znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 75/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, v čl. 46 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2   a čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/2004 a jeho uznesením z 13. septembra 2006 ako aj porušenia základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Tos 42/2006 a jeho uznesením z 24. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. novembra 2006 doručená sťažnosť J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   základných   práv   zaručených   v čl. 17 ods. 2,   v   čl. 46   ods. 1   a v čl.   50   ods.   3 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   3   T   96/2004   a jeho   uznesením   z 13. septembra   2006   ako   aj   porušenia základného práva   zaručeného v   čl.   17 ods. 2   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 Tos 42/2006 a jeho uznesením z 24. októbra 2006.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   na   základe   obžaloby   podanej   Okresnou prokuratúrou Ž. pod č. k. 2 Pv 65/04-79 z 12. júla 2004 je proti sťažovateľovi vedené na okresnom súde trestne konanie pod sp. zn. 3 T 96/2004 pre trestný čin týranie blízkej osoby a zverenej   osoby   podľa   §   215   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a pre trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 7/04 z 19. januára 2004 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1   písm.   b)   a c)   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   platného   do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“), avšak uznesením zo 17. marca 2005 bol u sťažovateľa dôvod väzby uvedený v § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vypustený. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ntv 31/2006 z 23. augusta 2006 bola väzba sťažovateľa predĺžená do 16. januára 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Podaniami zo dňa 4. mája 2006, 14. augusta 2006 a 4. septembra 2006 sťažovateľ žiadal Okresný súd v Žiline konajúci v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 T 96/2004 v rámci   konania   pred   súdom,   aby   mu   v zmysle   ustanovení   §   65   ods.   3   Tr.   por.   bolo umožnené nahliadnuť do trestného spisu za účelom prípravy obhajoby v jeho trestnej veci. Okresný   súd   v Žiline   ani   v jednom   prípade   sťažovateľových   žiadostí   nevyhovel a k realizácii práva sťažovateľa na prípravu obhajoby zo strany okresného súdu nedošlo. Dňa 14. 9. 2006 obdržal sťažovateľ uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 9. 2006, sp. zn. 3 T 96/2004, ktorým Okresný súd v Žiline zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby   na   slobodu   zo   dňa   25.   8.   2006.   Lehota   na   podanie   sťažnosti   voči   uvedenému uzneseniu končila dňa 18. 9. 2006 o 24.00 hod.

Dňa 14. 9. 2006 obdržal sťažovateľ aj oznámenie Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 9. 2006, sp. zn. 3 T 96/04, ktorým mu bolo oznámené, že dňa 18. 9. 2006 o 9.00 hod. má možnosť nahliadnuť do trestného spisu v trestnej kancelárii na Okresnom súde v Žiline. K realizácii práva sťažovateľa nahliadnuť do trestného spisu dňa 18. 9. 2006 o 9.00 hod. však nedošlo, nakoľko zákonný sudca nedal príkaz na sťažovateľovu eskortu z Ústavu na výkon v Žiline na Okresný súd v Žiline.

Voči predmetnému uzneseniu Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 9. 2006, sp. zn. 3 T 96/2004, ktorým súd zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby, podal dňa 18. 9. 2006 v zákonnej lehote sťažovateľ sťažnosť.

Dňa 29. 9. 2006 po uplynutí doby 11 dní od posledného dňa na podanie sťažnosti voči   uzneseniu   Okresného   súdu   v Žiline   zo   dňa   13.   9.   2006   sp.   zn.   3   T   96/2004   bolo sťažovateľovi umožnené nahliadnuť do trestného spisu sp. zn. 3 T 96/2004 vedeného na Okresnom súde v Žiline   a to prostredníctvom zamestnanca   Krajského súdu   v Žiline   (...) v Ústave na výkon väzby v Žiline.

Listom adresovaným predsedovi senátu Krajského súdu v Žiline zo dňa 2. 10. 2006, sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že realizácia práva na obhajobu – nahliadnutie do spisu zo strany Krajského súdu v Žiline dňa 29. 9. 2006 nemá žiaden procesný význam a je neúčelné,   nakoľko   lehota na podanie sťažnosti voči   uvedenému rozhodnutiu   Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 9. 2006 uplynula dňa 18. 9. 2006 a keby aj sťažovateľ písomne doplnil svoju sťažnosť zo dňa 18. 9. 2006 podaním zo dňa 2.   10.   2006,   tak časť jeho sťažnosti – podanie zo dňa 2. 10. 2006, by muselo byť zamietnuté podľa § 148 ods. 1 písm. b) Tr. por. ako podané oneskorene.

Sťažovateľ žiadal predsedu senátu Krajského súdu v Žiline, aby Krajský súd v Žiline zrušil napadnuté uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 9. 2006, sp. zn. 3 T 96/2004 a prikázal   súdu   nižšieho   stupňa   nanovo   vo   veci   rozhodnúť   s tým,   že   v rámci   lehoty   na podanie sťažnosti voči rozhodnutiu Okresného súdu v Žiline bude umožnené nahliadnutie do trestného spisu sťažovateľovi a sťažovateľ tak bude mať možnosť na realizáciu svojho práva na obhajobu tak, aby mala aj procesný význam.

Napriek   uvedeným   skutočnostiam   dňa   24.   októbra   2006   senát   Krajského   súdu v Žiline uznesením sp. zn. 29 Tos/42/2006-1224 zamietol sťažovateľovu sťažnosť zo dňa 18. 9. 2006 proti uzneseniu Okresného súdu v Žiline, č. k. 3 T 96/04-1180 z 13. 9. 2006 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por., účinného do 1. 1. 2006 ako nedôvodnú. Uznesenie Krajského súdu v Žiline bolo doručené sťažovateľovi dňa 6. 11. 2006. (...)

Podľa názoru sťažovateľa právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 5 ods.   4   dohovoru   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   29   Tos/42/2006-1224 z 24. októbra 2006 bolo porušené, že sťažovateľovi síce bolo umožnené nahliadnuť do spisu, ale až po uplynutí lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku voči rozhodnutiu Okresného   súdu   v Žiline,   v dôsledku   čoho   sťažovateľ   nemohol   reálne   uplatniť   všetky argumenty v rámci svojej žiadosti o prepustenie z väzby. Účelom práva nazerať do spisu je poskytnutie   príležitosti   oboznámiť   sa   so   všetkými   skutočnosťami   podstatnými   pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere predložiť súdu vlastnú argumentáciu v záujme ochrany   vlastníckych   práv,   nielen   pokiaľ   ide   o konanie   vo   veci   samej,   ale   aj   v konaní o zákonnosti väzby. Naplnenie práva na súdnu previerku zákonnosti pozbavenia osobnej slobody   vo   väzobných   veciach   predpokladá   rešpektovanie   procesných   oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom, v ktorom sa skúma zákonnosť a rozhoduje sa o ďalšom trvaní väzby.

Podľa názoru sťažovateľa s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva „Prístup k súdnemu fóru musí byť reálny, a nie iba formálny“.

Pokiaľ   sa   Krajský   súd   v Žiline   pri   preskúmavaní   zákonnosti   väzby   sťažovateľa zameral   len   na   skutočnosť,   že   svojim   opatrením   umožnil   nahliadnutie   do   spisov sťažovateľovi a neskúmal, že toto sa uskutočnilo až po uplynutí lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku voči rozhodnutiu okresného súdu, pričom ako také nemá žiaden procesný   význam   nakoľko   zabezpečuje   len   formálne   uplatnenie   práv   sťažovateľa   a nie reálne uplatnenie práv sťažovateľa v trestnom konaní, postupoval krajský súd nedôsledne, a tým porušil i právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (...). Krajský súd už v čase rozhodovania o sťažnosti mal vedomosť, že nahliadnutie do spisu poskytnuté sťažovateľovi zo strany Krajského súdu v Žiline nemá žiaden procesný a právny význam, je bezvýznamné, nakoľko bolo učinené v čase po uplynutí lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku voči   rozhodnutiu   okresného   súdu,   pričom   ako   také   nezabezpečuje   reálny   prístup sťažovateľa k súdnemu fóru a k reálnemu zabezpečeniu práva na obhajobu.

S poukazom   na   uvedené   skutočnosti   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   Okresný   súd v Žiline   a Krajský   súd   v Žiline   pri   preskúmavaní   zákonnosti   jeho   väzobného   stíhania porušili jeho ľudské práva a základné slobody garantované Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa J. M. zakotvené v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené v spojitosti s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky konaním a uznesením Okresného súdu v Žiline, č. k. 3 T 96/04-1180 z 13. 9. 2006 ohľadom sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby podanej dňa 25. 8. 2006.

2. Základné právo sťažovateľa J. M. zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené konaním a uznesením Krajského súdu v Žiline, č. k. 29 Tos/42/2004-1224 z 24. 10. 2006 ohľadom sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby podanej dňa 25. 8. 2006.

3. Uznesenie Okresného súdu v Žiline, č. k. 3 T 96/04-1180 z 13. septembra 2006 a uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline,   č.   k.   29   Tos/42/2006-1224   z 24.   októbra   2006   sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   J.   M.   právo   na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v sume 100 000,- Sk, (...) ktoré sú povinní vyplatiť Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline nerozdielnym   dielom   do   dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. (...)

5. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu v Žiline a Krajskému súdu   v Žiline   povinnosť   uhradiť   sťažovateľovi   J.   M.   trovy   konania   na   účet   právneho zástupcu   ustanoveného   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   veci   sťažnosti   J.   M. v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a to nerozdielnym dielom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Je potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci samej. Môže teda konať len o porušení tých práv, ktorých   porušenie   namieta   sťažovateľ,   a len   proti   tým   porušovateľom   základných   práv, ktorých sťažovateľ výslovne označil za porušovateľov a v návrhu na rozhodnutie vo veci samej žiadal voči nim ochranu pred porušovaním základných práv.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/2004 a jeho uznesením z 13. septembra 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, a to, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Tos 42/2004 a jeho uznesením z 24. októbra 2006 došlo k porušeniu práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ porušenie základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím okresného súdu odvíja od skutočnosti, že mu okresný súd neumožnil nahliadnuť do súdneho spisu v čase pred uplynutím lehoty na podanie opravného prostriedku proti uzneseniu okresného súdu z 13. septembra 2006, ktorým zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. V tomto   postupe   okresného   súdu   sťažovateľ   vidí   predovšetkým   porušenie   práva   na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3. ústavy a následne aj základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu z 24. októbra 2006 sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že „sťažovateľovi síce bolo umožnené nahliadnuť do spisu, ale až   po   uplynutí   lehoty   na   podanie   riadneho   opravného   prostriedku   voči   rozhodnutiu Okresného   súdu   v Žiline,   v dôsledku   čoho   sťažovateľ   nemohol   reálne   uplatniť   všetky argumenty v rámci svojej žiadosti o prepustenie z väzby“. Naviac právo zaručené v čl. 5 ods.   4   dohovoru   bolo   porušené   podľa   slov   sťažovateľa   aj   tým,   že   sa   krajský   súd   pri preskúmavaní   zákonnosti   väzby   sťažovateľa   zameral   len   na   skutočnosť,   že: „svojim opatrením umožnil nahliadnutie do spisov sťažovateľovi a neskúmal, že toto sa uskutočnilo až   po   uplynutí   lehoty   na   podanie   riadneho   opravného   prostriedku   voči   rozhodnutiu okresného súdu, pričom ako také nemá žiaden procesný význam nakoľko zabezpečuje len formálne uplatnenie práv sťažovateľa a nie reálne uplatnenie práv sťažovateľa v trestnom konaní“.

Zo sťažnosti pred ústavným súdom vyplýva, že sťažovateľ podal 25. augusta 2006 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. O nahliadnutie do spisu okresného súdu požiadal 4. septembra 2006. Uznesenie, ktorým bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu   zamietnutá   bolo   vydané 13.   septembra   2006.   Sťažovateľovi   bolo   predmetné rozhodnutie doručené 14. septembra 2006. Zároveň okresný súd sťažovateľovi oznámil, že do súdneho spisu môže nahliadnuť 18. septembra 2006 na okresnom súde.

Z uvedeného chronologického prehľadu vyplýva, že sťažovateľ o realizáciu svojho práva na nahliadnutie do spisu požiadal po podaní žiadosti z 25. augusta 2006 o prepustenie z väzby   na   slobodu   a zároveň   v čase,   keď   o tejto   ešte   nebolo   rozhodnuté,   t. j.   pred rozhodnutím z 13. septembra 2006.

K nahliadnutiu   sťažovateľa   do   spisu   18.   septembra   2006   nedošlo   z dôvodu nenariadenia eskorty sťažovateľa z ústavu na výkon väzby na okresný súd, kde sa mal úkon vykonať. V ďalšom priebehu konania podal sťažovateľ 18. septembra 2006 voči uzneseniu z 13. septembra 2006 sťažnosť, ktorú okresný súd spolu so spisovým materiálom predložil na   rozhodnutie   krajskému   súdu.   Ten   umožnil   sťažovateľovi   nahliadnuť   do   spisu 29. septembra 2006 a o sťažnosti sťažovateľa rozhodol 24. októbra 2006.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   nežiadal   o nahliadnutie   do   spisu okresného   súdu   v súvislosti   s   kvalifikovaným   podaním   opravného   prostriedku   proti rozhodnutiu okresného súdu z 13. septembra 2006 (zjavne by tu absentovala logická časová postupnosť,   pretože   o nahliadnutie   do   spisu   požiadal   pred   samotným   rozhodnutím,   t. j. nemohol   mať   vedomosť   o výsledku   konania   o jeho   žiadosti,   a teda   potrebe   podania opravného   prostriedku),   avšak   odôvodnenie   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ založil   práve   na   opaku,   t. j.   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   došlo   neumožnením nahliadnutia do spisu pred uplynutím lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.   Preto   argumentácia   sťažovateľa   v súvislosti   s porušením   jeho   základných   práv a slobôd nekorešponduje so skutočnosťou.

Odhliadnuc od tejto skutočnosti k naplneniu práva sťažovateľa na obhajobu došlo postupom krajského súdu, ktorý 29. septembra 2006 umožnil sťažovateľovi nahliadnuť do súdneho spisu, a to s poskytnutím dostatočného časového priestoru aj na realizáciu tohto práva   vo   vzťahu   k podaniu   opravného   prostriedku   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 13. septembra 2006. Krajský súd za daných okolností v tomto prípade reparoval postup okresného súdu.

Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy všetkým oprávneným   osobám   zaručuje,   že   budú   mať   čas   na   prípravu   obhajoby,   že   budú   mať možnosť   pripraviť   si   obhajobu   a že   svoju   obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie práva   na   obhajobu   nezaručuje   oprávnenej   osobe   dosiahnutie   takého   rozhodnutia   súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto práva je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (napr. II. ÚS 8/96, I. ÚS 140/04).

Účelom práva nazerať do spisu je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere predložiť súdu vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, nielen pokiaľ ide o konanie vo veci samej, ale aj v konaní o zákonnosti väzby. Naplnenie práva na súdnu previerku zákonnosti pozbavenia osobnej slobody vo väzobných veciach predpokladá rešpektovanie procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom, v ktorom sa skúma zákonnosť a rozhoduje sa o ďalšom trvaní väzby (III. ÚS 163/03).

Sťažovateľovi   bol   podľa   názoru   ústavného   súdu   poskytnutý   priestor   jednak   na nahliadnutie   do   spisu   (ku   ktorému   došlo   29.   septembra   2006)   a jednak   na   prípadné argumentačné   doplnenie   opravného   prostriedku   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa. V tomto zmysle ústavný súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa: „(...) a keby aj sťažovateľ písomne doplnil svoju sťažnosť zo dňa 18. 9. 2006 podaním zo dňa 2. 10. 2006, tak časť jeho sťažnosti z 2. 10. 2006, by muselo byť zamietnuté podľa § 148 ods. 1 písm. b) Tr. por. ako podané oneskorene.“ Táto otázka by za splnenia ďalších podmienok a predpokladov mohla byť predmetom konania pred ústavným súdom až v prípade, že by sťažovateľ reálne sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu doplnil a druhostupňový súd by konal v zmysle predpovedí sťažovateľa, t. j. doplnenie sťažnosti by odmietol ako podané oneskorene. Je preto nepochybné, že sťažovateľovi boli poskytnuté všetky záruky, ktoré tvoria obsah práva na obhajobu, súčasťou ktorého je aj právo uvádzať všetky skutočnosti vo svoj prospech bez ohľadu na to, či ho sťažovateľ v skutočnosti využil.

Z uvedeného dôvodu   preto   ústavný   súd sťažnosť v tejto   časti   podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na toto rozhodnutie, ústavný súd odmietol aj zvyšnú časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, pretože sťažovateľ   ju   spája   s namietaným   porušením   základného   práva   na   obhajobu,   ktoré   je obsahom tej časti sťažnosti, ktorú ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   a dôvody   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007