SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 74/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou KOTRUSZ –BENČÍK, s. r. o., Štefánikova 57, Nitra, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.9 Sžso 8/2004 a sp. zn. 9 Sžso 9/2014 a jeho rozsudkami z 30. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Sžso 8/2004 a sp. zn. 9 Sžso 9/2014 ajeho rozsudkami z 30. septembra 2015. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu jenečitateľný.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol od 2. októbra 1995 zamestnancomPoľnohospodárskeho družstva Ivanka pri Nitre (ďalej len „zamestnávateľ“). Dňa 1. júna2010 mu bola zo strany zamestnávateľa doručená výpoveď z pracovného pomeru.
Sťažovateľ požiadal na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) o vyslovenieneplatnosti výpovede. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 7 C 281/2010.
Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra (ďalej len „úrad“) sp. zn.NI/2010/16804 zo 7. októbra 2010 bol sťažovateľ na základe vlastnej žiadosti zaradený doevidencie uchádzačov o zamestnanie k 1. októbru 2010. V podanej žiadosti úradu uviedol,že medzi ním a zamestnávateľom prebieha súdny spor o neplatnosť výpovede z pracovnéhopomeru.
Medzitýmnym rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 281/2010-205 z 26. apríla 2012bolo určené, že výpoveď zamestnávateľa je neplatná a že nemožno od neho spravodlivopožadovať, aby sťažovateľa naďalej zamestnával. O nároku sťažovateľa na náhradu mzdya o trovách konania malo byť rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 165/2012zo 6. septembra 2012 bol rozsudok okresného súdu v časti určenia, že výpoveď danásťažovateľovi je neplatná, potvrdený. V ostatnej napadnutej časti bol medzitýmny rozsudokzrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Výrok medzitýmneho rozsudku o neplatnosti výpovede nadobudol 18. septembra2012 právoplatnosť. O tom, či od zamestnávateľa možno spravodlivo požadovať, abysťažovateľa naďalej zamestnával, ako aj o sťažovateľovom nároku na náhradu mzdya o trovách konania okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu opätovnenerozhodol.
Žiadosťou z 30. novembra 2012 sťažovateľ požiadal úrad o povolenie obnovykonania vo veci jeho zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a to z dôvodu, žepo právoplatnosti rozhodnutia úradu o jeho zaradení vyšli najavo nové skutočnostia dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniťbez zavinenia sťažovateľa. Išlo o právoplatný rozsudok o určenie neplatnosti výpovede.Sťažovateľ preto žiadal úrad, aby bol obnovený stav pred jeho zaradením do evidencieuchádzačov o zamestnanie, teda aby bol z evidencie vyradený dňom zaradenia, teda1. októbra 2010.
Rozhodnutím úradu sp. zn. NR1/RSS/ZAM/2012/14994/45413 z 2. januára 2013nebolo rozhodnuté o žiadosti o povolenie obnovy konania, ale o vyradení sťažovateľaz evidencie uchádzačov o zamestnanie, avšak až 18. septembra 2012, teda dňomprávoplatnosti rozsudku o určenie neplatnosti výpovede, a nie dňom zaradenia, ako tosťažovateľ požadoval.
Rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ústredie“) sp. zn.ÚPS/ÚS1/SSZOPCSSZ/BEZ/2013/3008/6369 z 25. februára 2013 bolo odvolaniesťažovateľa proti rozhodnutiu úradu o vyradení z evidencie zamietnuté a zároveň bolo totorozhodnutie úradu potvrdené.
Ďalším rozhodnutím úradu sp. zn. NR1/RSS/ZAM/2013/13735 z 23. januára 2013 sažiadosti sťažovateľa o obnovu konania nevyhovelo a obnova konania vo veci jeho zaradeniado evidencie uchádzačov o zamestnanie sa nepovolila.
Rozhodnutímústrediasp.zn.ÚPS/ÚS1/SSZOPCSSZ/BEZ/2013/2631/5328z 22. februára 2013 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu úradu o nepovoleníobnovy konania zamietnuté a zároveň bolo toto rozhodnutie úradu potvrdené.
V dôsledku vydania uvedených rozhodnutí úradu a ústredia bol sťažovateľ vedenýv evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1. októbra 2010 do 18. septembra 2012, a to ajnapriek tomu, že bola právoplatne určená neplatnosť výpovede danej mu zamestnávateľom,v dôsledku čoho počas celej doby jeho evidovania ako uchádzača o zamestnanie jehopracovný pomer u zamestnávateľa trval. Znamená to, že namiesto dávky v nezamestnanostimala byť sťažovateľovi vyplácaná mzda od zamestnávateľa, pričom tento si mal plniť aj inépovinnosti, a to najmä odvody na zdravotné a sociálne poistenie.
Z uvedených dôvodov sťažovateľ žalobou z 15. apríla 2013 požiadal krajský súdo preskúmanie a zrušenie právoplatných rozhodnutí ústredia z 22. februára 2013o nepovolení obnovy konania a z 25. februára 2013 o vyradení z evidencie uchádzačovo zamestnanie. Krajský súd rozhodoval o preskúmaní prvého rozhodnutia pod sp. zn.11 S 28/2013, pričom preskúmanie druhého rozhodnutia vylúčil na samostatné konanievedené pod sp. zn. 11 S 36/2013.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 11 S 28/2013-79 z 12. novembra 2013 bola žalobao preskúmanie rozhodnutia úradu z 22. februára 2013 (obnova konania) zamietnutá.Následným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 8/2014 z 30. septembra 2015 bolrozsudok krajského súdu potvrdený a stal sa právoplatným 26. októbra 2015.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 11 S 36/2013-28 z 12. novembra 2013 bola žalobao preskúmanie rozhodnutia úradu z 25. februára 2013 (vyradenie z evidencie) zamietnutá.Následným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 9/2014 bol rozsudok krajského súdupotvrdený a stal sa právoplatným tiež 26. októbra 2015.
Podľa názoru sťažovateľa pri dodržiavaní základnej zásady právneho štátu, a tozásady spravodlivosti, nemôže byť zvýhodnený ten, kto porušil zákon (v tomto prípadezamestnávateľ) na úkor toho, na kom bolo porušenie zákona spáchané (v tomto prípadesťažovateľ). Vydaním už uvedených právoplatných rozhodnutí bol sťažovateľ poškodený nasvojich subjektívnych právach, lebo sa mu odpracované roky nezapočítajú dodôchodkového systému, čo má vplyv i na výpočet jeho dôchodku, keďže bol ukrátený napočte odpracovaných rokov. Došlo tým aj k porušeniu zásady rovnosti a princípu právnejistoty a ochrany legitímnych očakávaní, keď úrad a ústredie posúdili jeho vec diametrálnerozdielne než v obdobnom prípade uvádzanom na oficiálnej stránke Sociálnej poisťovne.
Počas obdobia od 1. októbra 2010 do 18. septembra 2012 bol sťažovateľ vedený akouchádzač o zamestnanie a zároveň vzhľadom na neplatnosť výpovede zamestnávateľa bolnaďalej aj zamestnancom. Takýto stav je však zmätočný, pretože nie je možné byť súčasneuchádzačom o zamestnanie, ale aj zamestnancom. Tento stav prináša pochybnosti ajv otázke evidencie a platieb sociálneho a zdravotného poistenia. Napríklad obdobie odneplatne skončeného pracovného pomeru sa mu malo zohľadňovať aj pri výpočte výškystarobného dôchodku ako obdobie, kedy vykonával pracovnú činnosť v rámci platnéhopracovného pomeru u zamestnávateľa.
Účinky neplatnosti výpovede nastávajú ex tunc, teda spätne ku dňu podaniavýpovede. Právoplatným rozhodnutím súdu o neplatnosti výpovede došlo k naplneniudôvodu obnovy konania podľa ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1967 Zb.o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, keďže ide o novúskutočnosť alebo dôkaz, ktorý mohol mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Totiž, ak by užv čase zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie bola deklarovaná neplatnosťvýpovede, nebol by sťažovateľ do tejto evidencie zaradený, teda úrad by rozhodol inak.V čase zaradenia do evidencie sťažovateľ splnil všetky povinnosti a pravdivo uviedol, ževedie súdny spor so zamestnávateľom o určenie neplatnosti výpovede, pričom výsledokkonania nemohol s určitosťou vopred predpokladať. Nemožno sa preto stotožniťs odôvodnením súdov, podľa ktorých tieto skutočnosti v čase podania žiadosti o zaradeniedo evidencie neexistovali. Tieto nové skutočnosti a dôkazy o neplatnosti výpovede v tomčase už existovali, avšak v inej podobe, a to v podobe oznámenia sťažovateľa, že vediesúdny spor o neplatnosť výpovede so zamestnávateľom. Je potrebné zdôrazniť, že účinkyneplatnosti výpovede nastávajú spätne ku dňu podania výpovede, a preto účelom takéhotorozhodnutia súdu je napraviť sporný stav. V žiadnom prípade to nemôže byť na ujmusťažovateľa.
Až do rozhodnutia krajského súdu o neplatnosti výpovede boli sťažovateľovi akouchádzačovi o zamestnanie vyplácané dávky v nezamestnanosti a štát za neho hradilzdravotné poistenie. Podľa jeho názoru rozhodnutím súdu o neplatnosti výpovede mali byťtieto dávky štátu zo strany zamestnávateľa nahradené, keďže všetky povinnosti týkajúce saodvodov na sociálne a zdravotné poistenie mal počas tohto obdobia plniť zamestnávateľa sťažovateľovi mala byť namiesto dávky v nezamestnanosti vyplácaná mzda.
Takéto právne posúdenie vyplýva aj z oficiálnej stránky Sociálnej poisťovne, a toz odpovede z 12. apríla 2013 (na otázku záujemcu), podľa ktorej nárok na dávkuv nezamestnanosti je viazaný na evidenciu uchádzača o zamestnanie. Pokiaľ sa o vyradeníz tejto evidencie rozhodne (dôjde k spätnému vyradeniu) na základe rozhodnutia súduo neplatnom skončení pracovného pomeru, bude musieť aj Sociálna poisťovňa rozhodnúťo neprávom vyplatenej dávke v nezamestnanosti a žiadať o jej vrátenie.
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v prípade neplatného skončeniapracovného pomeru sa v praxi vydávajú aj rozhodnutia o vyradení z evidencie uchádzačovo zamestnanie spätne ku dňu zaradenia, pričom sociálne dávky prijaté od štátu musízamestnanec vrátiť, keďže ide o neprávom vyplatené dávky. Na tento právny názorSociálnej poisťovne však úrad, ústredie, krajský súd, ale ani najvyšší súd vôbec neprihliadlia nijako nezdôvodnili, prečo tento právny názor nezohľadnili. Pritom ide o významnýa právne relevantný argument.
Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. o službáchzamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) nie je uchádzačom o zamestnaniezamestnanec, ak nie je v odseku 2 písm. a) ustanovené inak. Z toho je zrejmé, že nie jemožné byť súčasne zamestnancom, ako aj uchádzačom o zamestnanie, a preto úrada ústredie vec nesprávne posúdili, keď nevyhoveli žiadosti sťažovateľa o obnovu konania,resp. keď rozhodli o jeho vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie až dňomprávoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9Sžso/8/2014 a sp. zn.: 9Sžso/9/2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2015, sp. zn.: 9Sžso/8/2014 a sp. zn.: 9Sžso/9/2014 zrušuje a veci mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 296,44 €.“
⬛⬛⬛⬛II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 8/2014 z 30. septembra 2015 (vo veciobnovy konania) vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.11 S 28/2013-79 z 12. novembra 2013. Podľa názoru najvyššieho súdu pre správne orgánypri rozhodovaní o povolení obnovy konania bolo rozhodujúce to, že sťažovateľ bol doevidencie právoplatne zaradený 1. októbra 2010 a že rozsudok o určenie neplatnostivýpovede v čase pred vydaním rozhodnutia o zaradení do evidencie neexistoval.Pre rozhodnutie o zaradení do evidencie bol rozhodujúci stav v čase podania žiadostio zaradenie. V tomto čase sťažovateľ nesporne spĺňal podmienky pre zaradenie doevidencie podľa § 34 ods. 2 a 3 zákona o zamestnanosti. Fikcia platnosti skončeniapracovného pomeru na účely zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie jepremietnutá do uvedeného ustanovenia, a to práve na ochranu žiadateľa v období dorozhodnutia súdu o platnosti či neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Najvyšší súdpoukazuje aj na to, že inštitút obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. a) Správnehoporiadku je mimoriadnym opravným prostriedkom v prípadoch, ak nové skutočnosti adôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol uplatniť z dôvodu, že mu neboliznáme, alebo preto, že ich nemohol uplatniť bez vlastnej viny. Novými skutočnosťami súlen také skutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu,pretože len na také okolnosti mohol správny orgán prihliadať. Rozsudok krajského súdu zo6. septembra 2012 o neplatnosti výpovede takou skutočnosťou nie je, nemožno hopovažovať za novú skutočnosť alebo dôkaz, ktorý by existoval už v roku 2010.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 9/2014 z 30. septembra 2015 (vo vecivyradenia z evidencie) vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.11 S 36/2013-28 z 12. novembra 2013. Najvyšší súd predovšetkým poukazuje naustanovenie § 36 ods. 1 písm. o) zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do30. apríla 2013, podľa ktorého úrad vyradí uchádzača o zamestnanie z evidencieuchádzačov o zamestnanie dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnostiskončenia pracovného pomeru alebo nadobudnutia právoplatnosti o zrušení rozhodnutiaorgánu štátnej správy o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, alebo služobnéhopomeru. Podľa názoru najvyššieho súdu právoplatným rozsudkom krajského súdu o určeníneplatnosti výpovede bolo rozhodnuté len o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nievšak o jeho ďalšom trvaní, pretože v tejto časti bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšiekonanie. Ak teda ústredie vychádzalo zo skutočnosti, že sťažovateľ bol zaradený doevidencie 1. októbra 2010, pričom obnova konania o zaradenie do evidencie v čase jehorozhodovania nebola povolená, potvrdením rozhodnutia o vyradení sťažovateľa z evidencie18. septembra 2012 rozhodol v súlade so zákonom, ktorý iný postup neumožňuje.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ je predovšetkým presvedčený, že bol daný zákonný dôvod na obnovukonania, keďže vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatnývplyv na rozhodnutie v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku. Alternatívnezastáva názor, že úrad, resp. ústredie ho mali vyradiť z evidencie spätne ku dňu zaradeniado evidencie, teda nielen ku dňu právoplatnosti rozsudku krajského súdu o určeníneplatnosti výpovede. V tomto smere zdôrazňuje právny názor Sociálnej poisťovne,z ktorého vyplýva možnosť takéhoto spätného vyradenia z evidencie ku dňu zaradenia nazáklade súdneho rozhodnutia.
Podľa názoru ústavného súdu znenie ustanovenia § 36 ods. 1 písm. o) zákonao službách zamestnanosti v znení platnom do 30. apríla 2013 neumožňovalo úradua ústrediu vyradiť sťažovateľa z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom jeho zaradenia,ale iba dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovnéhopomeru. Jasný a jednoznačný text tohto ustanovenia nedával žiaden priestor na úvahuv zmysle požiadavky sťažovateľa. Na tom nič nemôže zmeniť stanovisko Sociálnejpoisťovne (teda iného orgánu štátnej správy), ktoré navyše nebolo vyslovené v rozhodnutívydanom v rámci správneho konania, ale v rámci právneho poradenstva. Za rozhodujúcitreba považovať zákonný text, ktorý sa javí ako jednoznačný a jasný.
Existujúca ustálená judikatúra k výkladu ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) Správnehoporiadku umožňuje považovať za novú skutočnosť alebo dôkaz iba takú skutočnosť čidôkaz, ktoré existovali už pred vydaním pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, keďžeiba na takéto mohol správny orgán prihliadať. Vo svetle tejto interpretácie naozaj nemožnoprávoplatný rozsudok krajského súdu o neplatnosti výpovede považovať za novúskutočnosť či dôkaz v uvedenom zmysle, pretože v čase pôvodného rozhodnutia úraduneexistoval.
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že ustanovenie § 34 ods. 1, 2 písm. a)a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. novembra 2010 (tedav čase zaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie) slúžilo na ochranu osôbvedúcich so zamestnávateľom súdny spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Malosa tým zabrániť stavu, v ktorom by potenciálne po dlhší čas takáto osoba nemohla pracovať,ale nemohla by ani dostávať dávky v nezamestnanosti. Zákon tu vychádza z vyvrátiteľnejprávnej domnienky (nie teda fikcie, ako to nesprávne označil najvyšší súd), že takáto osobaje nezamestnaná, teda že nie je nikde v pracovnom pomere. Ak potom následne dôjdek vysloveniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdom, správny orgán ju vyradíz evidencie uchádzačov o zamestnanie. Za problematickú treba považovať tú právnuskutočnosť, že podľa výslovného znenia § 36 ods. 1 písm. o) zákona o službáchzamestnanosti v znení platnom do 30. apríla 2013 úrad vyradí uchádzača z evidencie dňomnadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie tedaspätne ku dňu zaradenia do evidencie, a to aj napriek tomu, že právne účinky súdomvyslovenej neplatnosti skončenia pracovného pomeru nastávajú ex tunc. Takáto zákonnáúprava v podstate znemožňuje, aby po vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomerubol spätne v celom rozsahu obnovený pôvodný stav existujúci predo dňom zaradenia doevidencie. Možno preto konštatovať, že zákonné ratio ustanovenia § 34 ods. 1, 2 písm. a)a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. novembra 2010, tedaochrana osoby, existencia pracovného pomeru ktorej je sporná, sa v uvedenej situácii(po právoplatnom súdnom rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru) obraciav neprospech tejto osoby.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba rozsudky najvyššieho súdu považovať zadostatočne zdôvodnené a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnejneodôvodnenosti z nich nevyplývajú. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec inýnázor, neznamená sama osebe porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016