znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 75/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.   a N.   P.,   obaja   bytom   D.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru justičnej polície Košice v konaní vedenom pod ČVS: ORP-1962/6-OJP-KE-2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. a N. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2010 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) a N. P. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom D., ktorou namietali porušenie základného práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej   polície,   odboru   justičnej   polície   Košice   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-1962/6-OJP-KE-2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia 9. mája 2008 podali Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu nepravdivého znaleckého posudku PhDr. I. G.

Trestné oznámenie sťažovateľov bolo špeciálnou prokuratúrou odstúpené Okresnej prokuratúre Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá ho následne odovzdala na vybavenie okresnému riaditeľstvu.

Vyšetrovateľ   okresného   riaditeľstva   uznesením   ČVS:   ORP-1962/6-OJP-KE-2008 z 30. septembra 2008 odmietol uvedené trestné oznámenie, proti čomu podali sťažovatelia 24. októbra 2008 sťažnosť. Dozorujúci prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pv 846/2008-14 z 10. marca 2009 sťažnosti vyhovel, uznesenie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva zrušil a nariadil mu, aby vo veci prečinu nepravdivého znaleckého posudku, tlmočníckeho úkonu a prekladateľského úkonu [§ 347 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)] znova konal.

Podľa názoru sťažovateľov vyšetrovateľ okresného riaditeľstva v označenej trestnej veci   nekoná   a svojou   nečinnosťou   spôsobuje   prieťahy   v konaní,   čím   dochádza k porušovaniu nimi označených práv.

Sťažovatelia svoje tvrdenia odôvodnili takto:

«... Uznesením, vyšetrovateľ... odmietol začať trestne stíhanie... vo veci vyhotovenia nepravdivého znaleckého posudku pričom uviedol, že „predvolával“ sťažovateľov 18. 8. 08 a   3. 9. 08   -   práve v období,   keď   sťažovatelia   mali   dovolenku   a   žiadne predvolania im doručené neboli.

Pričom sťažovatelia k dodatočnému tres. ozn. priložili všetky dôkazy, a uviedli, že originál nepravdivého znaleckého posudku sa nachádzala na UBOK v Košiciach, ale aj tak kpt. Mgr. I. H. dôkazy neskúmal a vo veci nevypočul ani jediného svedka....

Dňa 7 apríla 2009 podala sťažovateľka do podateľni OR PZ Úradu Jus. a Kr. P žiadosť   o   zabezpečenie   dôkazov   vo   veci   trestného   činu   znalca   a   o   vypočutí oznamovateľov....

Po   podaní   tejto   žiadosti   vyšetrovateľ...   v   apríli   2009   telefonicky   predvolal oznamovateľov,   a   ich   predbežne,   bez   zapisovania,   vypočul,   zoznámil   sa   z   preloženými listinnými   dôkazmi,   ale   sa   odvolal   na   absenciu   času   kvôli   dovolenke,   s   prísľubom,   že oznamovateľov   opakovane   predvolá,   vypočuje,   a   prevezme   listinné   dôkazy   do   spisu najneskôr v máji 2009....

Do dnešného dňa po jednom polooficiálnom stretnutí s vyšetrovateľom... sťažovatelia vo veci konania písmoznalca neboli predvolaní, ani vypočutí, a to po uplynutí 19 mesiacov odo dňa podania nášho dodatočného trestného oznámenia smerujúceho proti organizovanej skupine, v časti postupu znalca... a po uplynutí 11 mesiacov odo dňa vydania Uznesenia prokurátora, ktorý nariadil vyšetrovateľovi vo veci konať.

Sťažovatelia sa snažili o nápravu a dňa 25. 08. 2009 podali v súhlase s § 31, 32 Zákona o Prokuratúre... Generálnej prokuratúre sťažnosť na prieťahy v konaní polície, na neefektívnosť konania, ktoré spôsobili stav právnej neistoty, a žiadosť o nápravu... Odpoveď na toto podanie od generálnej prokuratúry sťažovatelia nedostali. Dňa 11. 12. 2009 podali sťažovatelia v súhlase s § 31, 32 Zákona o Prokuratúre... Generálnej   prokuratúre   podnet   na   prešetrenie   postupu   vyšetrovateľa   a   okresného prokurátora a sťažnosti na prieťahy v konaní a na neefektívnosť policajného konania. Oznámením zo dňa 29. 12. 2009 Generálna prokuratúra informovala sťažovateľov pod č. j. IV/3 GPt 33/08-15 o postúpení ich sťažnosti a dožiadaní do Krajskej prokuratúry v Košiciach,   pričom   Krajská   prokuratúra   do   dnešného   dňa   na   podania   sťažovateľov neodreagovala....

Do   dnešného   dňa   sťažovatelia   neboli   predvolaní   vyšetrovateľom,   a   nedosiahli nápravy vo veci konania polície...

Polícia,   v   časti   prešetrenia   postupu   znalca...   nekonala,   nekoná,   ani   nie   je predpoklad, že konať bude.

Nečinnosťou   a pracovnou   letargiou   vyšetrovateľ   spôsobuje   ničím   neopodstatnené prieťahy v konaní, zbavuje sťažovateľov práva na právnu a inú ochranu, pričom samotné vyšetrovanie z týchto dôvodov stráca efektívnosť, a dôkazy sa maria.

Nečinnosť polície sťažovatelia považujú za nesprávny úradný postup osôb verejnej moci, ktoré mali a museli ochrániť v mene štátu ich základne práva, a poskytnúť právnu ochranu, čoho doposiaľ sa nestalo a čo privádza:

- k neefektívnemu a nedostatočnému konaniu...,

- k takým prieťahom v policajnom konaní, ktoré sú neprimerané...,

- k prehĺbeniu stavu právnej neistoty sťažovateľov a k zvýšeniu spôsobených im ujem a škôd....

Sťažovatelia   majú   za   to,   že   sa   ich   cielene   pokúsila   podvodným   a   nehanebným konaním obrať doslova o celý majetok, dobre organizovaná skupina ľudí.

Sťažovatelia márne očakávali, že v ich prípade dosiahnu právnu ochranu... pomocou organov verejnej moci - policajného zboru, ktorému prešetrenie prípadu bolo pridelené.... Sťažovatelia považujú, že jedine Ústavný súd môže odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa v danom prípade nachádzajú a ochrániť ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, s ktorým v danom prípade súvisí aj právo na právnu a inú ochranu....»

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný súd nálezom   vyslovil,   že   postupom   okresného   riaditeľstva   v konaní   vedenom pod ČVS: ORP-1962/6-OJP-KE-2008   došlo   k   porušeniu   ich   základného   práva „na prejednanie...   záležitosti   v primeranej   lehote   a na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru“ a   základného   práva „na   právnu   a inú ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy“, prikázal okresnému riaditeľstvu v označenom konaní konať bez zbytočných prieťahov a priznal im primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 5 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, základného práva na inú právnu ochranu a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: ORP-1962/6-OJP-KE-2008.

1. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 95/06).

Účelom,   podstatou   a   zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka,   v   jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní veci účastníka (napr. I. ÚS 18/06).

V   súlade   s   judikatúrou   ESĽP   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   poškodeným v rámci trestného konania treba považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Akonáhle poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v   trestnom   konaní,   je   to   prekážkou,   aby   si   náhradu   škody   paralelne   uplatnil   aj v občianskoprávnom konaní. Preto konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci   trestného   konania   vo   vzťahu   k poškodenému   spadá   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1 dohovoru (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06).

Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   takéto   konanie možno   považovať za   rozhodujúce   pre   určenie   ich   „občianskych práv“.   Je   potrebné   poznamenať,   že   ESĽP   sa   v   danom   prípade   z   hľadiska   porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré   možno   za   určitých   podmienok   považovať za   konanie   vo   veci   poškodeného   (jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   poškodený,   ktorý   má   podľa   zákona   proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obvinenému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.

Vo   vzťahu   k   postupu   okresného   riaditeľstva   namietajú   sťažovatelia   skutočnosti zakladajúce   podľa   ich   názoru   zbytočné   prieťahy.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (doručená sťažnosť 1. februára 2010) nebolo v trestnej veci   vedenej   okresným   riaditeľstvom   pod   ČVS:   ORP-1962/6-OJP-KE-2008   vznesené obvinenie konkrétnej osobe. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť na svoju doterajšiu   judikatúru, z   ktorej   treba   vyvodiť,   že sťažovatelia   ako poškodení   v   trestnom konaní   vedenom   vo   veci   bez   vznesenia   obvinenia   (proti   konkrétnej   osobe)   sa   nemôžu domáhať vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Základné   právo   poškodeného   v   trestnom   konaní   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy je preto uplatniteľné až po vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 109/06, I. ÚS 18/06).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   citovanú   judikatúru,   z   ktorej   treba   vyvodiť,   že sťažovatelia ako poškodení v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia sa nemôžu   domáhať   vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že jeho porušenie sťažovatelia   úzko   spájajú, resp.   ho odvodzujú   od nečinnosti   vyšetrovateľa   v označenom trestnom konaní. Svedčí   o tom predovšetkým ich tvrdenie, podľa ktorého „nečinnosťou a pracovnou   letargiou   vyšetrovateľ   spôsobuje   ničím   neopodstatnené   prieťahy   v konaní, zbavuje sťažovateľov práva na právnu a inú ochranu, pričom samotné vyšetrovanie z týchto dôvodov stráca efektívnosť, a dôkazy sa maria. Nečinnosť polície sťažovatelia považujú za nesprávny úradný postup osôb verejnej moci, ktoré mali a museli ochrániť... ich základné práva, a poskytnúť právnu ochranu, čoho doposiaľ sa nestalo.“. Inú argumentáciu, o ktorú by sťažovatelia opreli svoje tvrdenia o porušení svojho základného práva na inú právnu ochranu, v sťažnosti neuviedli.

Pretože   ústavný   súd   nevyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   ich   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, nemohol vysloviť ani s tým spájané a od neho odvodzované porušenie ich základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v tejto časti je preto sťažnosť zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nemohol vyhovieť ani ďalším požiadavkám sťažovateľov (prikázať okresnému riaditeľstvu konať bez zbytočných prieťahov a priznať im   primerané   finančné   zadosťučinenie),   pretože   rozhodovanie   o nich   je   podmienené vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   ku   ktorému   však   v   prípade sťažovateľov nedošlo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010