znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 74/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného   práva   na   právnu   pomoc   v konaní   pred   súdmi   a inými   štátnymi   orgánmi zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. Pn 2040/2001, postupom Okresného súd Veľký Krtíš   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Cb 101/2000   a jeho   rozsudkom   zo   4.   júla   2002, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 12/2003 a jeho   rozsudkom   z 5. marca   2003   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 2/2003 a jeho uznesením zo 16. februára 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2009   doručená   sťažnosť   J.   J.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými štátnymi orgánmi zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy postupom Okresnej prokuratúry   Veľký   Krtíš   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Pn 2040/2001,   postupom   Okresného   súd   Veľký   Krtíš   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 101/2000 a jeho rozsudkom zo 4. júla 2002, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 12/2003 a jeho rozsudkom z 5. marca 2003 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 2/2003 a jeho uznesením zo 16. februára 2004.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Okresný súd... porušil moje ústavné práva... Kde svojím rozhodnutím 2 Cb 101/00-136 zo dňa 04. júla 2002 neadekvátne rozhodoval bez právneho a relevantného dôvodu.... Keďže... moje relevantné podklady nebral do úvahy a neadekvátne   postupoval   v danej   veci...   neskúmal   podstatu   veci   daného   prípadu,   čím došlo... k plnej diskriminácii mojej osoby... samotný sudca... mojej osobe uprel všetky práva podľa Ústavy SR - práva obhajoby zákonným zástupcom z radov advokátov.... sudca... využil tú situáciu, že nedôverujem právnikovi - atď. - a preto aj naďalej konal podľa seba tak, ako mu to plne vyhovovalo. Pritom on sám mohol mi prideliť advokáta - pretože mi bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, ale sudca využil moju nevedomosť.... Nebolo rešpektované ani moje odvolanie zo dňa 27. 5. 2002.“

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že mu v „prejednávanej veci súdom bola odňatá možnosť pred ním konať, a bola odňatá možnosť riadnej prípustnej obhajoby právnym zástupcom z radov advokátov, čo sa rozumie v zmysle uvedeného ustanovenia taký závadný postup súdu   a sudcu...,   že   mojej   osobe   plne   a relevantne   znemožnil   realizáciu   mojich   tvrdení a mojej obhajoby!“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby sa mu „umožnilo uplatniť právo podľa právnych predpisov SR“, taktiež žiadal o „odškodnenie... v peňažnej forme“, a aby ústavný súd „zastavil činnosť sudcu“ okresného súdu.

V ďalšej časti sťažnosti pred ústavným súdom sťažovateľ namietal postup krajského súdu,   ktorý   mal   podľa   jeho   názoru   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cob   12/03 „neadekvátne“ rozhodnúť a sudcovia sa „spolu podieľali na diskriminácii“ jeho osoby. Krajský   súd   a jeho   sudcovia „nebrali   do   úvahy“ podklady,   ktoré   sťažovateľ   predložil. Sťažovateľ ďalej tvrdí: „Tiež mi nebolo umožnené KS-B. Bystrica, aby som bol zastupovaný advokátom, keď so sa toho ústne dožadoval“, a preto je podľa neho opodstatnené tvrdenie, že v prerokúvanej veci mu bola krajským súdom „odňatá možnosť pred ním konať a bola odňatá možnosť riadnej obhajoby obhajcom!!!“.

Z týchto dôvodov sťažovateľ žiadal, aby sa jeho osobe „umožnilo uplatniť právo podľa   platných   právnych   predpisov   SR“,   zároveň   požiadal   o odškodnenie „v   peňažnej forme“ a navrhol, aby ústavný súd „zastavil všetkým 3 sudkyniam činnosť sudcu, pretože porušili ústavné práva“ sťažovateľa.

V tretej časti sťažnosti pred ústavným súdom sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 2/03, v ktorom sa „sudkyňa rozhodovala bez právneho dôvodu a svoje rozhodnutie urobila tak, ako jej to samej vyhovovalo - využila situáciu, že som nebol zastúpený právnym zástupcom - to jej umožnilo   ľahšie   rozhodovanie,   pretože   jej   nikto   neodporoval.   Preto   sa   NS-SR... spolupodieľa na diskriminácii“ osoby sťažovateľa. Podľa jeho názoru zákonná sudkyňa najvyššieho súdu „nevie posúdiť podstatu veci daného prípadu...“. Z dôvodu namietaného porušenia jeho základných práv žiadal sťažovateľ „plné odškodnenie... v peňažnej forme“, a aby ústavný súd „zastavil výkon funkcie“ sudkyni najvyššieho súdu rozhodujúcej v jeho veci.V poslednej časti sťažovateľ namietal porušenie základných práv postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Pn 2040/01, v ktorom podľa jeho slov nedošlo k poskytnutiu ochrany jeho právam a „vec nebola riadne vyšetrená“. Prokurátorka okresnej prokuratúry podľa názoru sťažovateľa ignorovala jeho podanie z 19. apríla 2001 a „plne zanedbala   svoje   povinnosti“.   Tým   došlo   k diskriminácii   sťažovateľa   a k porušeniu   jeho základných   práv   zaručených   mu   ústavou.   Zároveň   žiadal,   aby   ústavný   súd „pozastavil činnosť“ prokurátorky okresnej prokuratúry činnej v jeho záležitosti.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil   právny   názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany základných práv alebo slobôd (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 29. januára 2009. Z obsahu príloh sťažnosti vyplýva, že konanie vedené okresnou prokuratúrou pod sp. zn. Pn 2040/01 bolo právoplatne skončené 25. júla 2001 vydaním uznesenia č. k. Pn 2040/01-18, ktorým bola   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   policajného   orgánu   Obvodného   oddelenia Policajného   zboru   D.   sp.   zn.   ORP-75/2001   z 27.   júna   2001   zamietnutá.   Podľa   zistenia ústavného súdu konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 2 Cb 101/00 bolo skončené rozsudkom zo 4. júla 2002, ktorý v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Cob 12/03 z 5.   marca   2003   nadobudol   právoplatnosť   10.   apríla   2003.   Dovolacie   konanie   proti rozhodnutiu   krajského   súdu   vedené   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   5   Obdo   2/03   bolo skončené   uznesením   zo   16.   februára   2004.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 5. apríla   2004.   Od   právoplatnosti   rozhodnutí,   ktorými   boli   skončené   konania   napádané sťažnosťou sťažovateľa pre namietané porušenie označených práv nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (t. j. dva mesiace).

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ako   celok, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o jeho ďalších požiadavkách, ktoré je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009