znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 74/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti JUDr. D. Ľ,, bytom D., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., so sídlom K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 964/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. D. Ľ. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 964/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina   p r i k a z u j e, aby vo veci sp. zn. 14 C 9469/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   D.   Ľ. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   40   000   Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   JUDr.   D.   Ľ. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   5   788   Sk   (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   T.   Š.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 74/06-7 z 29. marca 2006 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť JUDr. D. Ľ., bytom D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., so sídlom K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 964/99.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ podal   6.   júla 1999   Okresnému   súdu   Levice žalobu   proti   Komore   komerčných   právnikov   Slovenskej   republiky,   ktorú   označený   súd obratom postúpil miestne príslušnému okresnému súdu. Okresný súd 13. júla 1999 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ uhradil súdny poplatok 30. júla 1999.

Sťažovateľ podaním z 10. februára 2002 adresovaným predsedovi okresného súdu namietal   nečinnosť   okresného   súdu   v jeho   veci.   Predseda   okresného   súdu   v odpovedi z 29. júla 2002   uznal dôvodnosť   podanej   sťažnosti   a oznámil   sťažovateľovi,   že dôrazne upozornil   sudkyňu,   aby   vec   v primeranom   čase   prejednala.   Ďalší   úkon   v namietanom konaní urobil okresný súd 28. októbra 2005, keď vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na   podanej   žalobe   vzhľadom   na   zlúčenie   Komory   komerčných   právnikov   Slovenskej republiky   so   Slovenskou   advokátskou   komorou.   Sťažovateľ   na   výzvu   odpovedal

6. novembra 2005. Dňa 12. januára 2006 uskutočnil okresný súd vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Tento úkon označil sťažovateľ ako posledný v postupe okresného súdu v jeho veci.

Obdobie od 30. júla 1999 do 28. októbra 2005 označil sťažovateľ ako jeden súvislý zbytočný   prieťah   zavinený   výlučne   postupom   alebo   skôr   nečinnosťou   okresného   súdu. Poukazuje   pritom   na   skutočnosť,   že   svojou   povahou   ide   o pracovnoprávnu   vec,   ktorej významnosť   si   z jeho   pohľadu   vyžaduje   tzv.   osobitnú   rýchlosť   konania.   Sťažovateľ v súvislosti s dĺžkou konania vedeného pred okresným súdom zdôrazňuje, že „v prípade úspechu   v spore   mi   súd   relatívne   dlhý   čas   bráni   vykonávať   povolanie,   ktoré   je   mojím želaním nielen z hľadiska materiálnej, ale najmä spoločenskej prestíže “.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Okresný súd Žilina porušil v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 964/99 základné právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48/2 Ústavy Slovenskej republiky.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Žiline, aby vo veci 14 C 964/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3)   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva sťažovateľovi   z titulu   primeraného finančného zadosťučinenia sumu 100.000,- Sk, splatnú do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4)   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Okresnému   súdu   v   Žiline   uhradiť sťažovateľovi úplné trovy právneho zastúpenia v rozsahu, ako budú určené pri skončení veci.“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   ústavný   súd   právneho   zástupcu sťažovateľa a aj okresný súd, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a zároveň okresný súd aj na vyjadrenie k sťažnosti a zaslanie súdneho spisu. Sťažovateľ ani okresný súd na ústnom pojednávaní netrvali, a preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu 6. júna 2006 uviedol:

„Pokiaľ   ide   o vec   samotnú,   poukazujem   na   stanovisko   sudcu,   s ktorým   sa stotožňujem. Ak sa sťažovateľ domáha, aby bol súd zaviazaný konať v čase, keď evidentne koná,   tak   nemôže   byť   v konaní   úspešný.   Ide   o dosť   obvyklý   prípad,   keď   účastník   buď v očakávaní alebo už v poznaní, že nie je a nebude úspešný, sa rozhodne si neúspech zhojiť aspoň finančne v inom konaní.

Je evidentné, že sa vo vzťahu k veci na súde udiali zásadné opatrenia od času, keď bola vec pridelená a keď sa vo veci nekonalo:

- Pôvodná sudkyňa odišla do dôchodku, aj pod tlakom množiacich sa disciplinárnych konaní. Veci boli pridelené novému sudcovi, ktorý evidentne vo veciach začal efektívne a kvalitne konať.

- Na súd boli prijatí vyšší súdni úradníci, ktorí efektívne sudcom pomáhajú.

- Zlepšilo sa materiálne, technické, personálne a informačné zabezpečenie súdu. Štát a súd teda prijali efektívne kroky k tomu, aby sa vybavovanie všetkých vecí, ale aj spornej, zlepšilo. A tak sa aj stalo, súd vec prejednal a rozhodol aj na základe týchto opatrení.

Splnilo sa preto to, čo sa po rozhodnutí Ústavného, či Štrasburského súdu očakáva. A vtedy a práve vtedy, podá sťažovateľ sťažnosť, v ktorej sa domáha, aby súd konal. Nemôže byť   úspešný,   lebo   rozhodnutie bude nevykonateľné,   keďže   súd   koná   a je evidentné, dokedy nekonal a prečo a odkedy koná a prečo. Nemôžu mu byť ani priznané trovy konania.

Ak Ústavný súd v plnom rozsahu nebude akceptovať stanovisko súdu, žiadame aspoň čiastočne akceptovať stanovisko pri finančnej náhrade a trovách konania.

Zákonný sudca vo vyjadrení z 27. apríla 2006 doručenom ústavnému súdu 6. júna 2006 uviedol:

«V senáte 14C Okresného súdu v Žiline došlo k zmene zákonného sudcu z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne JUDr. Z. H. do dôchodku. Všetky veci v senáte 14 C základe Opatrenia č. 4 zo dňa 01. 10. 2004 k Rozvrhu práce Okresného súdu Žilina na rok 2004 boli pridelené sudcovi Okresného súdu v Žiline JUDr. V. K..

Vzhľadom na značné množstvo pridelených vecí s prihliadnutím na ich naliehavosť a postupnosť nápadu boli postupne vytyčované termíny pojednávaní vo veci samej. V konaní   pred   Okresným   súdom   po   pridelení   veci   novému   sudcovi   bol   vytýčený termín pojednávania na deň 12. 01. 2006. Vytýčeniu termínu pojednávania predchádzala výzva   súdu   adresovaná   navrhovateľovi   v súvislosti   so   zrušením   zákona   o komerčných právnikoch   a zlúčeniu   Komory   komerčných   právnikov   SR   so   Slovenskou   advokátskou komorou a z toho vyplývajúcej zmeny možnosti zápisu do zoznamu advokátov. Výzva bola doručená navrhovateľovi dňa 28. 10. 2005. Napriek oznámeniu navrhovateľa, že trvá na návrhu,   tesne   pred   pojednávaním   doručil   súdu   podanie   označené   ako   „upresnenie žalobného   petitu“,   na   základe   ktorého   však   navrhovateľ   žiadal   žalobu   rozšíriť,   teda uvedené podanie si vynútilo procesné rozhodnutie súdu o pripustení zmeny návrhu, ktoré muselo   byť   doručené   aj   odporcovi   (nakoľko   sa jedná   o zmenený   návrh a je voči nemu prípustné odvolanie). Teda odročenie pojednávania zavinil odporca. Ďalšie pojednávanie je vytýčené na deň 02. 05. 2006 a pokiaľ nebudú zo strany navrhovateľa opätovne vznesené procesné návrhy o ktorých musí byť rozhodnuté v písomnej forme a týmto následkom bude znemožnené rozhodnutie, je veľký predpoklad, že súd vo veci rozhodne.

Súd si takisto dovoľuje poukázať na skutočnosť, že odporca podal sťažnosť až po pojednávaní vo veci samej v čase, keď súd už konal tak, že nevznikali ďalšie prieťahy. Sám sťažovateľ zavádza ústavný súd tvrdeniami, že pojednávanie bolo odročené na neurčito a nie je vytýčený termín pojednávania. Odročenie pojednávania na neurčito si vyžiadala skutočnosť, že proti rozhodnutiu o pripustení zmeny návrhu je prípustné odvolanie a nebolo možné predvídať ďalší procesný postup. Sťažovateľ pritom výslovne namieta spôsobenie prieťahov v konaní a žiada uložiť povinnosť súdu konať bez prieťahov, keď v poslednej dobe ich spôsobuje sám. Súd dáva do pozornosti skutočnosť, že sťažovateľ nenamieta porušenie ústavného práva rozhodnúť v primeranej dobe a teda neprimeranosť dĺžky konania. Súd   v súčasnej   dobe   vo   veci   koná   tak,   že nespôsobuje   ďalšie   prieťahy   v konaní, rešpektujúc ústavné práva účastníkov. Jeho snaha je zameraná na čo možno najrýchlejšie rozhodnutie veci. Súd považuje sťažnosť sťažovateľa za formálnu, vedenú výhradne snahou o priznanie materiálneho zadosťučinenia, teda finančnej náhrady. Ústavná sťažnosť, ako inštitút ochrany ústavných práv,   by mala riešiť   porušovanie ústavných práv účastníkov konania v čase rozhodovania ústavného súdu, alebo v bezprostredne predchádzajúcej dobe, kedy súd začal konať len z dôvodu podanej sťažnosti a nie zameriavať sa na konštatovanie porušovaní   práv   v predchádzajúcich   obdobiach,   keď   došlo   k náprave   a bez   ďalšieho nedochádza k porušovaniu povinností zo strany súdnej moci. Takýto postup by formalizoval konanie o ústavných sťažnostiach na výpočet náhrady za nezákonný alebo nesprávny postup orgánov štátu.»

Súčasťou   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   a zákonného   sudcu   zaslaného ústavnému súdu je aj prehľad úkonov vo veci sp. zn. 14 C 964/99:

„6. 7. 1999 vec napadla na súd

16. 7. 1999 výzva na navrhovateľa – zaplatenie sup. z návrhu

6. 8. 1999 návrh zaslaný na vyjadrenie odporcovi

24. 10. 2005 výzva či trvá na podanom návrhu navrhovateľ

15. 11. 2005 vytýčený termín pojednávania na deň 12. 1. 2006

12. 1. 2006 pojednávanie vo veci – odročené na neurčito

9. 2. 2006 pripustenie zmeny návrhu

22. 3. 2006 vytýčené pojednávanie na deň 2. 5. 2006

2. 5. 2006 rozhodnuté rozsudkom

9. 5. 2006 doručovaný účastníkom konania“

Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 964/99 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti   k priebehu   konania, ako   uviedol   okresný   súd   v uvedenom   prehľade   úkonov s tým, že okresnému súdu bol návrh na začatie konania doručený z Okresného súdu Levice 15. júla 1999.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr. II. ÚS 219/04, IV. ÚS 221/04), v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Posúdením veci podľa prvého kritéria ústavný súd vychádzajúc z obsahu žaloby a znenia   pôvodného   ako   aj   rozšíreného   petitu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala   zložitosť   preskúmavaného   konania.   Predmetom   konania   je   uloženie povinnosti   žalovanej   (v čase   začatia   konania   Komore   komerčných   právnikov)   zapísať sťažovateľa do zoznamu komerčných právnikov Slovenskej republiky. Podstatou podanej žaloby   bola   rozdielna   interpretácia   právnej   normy,   v ktorej   boli   ustanovené   podmienky zápisu do zoznamu komerčných právnikov, resp. po zrušení zákona Slovenskej národnej rady č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch podmienky zápisu do zoznamu advokátov podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Skutkovú a právnu jednoduchosť tejto veci potvrdzuje aj samotný priebeh konania, keď okresný súd po rozhodnutí o pripustení zmeny návrhu vec meritórne prejednal a rozhodol na jedinom pojednávaní.

2. Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd zistil, že sťažovateľ reagoval včas na výzvu súdu na zaplatenie súdneho poplatku aj na výzvu, aby oznámil, či trvá na podanom návrhu. Podaním doručeným okresnému súdu 12. januára 2006 sťažovateľ žiadal o rozšírenie návrhu, čo si vyžiadalo procesné rozhodnutie okresného súdu. Berúc do úvahy celkovú dĺžku konania, nemala zmena petitu a s tým spojené rozhodnutie o nej podstatný vplyv na dĺžku konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Z prehľadu úkonov ústavný súd zistil,   že   od   6.   augusta   1999,   keď   okresný   súd   zaslal   žalobu   na   vyjadrenie   odporcovi (resp. od doručenia vyjadrenia odporcu 30. augusta 1999) do 24. októbra 2005, teda po dobu viac ako šesť rokov, sa okresný súd vecou sťažovateľa vôbec nezaoberal, pričom v tomto období mu v postupe nebránila žiadna zákonná prekážka.

Ústavný súd súhlasí s tvrdením predsedu okresného súdu ako aj zákonného sudcu, že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď súd už v jeho veci konal. V súlade so svojou judikatúrou však ústavný súd pripomína, že až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto   na   naplnenie   ústavného   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby všeobecný   súd   iba   o   veci   konal a   nerozhodol   ju s   účinkami   právoplatnosti   a   prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Ústavný súd posudzuje namietané konanie z hľadiska porušenia základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k označenému porušovateľovi ako celok, nie len niektoré štádiá, resp. úseky konania. Preto sa nemôže stotožniť s názorom zákonného sudcu, že „Ústavná sťažnosť, ako inštitút ochrany ústavných práv, by mala riešiť porušovanie ústavných   práv   účastníkov   konania   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu,   alebo v bezprostredne predchádzajúcej dobe, kedy súd začal konať len z dôvodu podanej sťažnosti a nie zameriavať sa na konštatovanie porušovaní práv v predchádzajúcich obdobiach, keď došlo   k náprave   a bez   ďalšieho   nedochádza   k porušovaniu   povinností   zo   strany   súdnej moci“.

Hoci ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu v období po 24. októbri 2005, považuje za potrebné poukázať na argument zákonného sudcu k dôvodom predĺženia konania, že „Odročenie pojednávania na neurčito si vyžiadala skutočnosť, že proti   rozhodnutiu   o pripustení   zmeny   návrhu   je   prípustné   odvolanie   a nebolo   možné predvídať ďalší procesný postup“, pretože toto tvrdenie je evidentne v rozpore so znením ustanovenia § 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

K námietke zákonného sudcu, že „sťažovateľ nenamieta porušenie ústavného práva rozhodnúť v primeranej dobe a teda neprimeranosť dĺžky konania“ ústavný súd uvádza, že následkom   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a teda   zbytočných prieťahov v konaní je neprimeraná dĺžka konania, v ktorom sa rozhoduje o veci sťažovateľa. Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 52/99 k obsahu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy uviedol, že „Ústava SR dáva prostredníctvom práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   osobe   prísľub,   že   jej   právna   neistota   sa   odstráni   rozhodnutím príslušného štátneho orgánu v primeranom čase (...)“. Výslovne je „právo na prejednanie veci   v primeranej   lehote“   upravené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (II. ÚS 177/03), že aplikácia týchto princípov je oveľa jednoduchšia v prípadoch, v ktorých zistil, že súd bol celkovo nečinný a od podania žalobného návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu, ktorá je poznačená obdobím viac ako šesťročnej súvislej nečinnosti, posúdil ústavný súd konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 14 C 964/99 ako postup, ktorým bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Okresný súd vo veci síce rozhodol rozsudkom z 2. mája 2006, ale tento rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť, preto ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom   súde   a   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   v súlade s návrhom sťažovateľa.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   100   000   Sk s odôvodnením, že v jeho prípade nejde iba o rozsah obdobia právnej neistoty, v ktorej sa nachádza,   ale „V prípade   úspechu   v súdnom   spore   mi   súd   relatívne   dlhý   čas   bráni vykonávať   povolanie,   ktoré   je   mojím   želaním   nielen   z hľadiska   materiálnej,   ale   najmä spoločenskej prestíže“.

Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   dĺžku   konania,   v ktorom   došlo   k zbytočným prieťahom ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu už okresný   súd   o veci   rozhodol,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   suma 40 000 Sk zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú utrpel.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom JUDr.   T.   Š.   v konaní   pred   ústavným   súdom,   podľa   predloženého   vyčíslenia   v sume   5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanou zo základu   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom polroku 2005, ktorá bola 16 381 Sk, t. j. 2-krát 2 730 Sk a 2-krát 164 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o úkony urobené v roku 2006).

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006