znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 747/2014-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti TATRY – TEPLO, s. r. o., Čukotka IV/77, Vysoké Tatry – Tatranská Lomnica, Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o.,, Námestie Sv. Egídia 93, Poprad, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 84/2013 z 24. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TATRY – TEPLO, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TATRY – TEPLO, s. r. o., Čukotka IV/77, Vysoké Tatry – Tatranská Lomnica (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., v mene ktorej koná JUDr. Jozef Beňo, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 84/2013 z 24. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:«Okresný súd Poprad v právnej veci žalobcu C. S... proti žalovanému v 1. rade TATRY   -TEPLO,   s.r.o,   Vysoké   Tatry   -   Tatranská   Lomnica,...   zast.   Beňo   &   partners advokátska kancelária, s.r.o., Poprad,..., žalovanému v 2. rade L. G... zast. Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Poprad, žalovanému v 3. rade R. T..., žalovanému v 4. rade M. P., toho času na neznámom mieste, zast. opatrovníkom v osobe J. J., vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu..., v konaní o určenie neplatnosti dražby rozhodol tak, že určil neplatnosť   dražby   pod   č...   osvedčenej   notárskou   zápisnicou   notárky   D.   Ch.   zo   dňa 14.6.2007 pod č. k... (ďalej aj len ako „prvostupňové rozhodnutie“)...

Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 7Co/84/2013 zo dňa 24.10.2013 rozhodol tak,   že   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   vo   veci   samej   (ďalej   aj   len   „napadnuté rozhodnutie“). Napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 10.12.2013...

Porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Na   zdôraznenie   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia   porušovateľ   uviedol,   že: „Ustanovenie   §   8b   ods.   2   písm.   e/   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   umožňovalo   žalovanému v 1. rade [sťažovateľovi] ako správcovi iba vymáhať vzniknuté nedoplatky od vlastníkov bytov a nebytových priestorov a nebolo možné z neho vychádzať pri posudzovaní platnosti alebo   neplatnosti   dražby   vykonávanej   podľa   ustanovení   zákona   č.   527/2002   Z.   z. o dobrovoľných dražbách v znení účinnom do 31.12.2007.“...

Vzhľadom   k   skutočnosti,   že   porušovateľ   si   v   plnom   rozsahu   osvojil   náležité a presvedčivé   odôvodnenie   prvostupňového   rozhodnutia,   je   potrebné   poukázať   aj na podstatné tvrdenia obsiahnuté v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia.

Prvostupňový súd rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v rámci danom uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/55/2012 zo dňa 24.9.2012, ktorým porušovateľ zrušil predchádzajúci rozsudok prvostupňového súdu a vrátil vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie.   Prvostupňový   súd   sa   zrejme   cítil   viazaný   zrušujúcim   uznesením   porušovateľa a obmedzil   sa   tak   len   na   opakovanie   tvrdení   porušovateľa,   keď   uviedol,   že:   „Zákon č. 182/1993 Z. z. dával správcovi možnosť vymáhať vzniknuté nedoplatky, ale neumožňoval mu   bez   príslušného   splnomocnenia   od   vlastníkov   uzavierať   s   dražobníkom   zmluvu o vykonaní   dražby   bytu.   Odporca   v   I.   rade   [sťažovateľ]   postavenie   vlastníka   predmetu dražby   a   ani   postavenie   záložného   veriteľa   nemal.   Ako   správca   mohol   zastupovať vlastníkov pri výkone záložného práva zriadeného zákonom v prospech ostatných vlastníkov iba vtedy, keby mal na to ich súhlas, čo je zrejmé z ust. § 3. ods. 8 zák. č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2007.“...

Porušovateľ svojím postupom a rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa, keď ako vecne správne potvrdil nepreskúmateľné prvostupňové rozhodnutie. Prvostupňový súd   sa   vôbec   nevyporiadal   so   zásadnou   argumentáciou,   napriek   tomu   považoval porušovateľ odôvodnenie rozhodnutia za „náležité a presvedčivé“. Porušovateľ vo svojom rozhodnutí len znovu zopakoval tvrdenia súdu prvého stupňa, ktoré nedávajú zrozumiteľnú a   hlavne   argumentačne   zdôvodnenú   odpoveď   na   otázku,   či   bol   sťažovateľ   zástupcom vlastníkov bytov s oprávnením vymáhať   pohľadávky prostredníctvom výkonu zákonného záložného práva. Táto otázka sa v kontexte celého konania javí ako nosná otázka, ktorá rozhodla   o   výsledku   sporu   a   bolo   nevyhnutné   túto   otázku   zodpovedať   tak,   aby   boli potvrdené, alebo vyvrátené argumenty predĺžené účastníkmi sporu.

Porušovateľ   ako   aj   súd   prvého   stupňa   odpovedali   na   nosnú   právnu   otázku autoritatívnym   spôsobom   bez   použitia   akejkoľvek   výkladovej   metódy,   bez   použitia akéhokoľvek   presvedčivého   argumentu.   Súdy   odpovedali   na   nosnú   právnu   otázku autoritatívnym spôsobom v štýle „je to tak lebo sme to povedali“, pričom takáto odpoveď je vlastná pre diktatúry, nie je však dovolená v demokratickom a právnom štáte.

Porušovateľ a rovnako aj súd prvého stupňa, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, pretože napadnuté rozhodnutie (a nadväzujúce prvostupňové rozhodnutie) je nepreskúmateľné   pre   jeho   nezrozumiteľnosť,   ako   aj   nedostatok   dôvodov.   Porušovateľ nezrozumiteľne a nedostatočne odôvodnil výrok vo veci samej. Z napadnutého rozhodnutia, nie je rovnako ako z prvostupňového rozhodnutia zrejmé, ako sa porušovateľ vysporiadal s rozpornými   stanoviskami   účastníkov   konania   k   výkladu   §   8b   ods.   2   písm.   e/   zákona č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2007. V napadnutom rozhodnutí chýba akákoľvek presvedčivá úvaha pri hodnotení možných výkladov zákona, prítomné je len autoritatívne tvrdenie o jedinom prípustnom výklade bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov...

Nedostatočným   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   porušovateľ   takto   porušil základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   v   zmysle   článku   46   ods.   1   Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Povinnosť porušovateľa riadne odôvodniť rozhodnutie je vyjadrením práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Porušenie uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníme možnosť náležite a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníme možnosť konať pred súdom.

Napadnuté rozhodnutie (ako aj prvostupňové rozhodnutie) je podľa obsahu založené na dvoch zásadných tvrdeniach:

III.   a   „Ustanovenie   §   8b   ods.   2   písm.   e/zákona   c.   182/1993   Z.   z.   umožňovalo žalovanému   v 1.   rade   [sťažovateľovi] ako správcovi   iba   vymáhať   vzniknuté   nedoplatky od vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov   a   nebolo   možné   z   neho   vychádzať pri posudzovaní platnosti alebo neplatnosti dražby vykonávanej podľa ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení účinnom do 31.12.2007.“

III.   b   „Ako   správca   mohol   zastupovať   vlastníkov   pri   výkone   záložného   práva zriadeného zákonom v prospech ostatných vlastníkov iba vtedy, keby mal na to ich súhlas, čo   je   zrejmé   z   ustanovenia   §   3   ods.   8   zákona   č.   527/2002   Z.   z.   v   znení   účinnom do 31.12.2007. Aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. dával správcovi možnosť vymáhať vzniknuté nedoplatky,   neumožňoval   mu   bez   príslušného   súhlasu   od   vlastníkov   navrhnúť   dražbu predmetu dražby.“

Tieto zásadné tvrdenia nie sú nijako odôvodnené a sú autoritatívnymi odpoveďami... „Ustanovenie § 8b ods. 2 písm. e/ zákona č. 182/1993 Z. z. umožňovalo žalovanému v 1. rade [sťažovateľovi] ako správcovi iba vymáhať vzniknuté nedoplatky od vlastníkov bytov a nebytových priestorov a nebolo možné z neho vychádzať pri posudzovaní platnosti alebo   neplatnosti   dražby   vykonávanej   podľa   ustanovení   zákona   č.   527/2002   Z.   z. o dobrovoľných dražbách v znení účinnom do 31.12.2007.“

V prípade tohto zásadného tvrdenia by sa vo svojej podstate malo jednať o výklad neurčitého pojmu „vymáhať“...

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Georgiadis v. Grécko rozhodol, že neurčitý pojem,   ktorým   bol   v   posudzovanom   prípade   pojem   „hrubá   nedbanlivosť“   (gross negligence) si vyžaduje, aby súdy uviedli podrobnejšie dôvody, zvlášť keď výklad pojmu bol rozhodujúci pre právo sťažovateľa na odškodnenie.

Európsky súd pre ľudské práva obdobne vyhodnotil nedostatočný výklad neurčitého pojmu aj v prípade H. v. Belgicko, kde nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v spojení s neurčitou povahou pojmu „výnimočné okolnosti“, bolo považované za porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Všeobecné   súdy   v praxi   akceptovali,   že podľa   ustanovenia   § 8b   ods.   2   písm.   e) zákona o vlastníctve bytov v znení platnom do 1.7.2007, je daná aktívna vecná legitimácia na podanie návrhu na súd na zaplatenie dlžnej sumy voči neplatičovi, ktorý si neplní svoje povinnosti podľa § 10 ods. 1 a ods. 4 zákona č. ZVB, a tiež je daná aj aktívna vecná legitimácia na následné exekučné konanie, preto nie je daný žiadny rozumný dôvod, aby bolo postupované inak v prípade dražby...

Podľa   § 8b   ods.   1 zákona   č.   182/1993   Z.   z.   v znení   účinnom do   30.6.2007 bol sťažovateľ   ako   správca   bytového   domu   povinný   vykonávať   správu   majetku   vlastníkov samostatne, vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Podstatou   uvedeného   ustanovenia   je   teda   prenos   aktívnej   legitimácie   ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov na vymáhanie prípadného nedoplatku na správcu tak,   aby   správca   bytového   domu   pri   správe   bol   aktívne   legitimovaný   na   vymáhanie vzniknutého   nedoplatku   voči   neplatičovi,   a   aby   správca   bytového   domu   pri   uplatnení nedoplatku voči príslušnému neplatičovi vystupoval ako nepriamy zástupca vo vlastnom mene a na účet ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov, teda, aby na uplatnenie prípadného nedoplatku od ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov nepotreboval osobitné plnomocenstvo, ktoré by ako zástupca inak potreboval...

Vymáhanie pohľadávok podľa § 8b ods. 2 písm. e) správca zabezpečoval v pozícii nepriameho zástupcu vlastníkov bytov, ktorí boli zároveň záložnými veriteľmi podľa § 15 ods. 1 cit. predpisu.

Od   osoby   konajúcej   na   účet   záložného   veriteľa   a   v   jeho   záujme,   nie   je   možné racionálne požadovať osobitný súhlas podľa § 3 ods. 8 zákona o dražbách ako to tvrdí porušovateľ...

Pokiaľ bol porušovateľ toho názoru, že zákonné zastúpenie a povinnosť vymáhať vzniknuté nedoplatky v sebe neobsahovala oprávnenie podať návrh na vykonanie dražby, mal tento svoj názor náležité odôvodniť....

Podľa názoru sťažovateľa, zo zákonnej požiadavky presvedčivosti rozhodnutí súdov vyplýva povinnosť súdov dôsledne sa vysporiadať s podstatnou argumentáciou účastníkov konania.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   napadnuté   rozhodnutie   nevyhovuje   kritériám kladeným   na   odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   z   hľadiska   princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich presvedčivosť...

...   Napadnuté   rozhodnutie   nedalo   odôvodnené   odpovede   na   všetky   v   konaní relevantné skutočnosti prezentované sťažovateľom...

Nedostatočným   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   porušovateľ   porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ako už bolo uvedené vyššie obsahom uvedeného práva je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu, zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy, a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Označené práva boli porušené napadnutým rozhodnutím porušovateľa.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala ústavný súd, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa,   spoločnosti   TATRY   –   TEPLO,   s.r.o.   so   sídlom..., na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/84/2013 zo dňa 24.10.2013.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/84/2013 zo dňa 24.10.2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi, spoločnosti TATRY – TEPLO, s.r.o. so sídlom..., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, v sume 331,13 €, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods.   1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie   obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ktorý   garantuje   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   len   vtedy,   ak   sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v čl. 46 až čl. 50 ústavy. V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Ústavný   súd   sa   sústredil   na   posúdenie,   či   krajský   súd   rešpektoval   uvedené východisko v dostatočnej miere, teda takej, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 84/2013.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:„Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 14.06.2007 sa uskutočnila dražba nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne. Dražba sa uskutočnila na základe zmluvy o vykonaní   dražby   uzatvorenej   medzi   žalovaným   v   1.   rade   ako   navrhovateľom   dražby a žalovaným v 2. rade ako dražobníkom.

Zákon č. 182/1993 Z. z. v ustanovení § 8b ods. 2 písm. c/ umožňoval žalovanému v 1. rade ako správcovi vymáhať vzniknuté nedoplatky od vlastníkov bytov a nebytových priestorov.   Tento   právny   predpis   ale   neumožňoval   správcovi   bez   príslušného splnomocnenia   od   vlastníkov   uzatvoriť   s   dražobníkom   zmluvu   o   vykonaní   dražby   bytu. Žalovaný   v   1.   rade   postavenie   vlastníka   predmetu   dražby   a   ani   postavenie   záložného veriteľa nemal. Záložné právo totiž v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. mohlo vzniknúť buď v prospech spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov, alebo v prípade, ak sa spoločenstvo nezriaďovalo v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Žalovaný v 1. rade ako správca preto mohol zastupovať vlastníkov pri výkone záložného práva zriadeného zákonom v prospech ostatných vlastníkov iba vtedy, keď mal na to ich súhlas, čo je zrejmé z ustanovenia § 3 ods. 8 zákona č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom   do   31.12.2007.   Navrhovateľom   dražby   podľa   ustanovenia   §   7   ods.   1   zákona č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2007 je vlastník predmetu dražby alebo osoba oprávnená   konať   v   mene   vlastníka   podľa   osobitného   zákona,   ktorý   za   podmienok ustanovených týmto zákonom navrhuje vykonanie dražby.

Na schôdzi vlastníkov bytov konanej dňa 12. 12. 2006 bolo prijaté uznesenie, ktorým vlastníci   bytov   a   nebytových   priestorov   požiadali   žalovaného   v   1.   rade.   aby   všetkými možnými legislatívnymi prostriedkami zabezpečil vymoženie dlhu od žalobkyne. Zápisnica zo   schôdze   vlastníkov   bytov   konanej   dňa   12.12.2006,   ale   nemá   charakter   listiny umožňujúcej   žalovanému   v   1.   rade   zastupovať   vlastníkov   pri   výkone   záložného   práva. Žalovaný v 1. rade tak nebol oprávnený splnomocniť žalovaného v 2. rade ako dražobníka na všetky úkony spojené s realizáciou dražby.

Keďže   pri   dražbe   bolo   porušené   ustanovenie   §   15   zákona   č.   182/1993   Z.   z. a ustanovenia   §   3   ods.   8   a   §   7   ods.   1   zákona   č.   527/2002   Z.   z.   v   znení   účinnom do 31.12.2007, súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka vyslovil neplatnosť dražby uskutočnenej dňa 14.06.2007.

Proti   tomuto   rozsudku   podali   v   zákonom   stanovenej   lehote   odvolania   žalovaní v 1. a 2.   rade.   Navrhli   rozsudok   zrušiť   a   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie.   Alternatívne požadovali rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobkyne bola zamietnutá. Ako dôvod uviedli, že ustanovenie § 3 ods. 8 zákona č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2007 platnosť dražby podmieňuje existenciou súhlasu záložného veriteľa, ak dražbu navrhuje iná osoba. Náležitosti takého súhlasu však predmetné ustanovenie neobsahuje, nakoľko tieto náležitosti sú   dané   v   iných   právnych   predpisoch   a   to   predovšetkým   v   ustanovení   §   34   a   nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. V konaní o neplatnosť dražby sa ako predbežná mala riešiť otázka platnosti súhlasu záložného veriteľa na jej vykonanie. Podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Ustanovenie § 3 ods. 8 zákona č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2007 nedovoľuje vykonať dražbu bez súhlasu záložného veriteľa, čím zveruje jej vykonanie výlučne do jeho právomoci. Nedostatok súhlasu by mal preto namietať predovšetkým záložný veriteľ, k čomu počas celého priebehu konania nedošlo. Ak vznikli pochybnosti o vážnosti alebo určitosti súhlasu o tom, či vlastníci súhlasili s podaním návrhu na vykonanie dražby, mali tieto skutočnosti byť zisťované predovšetkým u tých, ktorí daný právny úkon vykonali. Inými slovami sa mala zisťovať vôľa vlastníkov. V priebehu konania nebol   predložený   jediný   dôkaz   svedčiaci   o   tom,   aby   čo   i   len   jeden   hlasujúci   vlastník spochybnil svoju vôľu vykonať záložné právo k bytu žalobkyne.

Žalobkyňa navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Odvolací   súd   v   zmysle   zásad   ustanovenia   §   212   O.   s.   p.   preskúmal   napadnutý rozsudok   spolu   s   konaním   ktoré   mu   predchádzalo,   vec   prejednal   bez   nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolania žalovaných v 1. a 2. rade nie sú opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových   a   právnych   zisteniach   nič   nezmenilo,   odvolací   súd   si   osvojil   náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len na   zdôraznenie správnosti   napadnutého   rozhodnutia   je   potrebne v   poukázať na skutočnosť, podľa ktorej na zabezpečenie pohľadávok uvedených v § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov,   vznikalo   záložné   právo v prípadoch, keď sa spoločenstvo nezriaďovalo, zo zákona v prospech ostatných vlastníkov. Ustanovenie § 8b ods. 2 písm. e/ zákona č. 182/1993 Z. z. umožňovalo žalovanému v 1. rade ako správcovi iba vymáhať vzniknuté nedoplatky vlastníkov bytov a nebytových priestorov a nebolo   možné   z   neho   vychádzať   pri   posudzovaní   platnosti   alebo   neplatnosti   dražby vykonávanej   podľa   ustanovení   zákona   č.   527/2002   o   dobrovoľných   dražbách   v znení účinnom do 31.12.2007.

Zákon č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2007, ako osobitný právny predpis upravujúci   dobrovoľné   dražby   v   ustanovení   §   7   ods.   1   definoval   osobu,   ktorá   je navrhovateľom   dražby.   Navrhovateľom   dražby   v   zmysle   tohto   ustanovenia   mohol   byť vlastník predmetu dražby alebo osoba oprávnená konať v mene vlastníka podľa osobitného zákona   (záložný   veriteľ),   ktorý   za   podmienok   ustanovených   týmto   zákonom   navrhol vykonanie   dražby.   Žalovaný   v   1.   rade   postavenie   vlastníka   predmetu   dražby   a   ani postavenie záložného veriteľa nemal. Ako správca mohol zastupovať vlastníkov pri výkone záložného práva zriadeného zákonom v prospech ostatných vlastníkov iba vtedy, keby mal na to ich súhlas, čo je zrejmé z ustanovenia § 3 ods. 8 zákona č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2007. Aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. dával správcovi možnosť vymáhať vzniknuté   nedoplatky,   neumožňoval mu   bez príslušného súhlasu od   vlastníkov   navrhnúť dražbu predmetu dražby.

Za   súhlas   vlastníkov   s   vykonaním   dražby   nemožno   označiť   uznesenie   prijaté na schôdzi   vlastníkov   konanej   dňa   12.12.2006.   V   tomto   uznesení   vlastníci   bytov a nebytových priestorov iba požiadali žalovaného v 1. rade o vymoženie dlhu od žalobkyne. Žalovaný   v 1. rade   bol   teda   vyzvaný   len   na   splnenie   povinnosti   vymáhať   vzniknuté nedoplatky v súlade s ustanovením § 8b ods. 2 písm. c/ zákona č. 182/1993 Z. z. Zo strany vlastníkov bytov a nebytových priestorov žiaden súhlas oprávňujúci žalovaného v 1. rade navrhnúť vykonanie dražby daný nebol. Žalovaný v 1. rade vlastníkom predmetu dražby a ani záložným veriteľom nebol, a preto nemohol bez súhlasu vlastníkov bytov a nebytových priestorov   navrhnúť   vykonanie   dražby   a   uzatvoriť   s dražobníkom   zmluvu   o   vykonaní dražby. Ak tak urobil, konal v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho je dražba vykonaná na základe   neplatne   uzatvorenej   zmluvy   žalovaným   v 1. rade   absolútne   neplatná   podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

S   prihliadnutím   na   vyššie   uvedené   odvolací   súd   postupom   vyplývajúcim z ustanovenia §219 ods. 1.2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný   súd   podrobil   napadnuté   rozhodnutie   ústavnoprávnej   kontrole   v   zmysle citovanej právnej úpravy i judikatúry ústavného súdu i ESĽP a konštatuje, že krajský súd sa v   napadnutom   rozsudku   veľmi   podrobne,   zrozumiteľne   a   ústavne   akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľky a rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne   správny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych   záveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel a účel aplikovaných ustanovení Zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších   predpisov,   účinnom   do 31.   decembra   2007,   Zákona   č.   182/1993   Z.   z. o vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   v   znení   neskorších   predpisov,   ako   aj Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie reálne mohol   dospieť   k záveru   o   ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014