znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 75/06-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Š. V., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. V., K., ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 5 K 82/00 a sp. zn. 2 Cbi 24/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2005 doručená   sťažnosť   Š. V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 K 82/00 a sp. zn. 2 Cbi 24/03.

V prípade   konania vedeného pod   sp. zn.   5 K 82/00   išlo   o   konkurznú   vec úpadcu N., K., a. s. (ďalej len „úpadca“), v ktorej sťažovateľ mal postavenie konkurzného veriteľa.

Sťažovateľ uviedol, že „... ako konkurzný veriteľ a to na základe podanej prihlášky svojej pohľadávky proti úpadcovi – N., K., a. s., so sídlom K., kde si k pôvodnému konaniu 2 K 30/98 dňa 29. 6. 1999 prihlásil svoju pohľadávku vo výške 39 159,- Sk a mesačnú rentu 3 870,- Sk titulom pracovného úrazu, ktorý pracovný úraz sa mu stal 28. 9. 1983 a vo veci rozhodoval Mestský súd Košice, 23 C 175/87. (...)

Na   základe   tejto   prihlášky   (...)   správca   konkurznej   podstaty   JUDr. J. V.   oznámil veriteľovi,   že Najvyšší   súd   SR   zamietol   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   pre   úpadcu,   ale že následne Krajský súd v Košiciach uznesením 5 K 82/00 zo dňa 7. 9. 00 opätovne vyhlásil na majetok úpadcu konkurz, čo má za následok, že veriteľ si musí opakovane prihlásiť svoju pohľadávku. (...)

Na   základe   tejto   skutočnosti   29. 11. 2000   veriteľ   zopakoval   svoju   konkurznú pohľadávku   s tým,   že   túto   navýšil   o rentu,   ktorá   mu   mala   byť   vyplácaná   do   nového vyhlásenia konkurzu na sumu 50 819,- Sk. (...)

Konkurzný   veriteľ   mal   zato,   že   v zmysle   zákona   o konkurze   bude   mu   oznámený termín prieskumného pojednávania, resp. že správca konkurznej podstaty iným spôsobom bude v zmysle zákona voči konkurznému veriteľovi postupovať a keď zo strany správcu konkurznej podstaty tento neobdržal nič – žiadne stanovisko dňa 6. 3. 2003 urobil podanie k č. k. 5 K 82/00, pod ktorým je vedené konkurzné konanie pod novým číslom. (...) Právny   zástupca   konkurzného   veriteľa   však   ďalej,   keďže   so   spisom   sa   nehýbalo 3 roky,   využil   možnosť   a zisťoval   stav   v príslušnej   súdnej   kancelárii   KS,   kde   mu   dňa 15. 3. 03   bolo   osobne   odovzdané   vyjadrenie   správcu   konkurznej   podstaty   k prihláške konkurzného veriteľa, pričom z tohto vyjadrenia vyplýva, že správca konkurznej podstaty neuznáva pohľadávku. V samotnom vyjadrení nie je samozrejme ani uvedená lehota, do ktorej by prípadne mal konkurzný veriteľ možnosť   podať incidenčnú žalobu.   Stanovisko správcu konkurznej podstaty bolo doručené súdu 12. 7. 2002 a ako sme už vyššie uviedli, súd stanovisko nedoručoval a len právny zástupca osobne naproti podpisu toto stanovisko dňa 15. 3. prevzal“.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zmieňuje o tom, že 9. júna 2003 podal ako konkurzný   veriteľ   krajskému   súdu   žalobu   o určenie   pravosti   prihlásenej   pohľadávky vo výške   50 819 Sk   proti   správcovi   konkurznej   podstaty.   Konaniu začatému   na základe uvedenej žaloby bola pridelená sp. zn. 2 Cbi 24/03.

Sťažovateľ poukazuje na to, že aj keď si „... včas a riadne ešte v r. 1999 pôvodne prihlásil voči úpadcovi svoju pohľadávku, vec nebola právoplatne skončená, pričom jedná sa o náhradu škody na zdraví, ktorá škoda vznikla pracovným úrazom konkrétne o mesačnú rentu, na ktorú zo zákona má konkurzný veriteľ nárok v zmysle platnej legislatívy môže si uplatniť   bývalý   zamestnanec   spoločnosti,   ktorá zaniká bez právneho nástupníctva svoje pohľadávky voči S. p. len vtedy, keď bude mať doklad o tom, že jeho bývalý zamestnávateľ bol vymazaný z Obchodného registra bez právneho nástupníctva, avšak samozrejme S. p. prizná rentu len odo dňa, kedy táto spoločnosť právne zanikla“.

V nadväznosti   na   opísaný   skutkový   stav   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol nálezom,   v ktorom   vysloví,   že   v   označených   konaniach   krajský   súd   svojím   postupom porušil   jeho   základné   právo   zaručené   v   čl. 48   ods. 2   ústavy.   Zároveň   sa   domáhal,   aby ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu   konať   v   napadnutých   konaniach   bez   zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Keďže zo sťažnosti nevyplývalo, či sťažovateľ pred tým, než sa obrátil na ústavný súd, vyčerpal pokiaľ ide o konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 2 Cbi 24/03 všetky právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov   [§ 53   ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], ústavný súd 7. septembra 2005 vyzval jeho právnu   zástupkyňu   na predloženie   dôkazu   o splnení   tejto   povinnosti   poukazujúc   na   to, že preukázanie jej splnenia je nevyhnutné pre posúdenie otázky prípustnosti sťažnosti.

Konkrétne   ústavný   súd   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   upozornil,   že v prípadoch namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa vyžaduje preukázať, že sťažovateľ podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) platného   a účinného   do   31. marca 2005   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“), resp. po 1. apríli 2001   sťažnosť   podľa   § 62   ods. 1   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   odpovedala   na   uvedenú   výzvu   ústavného   súdu podaním   z   12. septembra 2005,   v   ktorom   uviedla,   že   sťažovateľ   sťažnosť   predsedovi krajského súdu v zmysle citovaných zákonov nepodal.

Podaním   z   19. septembra 2005   ústavný   súd   požiadal   predsedu   krajského   súdu o informáciou o aktuálnom stave konkurzného konania vedeného pod sp. zn. 5 K 82/00.

Predseda   krajského   súdu   v   odpovedi   z   11. októbra 2005   na   uvedenú   žiadosť ústavného   súdu   okrem   iného   uviedol,   že „Správca   konkurznej   podstaty   doručil   súdu 26. 9. 2005 písomný zoznam veriteľov za účelom rozvrhu podľa § 30 ods. 3 ZKV, v ktorom je vedený ako veriteľ aj sťažovateľ Š. V., ktorého pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty   v celom   rozsahu   uznaná   a v   konaní   sa   považuje   za   nespornú.   V rozvrhovom uznesení sťažovateľ ako veriteľ I. triedy [§ 32 ods. 2 písm. a) ZKV] je uspokojený ako všetci veritelia   I.   triedy   v   rozsahu   9,5 %   z   prihlásenej   pohľadávky   (uspokojenie   v rozsahu 4.833,- Sk zo sumy 50.819,- Sk). V I. triede boli totiž prihlásené celkom pohľadávky vo výške 85.545.216,- Sk, pričom na veriteľov I. triedy zostala suma 8.152.363,- Sk (koeficient 0,0952989) po uspokojení pohľadávok proti podstate a oddelených veriteľov.

Vzhľadom na túto právnu situáciu samotné neukončenie incidenčného sporu (ktoré je možné považovať obsahovo za bezpredmetné pri uznaní nároku správcom), nemá vplyv na ukončenie predmetného konkurzného konania, kde súd ešte naďalej koná“.

Citované vyjadrenie predsedu krajského súdu zaslal ústavný súd 13. októbra 2005 právnej zástupkyni sťažovateľa so žiadosťou, aby sa k nemu vyjadrila. Vo vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 25. novembra 2005, právna zástupkyňa sťažovateľa okrem iného uviedla, že aj po oboznámení sa s ním považuje sťažnosť za dôvodnú a zároveň upresnila petit návrhu na rozhodnutie vo veci samej s tým, že žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľa   Š. V.,   zaručené   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   na   konanie   bez zbytočných prieťahov, konaním Krajského súdu v Košiciach 5 K 82/00 a Krajského súdu v Košiciach 2 Cbi 24/03 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Krajskému   súdu   Košice,   aby   konal vo veci   vedenej   pod   č. 2 Cbi 24/03   a   prikazuje   Krajskému   súdu   Košice,   aby   rozvrhové uznesenie súd vydal až po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu 2 Cbi 24/03.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, ktoré   je   Krajský   súd   Košice   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   3 dní   od   právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 82/00

Sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   v   označenom   konaní,   ktoré   vidí v neprimeranej dĺžke napadnutého konkurzného konania, a tvrdí, že ešte v roku 2000 včas a riadne prihlásil svoju pohľadávku, avšak uvedené konanie do podania sťažnosti nebolo právoplatne skončené.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov   platného   a   účinného   do   31. decembra 2005   (ďalej   len   „ZKV“)   účelom   tohto zákona je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku.

Podľa § 2 ods. 2 ZKV cieľom   konkurzu alebo vyrovnania je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   spisu   krajského   súdu   zistil,   že   návrh   navrhovateľa (T., spol. s r. o., B.) na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka bol doručený krajskému súdu   6. septembra 2000.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   5 K 82/00   zo 7. septembra 2000 vyhlásil na majetok úpadcu konkurz. V zmysle § 13 ods. 2 ZKV boli v uznesení o vyhlásení konkurzu   veritelia   vyzvaní,   aby prihlásili   v lehote   60 dní   odo   dňa   vyhlásenia   konkurzu všetky svoje nároky s uvedením ich výšky, právneho dôvodu vzniku a ich zabezpečenie. Výzva zároveň obsahovala upozornenie, že na nároky, ktoré nebudú prihlásené, sa nebude prihliadať.

Po tomto dátume boli procesné úkony krajského súdu nasledovné:

- 11. októbra 2000   správca   konkurznej   podstaty   (ďalej   len   „správca“)   požiadal krajský súd o zvolanie prvej schôdze konkurzných veriteľov a o nariadenie prieskumného pojednávania v zmysle § 21 ZKV,

- 17. októbra 2000 bolo krajskému súdu doručené odvolanie úpadcu proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu,

- 25. októbra 2000   bolo   nariadené   prieskumné   pojednávanie   a schôdza   veriteľov na 29. november 2000,

- 21. novembra 2000   bol   krajskému   súdu   doručený „Plán   speňaženia   konkurznej podstaty úpadcu N. K., a. s.“,

- 24. novembra 2000   správca   doručil   krajskému   súdu   žiadosť   o vydanie   súhlasu a určenie   podmienok   na   predaj   časti   majetku   úpadcu,   ktorý   je   bezprostredne   ohrozený zničením,   resp.   znehodnotením,   zároveň   bol   predložený   znalecký   posudok   vo   veci ohodnotenia majetku úpadcu,

- sťažovateľ   sa   na   prieskumnom   pojednávaní   konanom   29. novembra 2000 nezúčastnil a podľa zápisnice z tohto pojednávania nie je ani na zozname veriteľov, ktorých pohľadávky boli popreté správcom (dôvodom toho bola zrejme skutočnosť, že sťažovateľ doručil   prihlášku   pohľadávky   do   konkurzného   konania   po uplynutí   60-dňovej   lehoty uvedenej   v uznesení   o vyhlásení   konkurzu,   a to   až   v deň   konania   prieskumného pojednávania osobne do podateľne krajského súdu),

- v nasledujúcom   období   správca   priebežne   vykonával   úkony   súvisiace so speňažením podstaty

- 11. marca 2002   správca   doručil   krajskému   súdu   žiadosť   o predĺženie   lehoty na skončenie   konkurzu   z dôvodu   prebiehajúcich   incidenčných   sporov,   ktoré   neboli právoplatne skončené,

- opatrením   zo   4. augusta 2003   bola   predmetná   konkurzná   vec   pridelená   novej zákonnej sudkyni v dôsledku úmrtia pôvodnej sudkyne,

- opatrením   z   30. apríla 2004   krajský   súd   uložil   správcovi   v rámci   dohľadu   nad priebehom   konkurzného   konania,   aby   mu   v lehote   15 dní   od   doručenia   tohto   opatrenia predložil   správu   o doterajšej   činnosti   pri   výkone   funkcie   správcu   a informáciu,   koľko súdnych konaní týkajúcich sa konkurzu na ktorom súde sa ešte vedie; správca odpovedal krajskému súdu podaním, ktoré mu bolo doručené 25. mája 2004, a z ktorého okrem iného vyplýva, že: „Predmetný konkurz nie je možné doposiaľ ukončiť, nakoľko na príslušných súdoch prebiehajú súdne konania s bývalými pracovníkmi, ktorý žiadajú, náhradu škody z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru. Žalované čiastky predstavujú rádovo sumu 700 tis. Sk, ktorá by bola v prípade úspešnosti pohľadávkou proti podstate.

Mesačné   náklady   v súčasnosti   predstavujú   sumu   cca 20 tis. Sk,   ktorá   je   krytá z úrokov, ktoré poskytuje banka za termínovaný vklad.

Na základe uvedených skutočností nie je možné presnejšie určiť, termín predloženia konečnej   správy“; k tomuto   podaniu   správcu   je   pripojený   zoznam   neskončených incidenčných   sporov,   resp.   pracovnoprávnych   sporov   k uvedenému   dátumu   v celkovom počte 18,

- 27. júna 2005   bola   krajskému   súdu   doručená   konečná   správa   o speňažovaní majetku   z konkurznej podstaty   (ďalej   len „konečná   správa“),   vyúčtovaní   odmeny a výdavkov správcu vyvesená na úradnej tabuli 8. júla 2005,

- 30. júna 2005 boli úpadca a konkurzní veritelia upovedomení o konečnej správe,

- 20. júla 2005 boli krajskému súdu doručené námietky S., a. s., B., proti konečnej správe,

- 9. augusta 2005 sa správca vyjadril k uvedeným námietkam,

- 16. augusta 2005   bolo   nariadené   pojednávanie   na   prejednanie   konečnej   správy na 30. august 2005, keď bola schválená konečná správa,

- 26. septembra 2005   bol   krajskému   súdu   doručený   písomný   zoznam   veriteľov za účelom rozvrhu, podľa ktorého bol sťažovateľ zaradený medzi veriteľov prvej triedy s tým, že jeho pohľadávka bude uhradená pomerne na základe koeficientu vypočítaného „... podľa   výšky   priznanej   pohľadávky   a   sumy   prináležiacej   na   uspokojenie   ostatných veriteľov týchto veriteľov“, t. j. v rozsahu 9,5 % z prihlásenej pohľadávky,

- uznesením sp. zn. 5 K 82/00 z 10. októbra 2005 krajský súd rozhodol o uspokojení veriteľov, pričom sťažovateľovi bola v rámci veriteľov zaradených do prvej triedy priznaná suma   4 843 Sk;   krajský   súd   zároveň   uložil   správcovi   uhradiť   veriteľom   priznané sumy do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia,

- 24. novembra 2005   bola   krajskému   súdu   doručená   žiadosť   správcu,   ktorou oznamujúc, že splnil rozvrhové uznesenie v rámci konkurzného konania, žiadal o zrušenie predmetného konkurzu a zbavenia funkcie správcu.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   pre   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. II. ÚS 21/02, II. ÚS 28/04, I. ÚS 91/03, IV. ÚS 150/03).

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   skúmal, či   v danom   prípade   nejde   o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť.   Úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom, aby určil, či   toto   preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto porušenia (m. m. I. ÚS 4/00).

Na   základe   opísanej   chronológie   postupu   krajského   súdu   v konkurznom   konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 82/00 ústavný dospel k záveru, že namietaný postup nesignalizuje možnosť zbytočných prieťahov v konaní, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. V súvislosti s uvedeným záverom prihliadol ústavný súd najmä na to, že na krajskom súde prebiehalo vo väzbe na predmetné konkurzné konanie viacero incidenčných sporov, a na ďalších všeobecných súdoch celý rad pracovnoprávnych sporov s bývalými zamestnancami úpadcu, bez skončenia ktorých nebolo možno skončiť ani napadnuté konkurzné konanie. Od výsledku týchto sporov totiž závisel pomer, v akom sa   medzi   konkurzných   veriteľov   mal v rámci   rozvrhového konania rozdeľovať výťažok z predaja   konkurznej   podstaty.   Ústavný   súd   zohľadnil   aj   tú   skutočnosť,   že   sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva v takom osobitnom type konania, ktoré najmä so zreteľom na jeho účel a cieľ (§ 1 ods. 1 a § 2 ods. 2 ZKV) nemožno ponímať výslovne ako „vec sťažovateľa“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   to   konštatuje,   že   krajský   súd   v napadnutom   konaní postupoval   primerane   k okolnostiam   danej   veci,   a to,   že   existovali procesné   prekážky brániace odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v tomto konkurznom konaní nachádzal, nebolo v rozhodujúcej miere spôsobené označenou nečinnosťou krajského súdu, ale,   ako   už   bolo   uvedené,   nutnosťou   vyčkať   na   právoplatné   skončenie   súvisiacich incidenčných a pracovnoprávnych sporov.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené považuje za potrebné poukázať aj na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 48/03, IV. ÚS 331/04).

Opísaný skutkový stav neindikuje podľa názoru ústavného súdu možnosť prijatia záveru   o   takom   postupe   krajského   súdu,   z   ktorého   by   bolo   možné   vyvodzovať   vecnú súvislosť s označeným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to   napriek   tomu,   že   od   prihlásenia   pohľadávky   v konkurze   sťažovateľom   do   jeho uspokojenia uplynula doba piatich rokov. V čase predbežného prerokovania sťažnosti bol už stav právnej neistoty sťažovateľa odstránený.

Z týchto   dôvodov   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cbi 24/03

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal najmä to,   či v danom prípade nejde o neprípustnosť.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy v postupe krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cbi 24/03.

V danom prípade ide o súdny spor, ktorý sa začal doručením žaloby krajskému súdu 9. júna 2003,   smerujúcej   proti   správcovi   ako   žalovanému.   Dňa   26. júna 2003   bol   vyšší súdny úradník písomne poverený vykonávaním úkonov vo veci. Nadväzne na to krajský súd vyzval   6. júla 2005   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   pričom   doklad   o jeho zaplatení bol krajskému súdu predložený 2. augusta 2005. Dňa 18. augusta 2005 krajský súd nariadil   termín   pojednávania   na   12. október 2005   a   na   tomto   pojednávaní   rozhodol rozsudkom,   ktorým   určil,   že   pohľadávka   sťažovateľa „... vo   výške   50.819,- Sk   vedená v konkurznom konaní pod sp. zn.: 5 K 82/00, na Krajskom súde v Košiciach, proti úpadcovi N., K., a. s. (...), sa považuje za zistenú a zaraďuje sa do 1. triedy“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mohol do 31. marca 2005 na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podať sťažnosť na prieťahy v konaní krajského súdu orgánu štátnej správy súdov podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov. Podľa citovaného ustanovenia sa mohli fyzické osoby a právnické osoby obracať na orgány   štátnej   správy   súdov   so   sťažnosťami   na   postup   súdu,   len   ak ide   o   prieťahy v konaní (...).

Podľa   ustanovenia   § 8   ods. 1   zákona   o štátnej   správe   súdov   ústredným   orgánom štátnej správy súdov je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa odseku 2 citovaného   ustanovenia   orgánmi   štátnej   správy   súdov   sú   predseda   a   podpredseda najvyššieho   súdu,   predsedovia   a   podpredsedovia   krajských   súdov,   predsedovia a podpredsedovia okresných súdov, ako aj predseda a podpredseda Špeciálneho súdu.

Ústavný   súd   ďalej   pripomína,   že   po   nadobudnutí   účinnosti   zákona   o   súdoch, t. j. od 1. apríla   2005,   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní krajského súdu v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 zákona o súdoch.

Podľa   ustanovenia   § 62   ods. 1   zákona   o   súdoch   sťažnosť   môže   podať   účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa   ustanovenia   § 63   ods. 1   zákona   o   súdoch   sťažnosti   vybavuje   predseda príslušného   súdu,   ak   osobitný   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   odseku 2   citovaného ustanovenia sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ sa mal pred tým, než sa obrátil na ústavný súd,   domáhať   ochrany   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v podobe podanej sťažnosti na prieťahy v konaní krajského súdu adresovanej jeho   predsedovi.   Práve   využitím   inštitútu   podania   sťažnosti   mohol   sťažovateľ   docieliť nápravu,   pretože,   ako   ustanovujú   citované   ustanovenia   zákonov,   sťažovatelia   sa   môžu obracať so sťažnosťami na postup súdu, len ak ide o prieťahy v konaní, resp. ak sťažnosť na postup   súdu   smeruje   proti   porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Sťažnosť   podľa   citovaných   ustanovení   zákona   o štátnej   správe   súdov   a zákona o súdoch považuje ústavný súd aj podľa svojej stabilnej judikatúry (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) za právny prostriedok nápravy, ktorý zákon sťažovateľovi účinne poskytuje na ochranu jeho základných práv alebo slobôd, a sťažovateľ je povinný využiť ho, aby splnil podmienku prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Sťažovateľ však v prípade namietania prieťahov v konaní krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cbi 24/03 tento účinný prostriedok nápravy nevyužil.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   ustanovenia   § 53   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ustanovenie   čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy   a   ustanovením   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde limituje hranice poskytovania ústavnej ochrany základným právam zo strany ústavného súdu na jednej strane a iných orgánov štátu na strane druhej. Poskytnutie   ochrany   základným   právam   ústavným   súdom   nie   je   jednou   z   paralelných možností   ochrany   ústavných   práv.   Jeho   pozícia   vyplýva   z princípu   subsidiarity   a   jeho ústavnej   ochrany   sa   možno   domáhať   v prípade,   ak   sťažovateľ   vyčerpal   všetky   opravné prostriedky alebo právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje (obdobne napr. III. ÚS 100/05, III. ÚS 249/05).

Ústavný súd je toho názoru, že v danom prípade nešlo o taký súdny spor, ktorý by svojou   celkovou   dĺžkou   konania   (2   a   pol   roka)   bez   využitia   právneho   prostriedku na dosiahnutie nápravy porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bol spôsobilý takéto   porušenie   spôsobiť.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m. m.   I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   uvádza,   že   „povinnosť vyčerpania   dostupných   a   účinných   prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade   s   pravidlami,   ktoré   s   uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri   vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať   dostupný   prostriedok   ochrany   svojich   práv“ (III. ÚS 44/03).

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti, z vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľa ani z obsahu súvisiaceho   súdneho spisu,   ktorý   si   vyžiadal, nezistil,   že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nerozhodoval o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti, ktoré v nej boli sťažovateľom uplatnené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006