znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 749/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2015 v senáte   zloženom z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., Advokátska kancelária, Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných páv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64 Cb 150/2013-138 z 25. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 377/2014-166 z 18. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných páv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 64 Cb 150/2013-138 z 25. apríla 2014 a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 41 Cob 377/2014-166 z 18. decembra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.: 41 Cob/377/2014-166 zo dňa 18.12.2014, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.: 64 Cb 150/2013-138 porušené bolo.

2. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, Okresného súdu v Banskej Bystrici bolo porušené základné pravo sťažovateľa, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a   to   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   18.12.2014,   sp.   zn.: 41 Cob/377/2014-166 a rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 04. 2014, sp. zn.: 64 Cb 150/2013-138.

3. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, Okresného súdu v Banskej Bystrici boli porušené základné práva sťažovateľa, podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.12.2014, sp. zn.: 41 Cob/377/2014-166 a rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 04. 2014, sp. zn.: 64 Cb 150/2013-138.

4.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   18.12.2014,   sp.   zn.: 41 Cob/377/2014-166 a rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 04. 2014, sp. zn.: 64 Cb 150/2013-138 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na nové rozhodnutie.

5.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa: JUDr. Marián Ševčík, CSc., advokát, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola   ako   žalobkyňa   účastníčkou   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 64 Cb 150/2013, v ktorom sa proti spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „žalovaný“),   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   11.   apríla   2013 domáhala   zaplatenia   sumy   5   429,92   €   s   úrokom   5,75   %   ročne   od   podania   žaloby   do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo za obdobie od 1. januára 2010 do   30.   júna   2010.   Svoju   žalobu   odôvodnila   tým,   že   so   žalovaným   (ako   nájomcom) uzatvorila ako podnájomníčka zmluvu č. 1/2006/INT z 21. apríla 2006, ktorej predmetom bol nebytový priestor o výmere 102,96 m2 na prízemí na ⬛⬛⬛⬛, v dome súp. č., na pozemku parc. č., na pre k. ú. (ďalej len „nebytový priestor“), na účely prevádzkovania baru. Žalovaný bol nájomcom nehnuteľnosti, ktorú bol oprávnený užívať a ďalej so súhlasom prenajímateľa prenajímať naposledy na základe zmluvy č. 32/2008/322 z 18. novembra 2008. Po tom, čo mestská časť Bratislava-Staré Mesto (ako prenajímateľ) listom z 1. októbra 2009 vyzvala sťažovateľku, aby   nebytový   priestor   vypratala,   s   odôvodnením,   že   ho   užíva   bez   právneho   dôvodu, sťažovateľka zistila na právnom oddelení mestskej časti Bratislava-Staré Mesto, že žalovaný dostal zo zmluvy o nájme výpoveď pre neplatenie nájomného a jeho nájom zanikol k 7. augustu 2009. Listom z 19. novembra 2009 požiadala žalovaného, aby jej vydal finančné plnenia,   ktoré   od   nej   prijal   ako   nájomné   za   obdobie   od   7.   augusta   2009.   Žalovaný sťažovateľke v odpovedi na list uviedol, že jeho nájomný vzťah trvá, nebytové priestory dal sťažovateľke   do   podnájmu   na   základe   súhlasu   obsiahnutého   priamo   v   jeho   nájomnej zmluve,   sťažovateľka   priestory   užíva,   a   preto   je   povinná   platiť   žalovanému   dojednanú odplatu.   Sťažovateľka   a   žalovaný   uzatvorili   30.   júna   2010   dohodu   o   skončení   zmluvy o podnájme. Obdobne sa žalovaný vyjadril aj k žalobe sťažovateľky v konaní pred okresným súdom pod sp. zn. 64 Cb 150/2013 a ďalej uviedol, že medzičasom uznesením okresného súdu sp. zn. 1 R 3/2012 z 2. júla 2010 bolo začaté voči žalovanému reštrukturalizačné konanie,   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   R   3/2012   zo   17.   júla   2012   bola reštrukturalizácia povolená, uznesením okresného súdu sp. zn. 1 R 3/2012 z 21. januára 2013   bol   potvrdený   reštrukturalizačný   plán   žalovaného,   a   keďže   do   tohto reštrukturalizačného konania si sťažovateľka pohľadávku neprihlásila, jej právo vymáhať ju zaniklo.

Okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 25. apríl 2014. Tohto pojednávania sa nezúčastnila   sťažovateľka   ani   jej   právny   zástupca   napriek   tomu,   že   predvolanie   bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 17. marca 2014. Listom zo 17. apríla 2014 právny   zástupca   sťažovateľky   ospravedlnil   svoju   neúčasť   aj   neúčasť   sťažovateľky na pojednávaní   a   žiadal   o   jeho   odročenie   z   dôvodu,   že   sťažovateľka   bola   prepustená 15. apríla   2014   z   nemocnice   a   jej   zdravotný   stav   nedovoľuje   účasť   na   pojednávaní (prepúšťacia správa z 15. apríla 2014 bola okresnému súdu predložená). Okresný súd vyzval elektronicky   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   aby   predložil   lekársku   správu,   z   ktorej vyplynie, že zdravotný stav sťažovateľky skutočne nedovoľuje jej účasť na pojednávaní 25. apríla 2014, právny zástupca sťažovateľky tak do termínu pojednávania neurobil. Okresný   súd   preto   vykonal   pojednávanie   25.   apríla   2014   v   neprítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu a vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 64 Cb 150/2013-138 z 25. apríla 2014 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania 397,40 €. Rozhodnutie odôvodnil tým, že z obsahu spisu bolo preukázané, že uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   R   3/2012   z   21.   januára   2013   zverejneným v Obchodnom vestníku 28. januára 2013 bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalovaného, predmetom konania je pohľadávka, ktorá vznikla ešte prv, než sa tak stalo (bezdôvodné obohatenie za obdobie od 1. januára 2010 do 30. júna 2010), do reštrukturalizácie prihlásená nebola a s poukazom na § 120 ods. 1 a § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze a reštrukturalizácii“)   právo   sťažovateľky   vymáhať   pohľadávku   zaniklo   uverejnením uznesenia o potvrdení plánu reštrukturalizácie žalovaného v Obchodnom vestníku.O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 41 Cob 377/2014-166 z   18.   decembra   2014,   ktorým   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 64 Cb 150/2013-138 z 25. apríla 2014 a rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Cob 377/2014-166 z 18. decembra 2014 odôvodnila tým, že krajský súd sa „nevysporiadal s rozpormi nachádzajúcimi sa v spise a riadne nezistil skutkový stav. Rovnako sa nezaoberal odporcovým konaním v rozpore s dobrými mravmi pred začatím ako aj počas celého konania na okresnom súde. Konanie odporcu predstavuje   úmyselné   zavádzanie   skutočností   voči   sťažovateľovi   ako   aj   voči   súdu a predstavuje   hrubé   porušovanie   dobrých   mravov,   dôsledkom   čoho   bolo   bezdôvodné obohatenie   odporcu   na   majetku   sťažovateľa   vo   výške   5   429,92   Eur   s   príslušenstvom. Sťažovateľ bol sústavne úmyselne uvádzaný vyjadreniami odporcu do omylu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto práv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 64 Cb 150/2013-138 z 25. apríla 2014 a jednak krajského súdu č. k. 41 Cob 377/2014-166 z 18. decembra 2014.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 64 Cb 150/2013-138 z 25. apríla 2014.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

V   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   ústavný   súd   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu. Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol rozsudkom č. k. 41 Cob 377/2014-166 z 18. decembra 2014. Krajský súd ako súd odvolací bol   súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľky   bolo   dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť sťažovateľky v tej časti pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 41 Cob 377/2014-166 z 18.   decembra   2014.   Na   prerokovanie   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   je   právomoc ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka porušenie označených základných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Cob 377/2014-166 z 18. decembra 2014 odôvodňuje úplne všeobecne, keď uviedla iba to, že krajský súd sa nevysporiadal s rozpormi nachádzajúcimi sa v spise (neuviedla však akými konkrétne), riadne nezistil skutkový stav (neuviedla však v čom) a neposudzoval konanie žalovaného z hľadiska jeho súladu s dobrými mravmi, hoci podľa presvedčenia sťažovateľky konanie žalovaného predstavuje hrubé porušovanie dobrých mravov.

Krajský súd rozsudok č. k. 41 Cob 377/2014-166 z 18. decembra 2014 odôvodnil takto:«Z   obsahu   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   navrhovateľ   sa   návrhom   doručeným okresnému súdu dňa 11. 4. 2013 domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 5.429,92 eur s príslušenstvom   titulom   vydania   bezdôvodného   obohatenia   na   základe   Zmluvy č. 1/2006/INT zo dňa 21. 4. 2006, ktorú uzavrel navrhovateľ s odporcom. Odporca bol v zmysle uvedenej zmluvy nájomcom v zmluve vyšpecifikovananej nehnuteľnosti, ktorú bol oprávnený   užívať   a ďalej   so súhlasom   prenajímateľa   prenajímať.   Listom   z   1.   10.   1999 Mestská časť Bratislava – Staré Mesto vyzvala navrhovateľa na vypratanie predmetného nebytového priestoru, nakoľko podľa ich tvrdenia užíval navrhovateľ nebytový priestor bez právneho   dôvodu.   Na základe   tohto   listu   kontaktoval   navrhovateľ   odporcu   listom z 19. 11. 2009,   ktorým   ho   požiadal   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   v   podobe uhradeného   nájomného.   Výšku   bezdôvodného   obohatenia   si   uplatnil   sa   obdobie od 1. 1. 2010 do 30. 6. 2010 v sume 5.429,92 eur.

Podľa ust. § 113 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZKR“)   ak   súd   zistí,   že   návrh   na   povolenie reštrukturalizácie spĺňa zákonom predpísané náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu   rozhodne   o   začatí   reštrukturalizačného   konania.   Inak   návrh   na   povolenie reštrukturalizácie   v   rovnakej   lehote   uznesením   odmietne;   uznesenie   súd   doručí navrhovateľovi.

Podľa   ust.   §   116   ods.   1   ZKR   ak   sú   splnené   predpoklady,   aby   súd   povolil reštrukturalizáciu,   súd   najneskôr   do   30   dní   od   začatia   reštrukturalizačného   konania uznesením   rozhodne   o   povolení   reštrukturalizácie.   Inak   reštrukturalizačné   konanie v rovnakej lehote uznesením zastaví.

Podľa § 118 ods. 1 ZKR povolením reštrukturalizácie sa začína reštrukturalizácia. Reštrukturalizácia   sa   považuje   za   povolenú   zverejnením   uznesenia   o   povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku.

Podľa § 120 ods. 1 ZKR ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky   počas   reštrukturalizácie   majú   len   veritelia,   ktorí   spôsobom   ustanoveným   týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.

Podľa   §   120   ods.   2   ZKR   pohľadávky,   ktoré   vznikli   voči   dlžníkovi   počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné   pohľadávky“).   Na   prednostné   pohľadávky   nepôsobia   účinky   začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia.

Podľa   §   132   ods.   1   ZKR   reštrukturalizačný   plán   (ďalej   len   „plán“)   je   listina upravujúca vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených (ďalej len „účastník plánu“), ako aj rozsah a spôsob uspokojenia tých účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi   prihlásených   pohľadávok,   pripadne   akcionármi   dlžníka.   Po   potvrdení   plánu súdom je plán záväzný pre všetkých účastníkov plánu.

Podľa § 153 ods. 1 ZKR ak nie sú dôvody na zamietnutie plánu, súd do 15 dní od doručenia   návrhu   na   potvrdenie   plánu   predložený   plán   uznesením   potvrdí;   prílohu uznesenia tvorí plán potvrdený súdom. V uznesení o potvrdení   plánu súd rozhodne aj o skončení reštrukturalizácie. Uznesenie súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku. Plán potvrdený súdom sa nezverejňuje; to sa nevzťahuje na ustanovenia o novom úvere. Podľa § 155 ods. 2 ZKR zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne rozhodol, keď návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že pohľadávka navrhovateľa vznikla za obdobie pred   začatím   reštrukturalizačného   konania   na   odporcu,   a   to   titulom   bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. 1. 2010 do 30. 6. 2010, keď Okresný súd Banská Bystrica uznesením   č.   k.   1   R/3/2012   zo   dňa   2.   7.   2012   zverejneným   v   Obchodnom   vestníku č. 131/2012   deň   vydania   10.7.2012,   začal   reštrukturalizačné   konanie   voči   odporcovi. Zároveň bolo preukázané, že uznesením č. k. 1 R/3/2012 zo dňa 21. 1. 2013 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 19/2013 deň vydania 28. 1. 2013, súd potvrdil reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 31. 12. 2012 a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka – odporcu. Podľa vyššie cit. ustanovenia § 120 ods. 1 ZKR právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky s tým, že ak sa tieto nároky reštrukturalizácie riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká. Veriteľ môže uplatňovať svoje právo v reštrukturalizácii len ak si prihlási pohľadávku formou prihlášky riadne a včas. Právnym dôsledkom neuplatnenia pohľadávky je zánik nároku. Veriteľovi nezaniká právo, ale len nárok, teda možnosť vymáhať si pohľadávku voči dlžníkovi. K zániku nároku dochádza momentom zverejnenia uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku (§ 155). Účinky potvrdenia plánu nastávajú zverejnením uznesenia súdu o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku. Potvrdenie plánu súdom spôsobuje zánik vymáhateľnosti   tých   pohľadávok,   ktoré   si   veritelia   neprihlásili   riadne   a   včas.   Zánik vymáhateľnosti znamená nemožnosť vymáhať pohľadávky na súde alebo inom oprávnenom orgáne.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že tým, že pohľadávka navrhovateľa vznikla ešte pred začatím reštrukturalizačného konania na odporcu, bol navrhovateľ povinný si predmetnú pohľadávku voči odporcovi do reštrukturalizačného konania v súlade s ust. § 120 ods. 1 ZKR   prihlásiť   a   tým,   že   si   ju   navrhovateľ   neprihlásil,   potvrdením   reštrukturalizačného plánu súdom navrhovateľovi zaniklo právo vymáhať si svoju pohľadávku voči odporcovi v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica č. k. 64Cb/150/2013, ktoré začalo v zmysle § 82 ods. 1 O. s. p. dôjdením návrhu na súd, teda dňa 11.4. 2013, t. j. po skončení reštrukturalizácie odporcu.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu konštatuje,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Krajský súd reagoval najmä na všetky   pre   vec   podstatné   argumenty   sťažovateľky.   Ako   vyplýva   z   odôvodnenia rozhodnutia   krajského   súdu,   hlavným   dôvodom,   pre   ktorý   obstojí   zamietnutie   žaloby sťažovateľky   okresným   súdom,   bola   skutočnosť,   že   sťažovateľka   si   neuplatnila   svoju pohľadávku v reštrukturalizácii žalovaného. Krajský súd jasne, zrozumiteľne a s potrebným odôvodnením vysvetlil, prečo v danej situácii žaloba sťažovateľky nemohla uspieť. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 41 Cob 377/2014-166 z 18. decembra 2014 preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný, preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou tvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup krajského súdu v odvolacom konaní a jeho rozsudok č. k. 41 Cob 377/2014-166 z 18. decembra 2014, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Krajský   súd   sa   v   namietanom   uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   s   ktorými   sa nestotožnil, a preto jej odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny   potvrdil.   Ústavný   súd   nezistil   ani   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

Krajský svoje rozhodnutie založil na sťažovateľkou nespochybňovanom skutkovom závere, podľa ktorého si sťažovateľka žalovanú pohľadávku neuplatnila v reštrukturalizácii žalovaného. To, či sťažovateľka o reštrukturalizačnom konaní na žalovaného vedela alebo nie, je pre vec nevýznamné, pretože, ako to zistili i všeobecné súdy, rozhodnutia vydané v reštrukturalizačnom   konaní   boli   riadne   zverejnené   v   Obchodnom   vestníku.   Rovnako nevýznamné z hľadiska dôvodu zamietnutia žaloby je i tvrdenie sťažovateľky o tom, že žalovaný   jej   začatie   a   priebeh   reštrukturalizačného   konania   osobitne   neoznámil   a   túto skutočnosťou pred ňou zatajoval.

Po právnej stránke založil krajský súd svoje rozhodnutie na ustanovení § 155 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili   svoje   pohľadávky,   vymáhať   tieto   pohľadávky   voči   dlžníkovi,   ako   aj   riadne a včas   neprihlásené   zabezpečovacie   práva   vzťahujúce   sa   na   majetok   dlžníka;   to   platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.

Toto ustanovenie s ohľadom na jeho zmysel a účel nepripúšťa iný výklad než ten, ktorý mu pripísal krajský súd. Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 41 Cob 377/2014-166 z 18. decembra 2014 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí   pravidiel   ústavne   konformnej   aplikácie   ustanovení   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii   (citovaných   v   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky) upravujúcich následky zverejnenia uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom.Za   tejto   situácie   sú   už   bez   právneho   významu   ďalšie   argumenty   sťažovateľky uvedené v jej sťažnosti.

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy v kontexte postupu okresného súdu, ktorý vykonal pojednávanie vo veci sťažovateľky v jej neprítomnosti, ústavný súd uvádza,   že   týmto   postupom   okresného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúceho   podmienky   vykonania   pojednávania v neprítomnosti účastníka konania, a to z dôvodu, že sťažovateľka nepreukázala existenciu vážneho dôvodu pre odročenie pojednávania, ktorý Občiansky súdny poriadok vyžaduje (§ 101 ods. 2 a § 119 ods. 3). Napokon ani samotná sťažovateľka v sťažnosti ústavnému súdu netvrdila opak.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vyslovenia   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015