znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 74/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jánom   Legerským,   Advokátska   kancelária,   Námestiesv. Anny 25, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva garantovanéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Tdo 46/2014 z 12. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola18. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 46/2014 z 12. augusta 2014(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   odsudzujúcim   rozsudkomOkresného súdu Trenčín (ďalej aj „súd prvého stupňa“) sp. zn. 3 T 15/2010 z 10. januára2012 uznaný vinným na skutkovom základe uvedenom v bodoch 1, 2, 3 a 4 výroku o vinetohto rozsudku z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a)Trestného zákona a za to bol odsúdený podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutímna § 38 ods. 2 a ods. 3 Trestného zákona a § 36 písm. j) Trestného zákona na trest odňatiaslobody vo výmere 10 rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 4 Trestného zákonazaradený do ústavu pre výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, a zároveň mu bolpodľa § 76 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 77 ods. 1 písm. a) a § 78 ods. 1 Trestnéhozákona   uložený   ochranný   dohľad   v   trvaní   1   roka   spočívajúci   v   povinnosti   oznamovaťpotrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať po dobu trvaniaochranného dohľadu. Na základe odvolania sťažovateľa podaného proti všetkým výrokomodsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolacísúd“) rozsudkom sp. zn. 23 To 12/2012 z 11. apríla 2012 rozhodol tak, že podľa § 321ods. 1 písm. e) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil v napadnutom rozsudku súdu prvéhostupňa výrok o treste a spôsobe jeho výkonu a zároveň podľa § 322 ods. 3 Trestnéhoporiadku sám vo veci rozhodol tak, že pri nezmenenom výroku o vine sťažovateľa odsúdilpodľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 a ods. 3 Trestnéhozákona, § 36 písm. j) Trestného zákona a § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona na trestodňatia slobody na 7 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého podľa § 48 ods. 4 Trestnéhozákona zaradil sťažovateľa do ústavu pre výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,a vyslovil,   že   ostatné   výroky   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   zostávajú   týmto   zrušenímnedotknuté.

3. Sťažovateľ považoval rozhodnutia súdov oboch stupňov za nesprávne a za také,ktorými bol porušený zákon v jeho neprospech, a preto podal proti rozsudku odvolaciehosúdu na základe § 368 ods. 1 a z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestnéhoporiadku v zákonnej lehote podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku prostredníctvom svojhozvoleného   obhajcu   podľa   §   373   ods.   1   Trestného   poriadku   dovolanie.   O   dovolanísťažovateľa proti rozsudku odvolacieho súdu bolo rozhodnuté napadnutým uznesením tak,že podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd toto dovolanie odmietol.

4.   Sťažovateľ   v úvode   svojich   námietok   proti   napadnutému   uzneseniu   uviedol:«Podľa sťažovateľa z... odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté vyplýva, že dovolací súd síce na jednej strane prinajmenej nevylúčil a tým zároveň pripustil sťažovateľom namietané porušenie zákona v jeho neprospech súdmi nižších stupňov spočívajúce v uznaní viny sťažovateľa aj z konania, ktorého sa sťažovateľ nedopustil a ktoré sa ani nestalo a nemohlo byť tak ani trestným činom (konanie pod bodom 3 výroku o vine rozsudku súdu I. st., ktorý zostal rozsudkom odvolacieho súdu nedotknutý), čo malo zároveň dopad na celkové rozhodnutie o vine a treste   sťažovateľa a   na druhej strane však   dospel   k záveru,   že nie   sú   splnené   dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Tr. por. uplatnené sťažovateľom v podanom dovolaní...»

5. Vo vzťahu k uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c)a písm.   i)   Trestného   poriadku,   ktoré   považoval   najvyšší   súd   podľa   obsahu   dovolaniasťažovateľa za nenaplnené, a preto dovolanie sťažovateľa odmietol, sťažovateľ poukazuje najudikatúru   ústavného   súdu,   v   ktorej   tento   stabilne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavnekonformného výkladu (sťažovateľ poukázal na rozhodnutia ústavného súdu IV. ÚS 186/07,PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06, I. ÚS 217/2013), z ktorej okrem iného podľa neho vyplýva, žev prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôznevýklady súvisiacich právnych noriem, treba, aby bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečíplnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnickýchosôb, čo znamená, že všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladaťprávne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   a   tiež   medzinárodnými   zmluvamigarantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Ďalej   sťažovateľ   v tejto   súvislosti   vo   vzťahuk dovolaniu v trestnom konaní opätovne poukazuje na rozhodovaciu činnosť ústavného súdua uvádza, že dovolanie treba vnímať ako jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov vrámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnostiprávoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnenézávažnosťou   pochybenia   napadnutého   rozhodnutia   súdu.   Podľa   sťažovateľa ak   je   nauplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie predorgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení takej právnej úpravy príslušnéhokonania, ktorá v čo najširšom možnom rámci prihliadne aj na požiadavku účinnej ochranyzákladných práv a slobôd. V prípade ak zákonodarca prejavil vôľu poskytnúť v dovolacomkonaní   korekciu   nielen   Trestným   poriadkom   vymedzených   hmotnoprávnych   aprocesnoprávnych   chýb pri realizácii trestnoprávnej represie, ale aj na   to   nadväzujúcejpožiadavky ochrany tých základných práv a slobôd, ktoré môžu byť takýmito chybamidotknuté,   je   potrebné   podľa   sťažovateľa,   odvolávajúc   sa   na   judikatúru   ústavného   súdu,takúto   požiadavku   rešpektovať   a   aj   cestou   prednosti   ústavne   konformného   výkladu   juzohľadniť v rozhodovacej činnosti príslušného orgánu verejnej moci, teda aj najvyššiehosúdu pri rozhodovaní o dovolaní (na tomto   mieste sťažovateľ   poukázal na rozhodnutieústavného súdu I. ÚS 217/2013).

6.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   následne   konštatoval: „Na   tieto   právne   závery Ústavného súdu Slovenskej republiky poukázal sťažovateľ aj v podanom dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu a uviedol, že robí tak preto, že na jednej strane je si vedomý podstaty   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   a   zákonom   limitovaných možností   jeho   zdôvodnenia,   no   na   druhej   strane   je   presvedčený   o   tom,   že   skutočnosti uvedené v podanom dovolaní poukazujú na závažné porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a medzinárodnými zmluvami, ku ktorému došlo tým, že sťažovateľ   bol   uznaný   vinným   z   mimoriadne   závažného   protiprávneho   konania,   ktoré celkom zjavne nemohlo vykazovať vôbec základné znaky skutkovej podstaty trestného činu a preto podľa sťažovateľa v kontexte týchto skutočností pri ústavne konformnom výklade ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Tr. por. v záujme realizácie garantovaných základných práv a slobôd sťažovateľa a tiež v záujme spravodlivosti, boli naplnené dôvody dovolania,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil,   alebo   aspoň   niektorý   z   nich.   Zároveň   sťažovateľ v podanom   dovolaní   zdôraznil,   že   za   daného   stavu   nie   je   už   možné   žiadnym   iným mimoriadnym   opravným   prostriedkom   a   ani   vôbec   žiadnym   iným   právnym   inštitútom dosiahnuť odstránenie protiprávneho stavu, ktorý sa odsúdením sťažovateľa aj za skutok pod bodom 3 výroku o vine rozsudku súdu I. st. vytvoril, čo mohlo mať zároveň dopad na zákonnosť odsúdenia sťažovateľa aj za skutky pod bodmi 1, 2 a 4 výroku o vine rozsudku súdu I. st. a ktorým tak došlo k zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa, a to základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

7.   Podľa   sťažovateľa «súčasťou   jeho   základných   práv   na   súdnu   ochranu   a   na spravodlivé   súdne   konanie,   ako   obvineného   v   trestnom   konaní,   je   aj   jeho   právo   na obhajobu   realizovanú   samotným   obvineným   alebo   prostredníctvom   obhajcu.   Obsahom takéhoto práva na obhajobu by nemala byť len možnosť prednášať obranné tvrdenia proti konaniu,   ktoré   je   kladné   obvinenému   za   vinu   a   predkladať   či   navrhovať   dôkazy   na preukázanie   takýchto   obranných   tvrdení   ale   zároveň   aj   tomu   zodpovedajúca   povinnosť orgánov   činných   v trestnom   konaní   prihliadať   na   relevantné   a   nepochybné   skutočnosti vyplývajúce z takýchto obranných tvrdení a dôkazov vykonaných na ich preukázanie pri rozhodovaní vo veci. Len pri takomto vnímaní práva obvineného na obhajobu v trestnom konaní   môže   dôjsť   k naplneniu   tohto   základného   práva   obvineného   nielen   z   hľadiska formálneho ale aj z hľadiska materiálneho. Preto ak Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní mohol zistiť (a nepochybne aj zistil), že sťažovateľ bol súdmi nižších stupňov právoplatne odsúdený aj za konanie, ktorého sa nedopustil a ktoré sa ani spôsobom popísaným v bode 3 výroku o vine rozsudku súdu I. st. nestalo a nemohlo tak byť ani trestným činom a ak sťažovateľ túto skutočnosť v rámci svojej obhajoby pred súdmi nižších stupňov a dokonca už aj v prípravnom konaní pred podaním obžaloby namietal (čo z obsahu trestného spisu v predmetnej veci jednoznačne vyplýva), malo podľa sťažovateľa jeho odsúdenie aj za takéto konanie napriek predneseným a preukázaným relevantným obhajobným   tvrdeniam   sťažovateľa   za   následok   porušenie   jeho   práva   na   obhajobu   z hľadiska materiálnej podstaty tohto práva, ku ktorému došlo tým, že súdy nižších stupňov majúce vedomosť o takýchto preukázaných obhajobných tvrdeniach sťažovateľa tieto pri rozhodovaní nevzali vôbec do úvahy a tým došlo zároveň aj k porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie. Podľa sťažovateľa teda je porušením práva na obhajobu aj taký stav, kedy súdy rozhodujúce o vine obvineného síce obvinenému umožnia realizovať právo na obhajobu tým spôsobom, že mu umožnia predniesť jeho obhajobné tvrdenia a navrhnúť na ich preukázanie vykonanie dôkazov a takéto dôkazy aj   vykonajú,   avšak   vôbec   potom   pri   rozhodovaní   vo   veci   na   relevantné   a   preukázané obhajobné   tvrdenia   neprihliadajú   a   týmito   sa   nezaoberajú   (obhajobu   obvineného „nepočúvajú“).   Z   toho   dôvodu   sa   sťažovateľ   nemôže   stotožniť   s   právnym   záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o neexistencii dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., ktorý sťažovateľ v podanom dovolaní uplatnil.»

8. Rovnako je podľa sťažovateľa «súčasťou jeho základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, ako obvineného v trestnom konaní, aj jeho právo na to, aby nebol odsúdený za konanie, ktorého sa nedopustil, ktoré sa nestalo a ktoré ani po formálnej stránke nemôže vykazovať znaky trestného činu. Tomuto právu sťažovateľa ako obvineného v   trestnom   konaní   by   mala   zodpovedať   povinnosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a predovšetkým   súdov   rozhodujúcich   o   vine   obvineného,   nepripustiť   aby   obvinený   bol odsúdený   aj   za   také   konanie,   ktoré   nemôže   byť   vôbec   trestným   činom   a   ktoré   sa   ani v skutočnosti (reálne) nestalo. Ak bol sťažovateľ právoplatnými rozhodnutiami súdov nižších stupňov uznaný vinným a odsúdený aj za konanie ustálené v bode 3 výroku o vine rozsudku súdu I. st., teda za také konanie, ktoré sa celkom preukázateľne nestalo takým spôsobom, ako bolo v tejto časti výroku o vine popísané a ktoré tak ani nemohlo vykazovať znaky trestného činu v zmysle použitej právnej kvalifikácie tohto konania, tak nepochybne ide o rozhodnutie založené aj na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku vrátane jeho právnej   kvalifikácie   podľa   ustanovení   trestného   práva   hmotného.   Z   tohto   dôvodu   sa sťažovateľ nemôže stotožniť ani s právnym záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o neexistencii dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktorý sťažovateľ tiež v podanom dovolaní uplatnil.»

9.   Sťažovateľ   v   závere   konštatuje,   že   pokiaľ   najvyšší   súd   napriek   uvedenýmskutočnostiam   o jeho   dovolaní   rozhodol   tak,   že   toto   odmietol   pre   nesplnenie   dôvodovdovolania,   došlo   tým   podľa   jeho   názoru   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, žesťažovateľovo základné právo garantované čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo garantovanéčl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené. Zároveňnavrhol,   aby   ústavný   súd   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   zrušil   a vec   vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

11.   Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   odmietol   dovolanie   sťažovateľa.V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol: «Najvyšší   súd   následne   na   neverejnom zasadnutí... zistil, že dovolanie podané obvineným ⬛⬛⬛⬛ nie je dôvodné, a preto ho podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý   je   dôležitou   zárukou   stability   právnych   vzťahov   a   právnej   istoty.   Preto   možnosti podania   dovolania,   vrátane   dovolacích   dôvodov,   musia   byť   nutne   obmedzené,   aby   sa širokým   uplatnením   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   nezakladala   ďalšia opravná inštancia. Dôvody dovolania sú v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní podstatne užšie.

Obvinený ⬛⬛⬛⬛ oprel dovolací dôvod ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. - porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, o jeho tvrdenie, vyvodené ním   z   vyhodnotenia   vykonaného   dokazovania,   že   ku   skutkovému   deju   nedošlo,   žiadne peňažné   prostriedky   si   nepožičal,   neboli   mu   reálne   poskytnuté,   a   preto   mu   z   takejto úverovej   zmluvy   žiaden   peňažný   záväzok   nevznikol.   Takto   ním   predkladaný   záver vykonaného dokazovania prezentuje ako jediný možný i orgánom činným v trestnom konaní (so záverom prípravného konania podaním obžaloby) i súdom z pohľadu posúdenia skutku a nesúlad rozhodovacej činnosti s jeho závermi hodnotenia dôkazov považuje za porušenie jeho práva na obhajobu, zakladajúcu dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z takto použitej filozofie chápania porušenia práva obvineného na obhajobu je zrejmé, že pod porušenie tohto práva subsumuje len vlastný pohľad hodnotenia dôkaznej situácie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané   zákonným   spôsobom   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V tomto ustanovení je premietnutá zásada voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovaná vo všetkých štádiách   trestného   konania,   založená   na   hodnotení   dôkazov   na   báze   vnútorného presvedčenia, ktoré musí byť založené na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných zákonným spôsobom. Z povahy veci tak môže vyplynúť, že sa orgán činný v trestnom konaní môže stotožniť so záverom hodnotenia niektorej   zo   strán   konania,   nevyplýva   mu   však   taká   povinnosť   založená   na   príkaznom princípe, čo by potieralo samotný zmysel rozhodovania sporu medzi minimálne dvoma stranami súdom.

K   obvineným   namietaným   záverom   o   hodnotení   dôkazov   v   tom   ktorom   štádiu konania, bez toho, aby najvyšší súd zaujímal stanovisko k hodnoteniu dôkazov v rámci mimoriadneho opravného prostriedku, akým dovolanie je, pretože na podklade konkrétneho podaného dovolania mu to neumožňujú ustanovenia Trestného poriadku - preskúmavanie skutkového stavu dovolacím súdom Trestný poriadok umožňuje len na podklade dovolania podaného ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Tr. por. - najvyšší súd konštatuje, že záverom hodnotenia aj obvineným v podanom dovolaní namietaného vyhodnotenia dôkazov bola   podaná   obžaloba,   a   aj   súdy   oboch   stupňov   sa   týmito   dôkazmi   (ich   hodnotením) zaoberali, keď aj odvolací súd, ktorý vyhodnocuje vykonané dokazovanie v rámci riadneho opravného prostriedku, ako na to správne poukazuje prokurátorka Okresnej prokuratúry v Trenčíne vo vyjadrení k obvineným podanému dovolaniu, konštatuje, že je síce pravda, že obvinený peniaze vo výške 7.500.000,- Sk reálne nedostal, avšak v tejto hodnote mali byť prevedené práce na dokončenie jeho kaštieľa a obvinený súhlasil s lehotou splatnosti tejto sumy   do   30.   júna   2007,   hoci   už   vopred   musel   vedieť,   vzhľadom   na   jeho   horeuvedené záväzky, že dohodnutú sumu nebude môcť vrátiť.

Dovolateľ založil uplatnený dovolací dôvod ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

- rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (alebo na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia)   -   pri   akceptovaní   toho,   že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť, na vlastnom závere   nesprávnej   právnej   kvalifikácie   skutku   v   bode   3/   a   tým   i   všetkých   skutkov   ako obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., avšak modifikovaného na skutkové závery uplatnené ním pri dovolacom dôvode podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Uplatnenie   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i/   Tr.   por.   dovolateľom   prikazuje dovolaciemu súdu zaoberať sa správnosťou či nesprávnosťou právneho posúdenia zisteného skutku, teda skutku, ustáleného súdmi nižších stupňov bez možnosti revidovať skutkové zistenia v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, v posudzovanom prípade skutku   ustáleného   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   z   10.   januára   2012   sp.   zn. 3 T 15/2010,   keďže   dovolaním   napadnutým   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne z 11. apríla   2012   sp.   zn.   23   To   12/2012   ostal   výrok   o   vine   obvineného   nedotknutý. V rozsudku   súdu   prvého   stupňa   obsažne   vyjadrená   skutková   veta   o   uzavretí   úverovej zmluvy,   poskytnutí   úveru   s   lehotou   splatnosti,   vedomosti   o   nemožnosti   (finančnej neschopnosti) splniť záväzok a jeho následné nesplnenie, zakladá znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 (vzhľadom na spôsobenú škodu veľkého rozsahu - § 125 ods. 1 veta štvrtá Tr. zák.), nezávisle na tom, že právna kvalifikácia skutkov nie je v rozsudkoch súdov nižších stupňov pregnantne (výstižne) vyjadrená, či sa jedná o jeden pokračovací trestný čin, alebo o dvojnásobný trestný čin (pokračovací - skutok 1, 2, 4 a samostatný - skutok 3). Tento nedostatok právnej konformity (súhlasnosti, zhodnosti) so zákonom   nečiní   rozhodnutie   o   právnej   kvalifikácii   skutkov   nezákonným   a   nemá   ani priamy dopad na uložený trest (iná situácia by nastala pre prípad vyvinenia spod obžaloby pre skutok v bode 3).

Obvinený svoj záver o disproporcii s právnou kvalifikáciou uvedenou v rozsudku súdu prvého stupňa stavia na dôkazne vykladanom inom skutkovom základe, posunutom v smere   nerozhodnutia   súdov   o   skutkových   záveroch   neprevzatia   úverom   poskytnutých finančných   prostriedkov   a   tým   nevzniknutia   záväzku   úver   splatiť,   ako   to   formuluje v dovolacom dôvode podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Inak povedané, za rozhodný (aj z pohľadu dovolacieho súdu) považuje iný skutkový stav, než bol ustálený v rozhodnutiach súdov nižších stupňov a ten posunutý do inej obsahovej kvality považuje za nepodriaditeľný pod skutkovú podstatu trestného činu, ktorým bol uznaný vinným. Vecne sa tak snaží nemožnosť skúmania a menenia úplnosti a správnosti skutkového stavu dovolacím súdom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou nahradiť zmenou skutku aplikovaním ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. o porušení jeho práv na obhajobu   zásadným   spôsobom   (pri   ním   argumentačne   vykladanom   skutkovom   závere dokazovania), čo má mať za následok dôvodné uplatnenie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ veta pred bodkočiarkou Tr. por. Táto úvaha je zákonne neopodstatnená, pretože je založená na   nedôvodnosti   dovolania   podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   (viď predchádzajúci   text   odôvodnenia   tohto   uznesenia),   čo   bráni   právnemu   obídeniu ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou Tr. por. o nezasahovaní dovolacieho súdu do správnosti a úplnosti zisteného skutku (súdmi nižších stupňov) ich skúmaním a menením.

S   poukazom   na   uvedené   závery   najvyšší   súd   na   základe   takéhoto   dovolania obvineného ⬛⬛⬛⬛ nezistiac dôvod dovolania podľa § 371 Tr. por. postupom podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného odmietol.»

III.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlovôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   aleborozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sanamietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (m. m. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

Všeobecne k princípom spravodlivého procesu

15. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnuochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces) a v neposlednomrade i v čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd a čl. 47 Charty základných právEurópskej únie.

16. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť(porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je všakpovinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platnýmprocesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,III. ÚS 32/07).

17.   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdupre ľudské práva z 3. 5. 2001, bod 2).

18. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

19. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie jealternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úlohaústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonovvšeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžubyť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

Závery ústavného súdu vo veci samej

20.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   v postupea v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavnenekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.V rámci rozhodovania o dovolaní najvyšší súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor nauváženie existencie dovolacích dôvodov, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnenývstupovať a nahradzovať prijaté právne závery najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, ževýrok najvyššieho súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jehorozhodnutia, pretože najvyšší súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tietosúčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej vecia súčasne   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   obsahovalo   náležitú   argumentáciu,prostredníctvom ktorej najvyšší súd dospel k záveru o neprítomnosti dovolacích dôvodovvo veci sťažovateľa.

21.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o odmietnutídovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestnéhoporiadku.

22. Otázka posúdenia,   či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniťdovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, niedo   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,ktorých sústavu završuje najvyšší súd (porov. mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

23. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptáciením podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že otázka posúdeniapodmienok   dovolacieho   konania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   nemôže   v tomtokonkrétnom prípade (aj vzhľadom na už uvedené závery ústavného súdu) viesť k záveruo porušení sťažovateľom označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnostiach ústavnýsúd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veciachmeritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 371 Trestného poriadku.

24.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciusťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základebolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   označených   práv.Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislostis namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá v tomto prípade vyvodiť iba z určitéhovýkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup súdov v opravnýchkonaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

25. Na základe týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015