znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 75/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. L. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 255/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. L. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010 doručená sťažnosť MUDr. L. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 255/08 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 255/08, ktoré sa začalo na okresnom súde návrhom podaným 31. augusta 2008, sa sťažovateľka domáhala úpravy styku otca s ich maloletou dcérou, keďže od poslednej úpravy styku došlo k zmene pomerov.

Sťažovateľka   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že konanie   do   podania ústavnej sťažnosti,   t. j. takmer po dvoch   rokoch nie je právoplatne skončené a vo veci nebolo   vydané   žiadne   meritórne   rozhodnutie.   Vzhľadom   na   osobitosť   konania   preto 11. mája 2010 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Sťažovateľka   okrem   podrobného   chronologického   popisu   priebehu   konania v sťažnosti ďalej uvádza:

„… predmetom   konania   vo   veci   starostlivosti   o   maloletých   je   dosiahnuť v čo najkratšom   čase   rozhodnutie,   ktoré   efektívne   chráni   práva   a   oprávnené   záujmy maloletého so zreteľom na jeho právne postavenie upravené v ústave, v medzinárodných zmluvách   a v zákonoch.   Snaha   o   efektívnosť   konania   a   rozhodovania   súdov   v   konaní vo veciach starostlivosti o maloletých je zo zákona zdôraznená povinnosťou súdu rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr do 6 mesiacov odo dňa začatia konania. Predĺženie konania je viazané len na existenciu vážnych dôvodov a objektívnu nemožnosť vykonať dôkazy. Lehota je ustanovená na právoplatné skončenie vec. O predĺžení konania by súd mal aj formálne rozhodnúť, inak by bol jeho postup nepreskúmateľný.

Máme za to, že Okresný súd Ružomberok nepostupoval v zmysle vyššie uvedeného, čím podľa nášho názoru nepochybne porušil práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   predovšetkým   s   prihliadnutím   na   osobitosti   konania   vo   veciach starostlivosti o maloletých.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa či.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 4P/255/2008 porušené bolo.

Okresnému súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 4P/255/2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke...   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3.320,- Eur..., ktoré je jej Okresný súd Ružomberok povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Ružomberok je povinný uhradiť MUDr. L. K. trovy konania v sume 254,88 Eur... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky, advokáta JUDr. J. L....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 255/08 dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   zo   súvisiaceho   spisu   sp.   zn. 4 P 255/08, ktorý si ústavný súd zadovážil, je zrejmé, že okresný súd prakticky od začiatku napadnutého   konania   konal   vo   veci   v podstate   priebežne,   pričom   sa   postupne   musel vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi účastníkov konania. Dňa 5. septembra 2008 bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky   na zmenu úpravy   stretávania sa   otca s dieťaťom. Okresný súd 10. septembra 2008 stanovil termín pojednávania na 11. november 2008, ktoré bolo odročené na 13. január 2009 z dôvodu žiadosti právneho zástupcu otca dieťaťa. Dňa 13. januára 2009 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní zo strany právneho zástupcu otca dieťaťa s návrhom na vylúčenie zákonnej sudkyne   pre   jej   zaujatosť.   Dňa   23.   januára   2009   bol   doručený   návrh   sťažovateľky   na nariadenie predbežného opatrenia. Dňa 30. januára 2009 bolo okresným súdom predbežným opatrením rozhodnuté o návrhu matky maloletého dieťaťa na úpravu stretávania sa otca s maloletou. Dňa 19. februára 2009 bolo okresnému súdu doručené odvolanie otca dieťaťa proti predbežnému opatreniu. Dňa 16. marca 2009 bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   ako   aj   o   vznesených námietkach   zaujatosti.   Dňa   20.   apríla   2009   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 CoP 21/09 z 25. marca 2009, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci a bolo potvrdené uznesenie o nariadení predbežného opatrenia. Dňa 20. mája 2009 konajúca sudkyňa predsedovi okresného súdu oznámila skutočnosti zakladajúce dôvod na jej vylúčenie z prerokovania a rozhodovania veci pre pochybnosť o jej nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom konania, keďže otec dieťaťa podal   na   ňu   podnet   na   začatie   disciplinárneho   konania.   Dňa   25.   mája   2009   bola   vec pridelená   na   prerokovanie   inej   sudkyni   a   uznesením   zo   17.   júna   2009   boli   paralelne prebiehajúce konania týkajúce sa zmeny úpravy práv a povinností rodičov k dieťaťu spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 4 P 255/08. Následne bol vo veci nariadený termín pojednávania na 16. júl 2009, o ktorého odročenie požiadali účastníci konania z dôvodu letných prázdnin. Na pojednávaní konanom 17. septembra 2009 okresný súd zistil snahu rodičov o riešenie veci dohodou, preto pojednávanie odročil z dôvodu poskytnutia lehoty účastníkom konania na ten účel. Pojednávanie odročené na 12. október 2009 sa konalo, avšak k uzavretiu mimosúdnej dohody medzi rodičmi nedošlo. Uznesením z 19. novembra 2009   okresný   súd   vo   veci   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru   detskej psychológie   zároveň   uložil   uznesením   obom   rodičom   uhradiť   preddavky   na   trovy znaleckého dokazovania. Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 9. decembra 2009 namietala zaujatosť znalkyne a podaním doručeným okresnému súdu 10. decembra 2009 sa odvolala proti uzneseniu, ktorým jej bolo uložené zaplatiť preddavok na trovy znaleckého   dokazovania.   Sťažovateľka   podaním   doručeným   15. decembra   2009   ďalej navrhla zmenu príslušnosti súdu z okresného súdu na Okresný súd Trnava, ktorú okresný súd   uznesením   z   13.   januára   2010   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   sťažovateľka 10. februára 2010 podala odvolanie. Dňa 12. februára 2010 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach sťažovateľky. Dňa 1. apríla 2010 bol okresnému súdu doručený   ďalší   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   príslušnosti   súdu   z okresného   súdu   na Okresný   súd   Košice II. Krajský   súd   uzneseniami   sp.   zn.   10 CoP 16/2010   a sp.   zn. 10 CoP 17/2010 z 5. mája 2010 potvrdil uznesenia okresného súdu o určení preddavku na trovy   znaleckého   dokazovania   a   o zamietnutí   návrhu   na   zmenu   príslušnosti.   Následne okresný súd uznesením z 1. júna 2010 zamietol návrh matky mal. dieťaťa na prenesenie príslušnosti   na   Okresný   súd   Košice II. Ďalej   uznesením   zo   7.   júna   2010   okresný   súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou voči znalkyni. Dňa 16. júna 2010 sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na prenesenie príslušnosti. Dňa 24. júna 2010 sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o námietke zaujatosti proti ustanovenej znalkyni. Dňa 14. júla 2010 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach sťažovateľky. Dňa 20. júla 2010 krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   prenesenie príslušnosti, ako aj o námietke zaujatosti. Dňa 26. júla 2010 otec maloletého dieťaťa podal návrh na zmenu predbežného opatrenia z dôvodu zmeny pomerov. Dňa 25. augusta 2010 okresný súd upravil pomery rodičov k maloletému dieťaťu – o úpravu stretávania sa otca s maloletou a zároveň ustanovil uznesením kolízneho opatrovníka. Dňa 16. septembra 2010 sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh na nariadenie termínu pojednávania a vydania rozhodnutia v zmysle dohody účastníkov. Dňa 1. októbra 2010 okresný súd nariadil termín pojednávania na 22. október 2010. Dňa 13. októbra 2010 otec maloletého dieťaťa doručil súdu   žiadosť o zrušenie termínu pojednávania a navrhol vykonať znalecké dokazovanie. Dňa   25.   októbra   2010   okresný   súd   konajúcej   znalkyni   listom   oznámil,   že   trvá   na vypracovaní   znaleckého   posudku   na   základe   uznesenia   z 19.   novembra   2009.   Dňa

15. novembra 2010 konajúca znalkyňa oznámila okresnému súdu   nemožnosť vykonania znaleckého posudku z dôvodu neúčasti sťažovateľky a maloletého dieťaťa pre chorobu. Dňa 29.   novembra   2010   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   preukázanie   dôvodov neustanovenia sa s maloletým dieťaťom na znaleckých úkonoch. Dňa 17. decembra 2010 ustanovená znalkyňa doručila súdu znalecký posudok. Dňa 29. decembra 2010 okresný súd stanovil termín pojednávania na 20. január 2011. Dňa 13. januára 2011 právny zástupca sťažovateľky   požiadal   o odročenie   termínu   pojednávania   z dôvodu   kolízie   termínov pojednávaní,   pričom   sťažovateľka   19.   januára   2011   oznámila,   že   trvá   na   účasti   svojho právneho   zástupcu   na   pojednávaní.   Dňa   19.   januára   2011   okresný   súd   stanovil   termín pojednávania na 22. február 2011. Dňa 22. februára 2011 okresný súd rozhodol vo veci.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   chronologického   prehľadu   podstatných úkonov okresného súdu sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania pred okresným súdom nebol celkom bez   prieťahov,   v   zásade   smeroval   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky a nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   zobral   taktiež   do   úvahy,   že   rozhodovanie   o   procesných   návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred   vlastným   prerokovaním   a rozhodnutím   o merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).   Využitie   možností   daných   navrhovateľovi   procesnými   predpismi   na uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Sťažovateľka však v napadnutom konaní pred okresným   súdom   nesporne   prispela   k   celkovej   dĺžke   konania   aj   svojimi   procesnými návrhmi (podanie námietky zaujatosti, návrhy na zmenu príslušnosti, podávanie odvolaní proti   procesným   rozhodnutiam   súdu),   preto   musela   takpovediac   počítať   s jeho predlžovaním.

V danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup   okresného   súdu   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011