znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 74/2014-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   V.   M.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   Darinou   Solárovou,   Advokátska   kancelária,   Škultétyho   3,   Košice, vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 173/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 173/09   p o r u š i l základné právo   V. M.,   aby sa   jej   vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   13   C   173/09 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V.   M.   p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   275,94   €   (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú   j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. Dariny Solárovej, Advokátska kancelária, Škultétyho 3, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 74/2014-8   z 30.   januára   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 173/09 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Sťažovateľka návrhom na začatie konania doručeného súdu dňa 30. 9. 2009 sa domáhala rozvodu manželstva(...) Vec je vedená pred súdom pod sp. zn. 13C173/2009. Súdny   poplatok   za   návrh   na   rozvod   manželstva   sťažovateľka   zaplatila   až   dňa 24. 9. 2010, keďže jej nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd v skutočnosti jeho vyšší súdny úradník preto uznesením zo dňa 28. 9. 2010 zrušil uznesenie súdu z 15. 4. 2010.

Až dňa 6. 4. 2011, t. j. po cca 6 mesiacoch súd, jeho vyšší súdny úradník vydal uznesenia 13C173/2009-53 o ustanovení opatrovníka mal. K. M.(...) a o ustanovení ad hoc prekladateľa z jazyka Slovenského do jazyka tureckého č. k. 13C173/2009-49 a výzvu č. k. 13C173/2009 a Uznesením súdu zo dňa 26. 5. 2011 č. k. 13C173/2009-63 predĺžil lehotu prekladateľovi do 31. 7. 2011.

Pretože súd bol od vydania posledne uvedených uznesení zo dňa 6. 4. 2011 nečinný, podala sťažovateľka u predsedu súdu sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 6. 3. 2013. Odpoveď predsedu súdu zo dňa 8. 3. 2013 znela, že súd nie je nečinný, keďže dĺžka konania je ovplyvnená ustanoveným prekladateľom a Generálnym konzulátom v Istambule, ktoré   požiadalo   o   spoluprácu   MS   SR   v Bratislave   a správa do   dňa podania   odpovede (6. 3. 2013) predsedom súdu, okresnému súdu z MS SR nebola doposiaľ doručená. Sťažovateľ   až   po   podaní   sťažnosti   z   doručeného   mu   uznesenia   odvolacieho Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3. 10. 2012 č. k. 16CoE/160/2012-35 zistil, že jeho vec ležala ľadom na súde 1. stupňa cca 3 roky a nie na odvolacom súde a teda súd I. stupňa bol dlhodobo nečinný.

Preto, že súdne konanie nepokračovalo po zaplatení súdneho poplatku sťažovateľkou v čase

- od 24. 9. 2010 do 6. 4. 2011 plynule a

- od 31. 7. 2011 do dnes efektívne a

-   zákonný   sudca   sťažovateľky   sa   vecou   sťažovateľky   vôbec   za   3   uplynulé   roky nezaoberal

a teda v konaní sa nepostupovalo bez zbytočných prieťahov, sťažovateľka má za to, že pomalým a v rozpore s ust.§ 6, § 100 prvá veta O. s. p. postupom súdu bolo a je naďalej porušované   jej   právo   na   prejednanie   jej   návrhu   na   rozvod   manželstva   a   úpravu   práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu bez zbytočných prieťahov, zaručené jej čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené jej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, domáha sa sťažovateľ ochrany svojho práva na ústavnom súde, lebo ani sťažnosť sťažovateľa zo dňa 6. 3. 2013 na ktorú odpovedal predseda súdu listom zo dňa 6. 3. 2013, tak že ju neuznal za dôvodnú nepomohla urýchliť rozvodové konanie a konanie o úprave práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu, podáva sťažovateľka túto sťažnosť.

(...) sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 13C173/2009 porušil základné právo V. M., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice II prikazuje konať vo veci vedenej pod sp. zn. 13C173/2009 bez zbytočných prieťahov.

V. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000 Eur, ktoré je jej povinný Okresný súd Košice II. vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Košice   II   je   povinný   vyplatiť   V.   M.   275,94   Eur   do   2 mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. Dariny Solárovej(...)

Dôvodom pre ktorý si sťažovateľ uplatňuje aj primerané finančné zadosťučinenie za nie bez prieťahov vedené súdne konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu, je pocit právnej neistoty sťažovateľky v to kedy súd jej vec, ktorá sa nepovažuje   za   právne   a   ani   za   fakticky   zložitú   právoplatne   rozhodne   konečným rozhodnutím.   Sťažovateľka   a   jej   mal.   dieťa   takýmto   pomalým   postupom   súdu   utrpeli morálnu a aj faktickú finančnú ujmu, ak ani za 4 roky od začatia konania nie je definitívne konanie na súde ukončené konečným rozhodnutím.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   sp.   zn.   1   SprV   178/2014 z 21. marca 2014 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 1. apríla 2014.

2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Vzhľadom na(...) chronológiu vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že sa jedná o neštandardne skutkovo náročné konanie, keďže odporca sa nachádzal vo väznici mimo štátu Európskej únie. Zo spisu je zrejmé, že v danom konaní bolo o zabezpečenie spolupráce justičných   orgánov   požiadané   Ministerstvo   spravodlivosti   SR,   ktoré   bolo   o vybavenie dožiadania urgované. Problémom, výrazne ovplyvňujúcim dĺžku predmetného konania, bola i   skutočnosť   nevyhnutne   zabezpečiť   preklad   do   a   z   jazyka   tureckého,   pričom   (ako   to nepochybne   vyplýva   zo   spisu)   v   čase   nutnosti   zabezpečenia   prekladu   nebol   v zozname znalcov   zapísaný   ani   jediný prekladateľ z daného   jazyka,   čo   značne   možnosti   súdu na zabezpečenie   prekladu   skomplikovalo.   Neskôr   došlo   k   zápisu   jediného   takéhoto prekladateľa, ktorý bol podľa jeho opakovaných vyjadrení tak enormne zaťažený, že lehoty na podanie vyjadrenia, stanovené súdom, nemohol z týchto objektívnych dôvodov dodržať. Tieto   objektívne   prekážky   však   nemožno   pripísať   na   ťarchu   tunajšieho   súdu,   keďže   sú objektívne dané a nezávislé od jeho konania. Zo spisu je preukázané, že súd urgoval na podanie prekladu oboch prekladateľov, dotazoval sa u Ministerstva spravodlivosti SR na vybavenie dožiadania, žiadnym spôsobom však uvedené skutočnosti ovplyvniť nemohol. Je tiež potrebné poukázať na správanie samotnej sťažovateľky, ktorá súdny poplatok v konaní zaplatila   až rok po podaní   návrhu,   navyše po vydaní uznesenia o nepriznaní oslobodenia od zaplatenia súdneho poplatku a uznesenia o zastavení konania. V podanom návrhu bola tiež uvedená adresa, na ktorej zásielky neprevzala, preto zo strany súdu musela byť zisťovaná adresa jej súčasného pobytu, aby bolo možné súdne zásielky jej doručovať. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti som toho názoru, že dĺžka predmetného konania je daná objektívnymi danosťami, nie nečinnosťou súdu, ako to uvádza vo svojej sťažnosti sťažovateľka. I keď predmet sporu je súčasťou bežnej rozhodovacej činnosti súdu, jedná   sa   v   danej   konkrétnej   veci   o   skutkovo   komplikované   skutočnosti,   vyžadujúce   si vykonávanie úkonov vo vzťahu k inej krajine, čo dĺžku konania značne ovplyvňuje. Uvedenú skutočnosť preto dávam do pozornosti pri rozhodovaní ústavného súdu.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)“

2.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného súdu zaujala toto stručné stanovisko:

„(...)   sťažovateľka   netrvá   verejnom   prejednaní   jej   sťažnosti.   K vyjadreniu   pána predsedu Okresného súdu Košice II uvádzam, že súd uskutočnil vo veci mnoho úkonov, avšak prihliadnuc na potreby a záujmy maloletého dieťaťa neboli efektívne.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 173/09:

Dňa 30.   septembra   2009 podala sťažovateľka na okresnom   súde   proti   odporcovi L. M.   (ďalej   len   „odporca“)   návrh „na   rozvod   manželstva   a úpravu   práv   a povinností rodičov k mal. dieťaťu“. Sťažovateľka požiadala súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 173/09.

Dňa   14.   októbra   2009   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaslanie   súvisiacich dokladov   a vyzval   aj   príslušné   orgány   na   podanie   správ,   ktoré   mali   byť   podkladom rozhodnutia o žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 2.,   4.   a 6. novembra 2009 Sociálna poisťovňa pobočka   Košice,   Úrad práce, sociálnych   vecí   a rodiny   v Košiciach,   Geodetický   a kartografický   ústav   v Bratislave a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach reagovali na výzvu okresného súdu.Dňa 6. novembra 2009 boli okresnému súdu doručené doklady, ktoré požadoval od sťažovateľky.

Dňa 11. januára 2010 okresný súd uznesením č. k. 13 C 173/09-23 sťažovateľke oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 9. februára 2010.

Dňa 11. januára 2010 okresný súd požiadal Generálny konzulát Slovenskej republiky v Istanbule   (ďalej   len   „generálny   konzulát“)   o oznámenie,   či   sa   odporca   nachádza   vo výkone väzby v Istanbule.

Dňa 1. februára 2010 generálny konzulát potvrdil, že sa odporca nachádza vo väzbe v Istanbule.

Dňa   16.   marca   2010   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   uhradila   súdny   poplatok   za podaný návrh.

Dňa 15. apríla 2010 okresný súd uznesením č. k. 13 C 173/09-30 konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 1. júna 2010 bola zásielka pre sťažovateľku s uvedeným uznesením vrátená okresnému súdu.

Dňa   28.   júla   2010   okresný   súd   prostredníctvom   registra   obyvateľov   Slovenskej republiky (ďalej len „register obyvateľov“), mestskej evidencie obyvateľov v Košiciach, Generálneho   riaditeľstva   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   v Bratislave   (ďalej   len „väzenstvo“) a Okresného oddelenia Policajného zboru Košice – Západ (ďalej len „polícia“) zisťoval pobyt sťažovateľky.

Dňa 2., 3. a 10. augusta 2010 väzenstvo, polícia a register obyvateľov reagovali na výzvu súdu.

Dňa 24. septembra 2010 sťažovateľka uhradila súdny poplatok za návrh.Dňa 28. septembra 2010 okresný súd uznesením č. k. 13 C 173/09-39 zrušil svoje uznesenie   o zastavení   napadnutého   konania.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 8. januára 2011.

Dňa 24. januára 2011 okresný súd požiadal generálny konzulát o oznámenie, v ktorej väznici sa odporca nachádza.

Dňa   28.   januára   2011   generálny   konzulát   oznámil   súdu   adresu   výkonu   väzby odporcu.

Dňa 6. apríla 2011 okresný súd uznesením č. k. 13 C 173/09-49 ustanovil vo veci prekladateľa,   ktorému   uložil   prekladateľské   úkony   (napr.   návrh   na   rozvod   manželstva, uznesenie pre odporcu, ktorým sa vyzýva, aby sa vyjadril k návrhu, a pod.). Uznesením č. k. 13 C 173/09-53 súd ustanovil maloletému K. M. opatrovníka.

Dňa 14. apríla 2011 okresný súd dožiadal Okresný súd Bratislava II, aby predvolal prekladateľa na zloženie sľubu a odovzdanie písomností na realizáciu prekladov.

Dňa   25.   mája   2011   prekladateľ   zložil   sľub   pred   dožiadaným   súdom   a prevzal relevantné písomnosti.

Dňa   25.   mája   2011   prekladateľ   požiadal   súd   o predĺženie   lehoty   na   dodanie prekladov.

Dňa   26.   mája   2011   okresný   súd   uznesením   č.   k.   13   C   173/09-63   predĺžil ustanovenému prekladateľovi lehotu na vykonanie prekladov do 31. júla 2011.

Dňa 30. mája 2011 okresný súd vyzval opatrovníka maloletého, aby prešetril pomery v jeho rodine a aby o tom podal písomnú správu.

Dňa   20.   júna   2011   opatrovník   podal   správu   z prešetrenia   rodinných   pomerov maloletého.

Dňa 12. augusta 2011 súd urgoval preklad príslušných listín.Dňa 12. septembra 2011 prekladateľ vrátil súdu dokumenty na preklad „z dôvodu dlhodobej neprítomnosti v SR“.

Dňa 21. septembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 13 C 173/09-70 zmenil svoje uznesenie,   ktorým   pôvodne   ustanovil   vo   veci   predkladateľa,   a to   čo   sa   týka   osoby prekladateľa.

Dňa 2. novembra 2011 prekladateľ doručil súdu preložené listiny.Dňa   7.   novembra   2011   okresný   súd   uznesením   č.   k.   13   C   173/09-96   rozhodol o odmene prekladateľa.

Dňa 12. marca 2012 bola Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, sekcii medzinárodného   práva   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   doručená   žiadosť okresného súdu o sprostredkovanie spolupráce justičných orgánov.

Dňa 5. apríla 2012 ministerstvo spravodlivosti vrátilo okresnému súdu písomnosti „určené na doručenie Turecku späť na dopracovanie“.

Dňa 10. apríla 2012 okresný súd požiadal prekladateľa o zaslanie ďalších exemplárov už preložených písomností.

Dňa 21. augusta 2012 súd urgoval prekladateľa na zaslanie požadovaných prekladov.Dňa   8.   októbra   2012   bol   prekladateľ   telefonicky   kontaktovaný,   aby   dodal požadované preklady.

Dňa 9. októbra 2012 prekladateľ reagoval na žiadosť súdu.Dňa 17. októbra 2012 bola ministerstvu spravodlivosti opakovane doručená žiadosť okresného súdu o sprostredkovanie spolupráce justičných orgánov v Turecku.

Dňa   13.   marca   2013   okresný   súd   požiadal   ministerstvo   spravodlivosti   o podanie správy, v akom stave je vybavenie sprostredkovania predmetnej spolupráce.

Dňa 16. apríla 2013 ministerstvo spravodlivosti oznámilo súdu, že písomnosti boli 2. novembra 2012 zaslané Ministerstvu spravodlivosti Tureckej republiky a že vybavenie bude urgované.

Dňa 2. júla 2013 boli súdu doručené písomnosti z Tureckej republiky.Dňa 13. augusta 2013 okresný súd uznesením č. k. 13 C 173/09-182 ustanovenému prekladateľovi uložil povinnosť preložiť písomnosti, ktoré boli z Turecka doručené 2. júla 2013.Dňa 5.   septembra   2013   podľa   výsledku   reklamačného konania Slovenskej   pošty, a. s., boli predmetné písomnosti doručené prekladateľovi.

Dňa 14. a 18. novembra 2013 súd urgoval predmetné preklady.Dňa 13. januára 2014 okresný súd opakovane urgoval preklady relevantných listín.Dňa   22.   januára   2014   prekladateľ   požiadal   súd   o zmenu   termínu   dodania predmetného prekladu.

Dňa   29.   januára   2014   okresný   súd   súhlasil   s predĺžením   lehoty   na   preklady   do 28. februára 2014.

Dňa   7.   februára   2014   sťažovateľka   oznámila   okresnému   súdu,   že   vo   vzťahu k odporcovi nastali nové skutočnosti, totiž od 12. júla 2013 je vo výkone trestu odňatia slobody vo Francúzsku, o čom pripojila potvrdenie od Veľvyslanectva Slovenskej republiky vo Francúzskej republike v Paríži.

Dňa 10. marca 2014 bol súdu doručený preklad listín z 2. júla 2013.Dňa 13. marca 2014 okresný súd uznesením č. k. 13 C 173/09-287 určil odmenu ustanovenému   prekladateľovi.   Neskôr   bolo   vo   veci   nariadené   prvé   pojednávanie   na 7. november 2014.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o rozvod   manželstva a úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletému dieťaťu vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   173/09   dochádza   k porušovaniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote   zaručeného v   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   rozhodovanie   o   rozvod   manželstva a úpravu   práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (m. m. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom   konaní je   po   skutkovej   stránke   nepochybne   zložité,   pretože odporca   sa nachádzal vo väznici mimo štátu Európskej únie, resp. vo väznici cudzieho štátu, aj keď v rámci   Európskej   únie. Napriek   tomu   však   ústavný   súd   nemôže   zdĺhavý   priebeh napadnutého konania pripísať (tak ako to bude uvedené v bode III/3) iba na vrub zložitosti veci,   na   túto   okolnosť   nemohol   neprihliadať   pri   určení   primeraného   zadosťučinenia. Po právnej   stránke možno danú vec   považovať za   štandardnú,   nijako sa   nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, treba poukázať predovšetkým na to, že, ako to z chronológie úkonov vykonaných   v napadnutom   konaní   vyplýva   (pozri   bod   II   tohto   nálezu),   k predĺženiu napadnutého   konania   prispela   aj   samotná   sťažovateľka   najmä   tým,   že   súdny   poplatok zaplatila až sedem mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia (uznesenie č. k. 13 C 173/09-23),   ktorým   bol   jej   návrh   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   zamietnutý.   Okrem uvedeného   sťažovateľka   niekoľko   mesiacov   z neznámych   dôvodov   neprevzala   zásielku okresného súdu, a tým v určitom štádiu tiež prispela k neefektívnosti napadnutého konania. Na   uvedené   správanie   sťažovateľky   ústavný   súd   prihliadol   pri   úvahe   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým konštatuje, že trvanie napadnutého konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na súde prvého stupňa viac ako 5 rokov bez meritórneho rozhodnutia je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Okresný súd bol však v danej veci aj krátkodobo nečinný (napr. od 2. novembra 2011 do 12. marca 2012) a najmä bol v tejto rodinnoprávnej záležitosti opakovane neefektívne činný.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou pripomína,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Okrem uvedenej nečinnosti možno dospieť k záveru, že okresný súd bol v danej veci aj neefektívne činný, najmä keď bez uvedenia dôvodu   opakovane odročil   už nariadené pojednávania (22. marca 2011, 27. novembra 2012) a v rámci súčinnosti s inými štátnymi orgánmi požiadal o dokumenty, ktoré už boli založené v spise, a na vrub okresnému súdu treba   pripísať   aj   to,   že   písomné   vyhotovenie   čiastočného   rozsudku   trvalo   takmer   štyri mesiace.

Na vrub okresnému súdu treba rozhodne pričítať napr. skutočnosť, že ministerstvo spravodlivosti   mu   muselo   vrátiť „na   dopracovanie“ písomnosti „určené   na   doručenie Turecku“, ktoré   písomnosti   boli   opätovne   ministerstvu   spravodlivosti   doručené   až   po šiestich mesiacoch.

Uvedená   nečinnosť   alebo   neefektívna   činnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne jedného roka súd nevykonával vo veci úkony, ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako navrhovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K uvedenej nečinnosti,   resp.   k neefektívnej   činnosti,   a teda   k zbytočným   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Ústava pritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na tzv. objektívne okolnosti (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3 000 €   najmä   s odôvodnením,   že „Sťažovateľka   a   jej   mal.   dieťa   takýmto   pomalým postupom súdu utrpeli morálnu a aj faktickú finančnú ujmu, ak ani za 4 roky od začatia konania nie je definitívne konanie na súde ukončené konečným rozhodnutím.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, vzhľadom aj na doterajšiu   neobvyklú dĺžku napadnutého konania, povahu veci (rozvod manželstva a úprava práv rodičov k maloletému dieťaťu) považuje za primerané vo výške 1 500   €.   Ústavný   súd   pritom   prihliadol   aj   na   správanie   sťažovateľky   v posudzovanom konaní (pozri bod III/2 tohto nálezu).

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti z 19. septembra 2013). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 275,94 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014