znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 749/2014-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Slovenské elektrárne, a. s., Mlynské nivy 47, Bratislava, zastúpenej Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Eurovea   Central 1,   Pribinova 4,   Bratislava, za ktorú   koná   advokát Mgr.   Martin   Magál, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 511/2012-327 z 23. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014 doručená   sťažnosť spoločnosti   Slovenské elektrárne, a. s.,   Mlynské   nivy   47, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   4   Co   511/2012-327 z 23. apríla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   základných   práv   a   slobôd,   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok a právo na ochranu majetku podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. apríla 2014, č. k. 4 Co/511/2012-327 porušené bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. apríla 2014, č. k. 4 Co/511/2012-327 zrušuje a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   k   nej   pripojených   príloh   a   spisu   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 51 C 81/2012, sťažovateľka sa ako žalobkyňa v tomto   konaní   domáhala   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   28.   februára   2012   proti Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   hospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „žalovaný“) zaplatenia sumy 94 486 116 € s príslušenstvom z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú jej nezákonným rozhodnutím žalovaného č. 5/2008 z 3. júla 2008 v spojení s rozhodnutím č. 102/2008 z 26. septembra 2008.

Ako   uviedla   sťažovateľka   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   rozhodnutím č. 5/2008   z   3.   júla   2008   jej   žalovaný   uložil   povinnosť   dodať   v   rokoch   2009   a   2010 vo všeobecnom hospodárskom záujme elektrickú energiu a) v množstve najmenej 6 TWh za cenu   určenú   Úradom   pre   reguláciu   sieťových   odvetví   pre   odberateľov   elektriny v domácnosti   a   malé   podniky   s   nasledovnou   výškou   odberu   elektriny   1.   domácnosti bez elektrického   vykurovania   do   odberu   5   000   kWh/rok,   2.   domácnosti   s   elektrickým vykurovaním do odberu 20 000 kWh/rok, 3. malé podniky do odberu 30 000 kWh/rok; b) dodať elektrinu podľa písm. a) koncovým dodávateľom elektriny pre domácnosti a malé podniky pod podmienkou, že títo dodávatelia dodajú takto nakúpenú elektrinu výhradne pre účely podľa písmena a). Na rozklad sťažovateľky bolo toto rozhodnutie žalovaného rozhodnutím ministra hospodárstva č. 102/2008 z 26. septembra 2008 zmenené v časti a) tak,   že   povinnosť   dodať   elektrickú   energiu   skupinám   odberateľov   uvedeným v bodoch 1, 2 a   3   sa   uplatní   v   množstve   zodpovedajúcom   spotrebe   týchto   skupín odberateľov, a to najviac v množstve 6 TWh ročne, a v časti b) tak, že sťažovateľka je povinná   dodať   elektrickú   energiu   podľa   písm.   a)   dodávateľom   elektrickej   energie   pre domácnosti a malé podniky pod podmienkou, že títo dodávatelia dodajú túto elektrickú energiu v rokoch 2009 a 2010 výlučne na účely uvedené v písm. a), pričom zostávajúca časť rozhodnutia č. 5/2008 z 3. júla 2008 ostala nezmenená. O žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného,   rozhodol   krajský   súd rozsudkom č. k. 4 S 168/2008-225 z 3. júla 2009 tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil   žalovanému   na   ďalšie   konanie.   Tento   rozsudok   krajského   súdu   bol   potvrdený rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 8 Sžo 360/2009   z   18.   marca   2010.   Žalovaný   rozhodnutím   č.   10/2010 z 25. augusta 2010   zrušil   svoje   prvostupňové   rozhodnutie   č.   5/2008   z   3.   júla   2008. Sťažovateľka však bola rozhodnutím žalovaného prinútená v rokoch 2008 a 2009 uzavrieť zmluvy o dodávke elektrickej energie v súlade s obsahom rozhodnutí žalovaného a musela dodávať   elektrickú   energiu   za   ceny   určené   Úradom   pre reguláciu   sieťových   odvetví v rozhodnutí č. 0012/2009/E, ktoré boli podstatne nižšie ako trhové ceny v danom čase. Nebyť rozhodnutí žalovaného, predala by sťažovateľka túto elektrickú energiu za trhovú cenu. Rozdiel oboch týchto súm predstavoval žalovanú sumu a zodpovedal škode a ušlému zisku,   ktoré   sťažovateľke   vznikli   v   príčinnej   súvislosti   s nezákonným   rozhodnutím žalovaného.   Sťažovateľka   doručila   žalovanému   10. februára 2011   žiadosť   o   predbežné prerokovanie   nároku,   avšak   žalovaný   tento   nárok   v zákonnej   lehote   neuspokojil.   Preto sťažovateľka uplatnila žalobou i úrok z omeškania v zákonnej výške od 11. februára 2011 do zaplatenia.

O žalobe sťažovateľky   o náhradu   škody   proti   žalovanému rozhodol   okresný   súd rozsudkom č. k. 51 C 81/2012-202 z 19. júla 2012 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju nahradiť žalovanému trovy konania v sume 1 818 503,89 € k rukám advokáta, ktorý ho v konaní zastupoval. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil v podstate tým, že nemal   za preukázanú   príčinnú   súvislosť   medzi   rozhodnutím   žalovaného   č.   5/2008 z 3. júla 2008 v spojení s rozhodnutím č. 102/2008 z 26. septembra 2008 a sťažovateľkou uplatnenou škodou z dôvodu, že týmto rozhodnutím žalovaného nebola sťažovateľke určená cena   elektrickej   energie   pre   účely   jej   dodávky   určeným   odberateľom   a   konečným dodávateľom, keďže táto bola určená rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví v rozhodnutí   č. 0012/2009/E,   ktoré   však   sťažovateľka   žalobou   o   preskúmanie   jeho zákonnosti   nenapadla   vôbec.   Neboli   preto   splnené   podmienky   vzniku   zodpovednosti za škodu podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   č.   514/2003   Z.   z.“),   v zmysle   ktorého   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   má   účastník   konania,   ktorému   vznikla   škoda   v   dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Prípadná škoda mohla vzniknúť sťažovateľke iba v dôsledku   rešpektovania   ceny   uvedenej   v cenovej   regulácii,   nie však   v   dôsledku rozhodnutia   žalovaného   č.   5/2008   z   3.   júla   2008   v spojení   s rozhodnutím   č.   102/2008 z 26. septembra 2008. Ak sa sťažovateľka domnievala, že jej škoda vznikla v dôsledku reťazenia nezákonných rozhodnutí, mala využiť všetky procesné možnosti na dosiahnutie zrušenia všetkých týchto rozhodnutí ako nezákonných a až z týchto zrušených rozhodnutí odvodzovať zodpovednosť.

Rozsudok okresného súdu č. k. 51 C 81/2012-202 z 19. júla 2012 bol na odvolanie sťažovateľky ako vecne správny potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 511/2012-327   z   23.   apríla   2014.   Týmto   rozsudkom   krajského   súdu   bola   sťažovateľka   zaviazaná zároveň na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 227 312,98 €.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   51   C   81/2012-202   z   19.   júla   2012   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   511/2012-327   z   23.   apríla   2014   nadobudol právoplatnosť 27. mája 2014.

Sťažovateľka   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   511/2012-327 z 23. apríla 2014   podala   24.   júna   2014   dovolanie,   ktorým   navrhla   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   tento   rozsudok   (prípadne   aj   rozsudok okresného   súdu)   zrušiť   a   vec   vrátiť   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Prípustnosť dovolania sťažovateľka odôvodnila odňatím možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku] z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu tak pri rozhodovaní v merite veci, ako aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy,   práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   511/2012-327 z 23. apríla 2014   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že   tento   rozsudok   je   arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa v jeho odôvodnení nevysporiadal s pre vec zásadnými   argumentmi   sťažovateľky   a   jeho   odôvodnenie   je   navyše   vnútorne nekonzistentné. Pokiaľ ide o výklad príčinnej súvislosti pri aplikácii dotknutých ustanovení zákona č.   514/2003 Z. z.,   týmto   poprel   ich   účel   a zmysel   v kontexte   základného práva sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods. 3   ústavy   najmä   preto,   že   cenové   rozhodnutie   Úradu pre reguláciu   sieťových   odvetví   č. 0012/2009/E   nemalo   vplyv   na   predpoklady   vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, ale iba na výšku škody, pričom samotné toto cenové rozhodnutie je ničotným právnym aktom. Sťažovateľka osobitne odôvodnila svoju sťažnosť i vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania, pričom okrem jeho nedostatočného odôvodnenia poukázala najmä na to, že nešlo o trovy potrebné na   účelné   bránenie   práva.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   rozhodnúť   i   o   odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii o Ústavnom súde Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 511/2012-327 z 23. apríla 2014.

Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu krajského súdu a jeho rozsudku z hľadiska rešpektovania základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáha tak v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

V danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej právnej veci dovolanie (24. júna 2014) ešte predtým, ako doručila ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (28. júla 2014). V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav „dvojkoľajnosti konania“,   keď   by   o   tej   istej   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne   aprobovateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol sťažovateľkou využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne   o   nej   rozhodnúť   až   vtedy,   ak   príslušné   orgány   verejnej   moci   už   nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).

Ústavný   súd   už   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   145/2010),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý   zabezpečiť ochranu jeho práv,   avšak   najvyšší   súd   ho následne   odmietne   ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí,   len   pokiaľ   je   sťažnosť   uplatnená   na   ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen   proti   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   ale   aj   proti   rozhodnutiu   súdu   odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju   v   tejto   časti   odmietol   ako   neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014