy konania a to bez ohľadu na skutočnosť, či je navrhovateľ vecne alebo osobne oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov a tiež bez ohľadu na skutočnosť, či v konaní nejaké trovy odporcovi vznikli, resp. v budúcnosti vzniknú. S prihliadnutím na uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a zaviazal navrhovateľku na zloženie preddavku na trovy konania vo výške 5 % z uplatnenej sumy, t. j. vo výške 10.000,- EUR.“

Ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   avšak   nezistil, že by účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnutý rozsudok obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   považoval   ústavný   súd   za   kľúčové   zistenie, či spôsob, ktorým okresný súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami,   ústavný   súd   zisťoval,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom   sťažovateľa,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 141a   ods.   1   poslednej   vety   OSP   ak   navrhovateľ   preddavok   v   určenej   lehote   nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé, že   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   k   neprípustnému   zásahu   do   označeného základného   práva   dôjsť   nemohlo.   Samotné   vydanie   napadnutého   uznesenia,   ale   ani nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu   k   súdu   pre   sťažovateľku.   K   dôsledkom,   na   ktoré   sťažovateľka   v   sťažnosti poukazuje,   by totiž   mohlo dôjsť   až prípadným vydaním   uznesenia   o   zastavení   konania v zmysle   už   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (obdobne   pozri napr. II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok   v zmysle § 141a   ods.   1 poslednej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   proti   uzneseniu   o   zastavení   konania je prípustné   odvolanie   a   proti   prípadnému   nepriaznivému   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania   proti   prípadnému   uzneseniu   okresného   súdu   o   zastavení   konania   bude   mať sťažovateľka možnosť uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať,   či   prípadné   zastavenie   konania   pre   nezaplatenie   preddavku   na   trovy   konania je v danom   prípade   zlučiteľné   s   tými   právami,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   touto sťažnosťou namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   za   predčasné,   keďže   sťažovateľka   bude   mať   v   ďalšom   priebehu konania   vedeného   pod   sp.   zn.   12   C   83/2012   k   dispozícii   účinné   právne   prostriedky na ochranu   svojho   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné vyjadriť sa aj k nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012. V obdobnej právnej veci nálezom sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy   a   dohovoru,   ku   ktorým   malo   dôjsť   uznesením   Okresného   súdu   Poprad č. k. 13 C 270/08-938   z   9.   januára   2012,   ktorým   bola   účastníkovi   konania   uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní   uznesenia   sp.   zn.   I.   ÚS   112/2012)   sťažnosť   už   meritórne   neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013