znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 74/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   H.,   P.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   T.   B.,   P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v   konaní vedenom pod sp.   zn. 11 S 41/2008 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 3/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2010 doručená sťažnosť Ing. J. H., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 41/2008 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 3/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu v rámci správneho súdnictva domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Krajského dopravného inšpektorátu, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne (ďalej   len   „KDI“)   č.   KRP-64/KDI-P-2008   z   11.   júna   2008.   Týmto   rozhodnutím   KDI potvrdil   rozhodnutie   Okresného   dopravného   inšpektorátu,   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „ODI“)   č.   ORP-151/DIPB-SK-2008 z 5. mája   2008,   ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   zo   spáchania   priestupku   proti plynulosti a bezpečnosti cestnej premávky.

Krajský súd rozsudkom č. k. 11 S 41/2008-41 z 22. októbra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť   15.   decembra   2009,   žalobu   sťažovateľa   ako   nedôvodnú   zamietol.   Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 3/2009 z 18. novembra 2009 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správne potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   tak   krajský   súd   ako   aj   najvyšší   súd   svojím   postupom a rozhodnutím porušili jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:

«Už v odvolaní podanom proti rozhodnutiu... Okresného dopravného inšpektorátu... a   neskôr   tiež   v   žalobe   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia...   Krajského   dopravného inšpektorátu... rovnako ako neskôr v odvolaní podanom proti rozsudku Krajského súdu Trenčín...   som   jednoznačne   tvrdil,   že   skutok,   ktorý   sa   mi   kladie   za   vinu,   nemožno kvalifikovať ako priestupok v zmysle zákona o priestupkoch.... Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by som sa priestupku dopustil. Svojim konaním som nijako neporušil ani   neohrozil   záujem   spoločnosti   chránený   zákonom...   V   konaní   pred   prvostupňovým i druhostupňovým   správnym   orgánov,   na   pojednávaní   na   Krajskom   súde   Trenčín   i Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   a   vo   všetkých   svojich   podaniach   som   uvádzal skutočnosti svedčiace v môj prospech...

... Môj   právny zástupca už v konaní   pred Okresným dopravným inšpektorátom... navrhol, aby bol v prípade, že správny orgán nesúhlasí s posúdením miesta na ktorom som stál   ako   miesta   mimo   cesty,   pribratý   do   konania   znalec   na   technické   posúdenie   tohto miesta. Návrhu... vyhovené nebolo a znalec do konania pribratý nebol.... vzhľadom na charakter miesta, priestor na státie, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, považoval za nevyhnutné, aby bol do konania pribratý znalec a posúdil okrem iného aj to, či sa jedná o intravilán   alebo   extravilán.  ...   som   chcel,   aby   sa   vyjadril   znalec.   Trval   som   na   tom. Skutočnosť, či išlo o cestu I. triedy, alebo o miesto mimo cesty a či išlo o extravilán alebo intravilán   je   rozhodujúca   pre   zistenie,   či   som   porušil   alebo   neporušil   svojim   konaním ustanovenie § 24 ods. 3 z. č. 315/1996 Z. z. a či som sa tak dopustil alebo nedopustil priestupku v zmysle § 22 ods. 1 písm. k) zákona č. 372/1990 Zb....

Chcem poukázať na to, že tak správne orgány ako ani Krajsky súd... a Najvyšší súd... nehodnotili dôkazy komplexne, s prihliadnutím na všetky zistené skutočnosti, nezisťovali náležité   skutkový   stav,   nevyhoveli   môjmu   návrhu   na   pribratie   znalca,   ktorý   by   bol kompetentný posúdiť, či som stál na ceste I. triedy alebo na mieste mimo cesty a či som stál v extraviláne alebo v intraviláne, ale vybrali iba „usvedčujúce“, časti vytrhnuté z kontextu. S dôkazmi svedčiacimi v môj prospech sa správne orgány ani súdy dôsledne nevyporiadali. Rozhodnutia...   Okresného   dopravného   inšpektorátu...   Krajského   dopravného inšpektorátu...   ako   i   rozsudky   Krajského   súdu...   a   Najvyššieho   súdu...   považujem   za neústavné, poškodzujúce moje základné práva a slobody a práva zaručené ústavou.... Krajsky   súd...,   Najvyšší   súd...,   rovnako   ako   ani   prvostupňový   a   druhostupňový správny orgán, nepostupovali v súlade s... zákonnými ustanoveniami, nezistili spoľahlivo stav veci, nezaoberali sa mojim prípadom zodpovedne a svedomito, neprejednali moju vec spravodlivo,   pri   svojom   rozhodovaní   zohľadnili   len   „usvedčujúce“   časti   dokazovania, vytrhnuté z kontextu, nevyhoveli mojim návrhom na doplnenie dokazovania, nepribrali do konania   znalca   za   účelom   posúdenie   toho,   či   som   so   svojim   nákladným   motorovým vozidlom   skutočne   zastavil   a   stál   mimo   obce   na   ceste   I.   triedy,   alebo   či   sa   jednalo   o intravilán   a   o   miesto   mimo   cesty,   hoci   som   o   pribratia   znalca   na   posúdenie   týchto rozhodných skutočností žiadal tak v konaní pred správnymi orgánmi ako aj v konaní pred prvostupňovým i druhostupňovým súdom. Takýmto konaním správnych orgánov a súdov bola porušená zásada rovnosti účastníkov a rovnosti zbraní....

...   Rovnako   ako   správne   orgány,   postupovali   i súdy...,   ktoré   taktiež   jednostranne vychádzali   len   z   tvrdení   správnych   orgánov,   nekriticky   preberali   ich   názor,   vôbec   sa nevyporiadali s mojimi tvrdeniami a nenariadili znalecké dokazovanie na skutočnosti mnou uvádzané   a   majúce   rozhodný   význam   pre   posúdenie   toho,   či   došlo   alebo   nedošlo k spáchaniu   priestupku   z   mojej   strany.   Keďže   som   presvedčený,   že   som   sa   nedopustil spáchania   priestupku...   objektívne   vo   mne   vyvoláva   postup   správnych   orgánov   i   súdov a spôsobený následok pocit dezilúzie, ktorý je o to intenzívnejší, že bol spôsobený orgánmi štátu, ktoré majú na dodržiavanie zákonov a základných práv a slobôd najviac dbať a na ich dodržiavanie dozerať....

...   Krajský   súd...   neodstránil   pochybenie   správnych   orgánov,   nevykonal   nápravu náležitým zistením skutkového stavu a to spôsobom vyhovenia môjmu návrhu na pribratie znalca, nenariadil znalecké dokazovanie za účelom objasnenia rozhodujúcej skutočnosti a to   toho,   či   miesto,   na   ktorom   som   zastavil   a   stál   so   svojim   nákladným   motorovým vozidlom skutočne je cestou I. triedy a či sa nachádza v extraviláne obce, tak ako to ustálili správne orgány, alebo či je správne moje tvrdenie, že sa jednalo o miesto mimo cesty v intraviláne   obce.   Najvyšší   súd...   na   vytýkané   pochybenia   nereagoval   tieto   nenapravil a v rozpore   s § 219 Občianskeho   súdneho poriadku prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil. Súdy   neodstránili   chyby   vzniknuté   nesprávnym   postupom   správnych   orgánov,   ktoré nekonali v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami Správneho poriadku, čím tak Krajský súd v Trenčíne, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky extrémne porušili zákon.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod spis. zn.: 11 S/41/2008 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn.: 2 Sžo 3/2009 porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spis. zn.: 2 Sžo 3/2009 zo dňa 18. 11. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na nové prejednanie a rozhodnutie.

3) Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €.

4) Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 303,31 €.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 41/2008 a postupom a uznesením najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 3/2009.

1.   Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 41/2008 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2008, ústavný súdu konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“),   v danom prípade nemá právomoc preskúmavať konanie a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie už preskúmal na základe riadneho opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľa najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 3/2009. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť   v   tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k   napadnutému   postupu   a   rozhodnutiu krajského súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu judikatúru,   podľa   ktorej   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie   je   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžo 3/2009 z 18. novembra 2009 vyplýva:

«Podľa   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   správne   orgány   dostatočne   zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver.

Poukázal na to, že žalobca vypovedal rozdielne o dôvodoch státia dňa 4. marca 2008, čo spochybňuje jeho výpoveď.

Podľa stanovísk príslušníkov Policajného zboru..., ktorí žalobcu dňa 4. marca 2008 kontrolovali   na   mieste   spáchania   priestupku   vyplynulo,   že   žalobca   najskôr   popieral spáchanie priestupku a tvrdil, že mu zvonil telefón, neskôr na ústnom pojednávaní dňa 14. apríla   2008   uviedol,   že   mal   poruchu   tachografu,   ktorú   chcel   opraviť   pomocou spoločnosti, ktorá vykonáva opravu a s ktorou telefonoval.

Vyjadrenie   E.   –   E.   G.,   B.,   týkajúce   sa   popisu   denného   záznamu   záznamového zariadenia vozidla, ktoré žalobca predložil súdu na pojednávaní dňa 22. októbra 2008 nepotvrdzuje poruchu tachografu, ale sa v ňom uvádza, že bol v poriadku, i keď žalobca s vozidlom viackrát zastavil v čase od 15:35 hod. do 18:30 hod. Tento dôkaz predložený žalobcom len potvrdzuje tvrdenie žalovaného, že vozidlo nemalo takú poruchu, ktorá by ohrozovala bezpečnosť a plynulosť premávky a žalobca nemal dôvod na zastavenie a státie s vozidlom v mieste zákazu zastavenia a státia.

Fotodokumentácia nachádzajúca sa v spise jednoznačne preukazuje polohu vozidla žalobcu v čase státia a jednoznačne vyvracia tvrdenie žalobcu, že stál s vozidlom na mieste mimo cesty asi 2,5m vpravo od krajnice. Z fotodokumentácie je zrejmé, že stál na krajnici, t. j. medzi okrajom vozovky (v určitej vzdialenosti od plnej bielej čiary vozovky) po okraj cesty. Keďže fotodokumentácia (najmä č. l. 7 administratívneho spisu) je úplne presvedčivá a nesporná, niet žiadneho dôvodu na znalecké dokazovanie a dôvodne správne orgány tento návrh   žalobcu   neakceptovali.   Krajský   súd   neprihliadol   ani   na   tvrdenie   žalobcu,   že   na uvedenom mieste stoja bežne aj iní vodiči a neohrozujú tým bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky,   pretože   ide   o   subjektívny   názor   žalobcu,   ktorým   chce   zľahčovať   problém. Žalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu,   v   ktorom   navrhol   rozsudok   krajského   súdu   zmeniť,   zrušiť rozhodnutie   žalovaného   a   vec   mu   vrátiť   na   ďalšie   konanie.   Rozsudok   krajského   súdu považuje za nesprávny.

Podľa jeho názoru na naplnenie skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť, sa vyžaduje úmyselné zavinenie, čo   nie   je   možné   vyvodiť   zo   zistených   dôkazov.   Žalobca   úmyselne   neporušil   zákonom stanovenú   povinnosť,   naopak   sa   snažil   dôsledne   plniť   všetky   povinnosti   vyplývajúce   z právnych predpisov.

Poukázal na skutočnosť, že podľa článku 12 ods. 1 písm. h) vyhlášky č. 108/1976 Zb. o Európskej dohode o práci osádok vozidiel v medzinárodnej cestnej doprave (AETR), členovia osádky musia zabezpečiť včasné zapnutie a riadny chod kontrolného zariadenia (tachografu) a v prípade jeho poruchy musia v čo najkratšom čase zabezpečiť jeho opravu. Povinnosť jazdiť iba s vozidlom,   ktoré spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky pre premávku   na   pozemných   komunikáciách,   vodičom   ukladá   aj   ust.   §   4   ods.   5   zákona   o premávke na pozemných komunikáciách v platnom znení.

Uviedol,   že   povinnosť   mať   v   poriadku   tachograf   je   u   nás   i   v   zahraničí   prísne kontrolovaná   a   za   porušenie   sú   prísne   sankcie.   Podľa   jeho   názoru   zo   samotného tachografového   kotúča   je   nepochybne   zistené,   že   ho   viackrát   otvoril   a   pokúšal   sa   ho opraviť.   Uvedené   potvrdzuje   i   vyjadrenie   odborne   spôsobilej   osoby   E.   G.   z E.   zo   dňa 2. októbra 2008. Tomuto vyjadreniu plne korešponduje správa spoločnosti B. s. r. o. zo dňa 20. mája 2008 o tom, že žalobca do spoločnosti 4. marca 2008 telefonoval a žiadal o pomoc pri oprave tachografu, ktorý riadne neukazoval rýchlosť.

Žalovaný ako i krajský súd tieto dôkazy nehodnotili komplexne, s prihliadnutím na ostatné zistené skutočnosti, vybrali si len „usvedčujúce“ časti vytrhnuté z kontextu, pričom s dôkazmi svedčiacimi v prospech žalobcu sa nevysporiadali.

Žalobca   uviedol,   že   sa   priestupku   nedopustil   a   na   uvedenom   mieste   nezastavil bezdôvodne,   ale   v   dôsledku   preukázanej   poruchy.   S   vozidlom   stál   tak,   že   nikoho neobmedzoval, nevytváral prekážku a nijako neohrozoval bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky.

Pokiaľ sa jedná o znalecké dokazovanie vzhľadom na charakter miesta, priestor na státie, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky žalobca považuje za nevyhnutné, aby bol do konania pribratý znalec a posúdil, či sa jedná o intravilán, a či dopravné značenie na danom   mieste   vyhovuje   ustanoveniu   §   62   ods.   1   zákona   o   premávke   na   pozemných komunikáciách, ktoré hovorí: dopravné značky a dopravné zariadenia sa smú používať len v takom rozsahu a takým spôsobom, ako to nevyhnutne vyžaduje bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný dôležitý verejný záujem.

Taktiež uviedol, že správne orgány ako i krajský súd. vec nesprávne právne posúdili. Napadnuté   rozhodnutie   je   v   danom   prípade   nepreskúmateľné   aj   pre   nedostatok odôvodnenia.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky konanom dňa 18. novembra 2009 uviedol, že na podporu tvrdení žalobca predložil dôkaz, ktorý   dokumentuje   skutočnosť,   že   priestupok,   ktorého   sa   mal   žalobca   dopustiť   sa   stal v intraviláne   obce,   dopravná   značka,   ktorá   označuje   začiatok   obce   a   koniec   obce   už nekorešponduje so súčasnou situáciou, pričom nebolo reagované na túto zmenu dopravnej situácie.

Žalovaný   navrhol   napadnutý   rozsudok   ako   vecne   správny   potvrdiť.   Podľa   jeho názoru vo veci bol dostatočne a správne zistený skutkový stav a vo veci konajúce orgány postupovali v súlade so zákonom, pričom žalobca v odvolaní uvádza len tie isté skutočnosti, ktoré už uviedol v žalobe proti rozhodnutiu žalovaného.

Najvyšší   súd Slovenskej   republiky...   preskúmal odvolaním napadnuté   rozhodnutie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech....

Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného vyplýva, že dňa 4. marca 2008 žalobca v čase o 16.22 hod. zastavil – stál s nákladným motorovým vozidlom... s návesom... mimo vyznačené parkovisko mimo obce na ceste prvej triedy... mimo mesto...

Uvedenú   skutočnosť   preukazuje   najmä   zápisnica   z   ústneho   pojednávania o priestupku   zo   dňa   14.   apríla   2008   a   5.   mája   2008,   správa   o   výsledku   objasňovania priestupku   proti   bezpečnosti   a   plynulosti   cestnej   premávky   spracovanej   príslušníkom Okresného   dopravného   inšpektorátu   PZ   Ružomberok   zo   dňa   4.   marca   2008,   priložená fotodokumentácia z miesta priestupku, úradný záznam por. Ľ. Š. zo dňa 4. marca 2008, úradný záznam kpt. Ing. M. M. zo dňa 4. marca 2008.

Prvostupňový aj druhostupňový správny orgán vyhodnotili situáciu tak, že žalobca porušil ust. § 24 ods. 3 zákona o premávke na pozemných komunikáciách a bol uznaný vinným zo spáchania skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ust. § 22 ods. 1 písm. 1) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.

V   priebehu   priestupkového   konania   bol   žalobca   vypočutý   pred   Okresným riaditeľstvom Policajného zboru (Okresným dopravným inšpektorátom Považská Bystrica), o   čom   svedčí   zápisnica   z   ústneho   pojednávania   o   priestupku   zo   dňa   14.   apríla   2008 a 5. mája 2008. Uviedol, že je presvedčený, že nie je vinný, pretože podľa jeho názoru stál na   mieste   ležiacom   mimo   cesty   v   dostatočnej   vzdialenosti   od   označníka   zastávky.   Na uvedenom mieste zastavil z dôvodu telefonátu od spoločnosti B. v súvislosti s poruchou tachografu.   Uvedenú   skutočnosť   neuviedol   hneď   na   mieste   do   správy   o   výsledku objasňovania priestupku z dôvodu, že sa k tomu nedostali.

Zo správy o výsledku objasňovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky spracovanej príslušníkom Okresného dopravného inšpektorátu PZ Ružomberok zo   dňa   4.   marca   2008   vyplýva,   že   Ing.   J.   H.   sa   dopustil   skutku   tak,   ako   je   uvedené v rozhodnutí. Žalobca k správe uviedol, že si nie je vedomý priestupku, pretože zastavil asi 350 m   za   dopravnou   značkou   zákaz   zastavenia   na   označenej   odbočke   na   OMV,   čo považoval za križovatku a 35m pred označenou autobusovou zastávkou, asi 2 m vpravo od krajnice. Vozidlo zastavil, pretože mu zvonil telefón, ktorý zdvihol po zastavení vozidla. Po skončení   telefonátu   mal   v   úmysle   pokračovať   vjazde.   V   danom   úseku   je   značka   zákaz zastavenia   začiatok,   zákaz   zastavenia   priebeh,   ktoré   sú   vzdialené   asi   200m   od   seba   a značka ukončenie zákazu zastavenia v danom úseku nie je.

Príslušníci polície por. Ľ. Š. v úradnom zázname zo dňa 4. marca 2008 a kpt. Ing. M. M. v úradnom zázname zo dňa 4. marca 2008 k veci zhodne uviedli, že dňa 4. marca 2008 vykonávali spoločne hliadkovú službu. Žalobcovi bola oznámená skutočnosť, že zastavil na mieste,   kde   je   to   zakázané   dopravnou   značkou.   Žalobca   uviedol,   že   si   nieje   vedomý spáchania priestupku,   preto bola spísaná správa o výsledku objasňovania priestupku a vodič   bol   oznámený   na   správne   konania.   Celá   situácia   bola   na   mieste   fotograficky zdokumentovaná.   Po   zákonnom   poučení   sa   vodič   k   správe   o   výsledku   objasňovania priestupku vyjadril a vlastnoručne podpísal.

V   správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   (§   244   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku). Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1, ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na. otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.   Správny   súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti   správneho   rozhodnutia   a   postupu správneho   orgánu   posudzuje,   či   správny   orgán   aplikoval   na   predmetnú   právnu   vec relevantný právny predpis...

Vychádzajúc   z   pripojeného   administratívneho   spisu   ako   i   doterajšieho   priebehu konania dospel odvolací súd k záveru, že námietky žalobcu uvedené v žalobe a v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nie sú takými námietkami, s ktorými by sa už žalovaný vo svojom   rozhodnutí   dostatočne   podrobne   nevysporiadal.   Tieto   námietky   preto   nemohli obstáť ani v súdnom prvostupňovom konaní a ani v súdnom druhostupňovom odvolacom konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd ako aj správne orgány oboch stupňov správne vyhodnotili   skutkový stav   a   správne aplikovali   príslušné ustanovenia zákona   o premávke na pozemných komunikáciách a zákon o priestupkoch.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   nebude   opakovať   odôvodnenie preskúmavaného   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   ani   nebude   opakovať odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ale   na   ne   ako   na   vecne   správne a postačujúce odkazuje...

Odvolací   súd   dodáva,   pokiaľ   žalobca   tvrdil,   že   na   mieste   kde   sa   mal   dopustiť priestupku   zastavil   z   dôvodu,   že   mu   zvonil   telefón,   že   sa   nejedná   o   dôvod,   ktorý   ho oprávňoval zastaviť a stáť v mieste, kde to bolo jednoznačne zakázané, pričom ani žalobca k správe   o   výsledku   objasňovania   priestupku,   napriek   pomerne   rozsiahlemu   vyjadreniu neuviedol skutočnosť, že zastavil z dôvodu poruchy tachografu.

Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu ako i správnych orgánov zastáva jednoznačne názor, že vozidlo žalobcu nemalo takú poruchu, ktorá by priamo ohrozovala bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, a ktorá by ho oprávňovala stáť s vozidlom v mieste zákazu zastavenia a státia.

Taktiež predložený dôkaz žalobcom od spoločnosti E. – E. G. nepotvrdzuje poruchu tachografu.

Námietku   žalobcu   vznesenú   v   odvolaní,   že   miesto   kde   sa   mal   stať   priestupok   je v intraviláne   obce,   odvolací   súd   považuje   za   námietku,   ktorá   nemôže   privodiť   iné rozhodnutie vo veci, nakoľko zákon o premávke na pozemných komunikáciách jednoznačne stanovuje, že obcou je zastavané územie, ktorej začiatok je označený príslušnou dopravnou značkou „D 54 a Obec“.

Na   základe   uvedených   skutočností   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   potvrdil napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   ako   vecne   správny   (§   219   ods.   1,   2 Občianskeho   súdneho   poriadku),   pričom   sa   stotožnil   s   právnym   posúdením   veci,   ktoré krajský súd náležité odôvodnil.»

V   súvislosti   s   preskúmaním   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   bol vydaný v konaní podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), treba podľa názoru ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).

V   konaní   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   súdy   preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.   Inými   slovami,   treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Cez tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva spravodlivé súdne konanie na skutočnosti, že najvyšší súd (rovnako ani krajský súd) nenapravili pochybenie správnych orgánov spočívajúce v nedostatočne zistenom skutkovom stave   a   rovnako   všeobecné   súdy   podľa   neho   nezohľadnili   jeho   návrh   na   vykonanie znaleckého dokazovania, o ktoré žiadal na preukázanie svojich tvrdení, a v tomto smere podľa sťažovateľa všeobecné súdy „neodstránili chyby vzniknuté nesprávnym postupom správnych orgánov, ktoré nekonali v súlade s... ustanoveniami Správneho poriadku“.

Z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že stotožnenie sa najvyššieho súdu s rozhodnutím krajského súdu a napokon a s rozhodnutiami správnych orgánov   (ODI   a   KDI),   pokiaľ   ide   o   rozsah   zisteného   aj   pre   rozhodnutie   podstatného skutkového   stavu,   vzhľadom   aj   na   už   uvedený   fakt,   že   najvyšší   súd   ako   súd   správny v danom prípade nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné.

Preto námietky sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského   súdu   v   tomto   smere,   t. j.   že   krajský   súd „neodstránil   pochybenie   správnych orgánov, nevykonal nápravu náležitým zistením skutkového stavu a to spôsobom vyhovenia môjmu návrhu na pribratie znalca, nenariadil znalecké dokazovanie za účelom objasnenia rozhodujúcej skutočnosti“ a najvyšší súd na tieto „pochybenia nereagoval... nenapravil“, v kontexte posúdenia možného sťažovateľom namietaného porušenia označeného práva na spravodlivé súdne konanie nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Na   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp. svoje stanovisko o zákonnosti postupu a rozhodnutia správnych   orgánov   a   rozsudku   krajského   súdu,   je   ústavne   konformné.   Inými   slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Prvoradou   úlohou   ústavného   súdu   je   teda   ochrana   ústavnosti,   a   nie   ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného súdu je iba   preskúmanie   právneho   názoru   všeobecného   súdu   z   hľadiska   dodržania   ústavných princípov,   čo   však   neznamená   aj   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade konal ako správny súd podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku v odvolacom konaní proti   rozsudku   krajského   súdu,   nemožno   hodnotiť   izolovane,   ale   iba   v   kontexte s rozhodnutím krajského súdu a zároveň v kontexte s rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré   mu predchádzali.   Podľa   názoru   ústavného súdu   sa   odôvodneniu   právneho   názoru najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sp. zn. 2 Sžo 3/2009 z 18. novembra 2009 nedá vyčítať svojvoľnosť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a   význam.   V   danom   prípade aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Zb. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov plne korešponduje so zisteným skutkovým stavom a nie je popretím ich zmyslu.

Vzhľadom na uvedené sa závery najvyššieho súdu nejavia ako arbitrárne a rovnako aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je popretím   ich   podstaty   či   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným   už ani preto,   že   ústavný   súd   nie   je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania (napr. IV. ÚS 340/04).

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2009