znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 741/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   G.   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Mrázovou, Advokátska kancelária, Šoltésovej 20, Bratislava, vo   veci   namietaného porušenia čl.   2   ods.   2,   čl.   46   ods.   1 a 2 a čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Bratislave   pod   sp.   zn. 22 CoE 82/2014 a jeho uznesením z 13. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. B.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2014 doručená sťažnosť G. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 22 CoE 82/2014 a jeho uznesením z 13. augusta 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. októbra 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 57 Er 1762/2012-100 zo 7. januára 2014 bolo vyhovené námietkam sťažovateľky ako povinnej v exekučnej veci vedenej proti nej spoločnosťou UNIMED, spol. s r. o. (ďalej len „oprávnená“). Na základe odvolania oprávnenej uznesením krajského súdu č. k. 22 CoE 82/2014-122 z 13. augusta 2014 bolo uznesenie okresného súdu zmenené tak, že   námietkam   sťažovateľky   nebolo   vyhovené.   Uznesenie   krajského   súdu   prevzala sťažovateľka 25. septembra 2014.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy, a to predovšetkým tým, že krajský súd pri rozhodovaní o tak zásadnej otázke, akú prichodilo v danej veci riešiť, nenariadil   pojednávanie. Ďalej podľa nej je dôležité, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, ktorý jej nebol nikdy doručený a o rozhodcovskom konaní, ako aj o vydaní rozhodcovského rozsudku sa dozvedela až v rámci exekučného konania.   Rozhodcovský   rozsudok   nenadobudol   podľa   nej   dosiaľ   právoplatnosť. Je presvedčená, že rozhodcovský súd nevynaložil nijaké úsilie, aby zistil miesto jej pobytu, resp. okolnosti umožňujúce konštatovať fikciu doručenia rozhodcovského rozsudku.

Sťažovateľka žiada vydať nález v tomto znení:„Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   pod   sp.   zn.   22   CoE/82/2014-122,   ktorým Uznesenie OS BA II. zo dňa 07.01.2014 č. k. 57 1762/2012-100 zmenil tak, že   námietky povinného zo dňa 16.11.2012 proti exekúcii, zamietol, porušil základné práva osoby G. B., zaručených v:

- Čl. 2 Ústavy SR, právo na konanie štátnych orgánov iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon v spojitosti s čl. 144 Ústavy SR,

-   Čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde,

- Čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia,

- Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo prejednania veci v prítomnosti účastníka a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 CoE 82/2014 z 13. augusta 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa   §   239   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   dovolanie   je   tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka namieta inter alia, že krajský súd rozhodoval v odvolacom konaní bez nariadenia   odvolacieho   pojednávania,   hoci   podľa   jej   názoru   išlo   o   posúdenie   zásadnej otázky. Namieta teda vlastne, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred   odvolacím   súdom.   V   prípade   takejto   námietky   mohla   podať   dovolanie,   ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Zároveň, keďže išlo o zmeňujúce uznesenie krajského súdu, prichádzala do úvahy aj prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Napriek   dosiaľ   uvedenému   však   sťažovateľka   podľa   zistenia   ústavného   súdu dovolanie nepodala. Nevyužila teda účinný prostriedok obrany svojich označených práv, ktorý jej zákon dával k dispozícii. To zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Treba tiež dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Napokon ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého rozhodcovský rozsudok sa dosiaľ nestal právoplatným, môže sťažovateľka podať žalobu o vyslovenie neplatnosti rozhodcovského rozsudku. Ak totiž tento nenadobudol ešte právoplatnosť, potom ani nemohla uplynúť zákonná lehota na podanie takejto žaloby.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014