znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 75/04-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Chemes,   a.   s.,   so   sídlom   Humenné,   Chemlonská   1, zastúpenej advokátom JUDr. P. B., so sídlom B. K. F., komerčná právnická kancelária, v. o. s., B., vo veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2,   ako aj porušenia   čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených   pod sp. zn. 13 Cb 6671/94 a sp. zn. 10 Cb 99/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Chemes, a. s.,   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2004   doručená   sťažnosť   Chemes,   a.   s.,   so   sídlom   Humenné,   Chemlonská   1   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   B.,   so   sídlom   B.   K.   F.,   komerčná právnická kancelária, v. o. s., B., vo veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a   čl. 48 ods. 2, ako aj   porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 13 Cb 6671/94 a sp. zn. 10 Cb 99/02.Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   30.   mája   1994   bola   na   krajskom   súde   podaná   žaloba rakúskej   spoločnosti   EDIMEX,   Handelsgesellschaft   m.   b.   H.,Hagenauertalstr.12 A, Giesshubl, Rakúsko (ďalej len „EDIMEX“), ktorou si uplatnila nárok na úroky z omeškania a nárok na náhradu škody proti sťažovateľke. Konanie v tejto veci bolo vedené na krajskom súde   pod   sp.   zn.   13   Cb   6671/94.   V roku   2000   došlo   k rozdeleniu   tejto   veci   na   dve samostatné   konania   vedené   pod   sp.   zn.   13   Cb   6671/94   (ide   v   ňom   o nárok   na   úroky z omeškania) a sp. zn. 10 Cb 99/02 (ide v ňom o nárok na náhradu škody).

Vo veci sp. zn. 13 Cb 6671/94 (úroky z omeškania) vydal krajský súd rozsudok č. k. 13 Cb 6671/94-303 z 23. októbra 2000, ktorým priznal EDIMEX sčasti nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Tento rozsudok bol zmenený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č.   k.   1   Obo   167/2001-413,   1   Obo   168/2001   z 23. novembra   2001   tak,   že   žaloba   bola   zamietnutá   a zároveň   bolo   zrušené   uznesenie krajského   súdu   o nariadení   predbežného   opatrenia.   Dôvodom   pre   zmenu   rozsudku   bol nedostatok pasívnej legitimácie na strane sťažovateľky.

EDIMEX   podala   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   dovolanie.   Po   tom,   ako   sa sťažovateľka dozvedela o podaní dovolania, podala na   krajskom súde návrh na zloženie zábezpeky na trovy konania. Krajský súd tento návrh sťažovateľky zamietol uznesením z 13. mája 2002. Proti tomuto   uzneseniu sa   sťažovateľka odvolala. O odvolaní   rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 303/02, 2 Obo 304/02 z 12. februára 2003, ktorý zrušil uznesenie   krajského súdu a vyslovil právny názor, že EDIMEX je povinná zložiť zábezpeku na trovy konania.

Sťažovateľka   hodnotí   postup   krajského   súdu   vo   veci   zloženia   zábezpeky   ako zbytočné prieťahy v konaní, keďže ten postúpil odvolanie dovolaciemu, a nie odvolaciemu súdu, čím došlo k predĺženiu konania o päť mesiacov.

Na požiadanie krajského súdu sťažovateľka podaním z 31. marca 2003 špecifikovala svoje nároky na výšku zábezpeky a zároveň upozornila krajský súd, že EDIMEX bola ako právnická osoba vymazaná k 30. januáru 2002 z obchodného registra v Rakúskej republike, pričom táto skutočnosť je krajskému súdu známa od októbra 2002.

Sťažovateľka 12. mája 2003 nahliadla do spisu na dovolacom súde (sp. zn. Obdo-V-27/03) a zistila, že EDIMEX podala aj druhé dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu z 12.   februára   2003.   V spise   je   tiež   list   JUDr.   Jána   Gajdoša   z 29. mája 2002   o   zrušení splnomocnenia na zastupovanie EDIMEX.

Na základe zistených skutočností je podľa názoru sťažovateľky zrejmé, že dovolanie proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   z   12.   februára   2003   podal   subjekt   vymazaný z obchodného registra, pričom osoba, ktorá ho podala (JUDr. Ján Gajdoš) nie je jej právnym zástupcom, na čo sťažovateľka upozornila dovolací súd listom z 22. mája 2003.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka konštatuje, že krajský súd vôbec nevyhodnotil skutočnosti súvisiace so zmenou právneho postavenia EDIMEX a jej právnym zastupovaním,   čo   považuje   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ako   aj   jej   neoprávnené zvýhodňovanie.

V súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 10 Cb 99/02 (nárok na náhradu škody) sťažovateľka upozorňuje, že rozhodnutie krajského súdu o vyčlenení nároku žalobcu na náhradu škody na samostatné konanie z 23. októbra 2000 bolo zaevidované pod novou sp. zn. 10 Cb 99/02 až po uplynutí 14 mesiacov, z čoho vyplýva, že v tomto období krajský súd vo veci nevykonal žiadny úkon.

Krajský súd vykonal vo veci prvý úkon 25. januára 2002, keď uznesením zakázal sťažovateľke nakladať so všetkým jej nehnuteľným majetkom. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľka odvolala. O odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 89/02, 2 Obo 90/02 z 10. apríla 2002, ktorým návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Zo súdneho spisu sťažovateľ zistil, že od 29. mája 2002 bolo zrušené splnomocnenie pre zastupovanie EDIMEX JUDr. J. G., pričom krajský súd v tejto súvislosti doručoval uznesenie najvyššieho súdu z 10. apríla 2002 prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“),   avšak   neúspešne.   Sťažovateľ   vytýka krajskému súdu, že nevyhodnotil dôsledky neúspešného doručenia s ohľadom na fakt, že EDIMEX bola vymazaná z obchodného registra.

Po urgencii sťažovateľky nariadil krajský súd vo veci pojednávanie na 28. apríl 2003, na ktoré prizval bývalého právneho zástupcu EDIMEX JUDr. Jána Gajdoša. JUDr. J. G. ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti. Krajský súd pre neprítomnosť EDIMEX pojednávanie odročil. Sťažovateľka zastáva názor, že pojednávanie bolo odročené bezdôvodne a toto rozhodnutie krajského súdu spôsobuje ďalšie prieťahy v konaní a vyvoláva pochybnosti o nestrannosti krajského súdu.

Dňa 25.   septembra   2003 sa   vo veci   uskutočnilo   ďalšie pojednávanie,   na ktorom sťažovateľka   upozornila   súd   na   skutočnosť,   že   EDIMEX   bola   vymazaná   z obchodného registra, ako aj na to, že JUDr. J. G. nie je jej právnym zástupcom. Na pojednávaní krajský súd nerozhodol a opätovne ho odročil na neurčito.

Sťažovateľka   sa   listom   zo 16.   júla   2003   obrátila   na   ministerstvo   so   žiadosťou o prešetrenie postupu krajského súdu v oboch namietaných konaniach. List bol odstúpený na priame vybavenie predsedovi krajského súdu. Následne sa sťažovateľka obrátila listom z 10.   septembra   2003   so   žiadosťou   o prešetrenie   postupu   krajského   súdu   na   ministra spravodlivosti   D.   L.,   a keďže   nedostala   odpoveď   na   túto   žiadosť,   zopakovala ju   v liste z 3. novembra 2003.

Sťažovateľka   v sťažnosti   konštatuje,   že   v dôsledku   nečinnosti   krajského   súdu   jej vznikli značné majetkové ujmy vo výške 2 018 835 Sk, ktoré vzhľadom na výmaz EDIMEX z obchodného   registra   nebude   možné   uhradiť,   a preto   žiada   o ich   úhradu   z titulu primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka zároveň v tejto súvislosti poukazuje na to, že priebehom napadnutých súdnych konaní bola vážne poškodená jej dôveryhodnosť u obchodných partnerov a bankových inštitúcií.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti„- prikázal odporcovi, aby vo veciach vedených na Krajskom súde pod č. k. 13 Cb 6671/94 a 10 Cb 99/02 riadne konal podľa O. s. p., - priznal sťažovateľovi ako finančné zadosťučinenie čiastku vo výške 2 018 835, - Sk, ktorá predstavuje náhradu vzniknutých trov konania, ktoré z dôvodov nečinnosti odporcu nemôže sťažovateľ dostať od žalobcu, lebo tento už neexistuje,

  - priznal sťažovateľovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia tak ako budú vyčíslené v priebehu konania na ústavnom súde.“.

Keďže   sťažnosť   v predloženom   znení   neobsahovala   všetky   náležitosti   predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľku, aby svoju sťažnosť doplnila najmä o uvedenie základných práv a slobôd, ktoré mali byť postupom krajského súdu v napadnutých konaniach porušené, a v tej súvislosti aj o úpravu petitu.

Sťažovateľka reagovala na výzvu ústavného súdu listom doručeným 20. marca 2004, v ktorom uviedla, že podľa jej tvrdenia boli postupom krajského súdu porušené jej základné práva upravené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom postup krajského súdu hodnotí aj ako porušenie   čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a zároveň navrhuje tieto tvrdenia premietnuť aj do nálezu ústavného súdu.

II.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd sťažnosť neodloží a ani neodmietne, prijme ju podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   na   ďalšie   konanie   v rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo   výroku   uznesenia o prijatí návrhu na ďalšie konanie.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľky malo podľa jej tvrdení dôjsť postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 13 Cb 6671/94 a sp. zn. 10 Cb 99/02, v ktorých sťažovateľka bola žalovaným účastníkom konania.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   žalobkyňa   v uvedených   konaniach   pred krajským súdom zanikla ako právnická osoba výmazom z príslušného obchodného registra v Rakúskej republike ešte 30. januára 2002.

Podľa § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ak po začatí konania   zanikne právnická   osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. Žalobca v konaní zanikol ako právnická osoba bez právneho nástupcu, a preto jediným procesným úkonom krajského súdu je uznesenie o zastavení   konania   pre   taký   nedostatok   konania   na   strane   žalobcu,   ktorý   nie   je odstrániteľný.

V konaní, v ktorom žalobkyňa stratila spôsobilosť byť účastníkom konania, tak ako to   je   v namietaných   dvoch   konaniach   pred   krajským   súdom,   však   nemôže   dochádzať k porušovaniu označených ústavnoprocesných princípov, resp. základných práv. Konanie pred všeobecným súdom v takom prípade trpí takou neúplnosťou, ktorá pojmovo vylučuje porušovanie   týchto   základných   práv.   V celom   konaní   existuje   len   jediná   zákonom ustanovená   možnosť   vyjadrená v § 107 ods.1   OSP – zastavenie konania.   Zastaveniu konania v tomto prípade sa nedá zabrániť, pretože do úvahy neprichádza ani zámena či zmena   účastníka   na strane žalobkyne (§   92   OSP),   pretože   žalobkyňa nemala právneho nástupcu   a zámena   účastníka   prichádza   do   úvahy   len   do   okamihu,   do   ktorého   existuje účastník, ktorý má byť zamenený.

Z uvedeného   vyplýva,   že   zánikom   žalobkyne   v posudzovanom   prípade   došlo k vytvoreniu stavu právnej istoty, ktorého podstata spočíva v tom, že konanie sa v tejto veci musí zastaviť a niet žiadneho zákonom dovoleného alebo predvídaného spôsobu, ako v tejto veci rozhodovať ešte iným rozhodnutím než zastavením konania. Na takto nastolenom stave právnej   istoty   nemení   nič   ani   to,   že   dosiaľ   krajský   súd   nevydal   uznesenie   o zastavení konania a naopak, robí viaceré procesné úkony, ktoré však dôsledok § 107 ods. 1 OSP v spojení s tým, že žalobkyňa zanikla bez právneho nástupcu, nemôže odvrátiť, len oddialiť. Napokon   ústavný   súd   pripomína,   že   sťažovateľka   je   v posudzovaných   konaniach žalovaným   účastníkom   a zastavenie   konania   pre   ňu   v tomto   prípade,   keď   popierala uplatnené pohľadávky, znamená procesný úspech, o ktorom sa dozvedela už v roku 2002. Jej   postavenie   už   preto   nie   je   ohrozované   alebo   porušované   z hľadiska   označených základných   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   pretože   ich   uplatňovanie   už   nemá   žiaden praktický význam. Naopak, vzniká otázka, prečo sťažovateľka nenavrhla zastavenie konania podľa § 107 ods. 1 OSP, ak mala v roku 2002 poznatok o zániku žalobcu bez právneho nástupcu a neprispela takto k formálnemu ukončeniu konania pred krajským súdom.

Tieto skutkové poznatky a   právne závery viedli ústavný súd k tomu, že odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 1 ústavy v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 samostatne, t. j. bez priamej nadväznosti na porušenie konkrétnych   základných   práv   alebo   slobôd,   pričom   tieto   ústavné   ustanovenia   nemajú charakter samostatne chránených ústavných práv, ústavný súd aj v   tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2004