znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 745/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 21089/2013 až sp. zn. Rvp 21091/2013, sp.   zn.   Rvp   21093/2013,   sp.   zn.   Rvp   21098/2013,   sp.   zn.   Rvp   21183/2013   až   sp.   zn. Rvp 21196/2013 a sp. zn. Rvp 21198/2013 až sp. zn. Rvp 21205/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3 NcC 319/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 326/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 318/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 331/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 329/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 339/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 338/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 335/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 321/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 315/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 316/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 317/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 336/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 357/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 342/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 358/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 302/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 336/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 349/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 119/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 115/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 105/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 118/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 106/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 128/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 165/2012 zo 17. októbra 2012 a sp. zn. 2 NcC 158/2012 z 18. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 21089/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21091/2013,   sp.   zn.   Rvp   21093/2013,   sp.   zn. Rvp 21098/2013,   sp.   zn.   Rvp   21183/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21196/2013   a sp.   zn. Rvp 21198/2013 až sp. zn. Rvp 21205/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 21089/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. septembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   21089/2013   až   sp.   zn. Rvp 21091/2013, sp. zn. Rvp 21093/2013, sp. zn. Rvp 21098/2013, sp. zn. Rvp 21183/2013 až sp. zn. Rvp 21196/2013 a sp. zn. Rvp 21198/2013 až sp. zn. Rvp 21205/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 NcC 319/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 326/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 318/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 331/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 329/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 339/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 338/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 335/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 321/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 315/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 316/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 317/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 336/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 357/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 342/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 358/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 302/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 336/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 349/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 119/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 115/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 105/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 118/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 106/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 128/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 165/2012 zo 17. októbra 2012 a sp. zn. 2 NcC 158/2012 z 18. októbra 2012 (týkajúcimi sa námietok zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava III, Okresného súdu Bratislava   V   a Okresného   súdu   Pezinok   –   spolu   ďalej   len   „okresné   súdy“)   a im predchádzajúcim postupom.

Sťažnosti sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej argumentácie sťažovateľky so stovkami (resp. tisíckami) sťažností, ktoré sťažovateľka   podala   a ústavný   súd   o nich   už   rozhodol.   Smerom   k obsahu   sťažností a sťažovateľkinej argumentácie ústavný súd odkazuje na svoje predošlé rozhodnutia v jej veciach,   napríklad   na   rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS   92/2013   z 13.   februára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 a sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.

Sťažovateľka   reagovala   aj   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn.   I. ÚS 89/2013 zo 6. februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti   odmietnuté   z   dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie. V tejto súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97.

Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   vedených   pod   sp.   zn. Rvp 21089/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21091/2013,   sp.   zn.   Rvp   21093/2013,   sp.   zn. Rvp 21098/2013,   sp.   zn.   Rvp   21183/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21196/2013   a sp.   zn. Rvp 21198/2013   až sp.   zn.   Rvp   21205/2013,   týkajúcich   sa   v záhlaví   tohto   rozhodnutia citovaných   rozhodnutí   krajského   súdu   a v kontexte   svojich   zistení   dospel   k záveru,   že použitá   argumentácia   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   je   totožná   s jej   právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov rozhodujúcich   o námietkach   zaujatosti   vznesených   sťažovateľkou   v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V   tejto   veci   ústavný   súd   nadväzuje   na   svoje   predchádzajúce   právne   názory obsiahnuté   v   celom   rade   uznesení,   ktorými   rozhodol   o   skutkovo   rovnakých   veciach sťažovateľky, a keďže nezistil dôvod na to, aby sa od týchto rozhodnutí odchýlil, dospel k rovnakému záveru, že sťažnosti sťažovateľky treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi sa môže sťažovateľka domáhať ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu, prípadne aj dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené, zohľadňujúc požiadavku princípu právnej istoty, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri jej opakovaní v rovnakých podmienkach dala vždy rovnaká odpoveď, sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   92/2013   z 13.   februára   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.   II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS   483/2013   z 15.   augusta   2013),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých,   resp. podobných   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam   uvedených.   Ústavný   súd   v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti   tomuto rozhodnutiu   nemožno podať opravný prostriedok;   to neplatí,   ak   rozhodnutím   orgánu   medzinárodnej   organizácie   zriadeného   na   uplatňovanie medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   vznikne   Slovenskej republike   povinnosť   v   konaní   pred   ústavným   súdom   znovu   preskúmať   už   prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 6. novembra 2014