znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 740/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   vo   veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a   politických   právach   v   konaní   vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sžo 69/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2014 elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Sžo 69/2013.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že v právnej veci T. P. (ďalej   len   „žalobca)   proti   Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   Banská   Bystrica   – Kráľová   (ďalej   len   „žalovaný“)   o   preskúmanie   zákonnosti   disciplinárneho   rozhodnutia žalovaného uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S 85/2012-80 z 1. októbra 2013 nebol sťažovateľ pripustený do konania ako vedľajší účastník na strane žalobcu. Následným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 69/2013 z 1. júla 2014 bolo uznesenie krajského súdu na základe odvolania sťažovateľa potvrdené.

Z   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   žalobu   podal   žalobca   spoločne so sťažovateľom ako vedľajším účastníkom na strane žalobcu. V žalobe je uvedené, že záujem sťažovateľa je vo veci daný tým, že podľa § 534 Občianskeho zákonníka sa zaviazal zaplatiť žalovanému za žalobcu akékoľvek trovy konania v danej veci do 100 €, a práve tým je daný objektívny hmotnoprávny záujem sťažovateľa na výsledku konania a na výroku o trovách konaniach.

V konaní, do ktorého sťažovateľ zamýšľal vstúpiť ako vedľajší účastník na strane žalobcu,   krajský   súd   preskúmava   zákonnosť   rozhodnutia   žalovaného   o   uložení disciplinárneho opatrenia len žalobcovi. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov má oproti prejednávaniu a rozhodovaniu súkromnoprávnych sporov a aj nesporových   konaní   osobitnú   povahu,   ktorú   reflektuje   aj   právna   úprava   správneho súdnictva. Preto väčšina procesných inštitútov je v správnom súdnictve upravená osobitne a odlišne   od   všeobecného   súdnictva.   Použitie   iných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku prichádza do úvahy len analogicky na základe ustanovenia § 246c ods. 1 prvej vety,   keď   pre   riešenie   otázok,   ktoré   nie   sú   priamo   upravené   v   piatej   časti,   ustanovuje primerané použitie prvej, tretej a štvrtej časti. V konaní podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je okruh účastníkov taxatívne určený v § 250. Sú nimi žalobca   a   žalovaný,   avšak   súd   aj   bez   návrhu   priberie   do   konania   účastníka   správneho konania,   ktorého   práva   a   povinnosti   by   mohli   byť   zrušením   správneho   rozhodnutia dotknuté. V správnom súdnictve nie je vylúčená ani primeraná aplikácia § 93 Občianskeho súdneho   poriadku   upravujúceho   inštitút   vedľajšieho   účastníka.   Toto   ustanovenie   však predpokladá,   že   na   výsledku   už   začatého,   ale   doteraz   ešte   právoplatne   neskončeného súdneho konania môže mať záujem aj osoba, ktorá nie je ani jeho účastníkom, ani jedným zo spoločníkov, ak sa jej výsledok konania podľa hmotného práva napriek tomu týka. Preto zákon dovoľuje, aby táto osoba vstúpila do konania pred súdom prvého i druhého stupňa na strane toho účastníka, na ktorého víťazstve má záujem a ktorému chce svojimi procesnými úkonmi pomáhať. Túto tretiu osobu vstupujúcu do konania za uvedených podmienok zákon nazýva vedľajším účastníkom.

Vedľajšie   účastníctvo   predpokladá   spor   (súkromnoprávny)   a právny   záujem   na výsledku tohto sporu. Naproti tomu základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdu   poriadku   je   preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V preskúmavacom konaní súd, ktorý   je   pánom   zákona   a   zákonnosti   (iura   novit   curia),   posudzuje   zákonnosť   postupov a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   pričom   intervencia   tretieho   subjektu   súkromného charakteru do tohto vzťahu štátnych mocí v záujme podpory právneho názoru jednej z nich je bez právneho významu (II. ÚS 197/07). Napriek tomu súdna prax nevylučuje uplatnenie inštitútu vedľajšieho účastníka v správnom súdnictve, pričom vychádza z okolností prípadu (8   Sž 10/2007).   Okruh   účastníkov   v   správnom   súdnictve   je v zásade   viazaný na účasť v správnom konaní, ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie. Rovnako tak v prípade vedľajšieho účastníka je nevyhnutné skúmať vzťah k predmetu správneho konania a možný dosah v ňom vydaného rozhodnutia na práva, právom chránené záujmy a povinnosti osoby, ktorá má byť do konania pripustená ako vedľajší účastník. Vzhľadom na široké vymedzenie účastníkov konania v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov by nemalo dochádzať k situácii, že sa v konaní pred správnym súdom ocitne   osoba,   ktorá   v   administratívnom   konaní   bola   celkom   nečinná.   Predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j. právny záujem na úspešnosti v spore u toho účastníka, ku ktorému pristúpil. O právny záujem ide vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté jeho právne postavenie – jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. Predmetom preskúmavania   v   tomto   konaní   je   rozhodnutie,   ktorým   bolo   potvrdené   uloženie disciplinárneho trestu – pokarhanie žalobcovi. Tento disciplinárny trest bol uložený výlučne žalobcovi a jedine žalobca môže byť dotknutý na svojich právach. Práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti akejkoľvek inej osoby nie sú rozhodnutím v tomto konaní nijakým spôsobom   dotknuté,   a   to   ani   v   prípade   neskôr   vzniknutého   záväzku   na   náhradu   trov konania. Je na mieste konštatovať, že sťažovateľ nepreukázal právny záujem na výsledku konania,   pričom   takýto   právny   záujem   na   výsledku   konania   ani   nemôže   mať,   pretože rozhodnutím súdu vo veci nebude žiadnym spôsobom dotknuté jeho právne postavenie. Skutočnosť, že sa zaviazal za žalobcu zaplatiť trovy konania do výšky 100 €, nemožno považovať za dostatočný dôvod jeho vedľajšieho účastníctva. Treba poukázať aj na to, že podľa   §   250k   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   konaní   o   žalobách   proti rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov   náhradu   trov   konania   možno   priznať len úspešnému žalobcovi. Žalovaný zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania. Uznesenie najvyššieho súdu prevzal sťažovateľ podľa rukou písanej poznámky 11. augusta 2014.

Sťažovateľ v podrobnostiach ku skutkovému a právnemu stavu sa dovoláva obsahu rozsudku   najvyššieho   súdu,   aby   nedošlo   k   duplicitnému   a   nadbytočnému   uvádzaniu rozhodujúcich okolností.

Podstatu sťažnosti vidí v tom, že najvyšší súd nesprávne posúdil jeho právny záujem na výsledku konania a v tomto smere ignoroval obsah podaného odvolania.

Považuje za vecne správny a ústavne konformný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého ak správny orgán ex lege nemá právo na náhradu trov konania, potom ani sťažovateľ   nemôže   mať   právny   záujem   v   súvislosti   s   tým,   že   sa   za   žalobcu   zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že: «A) som sa zaviazal žalobcovi, zaplatiť za žalovaného časť trov konania, ak ich nezaplatí sám; B) som sa zaručil za žalovaného a za štát zaplatiť časť nim spôsobenej škody, trov konania a nemajetkovú ujmu a morálnu ujmu spôsobenú štátom a správnym orgánom v dôsledku nezákonného úradného postupu a nezákonného napadnutého rozhodnutia, čo je nespochybniteľne   platný a relevantný „právny záujem“ na konaní a jeho výsledku, v konaní kde vzniká, v dôsledku vyhovenia žalobe zo zákona právo na náhradu trov konania, právo na náhradu škody, nemajetkovej a morálnej ujmy, prípadne právo na primerané finančné zadosťučinenie za diskrimináciu orgánom verejnej moci, a za nekvalitný výkon verejnej moci.»

Sťažovateľ v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa zmluvnej voľnosti v súkromnom práve a otázky právneho záujmu vedľajšieho účastníka na výsledku konania a následne žiada vydať nález v tomto znení:

„1.   Podľa   čl.   127   ods.   2   prvej   vety   ústavy   sa   vyslovuje,   že   základné   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy(...), na spravodlivé súdne konanie a   prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru(...) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu občianskych a politických práv samostatne, ale (primárne) aj

a)   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   a   3   Ústavy(...)   boli   protiústavným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ako porušovateľa, sp. zn. 3Sžo/69/2013 zo dňa 1. júla 2014, porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy sa právoplatné protiústavné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako porušovateľa, sp. zn. 3Sžo/69/2013 zo dňa 1. júla 2014 zrušuje a vec sa vracia späť na ďalšie (nové) konanie a rozhodnutie lege artis.

3. Najvyšší súd SR sa zaväzuje vyplatiť do troch dní od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu náhradu všetkých trov konania sťažovateľa(...)“

Žiada aj o ustanovenie právneho zástupcu, keďže je „predĺžený v hmotnej núdzi“.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z pohľadu ústavného súdu možno navyše poznamenať, že sťažovateľov postoj v tejto veci sa javí ako nedostatočne premyslený, ba až konfúzny.

Sťažovateľ na jednej strane uznáva, že ním prevzatý záväzok nahradiť prípadné trovy konania   do   výšky   100   €   žalovanému   namiesto   žalobcu   je   v   podstate   takým   právnym úkonom, ktorého realizácia vôbec neprichádza do úvahy. Aj keby totiž bol žalobca v spore neúspešný, nemôže dôjsť k tomu, aby bol zaviazaný žalovanému nahradiť trovy konania, keďže   zákonná   úprava   neumožňuje   priznať   úspešnému   žalovanému   náhradu   trov   od neúspešného   žalobcu,   ale   len   opačne.   Zmluva,   ktorou   sa   sťažovateľ   zaviazal   prispieť žalobcovi pre prípad, že by musel žalovanému nahradiť trovy, zakotvuje teda takú skutkovú podstatu, ktorá v medziach zákona vôbec nemôže nastať.

Na druhej strane sťažovateľ trvá na tom, že má právny záujem na výsledku konania, keďže sa vraj „zaručil za žalovaného a za štát zaplatiť časť nimi spôsobenej škody, trov konania a nemajetkovú a morálnu ujmu spôsobenú štátom a správnym orgánom v dôsledku nezákonného   úradného   postupu   a   nezákonného   napadnutého   rozhodnutia“.   Uvedená argumentácia neobstojí, lebo sťažovateľ taký záväzok, o akom hovorí, nikdy neprijal. Ide len o jeho mylnú interpretáciu zmluvného textu, ktorý dohodol so žalobcom.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať za dostatočnú   a   presvedčivú.   Nejaví   sa   ako   arbitrárna   či   zjavne   neodôvodnená.   Na   tomto zásadnom závere nemôže nič meniť okolnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor. Táto okolnosť sama osebe totiž nemôže znamenať porušenie označených práv podľa   ústavy, dohovoru a paktu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014