znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 748/2014-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť N. A. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 222/2009 z 8. júna 2009, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 To 45/2010 z 21. septembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 11/2014 zo 6. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014 prostredníctvom   poštovej   prepravy   doručená   sťažnosť   N.   A.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 222/2009 z 8. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z 8. júna 2010“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 45/2010 z 21. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok z 21. septembra 2010“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Tdo 11/2014 zo 6. marca 2014 (ďalej len „uznesenie zo 6. marca 2014“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Rozsudkom Okresného súdu Nitra z 8.   júna 2010,   sp.   zn.   6T 222/2009,   ako aj Krajským súdom Nitra – rozsudkom z 21. septembra 2010, sp. zn. 2To 45/2010 som bol uznaný vinným pre obzvlášť závažný zločin vraždy, pričom mi nezákonným postupom súdov boli porušené moje ústavné práva na spravodlivý proces a ústavné právo na obhajobu. Najvyšší súd Slov. republiky – mi v dovolacom konaní 6. marca 2014 uznesením moje dovolanie odmietol, čím znova porušil moje ústavné práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu.

Dovolací   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   moje   dovolanie   odmietol z dôvodu, že:

1.) otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označeného základného práva.

2.) najvyšší súd SR nie je oprávnený v dovolacom konaní preskúmať postup nižších súdov   pri   dokazovaní   a   hodnotení   dôkazov,   ale   vychádza   iba   z   konečných   skutkových zistení, urobených nižšími súdmi a v nadväznosti na tieto stabilizované zistenia posudzuje správnosť aplikovaného hmotnoprávneho posúdenia.

Voči takémuto zaujatiu stanoviska zo strany Najvyššieho súdu SR podávam sťažnosť pre porušenie môjho práva na spravodlivý proces....

Najvyšší   súd   –   dlhodobo   zaužitou   nesprávnou   aplikačnou   praxou   len bezmyšlienkovite   reštriktívnym   spôsobom   aplikuje   príslušné   ustanovenia,   a   to   najmä o prípustnosti   dovolania   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Nitre   v   tom   zmysle,   že absolútne nepripúšťa revíziu skutkových zistení, čo odporuje zmyslu a zámeru zavedenia tohto mimoriadneho opravného prostriedku do Trestného poriadku....

Preto   zaužívaná   reštriktívna   interpretácia   ustanovení   o   dovolaní   je   vo   svojom dôsledku porušením čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, teda porušením môjho práva na účinné opravné prostriedky...

Mám za to, že všeobecné súdny (Krajský súd Nitra) nerozhodovali v medziach svojej právomoci   nestranne   a nezaujato,   pretože   príslušné   ustanovenia relevantných právnych noriem (trestný zákon, trestný poriadok) aplikovali v súdnom procese svojvoľne a zaujato, pričom ich úvahy vychádzajú zo spochybnených teórií, bez akejkoľvek logickej postupnosti deja, podpory dôkazov a teda ústavne neakceptovateľne....

Rozhodnutia súdov sú vo svojich záveroch z právneho hľadiska nepreskúmateľné, čo je z hľadiska práva na riadnu obhajobu protiústavné a neprípustné....

Odôvodnenie - obsiahnuté v rozhodnutí rozsudku Krajského súdu Nitra, pod sp. zn. 2To/45/2010, sa opiera výlučne o teoretické závery a pomyselný sled udalostí, popísaný stranou   obžaloby,   v   zastúpení   prokuratúry,   vyšetrovacích   úkonov   a   súdnoznaleckých posudkov,   pričom   tieto   fakty   a   dôkazy   Kraj.   súd   Nitra   úmyselne   pozmeňuje,   vypúšťa z kontextu – s cieľom takýmto protizákonným spôsobom potvrdiť svoje teórie a zmenšiť váhu vzniknutých   pochybností,   v   snahe   docieliť   akýmkoľvek   spôsobom   ustálenie   kvalifikácie trestného   činu   upravenou   argumentáciou   a   umelo   vykonštruovanou   verziou   priebehu, výrazne odlišnou od skutočného sledu udalostí a priebehu deja daného prípadu.... Krajský   súd   Nitra   však   naďalej   –   ani   ako   súd   dovolací,   a   teda   nápravný   – nevysvetľuje dôvody odmietania každej protiargumentácie zo strany obhajoby, podloženú ťarchou dôkazov a faktov, vyplývajúcich z výpovedí obžalovaného, svedkov, ale aj posudkov súdnych znalcov a samotného priebehu deja trest. činu – a znova sa s týmito okolnosťami svedčiacimi   v   prospech   obžalovaného   nevyrovnal   a   nevysporiadal   –   čo   však   mal   – zo zákona – v dostatočnom rozsahu vykonať....

Tak, ako Okr. súd Nitra, aj Kraj. súd Nitra, už ako odvolací súd (teda nápravný) – pri   hľadaní   opory   svojho   odôvodnenia   rozsudku   úmyselne   používa   časti   výpovedí   – vytrhnuté z kontextu tak, aby umelo vytvoril dojem správnosti tohto rozhodnutia, pričom sa opiera zväčša a práve o moje písomné vyjadrenie, ktoré som odovzdal len znalkyni z odboru psychológie   pre   jej   potreby.   Samotný   okr.   súd   pritom   túto   moju   výpoveď   označil za „účelovú“.

Kr. súd Nitra však z nej čerpá, pričom si vyberá len časti – jemu vyhovujúce! Preto dôrazne poukazujem na porušenie môjho práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny proces podľa § 2 ods. 4, 7, 9, 17 a 18 TP.

- výpoveď spísanú vlastnou rukou, tzv. opis udalostí – som odovzdal iba odbornej znalkyni   z   odboru   psychológie,   pri   jej   skúmaní   mojej   osobnosti   v   prípravnom   konaní, bez prítomnosti vyšetrovateľa alebo môjho advokáta. S týmto opisom bolo napriek tomu ďalej nakladané, ako s úkonom vykonaným pred vyšetrovateľom a takto na to následne prihliadal pri odvolaní Krajský súd Nitra, pričom výpoveď nebola na hlavnom pojednávaní, a teda v konaní pred súdom – použitá. Tým Kr. súd Nitra (ako aj Okr. súd Nitra) porušil §2 ods. 18 a 19, ktorý uvádza, že: „súd smie prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, pričom konanie na súde je ústne.“

... Hrubé porušenie práv na obhajobu vyplýva zo samotného konania vyšetrovateľa, ktorý vykonal dňa 13.7.2009, v čase cca od 14.30 do 20.30 hod. môj výsluch bez prítomnosti môjho advokáta. Advokát sa dostavil až na večer, v čase cca 20.00 hod. až po ukončení môjho výsluchu, k čomu mám a môžem poskytnúť relevantný dôkaz....

Dňa   13.7.2009   bol   na   ORPZ   Nitra   predvedený   vyšetrovateľom   a   vypočutý   ako nepriamy   svedok   E.   A.   (otec)...   čo   sa   udialo   v   dopoludňajších   hodinách,   bez   mojej prítomnosti alebo bez prítomnosti môjho obhajcu, a teda tento výsluch nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom, t. j. pri zachovaní mojich práv na obhajobu. Táto výpoveď bola ďalej – napriek nezákonnému postupu získania - použitá aj na hlavnom pojednávaní Okr. súdu Nitra. Svedok - E. A. - pritom na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať z dôvodu príbuzenského vzťahu (otec – syn), a teda nemohol som klásť otázky svedkovi, ani vystaviť tento nepriamy dôkaz kritickej previerke, čím mi bolo upreté právo na obhajobu.... Z   uvedeného   som   toho   názoru,   že   vykonaným   dokazovaním   vôbec   nebolo jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukázané, že som sa dopustil trestného činu vraždy, za ktorý som bol právoplatne odsúdený.

V mojom trestnom konaní došlo k porušeniu základných ústavných práv, týkajúcich sa zákonnosti a spravodlivosti trestného konania v zmysle čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv... (vzhľadom na obsah sťažnosti mal sťažovateľ zrejme na mysli čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pozn.) v spojení s čl. 17 ods. 2 Ústavy, ktoré mohol a mal odstrániť už odvolací súd (Kraj. súd Nitra), prípadne súd dovolací – (Najvyšší súd SR). Ani Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, a teda nápravný – tak neučinil, ale pokračoval v zásahu do mojich základných ústavných práv.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Uznesením Kraj. súdu v Nitre (sťažovateľ nedopatrením rozsudok krajského súdu označuje   ako   uznesenie,   pozn.) zo   dňa   21.09.2010,   pod   sp.   zn.   2To/45/2010,   ako   aj uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave, zo dňa 06.03.2014, pod sp. zn. 5Tdo 11/2014, bol z dôvodov – uvedených v § 371 Trestného poriadku – porušený zákon v neprospech odsúdeného N. A. – (mojej osoby).

Ďalej, aby Ústavný súd Slovenskej republiky:

2.   Zrušil   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   06.   marca   2014,   pod   sp.   zn. 5Tdo 11/2014 – o odmietnutí môjho dovolania..

3. Nariadil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vykonať nápravu v celom rozsahu mojej sťažnosti a vec vrátiť späť Okresnému súdu Nitra, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval, s prihliadnutím na všetky okolnosti daného skutku, nestranne a nezaujate..

4. Prikázal Najvyššiemu súdu SR zrušiť uznesenie Krajského súdu v Nitre (sťažovateľ nedopatrením rozsudok krajského súdu označuje ako uznesenie, pozn.) zo dňa 21.09.2010 pod spis. značkou 2To/222/2009....

Zároveň žiadam o ustanovenie bezplatného obhajcu na zastupovanie pred Ústavným súdom SR, z radov členov advokátskej komory....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2 a čl.   50   ods.   3   ústavy   označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu,   krajského   súdu a najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy rozsudkom okresného súdu z 8. júna 2010

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   napadnutým   rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany základného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v   prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním v tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči napadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 To 45/2010 z 21. septembra 2010. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľa   bolo   dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu z 21. septembra 2010

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa trpí nedostatkami, okrem iného aj vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   nepredložil   k   podanej   sťažnosti   kópiu   právoplatného rozsudku   krajského   súdu   z   21.   septembra   2010.   Ústavný   súd   upustil   od   výzvy na odstránenie   tohto   nedostatku   sťažnosti,   pričom   dôvodom   zvoleného   postupu   bolo samotné rozhodnutie o predloženej sťažnosti vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu v rámci jej predbežného prerokovania.

Z uznesenia najvyššieho súdu zo 6. marca 2014 vo vzťahu k námietkam sťažovateľa smerujúcim voči rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil toto:

„... krajský súd v napadnutom rozsudku jednoznačne konštatuje, že obvinený ako prvý zaútočil na poškodeného, bol to práve on, ktorý vytiahol nožnice a veľkou intenzitou zaútočil na tvár poškodeného, bodol ho do krku a následne ešte opakovane dvakrát bodol veľkou intenzitou a prudkosťou do hrudníka. Obvinený teda konal v nepriamom úmysle, pretože vedel, že svojím konaním môže ohroziť život a zdravie svojho brata a pre prípad, že mu to spôsobí bol s tým uzrozumený....

Krajský súd teda rozhodol o vine obvineného pre rovnaký obzvlášť závažný zločin vraždy s rovnakou právnou kvalifikáciou ako okresný súd, avšak na čiastočne zmenenom skutkovom základe s tým rozdielom, že upravil skutkovú vetu tak, že obvinený spôsobil poškodenému bodnú ranu na pravej strane krku s bodným kanálom prebiehajúcim zdola nahor a spredu dozadu a opravil tak chybu okresného súdu, ktorý v skutkovej vete uviedol bodnú ranu na ľavej strane krku....

Z   napadnutého   rozsudku,   v   ktorom   bol   upresnený   skutkový   stav   aj   z   pohľadu spôsobených zranení poškodeného, je jednoznačne zrejmý aj motív konania obvineného, aj jeho   uzrozumenie   s   následkom   smrti   poškodeného,   po   takom   intenzívnom,   prudkom a opakovanom útoku obvineného do citlivých oblastí tela poškodeného, takým nebezpečným útočným predmetom, aký obvinený použil. Preto správne sa v napadnutom rozsudku skutok kvalifikuje ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. l, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 139 písm. c/ a § 127 ods. 4 Tr. zák., lebo všetky znaky tohto zločinu ustálený skutok vykazuje.

Krajský   súd   primerane   odôvodnil   eventuálny   úmysel   obvineného   spôsobiť   smrť poškodeného a náležite sa vyrovnal s tým, že nie je možné skutok kvalifikovať len ako zločin zabitia   podľa   §   147   Tr.   zák.,   ktoré   ustanovenie   predpokladá   spôsobenie   smrti z nedbanlivosti, lenže útoky obvineného takým predmetom, aký použil, takej sily a prudkosti a   do   takých   častí   tela   poškodeného   ako   je   hlava   a   krk   a   potom   opakovane   ešte   aj do hrudníka vylučujú spôsobenie smrti z nedbanlivosti. Krajsky súd v tomto smere teda nijako nepochybil.

Námietky obvineného vo vzťahu k znaleckému posudku sa týkajú hodnotenia dôkazu, nie jeho nepoužiteľnosti z procesného hľadiska. Obvinený i jeho obhajca mali možnosť klásť znalcovi   z   odboru   zdravotníctva,   odvetvia   súdneho   lekárstva   J.   M.   otázky,   a   aj   to na hlavnom pojednávaní využívali. S námietkami obvineného sa krajský súd vyrovnal. Súdu nemožno prikazovať, ako má hodnotiť dôkazy, preto dovolanie obvineného v tomto smere z pohľadu ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nie je opodstatnené.

Otázkou skutkových zistení bolo aj to, či obvinený mohol rozpoznať nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť a či mohol svoje konanie ovládať, pričom bolo ustálené, že ani jedna z týchto zložiek nebola v dôsledku duševnej choroby vymiznutá. Obvinený konal v stave jednoduchej opilosti, čo síce znižovalo jeho ovládaciu schopnosť, ale nijako ho nezbavovalo trestnej zodpovednosti, ani mu nepoľahčovalo, ako na to správne poukázal prokurátor vo vyjadrení k dovolaniu.“

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový   stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia   v   opravnom   konaní   pritom   nemusí   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument,   ktoré   boli   uplatnené   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci   význam   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní (m. m. IV. ÚS 358/08).

Postup krajského súdu, ktorý je zistiteľný z citovaného uznesenia najvyššieho súdu, pri   odôvodňovaní   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa,   nemožno   považovať   za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17   ods.   2   a   čl.   50   ods.   3   ústavy   a   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu zo 6. marca 2014

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   najvyšším   súdom   uznesením zo 6. marca 2014 predovšetkým z dôvodu, že tento neodstránil pochybenia prvostupňového a odvolacieho súdu, čím sa stal sám porušovateľom označených základných práv, ako aj z dôvodu „reštriktívnej interpretácie ustanovení o dovolaní“.

Z   uznesenia   najvyššieho   súdu   zo   6.   marca   2014   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal dovolanie z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a v zmysle obsahu dovolania aj z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak   rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Z obsahu podanej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ porušenie svojho práva na   obhajobu   namieta   okrem   dôvodu   popísaného   v   podanom   dovolaní,   ktorý   súvisel s tvrdením sťažovateľa o jeho výsluchu v neprítomnosti jeho obhajcu, aj z dôvodu upretia realizácie práva na obhajobu vo vzťahu k výsluchu svedka, E. A., ktorý však v dovolaní neuvádza.

V   podanej   sťažnosti   namietal   sťažovateľ   aj   spôsob   vykonávania   dôkazov,   keď uviedol: «...   -   výpoveď   spísanú   vlastnou   rukou,   tzv.   opis   udalostí   –   som   odovzdal   iba odbornej znalkyni z odboru psychológie, pri jej skúmaní mojej osobnosti v prípravnom konaní, bez prítomnosti vyšetrovateľa alebo môjho advokáta. S týmto opisom bolo napriek tomu   ďalej   nakladané,   ako   s   úkonom   vykonaným   pred   vyšetrovateľom   a   takto   na   to následne prihliadal pri odvolaní Krajský súd Nitra, pričom výpoveď nebola na hlavnom pojednávaní, a teda v konaní pred súdom – použitá. Tým Kr. súd Nitra (ako aj Okr. súd Nitra) porušil §2 ods. 18 a 19, ktorý uvádza, že: „súd smie prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, pričom konanie na súde je ústne“.»

Z uznesenia najvyššieho súdu zo 6. marca 2014 však ústavný súd zistil, že sťažovateľ nepodal dovolanie z dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda   z   dôvodu,   že   rozhodnutie   je založené na dôkazoch,   ktoré neboli súdom   vykonané zákonným spôsobom.

Zákon   o   ústavnom   súde   ako   zákonnú   podmienku   ustanovuje,   že   pred   podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí sťažovateľ vyčerpať všetky procesné prostriedky (opravné alebo iné právne prostriedky), ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Ratio legis tohto ustanovenia pritom spočíva nielen v tom, aby príslušná vec bol posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej moci,   do   ktorých   právomoci   takéto   posúdenie   prislúcha,   ale   tiež   v   tom,   aby   prípadné pochybenia mohli byť v rámci opravného konania pred orgánmi verejnej moci preskúmané a   posúdené   zákonom   predvídaným   spôsobom   a   v   prípade   potreby   odstránené.   Z   toho vyplýva, že námietky, ktoré mohli byť uplatnené už v konaní pred všeobecným súdom, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podmienka   vyčerpania   procesných   prostriedkov,   ktoré   zákon   na   ochranu   práv sťažovateľom poskytuje, nemôže byť v nadväznosti na uvedené splnená iba ich formálnym uplatnením, ale na úspešné uplatnenie sťažnosti je nevyhnutné (ako conditio sine qua non) aj ich vyčerpanie materiálne, a to pokiaľ ide o obsah a rozsah ich uplatnenia. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno redukovať na prostriedok nápravy, na základe ktorého by sa sťažovateľovi poskytla ďalšia možnosť obhajovať svoje práva v dôsledku svojho vlastného opomenutia a nečinnosti spočívajúcej v absencii tvrdení v riadnom konaní pred orgánmi verejnej moci. Akceptovaním námietok po prvýkrát prednesených   až v konaní o sťažnosti by sa ústavný súd stával ďalšou súdnou inštanciou, pred ktorou sa sťažovateľ snaží   zreparovať   to,   čo   v   predchádzajúcom   konaní   zanedbal,   teda   napraviť   následky spôsobené vlastným zavinením, resp. zavinením svojho právneho zástupcu.

Ústavný   súd   v   spojitosti   s   tým   poukazuje   aj   na   zásadu   zodpovednosti   účastníka za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej   vyplýva,   že   nedôslednú   procesnú   obranu   sťažovateľa   v   riadnom   konaní   pred orgánmi   verejnej   moci   nemožno   dodatočne   nahrádzať   prostredníctvom   sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy.

S   poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom   prerokovaní   pre   jej   neprípustnosť.   Vzhľadom   na   odôvodnenie   rozhodnutia najvyššieho   súdu   sťažnosť   by   ústavný   sú   odmietol   aj   z dôvodov   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014