znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 75/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a základného   práva   zaručeného   v čl.   42   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 309/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2008 doručená sťažnosť R. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 309/04.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «... Dňa 01. 07. 2004 som podal na Okresný súd Bratislava IV. …žalobný návrh, ktorým som sa dožadoval, aby Okresný súd Bratislava IV. svojim rozhodnutím, upravil styk s mojimi maloletými deťmi D. B., nar... a K. B., nar..., ktoré sa narodili v manželstve, ktoré som dňa 20. 10. 1995 uzatvoril so S. K. Predmetný návrh   bol   na   uvedenom   súde   zaregistrovaný   pod   sp.   zn.   14   P   142/2004.   Okresný   súd Bratislava IV. svojim uznesením rozhodol, že môj návrh na začatie predmetného konania z dôvodu miestnej nepríslušnosti, bude postúpený Okresnému súdu v Žiline. Na uvedenom súde bol kde bol zaregistrovaný pod sp. zn. 15P/309/2004. Obidve maloleté deti na základe uznesenia Okresného súdu v Žiline, boli zastúpené kolíznym opatrovníkom, ktorým bol Úrad práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v Ž.,   o   čom   som   bol   upovedomený   z   listom   zo   dňa 19. 8. 2004. Dňa 26. 8. 2004 sa na požiadanie súdu k môjmu žalobnému návrhu, vyjadrila moja v tom čase manželka, matka našich maloletých detí S. K. Svoje vyjadrenie doplnila dňa 7. 10. 2004 „dodatkom k vyjadreniu“.»

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ podrobne popísal dôvody podania svojho návrhu   okresnému   súdu,   pričom   zvýraznil,   že: «Vzhľadom   k   tomu,   že   matka   našich maloletých detí mi bránila stretávať sa s nimi, robila všetko preto, aby medzi mnou a deťmi došlo   k   citovému   odcudzeniu   (a   toho,   vzhľadom   na   vek   mladšej   dcéry   som   sa   obával najviac), podal som dňa 1. 7. 2004 v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 a § 35 Zákona o rodine na Okresný súd Bratislava IV. „Návrh na úpravu styku s mojimi maloletými deťmi na čas do rozvodu“... Ako miestne nepríslušné podanie (deti mali už trvalé bydlisko v Ž.) bolo toto postúpené   na   Okresný   súd   v   Žiline,   ktorému   vo   veľmi   krátkom   čase,   bolo   doručené vyjadrenie matky našich detí k predmetnému návrhu. S jej návrhom úpravy môjho styku s našimi deťmi, uvedeným v jej podaní, by som v tom čase aj súhlasil. V tom čase už vôbec nič nebránilo Okresnému súdu v Žiline, aby vo veci konal. Keďže bezdôvodne nekonal, obrátil som sa dňa 3. 5. 2005 so svojou sťažnosťou na predsedu Okresného súdu v Žiline a upozornil som ho na skutočnosť, že v predmetnej veci dochádza k porušovaniu môjho ústavného práva, ktoré mi zaručuje, že „každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov“. Súd som upozornil na dôsledky, ktoré má nadmerná dĺžka konania resp. nekonania súdu v predmetnej veci. Okresný súd, vzhľadom na závažnosť predmetu sporu, mal v konaní postupovať s osobitnou pozornosťou. Som toho názoru, že posúdenie a rozhodnutie v predmetnej veci, nebolo vôbec náročné a ani zložité, ale i napriek tomu, súd nekonal. Predseda Okresného súdu v Žiline JUDr. P. H., mi listom zo dňa 19. 5. 2005 zn. Spr. 2111/05 oznámil stanovisko súdu k podanej sťažnosti, a to v tom zmysle, že uviedol že dňa 28. 4. 2005 (teda po 9 mesiacoch od jeho podania) bol predmetný spis predložený na vybavenie,   zákonnému   sudcovi   a   v   liste   prisľúbil,   že   predpokladaný   termín   vytýčenia pojednávania v predmetnej veci bol stanovený na mesiace 6/2005 alebo 7/2005. Následne Okresný súd v Žiline v predmetnej veci vytýčil dve pojednávania, prvé na deň 27. 7. 2005 a druhé na deň 18. 10. 2005. Obidva vytýčené termíny pojednávania bez uvedenia dôvodu zrušil. Matka našich maloletých detí, podala dňa 25. 7. 2005 (teda rok po mojom podaní) na Okresný súd v Žiline, v tej istej veci v akej bol môj návrh (...) podanie, v ktorom žiadala navyše, aby súd vydal predbežné opatrenie vo veci stanovenia výšky vyživovacej povinnosti voči našim maloletým deťom. O obsahu jej podania, však už rozhodoval aj Okresný súd v Bratislave v našom na tom súde prebiehajúcom rozvodovom konaní. Okresný súd v Žiline v jej veci v neskoršom čase podanej, bol schopný do 30 dní rozhodnúť. Vzhľadom, k tomu, že som pravidelne mesačne, nie malou čiastkou, prispieval na výživu našich detí, navrhnuté predbežné opatrenie, svojim znesením Okresný súd Žiline zamietol. Som presvedčený, že Okresný súd v Žiline v súvislosti s vydaním uznesenia sp. zn. 15 P/309/2004-57, vo veci návrhu   podania   predmetného   predbežného   opatrenia,   sa   musel   oboznámiť   aj   s   mojim podaním návrhu na úpravu styku s maloletými deťmi na čas do rozvodu, a teda nič mu nebránilo, aby v mojej veci rozhodol, a to súčasne s vydaním predmetného uznesenia. Ale neurobil tak, a vo veci môjho podania zo dňa 1. 7. 2004 ani v tomto čase vôbec nekonal. Jeho prvé konanie v predmetnej veci, ktoré sa aj uskutočnilo, bolo vytýčené na deň 20. 5. 2008, teda bez dvoch mesiacov 4 roky. Okresný súd v Žiline, dovtedy vôbec nekonal, aby napokon rozhodol Rozsudkom zo dňa 20. 5. 2008 vedeného pod č. k. 15 P/309/2004-160, ktorým   môj   návrh   na   úpravu   styku   s   deťmi,   zamietol.   Predmetný   rozsudok   nadobudol právoplatnosť dňom 20. 6. 2008.... V predmetnej veci nevykonal Okresný súd v Žiline odo dňa podania môjho návrhu, žiadne efektívne úkony, ktoré by viedli k odstráneniu právnej neistoty v ktorej som žil až do ukončenia súdneho konania, vo veci rozvodu a úpravy práv k maloletým deťom na čas po rozvode. Dovtedy som žil v neustálom strese a v strachu o citový vývoj našich detí a hlavne z obavy, aby sa mi z dôvodu odlúčenia, deti citovo neodcudzili.... Mohol som tento čas venovať svojim deťom a ich svojim záľubám. So mnou duševne trpeli aj moji rodičia, ktorí sa nemohli bezdôvodne stretávať so svojimi dvomi vnučkami.

Na Okresnom súde Bratislava IV. pod č. k. 4C/12/2004 prebiehalo súdne konanie, vo veci   rozvodu   manželstva   a   úpravy   práv   a   povinností   k   maloletým   deťom   na   čas   po rozvode. Keď som videl, že moja t. č. manželka, svojim konaním vo veci rozvodu na súde, tento umelo predlžuje a Okresný súd Žilina v mojej veci o úpravu styku s mojimi maloletými deťmi na čas do rozvodu vôbec nekoná, požiadal som písomne o pomoc sudkyňu Okresného súdu   Bratislava   IV.,   ktorá   viedla   rozvodové   konanie   o   urýchlenie   rozhodnutia   vo   veci rozvodu, čo podľa sudkyne nebolo možné, avšak na najbližšom súdnom pojednávaní, t. č. manželku dôrazne upozornila na následky jej konania. V snahe, aby som sa mohol stretávať so svojimi deťmi, obrátil som sa o pomoc aj na súdom prideleného kolízneho opatrovníka, ktorým bol Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Ž., avšak bezvýsledne, toho v uvedenej veci nezaujímalo vôbec nič. Medzitým moja t. č. manželka zmenila bydlisko a s deťmi sa odsťahovala na mne neznáme miesto, zdôvodňovala to neodôvodnenou obavou o fyzický útok na jej osobu z mojej strany. V tejto veci konal aj Obvodný úrad v B., po jej oznámení o priestupku   voči   občianskemu   spolunažívaniu.  ...Konanie   po   vykonanom   dokazovaní Obvodný úrad ako nedôvodné zastavil. Vzhľadom k tomu, že aj rodičia mojej t. č. manželky mi   odmietla   udať   miesto   pobytu   mojich   detí,   a   moja   t.   č.   manželka   dlhodobo   trpela duševnými poruchami (dlhodobo navštevovala ambulanciu klinickej psychológie PhDr. S. J. v Ž.), v obave o moje deti, som sa obrátil o pomoc na Okresné riaditeľstvo PZ v Ž., ktoré síce novú adresu, na ktorej žili moje deti zistilo, avšak nechcelo mi ju oznámiť, oznámilo mi len,   že   deti   sú   v   poriadku.   Viac   mi   pomôcť   nemohli,   ako   uviedli   z   dôvodu,   že   naše manželstvo ešte nebolo rozvedené a deti neboli v tom čase zverené do opatery a výchovy ani jednému z rodičov.... Matka našich detí vedome sa snažila úplne zabrániť v styku s mojimi dcérami a takto nás od seba citovo odcudziť, čo sa jej u staršej dcéry D. aj podarilo.... Manželstvo s matkou mojich detí S. K. bolo právoplatne rozvedené ku dňu 28. 6. 2006 a bolo rozhodnuté na základe uzavretej rodičovskej dohody (pristúpil som na návrh matky mojich   detí   z   obavy,   aby   som svoje   deti nestratil   úplne)   aj   o   mojom   styku   s   mojimi maloletými deťmi na čas po rozvode.... Okresný súd v Žiline svojim konaním porušil moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy resp.   porušil   moje   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Jeho konanie považujem za právne neakceptovateľné.

Z hore uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci vydal toto rozhodnutie:

Ústavný súd podľa zistení vyslovuje, že v súdnom konaní pred Okresným súdom Žilina č. k. 15 P/309/2004 v období od 7. 10. 2004 do 20. 6. 2008 došlo k zbytočným prieťahom v konaní,   čím   bolo   porušené ústavné právo   sťažovateľa   zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 2. ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný   súd   v   Žiline   nezabezpečil   sťažovateľove   rodičovské   právo   voči   jeho maloletým   deťom,   čo   je   v   rozpore   s   právom,   ktoré   mu   garantuje   Ústava   Slovenskej republiky v jej piatom oddiely v odseku. 4, čl. 42. Okresný súd, tým, že nekonal vo veci, neumožnil   sťažovateľovi   výkon   jeho   rodičovských   práv,   ktoré   z   dôvodu   nezákonného konania matky jeho detí, nemohol realizovať. Porušenie tohto práva už nemožno napraviť. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie a uložil, aby Okresný súd v Žiline, v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyplatil   sťažovateľovi   čiastku   450   000,-   Sk   (slovom   štyristopäťdesiattisíc   slovenských korún). Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v súdnom konaní a jednak ujmu v dôsledku   toho,   že   nemohol   vykonávať   svoje   rodičovské   práva,   dlhodobo   sa   nemohol domôcť svojho zákonom chráneného práva, čo mu spôsobovalo značné dlhodobé duševné stresy. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 6 632,- Sk (za 2 právne úkony: prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti z dôvodu trov právneho zastúpenia advokátkou JUDr. M. K., so sídlom B.).»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ako to zo sťažnostného návrhu (petitu) vyplýva, v dôsledku toho aj základného práva zaručeného v čl. 42 ods. 4 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 309/04.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa čl. 42 ods. 4 ústavy zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu.

1.   Sťažovateľ   namietal   predovšetkým   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote podľa označených článkov ústavy a dohovoru (pričom následkom porušenia týchto práv malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 42 ods. 4 ústavy).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená   v čase,   keď   namietané   porušenie   označeného   práva   ešte   trvalo   (napr.   I. ÚS 22/01,   I.   ÚS   77/02,   I.   ÚS   116/02).   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súde právoplatne skončené 20. júna 2008. Samotný sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že: „Okresný súd v Žiline... napokon rozhodol Rozsudkom zo dňa 20. 5. 2008 vedeného pod č. k. 15 P/309/2004-160, ktorým môj návrh na úpravu styku s deťmi, zamietol. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 20. 6. 2008.“ Sťažovateľ sa napriek uvedeným skutočnostiam na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 29. júla 2008, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorého označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj čl. 6 ods. 1   dohovoru)   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v okolnostiach   danej   veci právna   neistota   sťažovateľa   bola   paradoxne   odstránená   materiálne   už   „rozvodovým“ rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 4 C 12/04-160 z 2. mája 2006, ktorým bola schválená aj rodičovská dohoda o zverení maloletých detí na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky a súčasne aj o určení výživného, ale aj o úprave styku otca s oboma maloletými deťmi.

2.   Sťažovateľ,   ktorý   je   kvalifikovane   právne   zastúpený,   v petite   svojej   sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva zaručeného v čl. 42 ods. 4 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 309/04.

V tejto časti napadnutého konania ani nemohlo dôjsť k zásahu do jeho základného práva   zaručeného   v čl.   42   ods.   4   ústavy,   pretože   v tejto   časti   je   sťažnosť   nezlučiteľná ratione materiae a z tohto dôvodu ju treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Navyše možno dodať, že ak sťažovateľ chcel namietať to, že v dôsledku porušenia svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 42 ods. 4 ústavy, ústavný súd poukazuje na to, že z predošlej časti tohto rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ   -   ktorý   je   kvalifikovane   právne   zastúpený   -   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy v konaní podal v čase, keď zbytočné prieťahy ani nemohli trvať, a preto „ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti“ a nebolo možné ani konštatovať   vyslovenie   porušenia   tých   základných   práv,   ktorých   dôsledkom   malo   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 42 ods. 4 ústavy. Vychádzajúc z týchto skutočností   nevyplýva   žiadna   možnosť   porušenia   základného   označeného   práva sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto prichádzalo do úvahy sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na všetky uvedené skutočnosti   ústavný súd podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009