SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 744/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Radoslavom Kačurom, Advokátskakancelária LEGAL CARTEL s. r. o., Ľubinská 18, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduDunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 12/2014 a jeho rozsudkomzo 17. decembra 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom podsp. zn. 23 CoP 17/2015 a jeho rozsudkom z 8. júna 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), vo vecinamietaného porušenia čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 12/2014 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2014, ako ajpostupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.23 CoP 17/2015 a jeho rozsudkom z 8. júna 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu otca ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „otec“) saviedlo konanie na zníženie jeho vyživovacej povinnosti voči mal. ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „dieťa“), a to s účinnosťou od podania návrhu, teda od 14. februára2014. Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 P 12/2014-123 z 28. apríla 2014 bolo výživnéznížené zo sumy 199,16 € na sumu 160 € mesačne, počnúc 4. februára 2014.
Na odvolanie sťažovateľky, ktorá požadovala zmeniť rozsudok okresného súdu tak,aby bolo výživné zvýšené zo sumy 199,16 € na sumu 300 € mesačne od 26. marca 2014,uznesením krajského súdu č. k. 23 CoP 51/2014-166 z 22. septembra 2014 bol rozsudokokresného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že okresný súdnesprávne aplikoval na vec správnu právnu normu, v dôsledku čoho nedostatočne zistilskutkový stav veci.
Novým rozsudkom okresného súdu č. k. 12 P 12/2014-278 zo 17. decembra 2014bolo rozhodnuté znova o rovnakom znížení výživného ako v predchádzajúcom rozsudku.
Na základe odvolania sťažovateľky opätovne požadujúcej zmeniť rozsudokokresného súdu tak, aby sa výživné zvýšilo na 300 € mesačne od 26. marca 2014,rozsudkom krajského súdu č. k. 23 CoP 17/2015-311 z 8. júna 2015 bol rozsudok okresnéhosúdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľky napriek tomu, že okresný súd bol na základe zrušujúcehouznesenia krajského súdu viazaný jeho právnym názorom, rozhodol znova tak, že jeho novýrozsudok sa takmer nelíši od pôvodného rozsudku.
Podľa zrušujúceho uznesenia krajského súdu okresný súd svoje rozhodnutie správnepostavil na závere, že od predchádzajúcej úpravy výživného došlo k zásadnej zmenepomerov nielen na strane otca, ale aj na strane dieťaťa, ktoré je o päť rokov staršie,postúpilo na druhý stupeň základnej školy, má vyššie nároky čo do základných potriebs prihliadnutím na jeho vek, duševný a fyzický vývoj a potrebu podporovania vzdelaniaa vývoja prospešných mimoškolských aktivít. Krajský súd však zároveň v zrušujúcomuznesení poukázal na viaceré pochybenia okresného súdu, napr. na to, že neporovnalokolnosti v zmysle § 62 zákona o rodine, ktoré boli podkladom skoršieho rozhodnutiao výživnom, s okolnosťami, ktoré sa mali od 14. februára 2014 výrazne zmeniť, resp.od obdobia predchádzajúceho podania návrhu. Tým podľa názoru krajského súdu došlok nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, teda nebolo použité správne ustanovenieprávneho predpisu a nebol dostatočne zistený skutkový stav. Krajský súd zároveň poukázalaj na ďalšie nedostatky, keď uviedol, že záver o nevieryhodnosti sťažovateľkoušpecifikovaných nákladov na výživu dieťaťa, ktorá i napriek vykázanému príjmušpecifikovala mesačné výdavky na dieťa a domácnosť v neprimerane vyššom rozsahu, nežjej príjmy dovoľujú, nie je odôvodnený, lebo okresný súd sa nevysporiadal so všetkýmiokolnosťami tvrdenými sťažovateľkou o finančnej pomoci zo strany jej rodičov.
V zmysle uvedeného bolo povinnosťou okresného súdu opätovne konať a rozhodnúťs tým, že sa mal vysporiadať so všetkými nedostatkami, na ktoré krajský súd poukázal.Ak totiž súd nerešpektuje právny názor, ktorým je viazaný, nerešpektuje ani právo účastníkakonania na spravodlivé súdne konanie. Výklad okresného súdu možno označiť preto zaústavne nekonformný a jeho rozhodnutie možno považovať za arbitrárne. Okresný súd ibanaďalej konštatuje, že otcovi pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť, avšak neberie doúvahy nárast nákladov sťažovateľky na výživu dieťaťa, hoci tento nárast bol jednoznačnepreukázaný, vrátane toho, že s úhradou týchto výdavkov pomáhajú sťažovateľke aj rodičia.Bolo potvrdené aj to, že dieťa potrebuje liečbu zubným strojčekom, pričom boli preukázanéaj ďalšie výdavky. Okresný súd teda zjavne neprihliadol na nedostatky, na ktoré poukázalkrajský súd.
Ďalším pochybením je podľa sťažovateľky nesprávny záver týkajúci sa zákonnejpožiadavky zmeny pomerov podľa § 78 zákona o rodine. Je nesporné, že od poslednejúpravy výživného nastala zmena pomerov tak na strane otca, ktorého príjem sa zvýšil o asi300 € a pribudla mu ďalšia vyživovacia povinnosť, ako aj na strane dieťaťa, ktoré je o päťrokov staršie, navštevuje druhý stupeň základnej školy. Bolo povinnosťou všeobecnýchsúdov jednoznačne preukázať záver, že došlo k zmene pomerov v rozsahu nevyhnutnom naposúdenie otázky, či je daný dôvod na zníženie, resp. zvýšenie výživného s ohľadom nanajlepšie záujmy dieťaťa. V tejto súvislosti neboli tvrdenia sťažovateľky v dostatočnejmiere vzaté do úvahy. Všeobecné súdy konštatujú, že i napriek podstatnej zmene pomerovu otca, ako aj u dieťaťa nie je daný dôvod na zvýšenie výživného, ale na jeho zníženievzhľadom na vznik ďalšej vyživovacej povinnosti na strane otca.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda a Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod spis. zn.: 12P/12/2014 a Krajskom súde v Trnave pod spis. zn.: 23CoP/17/2015-311 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 17.12.2014, spis. zn.: 12P12/2014 a Krajského súdu v Trnave zo dňa 08.01.2015 (správne má byť 8. 6. 2015, pozn.), spis. zn.: 23CoP/17/2015-311 sa rušia.
3. Sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhrada trov konania, ktoré je Krajský súd Trnava povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 23 CoP 17/2015-311 z 8. júna 2015 vyplýva, že nímbol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 P 12/2014-278 z 8. júna 2015. Podľanázoru krajského súdu porovnaním rozhodných skutočností z predchádzajúceho rozsudkuokresného súdu č. k. 9 C 52/2009-33 z 31. marca 2009 so súčasným stavom možno zistiť, žev čase predchádzajúcej úpravy malo dieťa necelých 7 rokov, bolo žiakom 1. ročníkazákladnej školy, sťažovateľka mala čistý mesačný príjem 730 € a otec mal čistý mesačnýpríjem 826,20 €. Odvtedy uplynulo 5 rokov, otcovi pribudla ďalšia vyživovacia povinnosťk mal. ⬛⬛⬛⬛, nar. v roku. Otec má priemerný čistý mesačný príjem1 116 €, platí splátku úveru na bývanie 226 € mesačne, pričom úverom zabezpečilpostavenie prístavby k rodinnému domu rodičov partnerky na zabezpečenie spoločnéhobývania pre otca, partnerku a ich spoločné maloleté dieťa. Zvýšené výdavky v súvislostiso zhoršeným zdravotným stavom maloletého predstavujú 219,50 € mesačne.
Príjem sťažovateľky je približne rovnaký ako pri predchádzajúcej úprave (769 €oproti 730 €). Zlepšili sa jej majetkové pomery, keďže vlastní rodinný dom zaťaženýhypotékou. Zvýšené výdavky má aj na svoje vysokoškolské štúdium, ktoré jej dobrovoľnehradia jej rodičia. Podľa jej tvrdenia má mesačné výdavky 752,96 € na dieťa v súvislostis jeho školskými a mimoškolskými aktivitami, ako aj zhoršeným zdravotným stavomspôsobeným obezitou. Porovnaním čistých mesačných príjmov oboch rodičov v časepredchádzajúcej úpravy a v súčasnosti možno dospieť k záveru, že príjem sťažovateľky sazvýšil nepatrne o 39 € a otcovi sa zvýšil o 300 €. Otcovi sa zvýšil teda príjem markantnejšienež sťažovateľke. Je však potrebné vziať do úvahy ďalšiu vyživovaciu povinnosť otca219 €, ako aj jeho splátku úveru na bývanie pre otca, partnerku a ich spoločné maloletédieťa v mesačnej výške 226 €. Sťažovateľka od predchádzajúcej úpravy nadobudla rodinnýdom, v ktorom zabezpečila bývanie sebe a dieťaťu. Vynakladá finančné prostriedky nazvýšenie svojho vzdelania, a tým aj postupu v zamestnaní, ktoré jej hradia jej rodičia.Výdavky na dieťa vyčíslila v enormnej výške 752,96 € mesačne, ktoré nezodpovedajú vekua zdravotnému stavu dieťaťa. Sťažovateľka nepochybne v dobrej snahe zabezpečila bývanieaj dieťaťu za cenu úveru s mesačnými splátkami po 261 €. Toto riziko vzala na sebadobrovoľne i napriek ňou dosahovanému príjmu, z ktorého splátka úveru tvorí viac akotretinu jej čistého mesačného príjmu (34,8 %).
Pri porovnaní príjmu sťažovateľky 769 € a ňou tvrdených vyšších výdavkov minimálne 1 013,96 € krajský súd dospel k záveru zhodnému s okresným súdomo nehospodárnom vynakladaní disponibilných finančných prostriedkov sťažovateľkou.Hradenie týchto výdavkov otcom vo forme zvýšeného výživného nemožno otcovivzhľadom na reálny pokles jeho príjmov uložiť. Okrem toho sťažovateľka neustále opomínafakt, že vzhľadom na vek dieťaťa nemôže vyvažovať svoju vyživovaciu povinnosť osobnoustarostlivosťou oň.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 12 P 12/2014 a jeho rozsudku zo 17. decembra 2014, nie je danáprávomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľaústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tejtočasti vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právopodať odvolanie aj využila.
Odlišná je situácia týkajúca sa zvyšnej časti sťažnosti smerujúcej proti postupukrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoP 17/2015 a jeho rozsudku z 8. júna2015.
Pokiaľ sťažovateľka namieta v tejto časti porušenie základného práva vyplývajúcehoz čl. 41 ods. 4 ústavy, treba sťažnosť v tejto súvislosti považovať za podanie niekoho zjavneneoprávneného.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziťa maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu nazáklade zákona.
Podľa obsahu sťažnosti ako námietka do úvahy prichádza prvá veta, a to časť vety zabodkočiarkou tohto ustanovenia, teda právo detí na rodičovskú starostlivosť. Nesprávnouúpravou výšky výživného je podľa názoru sťažovateľky toto právo porušené. Evidentnevšak z ústavnoprávneho hľadiska nejde o jej právo, ale o právo jej dieťaťa. Sťažovateľka nieje legitimovaná vo vlastnom mene sa domáhať vyslovenia porušenia takého práva, ktorépatrí niekomu inému, nie teda jej. Preto v tomto rozsahu je osobou zjavne neoprávnenou.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovorutreba sťažnosť sčasti považovať za neprípustnú a sčasti za zjavne neopodstatnenú.
Hlavným argumentom sťažovateľky je, že okresný súd nerešpektoval záväzný právnynázor, ktorý krajský súd vyslovil vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení. Tento argumentpovažuje ústavný súd za neprípustný.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v odvolaníz 30. decembra 2014, ktoré podala proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 P 12/2014-278zo 17. decembra 2014, nerešpektovanie záväzného právneho názoru vysloveného krajskýmsúdom nenamietala. Túto námietku po prvýkrát uplatnila až v sťažnosti podanej ústavnémusúdu.
Treba dospieť k záveru, že hoci sťažovateľka možnosť podať odvolanie protirozsudku okresného súdu z formálneho hľadiska využila, z materiálneho hľadiska všakv podanom odvolaní uvedenú námietku neuplatnila, touto sa nebránila, v konečnomdôsledku preto nevyužila možnosť brániť označené právo v konaní pred všeobecnýmisúdmi. Zároveň ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že túto námietku neuplatnilav odvolaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do úvahyprípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom zvyšnej časti sťažnosti je názor sťažovateľky o nesprávnom právnomposúdení veci v spojení s nedostatočným a nesprávnym odôvodnením rozhodnutívšeobecných súdov.
Podľa názoru ústavného súdu argumentáciu krajského súdu (v spojenís argumentáciou okresného súdu) treba považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nevykazujeznaky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľka má navec odlišný názor, sama osebe nezakladá porušenie ňou označených práv.
Krajský súd svoje skutkové a právne závery odôvodnil podrobnou analýzouvykonaných dôkazov. Ústavný súd, ktorý sám nie je „skutkovým“ súdom (sám dokazovaniespravidla nevykonáva), nemá dôvod do záverov krajského súdu zasiahnuť, tým menejnahradiť ich svojimi vlastnými závermi.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2015